8. časť

„Ty jedna bezcharakterná sviňa! Si ten najväčší pokrytec akého poznám!"

Len som ju sledoval z okenného parapetu.

„Nenávidím ťa aby si vedel!"

„Vďaka." povedal som s kľudom.

„Nezaujímaš ma! Už s tebou nechcem mať nič spoločné!"

„Fajn."

„Idiot!" zrušila hovor a telefón hodila na posteľ. Takúto naštvanú som ju ešte nevidel, „Nerozumiem. Som preč len chvíľu a ešte aj najlepší kamarát sa mi otočí chrbtom. A ty si z toho láskavo nerob srandu." oborila sa na mňa.

„Dobre." povedal som nezaujatým tónom hlasu.

Vzdychla a hodila sa na posteľ tvárou dolu. Vidím to na plač.

Zdvihla hlavu: „Prepáč, nebudem ti tu revať. Ten blbec si to ani nezaslúži."

Tak za toto má u mňa bod. Strčila si vankúš pod hlavu a prikryla sa.

„Je tu nejako chladno."

„Ochladzuje sa." mykol som plecom.

„Lenže na takúto zimu navyknutá nie som." povedala a prikryla sa až po krk. Vystrčila ruku a utrela si zaschnuté slzy. Otočil som sa pred jej neústupčivým pohľadom a pozrel von oknom. Vonku doslova mrzlo. Postavil som sa na odchod.

„Kam ideš?" opýtala sa. Neodpovedal som, len zišiel dolu po schodoch ku vchodu. Započul som za sebou kroky.

„Deje sa niečo?"

„Vonku je hlboko pod bodom mrazu. Musím nájsť Darona."

„Ty sa o neho bojíš." skonštatovala. Zastal som a pozrel po nej. Nakoniec som sa len otočil a vyšiel von.

„Daron!" zakričal som. Eloise mala aspoň toľko rozumu, že nešla von.

„Daron!" okríkol som ho znova a vybral sa hlbšie do záhrady. Z konárov, kríkov aj kvetín viseli cencúle, zem a chodník sa leskli od ľadu. Ozaj je veľká zima.

„Daron!" zreval som a určite ma počula aj Eloise. Ozvalo sa zaskučanie. Zastal som a porozhliadal sa.

„Daron?" šiel som za skučaním. Našiel som ho zakliesneného v zmrznutých kríkoch a bol celý mokrý. Napriamil som ruky a kríky sa začali uhýbať a lámať. Ochvíľu vyšiel von cez ujmy, no triasol sa od zimy. Chcel som aby pobehol so mnou, no nevládal. Rýchlym krokom sme sa vracali naspäť a videl som ako Eloise odľahlo.

„Nebodaj si sa o ňho bála?"

„Bála som sa skôr o teba." zašomrala maximálne potichu, no i tak som to počul.

„Ja som už mŕtvy Eloise."

Prešiel som vedľa nej a privolal Darona. Eloise zatvorila dvere.

„Choď prikúriť, ja založím oheň v krbi." povedal som a s Daronom prešiel ku krbu. Ochvíľu už oheň horel a ja som ho obalil do deky a sadol si s ním pred krb.

Onedlho sa vrátila aj Eloise v hrubom svetri a šálkou čaju v ruke. Pod zadok si dala vankúš a sledovala Darona ktorý pokojne oddychoval.

„A čo Reva?" opýtala sa.

„Ten sa skryl určite."

„A kam?"

„Tento dom má viac zákutí než si myslíš. Idem ho skontrolovať, ty zostaň pri ňom." povedal som a vybral sa do knižnice. Prešiel som až do zadnej časti a následne cez stenu do tej druhej knižnice. Len čo som sa zhmotnil, Reva zakrákal na pozdrav. Sedel na jednej z voľných políc. Vletel sem cez otvorené okienko v kupole.

„Šikovný chlapec." pochválil som ho a zatvoril vrchné sklíčka potiahnutím páčky čo bola na boku. Myslel som na všetko a po ceste vzal zopár odrezkov mäsa. Postupne som mu ich podával. Vysadol mi na plece a obtrel sa mi hlavou o líce. Zasmial som sa a pohladil ho po hlave.

Podišiel som k stene a nahmatal páčku. Stena sa odsunula a vyšli sme von. S Revom na pleci som prišiel až ku krbu a čudoval som sa, že sa udržal aj keď som si sadal. Eloise si nás s malým úsmevom premerala.

„Kde je Claide s Markom?"

„Sú v práci. A typujem, že tak skoro sa nevrátia, keďže budú kolóny alebo ak ich vôbec pustia. Ešte mi nevolali."

„Ani ti nezavolajú. Sídlo je na samom kraji mesta a tu skôr stratíš signál ako centre."

„Aký si ty skúsený." rypla.

„Síce som odtiaľto neodišiel, ale dosť veľa sa toho podozvedám."

„To aby som si dala pozor na to, čo hovorím." pousmiala sa.

„To by si mala aj bez toho. Lenže máš smolu, lebo ma zaujíma, s kým si volala."

„Teba to zaujíma?" nadvihla obočie.

„Moja zvedavosť je moja najväčšia slabosť."

„Ach tak. No, bol to môj najlepší, teda bývalý najlepší kamarát z mesta, kde som predtým bývala."

„Čím ťa urazil?"

Vzdychla: „Povedzme, že som mu slepo dôverovala a tak o mne vedel veľa vecí. No teraz tie reči rozšíril a ohovárajú ma takmer všetci. Dokonca proti mne poštval aj najlepšiu kamarátku, preto sa mi neozývala tak dlho." zvesila plecia.

„Mala si pravdu."

„V čom?" pozrela na mňa, no ja som hľadel do krbu, zatiaľ čo Reva ma jemne poťahoval za vlasy.

„Je to idiot. Nehovorím, že ja som slušný človek, no žene by som neublížil."

„Jasné, a čo to rozbité sklo v kúpeľni?" ozvala sa vyčítavo.

„Ak by sa neuhla, tak by som to sklo nasmeroval inam. Len som chcel vyzerať dôveryhodnejšie." uškrnul som sa.

„A okrem iného rád škrtíš dievčatá." nedala sa.

„Eloise." napomenul som ju.

„Fajn." zdvihla ruky na znak, že som tento boj vyhral, „A záleží ti na zvieratách."

„Nezáleží."

„Že nie?"

„Nie."

Úsmev jej povädol, zatiaľ čo som ja nasadil kamennú tvár.

„Prečo si taký? Prečo si nepripúšťaš veci?"

„To robíte vy ľudia. A potom to tak dopadne."

„Narážaš na ten hovor..." mala to by otázka, no nakoniec ju akosi zradil hlas.

„Presne."

Vzdychla a zovrela pery. Konečne som na ňu pozrel a zdvihla pohľad od zeme. Chcel som niečo povedať, no prerušila ma: „Ja ťa chápem. Teda možno. Nie som duch ale rozumiem ti. No prečo tak veľmi nemáš rád ľudí?"

Prudko som sa trhol a Reva mi zoskočil z pleca.

„Lebo máte život, sakra!" zvolal som naštvane a hlas sa mi odrážal od stien ako výstraha. Dokonca aj Daron zaskučal. Postavil som sa a pobral k oknu. Eloise tam len sedela ako kopa nešťastia, rovnako ako Reva a Daron. Zabodol som pohľad von oknom a sledoval to bláznivé počasie.

„Jayden..." ohlásila ma slabým hláskom, no ignoroval som ju. Nepotrebujem sa ešte viac naštvať ako som teraz.

Áno, to ma najviac škrelo. Že oni mali to, čo ja nie. Čo nikdy mať nebudem. Majú život, slobodu, môžu si nájsť priateľov, rodinu, môžu viesť normálny život. A ja? Ja som tu uväznený naveky. Už je to rovných dvesto rokov. Takto to nemalo byť. Mal som si nájsť dievča, vydať sa, plaviť sa s ňou po mori a nakoniec mať syna a dcéru. Od každého trošku. A psa. Kto by nechcel psa? Aj keď na lodi by sa mu možno dobre nevodilo.

No ja som smoliar. Vždy som to vedel. No netušil som, že až takýto. Prečo práve ja? Prečo ja som z toho všetkého vyviazol takto? Nebyť toho hlupáka, čo sa hrdo označoval za našu rodinu, už by som tu nebol. Ale aspoň by som bol šťastný.

Však mi už šťastie nič nehovorí. Nemám dôvod byť šťastný.

Pri rozume ma držia len Daron a Reva. Aj s Eloise mi je príjemne. No všetci do jedného raz odídu. To je ten dôvod, prečo si nikoho k sebe nepúšťam viac než je nutné. Lebo raz ostanem znova sám. Vždy to tak bude.

Na pleci som zacítil letmý dotyk.

Ani som si neuvedomil, ako hlboko som sa zamyslel a že od hnevu zatínam päste. No jeden pocit bol silnejší než ľútosť a hnev. Smútok. Ten ktorý je tu so mnou už od momentu, kedy som si uvedomil o čo som prišiel a ten, ktorý ma od základov zmenil.

„Eloise, nechaj ma..." viac som nepokračoval, lebo som vedel, že by ma hlas zradil. Ona si môže poplakať a prejde to. No ja plakať nedokážem. Neviem či našťastie alebo žiaľbohu.

„Chcem ti pomôcť." začala opatrne a ja som počul v jej hlase úprimnosť. Isteže, človek. Dokáže sa tak rýchlo k niekomu naviazať aj keď je dotyčný mŕtvy.

„Prečo mi o tom neporozprávaš? Uľaví sa ti."

Vysmial som ju a ona sa zamračila.

„Už som ti to raz povedal a nemienim sa už viac krát opakovať. Ale keď chceš, ešte raz ťa oboznámim s faktom, že ja nemám potrebu niekomu vyplakávať na pleci." kládol som dôraz na každé slovo, čím som ju nemálo vytočil.

„Takže ti za to nestojím."

„Jasné, že nestojíš." zamračil som sa.

Otvorila a následne zatvorila ústa. Zvrtla sa na päte a niekam odišla. Ako myslí.

Pozrel som na zvieracích kamarátov. Daron previnilo hľadel, akoby za náhlu výmenu názorov mohol on a Revov nemý, no zato prepaľujúci pohľad mi tiež nepadol dobre.

Fajn, možno som nemal byť taký hnusný, ale bol som úprimný. Snáď si nemyslí, že sa mi dostane pod kožu? To je ešte ťažšie ako prekopať skalu.

Vzdychol som a sadol si na gauč. Reva si sadol na operadlo pri mojej hlave a sledoval ma. Za tie roky som sa zmenil. Tak veľmi. Už nie som ten Jayden, ktorý sa dal nahovoriť na každú hlúposť, ten ktorý tak rád robil naprieky otcovi, ten dobrý kamarát a ešte lepší mladší brat. Ten ktorému malo v budúcnosti toto panstvo patriť a ktorého už odmala ctili kvôli titulu sir. Toho Jaydena Wittersona poznali všetci. Bezstarostného šťastného a bláznivého chlapca s jedným snom, ktorý mu otec nechcel nikdy splniť. Vraj mojou povinnosťou je ostať tu a robiť dobré meno rodine a nie poflakovať sa po mori. Keby ma videli teraz, povedali by, že zo mňa ostala troska. Z toho starého Jaydena ostal len jeho výzor, aj keď s bledou pokožkou a tmavšími perami. Aká irónia. Predsa len môže byť otec šťastný. Ostal som tu. Ale, žiaľ navždy.

„Dopekla!" zvolal som rozzúrene a celá polica kníh sa prevrhla na zem. Daron zaskučal a stiahol uši, Reva kamsi odletel. Dobre spravil. Skryl som si tvár do dlaní. Nech už všetci vypadnú a dajú mi pokoj. Chcem snáď tak veľa? Schmatol som malý čierny popolník, ktorý ale nikto nepoužíval a niekam ho odhodil. Daron vyskočil na rovné nohy a schoval sa. Popolník zhodou náhod trafil páčku na krbe a zo steny sa vysunul obraz našej rodiny. Popolník dopadol na zem a roztrieštil sa na kusy.

Postavil som sa a s nenávistným pohľadom prešiel k obrazu a zahľadel sa na usmievavého otca: „Dúfam, že si šťastný."

Vybral som sa hore po schodoch. Chcel som sa pôvodne rozvaliť na posteľ no nakoniec som skončil opierajúc sa o kraj postele. Musel som vyzerať strašne. Ako som to vedel? Lebo som sa cítil strašne. Do izby vletel krkavec.

„Reva daj mi pokoj."

No nedal si povedať. Zniesol sa z čela postele pri mňa a drgol ma zobákom.

„Reva niečo som povedal." sykol som naštvane.

Trochu sa stiahol, no ďobol ma.

„Reva čo chceš?" otočil som sa a on zletel k oknu. Díval som sa na neho, no nakoniec sa s nevôľou postavil a podišiel k nemu. Vyzrel som von oknom. Síce bolo všetko biele, no malú útlu postavu v čiernom kabáte som našiel hneď.

„Čo sa už úplne pomiatla?!"

Skutočne som uvažoval, že ju nechám tak, no určite tam zamrzne. Doslova. Naštvane som vzdychol a zaťal päste. Rozbehol som sa dolu schodmi a za mnou Reva. Vyšiel som do zimy a on hneď za mnou a letel za naším cieľom. O pár minút som ju už videl, sedela v snehu a odháňala Revu. Čupol som si k nej a premeral si ju či je v poriadku. V tejto chvíli vyzerala skoro ako ja. Bledá pokožka, tmavé pery, no ešte aspoň žila. Musel som vyzerať veľmi nahnevane, čo som aj bol, lebo sa ma bála.

„Kde si bola keď rozdávali rozum? Neverím, že si taká hlúpa."

Snažil som sa ju postaviť na rovné nohy, no odporovala.

„Doriti, Eloise!"

„Nechaj ma tak."

„Umrieť? No to iste. Nechcem mať niekoho úmrtie na krku. To je presne to, čo hovorím. Nedokážete si vážiť život!"

„Život?"

Konečne som ju dostal na rovné nohy a ťahal ju do domu.

„Život s rak..." nedopovedala, lebo sa potkla a padla tvárou do snehu. Okamžite som ju zdvihol. Mrzla, triasla sa.

„Ty naozaj nerozumieš o čom ti tu celý čas rozprávam." povedal som nahnevane. 

„Hneváš sa na mňa." poznamenala, no ledva pohla perami.

„Nie. Nenávidím ťa." sykol som a bol som rád, že už vidím dvere.

Zvyšok dňa sme sa nerozprávali. Zaniesol som ju dnu, posadil pred krb, obalil piatimi dekami a na stole jej nechal horúci čaj. Viac som sa o ňu nezaujímal. Predsa len som premýšľal, či som to neprehnal, ale teraz ma v tom utvrdila. Nestojí mi za to. Za nič. Skončil som s Daronom v a Revom v knižnici. Reva sa posadil na policu, ja do kresla a Daron sa rozvalil pri moje nohy. Síce sa mojim kamarátom zaspať podarilo, ja som to nemal také ľahké. Vzal som si svoju obľúbenú knihu a skoro po polovici prečítanej knihy sa mi konečne zachcelo zaspať. Potreboval som si len pospať. Ja sa z toho dostanem. Tak ako vždy. Zvládnem to sám.

Nie.

Nezvládnem.

Potrebujem mať pri sebe niekoho. Potrebujem mať pri sebe ako Revu, tak aj Darona. Najprv som po hlave pohladil Darona, následne Revu a konečne sa poddal spánku.

Tak, čo hovoríte na vývoj situácie? Sama uznávam, že Jayden je komplikovaná osoba, no ale tak predsa len má niečo "odžité" :D

Ďakujem za priazeň, Viki :)