Dnes som si pripravila znova pesničku, takže dám signál ;)

6. časť

Sedel som v tureckom sede na posteli a sledoval ako si Eloise niečo kreslí a počúva hudbu. No vlastne som ani poriadne nevnímal čo kreslí.

Takže takto to teda bolo.

Ona na mňa verí. Vníma ma, ale nevidí a nepočuje. Nechce. Aj keď si skôr myslím, že v tom zohráva väčšiu rolu strach. A pritom sa na predsa len nebojí.

Ak sa jedná o môj výzor, nemá sa čoho báť. Ruky aj nohy mám všetky, hlavu tiež a myslím, že na jeden menší detail vyzerám úplne normálne.

Menší detail, kvôli ktorému sa v zrkadle neobzerám. Nenávidím zrkadlá a som bol rád, že tu Eloise žiadne nemá. Lebo v momente by som sa ho zbavil.

Vstával som z postele keď zdvihla hlavu a očami sliedila okolie. Predsa len mi to nedalo , trochu ju provokovať.

Napriamil som ruku a svetlo zablikalo.

„To si robíš srandu však?" opýtala sa, no hlas sa jej mierne chvel. O to mi šlo. Svetlo blikalo ako besné, až ju to donútilo nakoniec vstať. Obzrel som si poličku, no keď som našiel to čo som chcel, potešilo ma to. Boli tam ruže zo záhrady. Kým ma Eloise nevnímala, jednu som ukrátil o lupene a ako tak šiel po chodbe, zanechával ich za sebou. O chvíľu som už počul ako nesmelo kráča za mnou. Takto so mnou šla až do obývačky. Keďže slnko už zapadlo a boli sme v dome sami, mohol som sa trochu zabaviť. Všade zavládla tma a ja som naraz porozsvecoval sviečky. Vyplašene sa obzerala okolo seba.

Zapálil som kozub a ten osvetlil aj stenu nad ním. Podišel som k nemu a rukami som prechádzal po hladkom povrchu, až kým som konečne nezavadil o niečo. Potiahol som a ozval sa škrípavý zvuk. Eloise sa otočila smerom ku kozubu a sledovala ako sa stena nad ním roztvára. Roztvorila sa a ozvalo sa tiché cvaknutie- obrovský obraz sa posunul dopredu zarovno steny. Eloise zabudla od údivu zatvoriť ústa. Podišla bližšie k obrazu. Bola tam namaľovaná na svoj vek celkom mladá žena, i keď to tak nebolo. Mala zelené oči a orieškovohnedé vlasy. Na sebe mala žltkasté šaty s rukávmi po lakte končiacimi volánmi, s dlhou sukňou po zem. Stála za jednou z dvoch stoličiek. Vedľa nej stál vysokánsky muž s tmavšími a hustejšími hnedými vlasmi a hnedými očami. On bol odetý v modrých nohaviciach, bielej košeli a čiernej veste z pravej kože. Aj on stál za stoličkou a opieral sa mohutnými rukami o plecia chlapca, ktorý na nej sedel, rovnako ako ten druhý pred ženou. Ten mal zelené oči a tmavohnedé vlasy. A ten pred otcom, ten mal zelené oči po mame tiež, no rovnako aj jeho orieškovohnedé vlasy. Všetci sa usmievali, len chlapec s bledšími vlasmi a jeho mama mali výrazné jamky v lícach. Synovia boli rovnako oblečení- modré nohavice, čižmy, bledohnedé košele. Typický odev pre tú dobu. Obaja synovia boli dospelí, ten s tmavohnedými vlasmi mal už aj malé dieťa. Pár mesačného syna.

Eloise podišla ešte bližšie a prstami prešla po orámovaní. Bola tam malá zlatá cedulka s vyrytými písmenami.

Witterson.

Stál som vedľa nej a kochal sa obrazom tiež. Bolo to prvý krát, čo ma niekto maľoval. Predtým býval povesený nad kozubom iba obraz rodičov. No vtedy, na moje osemnáste narodeniny sa rodičia rozhodli pre nový obraz. Môj o päť rokov starší brat k nám vtedy pricestoval aj so svojou manželkou. Bolo to milé dievča. Stále si zo mňa uťahoval, že ja si také nenájdem, no potom na scénu prišla ona, že raz si svoje vysnené dievča nájdem, len treba čakať. A ja čakám. Čakám už dvesto rokov. Som proste smoliar. Prvý bozk som mal s kamarátkou, ktorú som poznal od detstva. Boli sme na koňoch, keď sa strhla veľká búrka a tak sme sa skryli do stajní. Vtedy, no, vtedy mi prišla veľmi krásna a aj tak som to chcel vyskúšať. Pobozkať niekoho. No a ona sa nebránila. No i tak sme nakoniec ostali len pri kamarátstve.

No musím povedať, že sedieť tam tak dlho a usmievať sa, to bolo ako za trest. Typujem, že rodičia to dobre vedeli, keďže som pár dní predtým niečo vyviedol. Ale to by som snáď nebol ja. Povedzme, že náš rodinný psí miláčik sa trochu vyšantil u nás v dome mojím pričinením. Ale, nespravil som to schválne. Len som mal smolu. Lebo ak by ma nezbadali, mohol som to ešte nejako presvedčivo uhrať. No videli ma rodičia, brat so ženou a dokonca aj návšteva od susedstva. Navyše som musel spraviť ozaj dobrý dojem, keď som bol rovnako zablatený ako ten pes. No psovi stačilo päť minút a už boli od blata všetci. Aby sa nepovedalo.

No a hádam je jasné, že sme mali určité postavenie. A každej rodine s určitým postavením nemôže chýbať taký nádherný obraz. To je ozajstná pýcha, a nie tie moderné fotografie, ktoré si dovolí každý.

Chýbali mi. Tak veľmi. Láskavá mama, prísny, no dobrosrdečný otec a to večné handrkovanie s bratom. Aj keď by som ho zanič nevymenil.

Zažmurkal som, keď som si uvedomil ako ľahko som podľahol spomienkam. Pozrel som na Eloise. Uprene sa dívala na obraz a bola zamyslená. Ak by som sa sústredil, možno by som počul, ako sa jej v hlave točia kolieska. Bolo mi jasné, že hľadá nejaké spojitosti. Tak s tým jej želám veľa šťastia.

Znova som potiahol páčku a ona mykla pri pohybe obrazu. Znova sa schoval za stenu a všetko bolo tak ako predtým. Prešiel som k zadným dverám a otvoril ich. Vietor dnu navial trochu snehu. Otočil som sa na Eloise, Na sekundu sa zamyslela, no hneď nato si už brala kabát a šnurovacie čižmy. Kým vyšla von, ja som sa zastavil pri ružiach. Jednu som odtrhol a oprášil z nej sneh. Bola krásna. Lupene mala pod ochranou ľadu. Pousmial som sa. Eloise už nesmelo stála pri mne.

„Chceš mi ešte niečo ukázať?" opýtala sa.

„Múdra hlava. Aspoň raz, pre zmenu." povedal som a krútiac si zmrznutú ružu v rukách som sa vybral tam, kde som už ozaj dlho nebol. Eloise mi šla po boku a očkom sledovala ružu. Ja len nerozumiem, prečo sa voči mne tak bráni? Iní by ma už videli. Samozrejme, každý, kto ma videl, to oľutoval, no to je vedľajšie. Rovnako ako to, že moje správanie je trochu zvrátené. Trochu dosť, ale tak ten kto vie čo som zač a pozná ma, uzná, že mám na to pádny dôvod. Už len tým, čím som.

Kráčal som ďalej a sledoval to divadlo okolo. Veľké biele chumáče sa znášali k zemi, kde už beztak bola obrovská prikrývka. Všetko bolo tak žiarivo biele, až ma to ukľudňovalo. O chvíľu som už musel dávať pozor na nohy, lebo tam, kde sme šli, bol terén menej prístupnejší. Aj keď to všetko stáne patrilo k nášmu obrovskému pozemku. Však sme si to mohli dovoliť.

Konečne sa pred nami niečo črtalo, no znamenalo to vysť viac do kopca. No ako som videl, Eloise takmer okamžite podľahla zvedavosti a bola snáď rýchlejšia ako ja. A potom, že so mnou je to zlé.

Ozaj som tu už dávno nebol a plánoval som sem ísť za lepších podmienok. Obzrel som sa za svojimi a Eloisinymi stopami a pousmial sa. Otočil som sa a poľahky Eloise dobehol, keďže nejako rýchlo sa unavila. Z telesnej zrejme nebude najlepšia. A pritom má postavu, že by som typoval, že sa venuje nejakému športu. Neviem akému. Tie moderné športy mi stále nejdú do hlavy.

Stáli sme pred malou kaplnkou. Eloise sa kochala pohľadom. Ružu som si jemne zastrčil do vačku na nohaviciach a nastavil ruky oproti zámke. Stačilo sa trochu sústrediť a dvere sa konečne otvorili. No boli dosť zamrznuté. Neotvoril som ich viac ako bolo treba, aby sa sneh nedostal dnu. Poľahky som vkĺzol a Eloise za mnou. Zvedavo sa obhliadala. Po stenách boli vyblednuté maľby, Sem tam chýbala omietka, no tú by ste tu nenašli, keďže som ju občas upratal. No keďže som tu dlho nebol, našla sa aj nejaká na zemi. Oltár bol malý a drevený so sochou ukrižovaného Krista a Pannou Máriou kľačiacou pri ňom. Zapálil som sviečky a aj tú, ktorá mala symbolizovať večné svetlo. Zmrznutú ružu som položil pred kríž a prežehnal sa. Odstúpil som od oltára a pozrel po Eloise. Bola zaujatá. Nadšená.

„Prečo mi to všetko ukazuješ?" opýtala sa doprázdna, „Prečo chceš, aby som o tebe vedela viac?"

Sklopil som zrak a radšej podišiel k okrúhlemu oknu na jednej strane pri dvoch radoch drevených lavíc. Prstami som prešiel po svojom mene. Vyryl som ho sem, keď som chcel bratovi naznačiť moju rebéliu. Neveril, že by som toho bol schopný. A predsa. Takže som stávku vyhral a on ma musel kryť keď som sa vykradol z domu. Výhodný obchod. No musím uznať, že ten adrenalín v krvi, keď som striehol či sa tu neobjavia rodičia alebo kňaz, bol príjemný.

Otočil som sa a sadol si prednej drevenej lavice.

Aj ja som sa pýtal. Prečo?

Možno je to tým, že síce ich odtiaľto plánujem čo najskôr vyhnať, nikdy tu za ten čas nebol môj rovesník. Vždy tu boli starší, alebo nejaké malé deti. Aj keď Eloise bola mladšia možno o dva roky, ale i to sa ráta.

A síce som si to už vôbec nechcel priznať, Eloise ma zaujala. To, ako ma prijala, no predsa sa mi bráni. A predsa je iná, ako tá otravná mládež, čo sem príde a myslí si, že nájdu ducha. Že nájdu mňa. To vždy nájdem ja ich a odchádzajú s veľkým krikom.

Pousmial som sa. Bola to zábava. škoda, že už z toho vyrástli. Alebo sa len báli znova ukázať? No teraz by neprišli, keďže je dom obývaný.

No predsa, aj keď sa to tak nezdalo, Eloise mala niečo do seba. No jej len na nej aby to dala najavo. Až mi príde vtipné, keď pomyslím, že Eloise je ešte väčší srab ako ja. A to už je čo povedať.

Oprel som si hlavu o nepohodlnú lavicu a sledoval tie maľby nado mnou. Vždy sa mi páčili. Aj keď boli sýte a prekypovali dokonalosťou a farbami, ale aj teraz, vyblednuté a trochu poničené mali na mňa príjemný vplyv. Tie miesta, kde prečnievali tehly boli ako stratené kusy skladačky.

Eloise si sadla vedľa mňa.

„Veriť na duchov je predsa hlúposť, nie?" ozvala sa.

Stále som sledoval strop: „Nie väčšia ako to, keď po tomto všetkom povieš, že to bol výmysel."

„Možnože..."

„To nemyslíš vážne." oboril som sa na ňu. Tak toto som si o nej nemyslel. Dal som si tú námahu... Ja som si tú námahu skutočne dal! A ona povie toto?

Prudko som sa postavil a vybral sa na odchod. Fajn, aj nabudúce. Ak nejaké to nabudúce bude.

Ruky som mal voľne položené na stehnách a díval sa von oknom. Vonku svietilo slnko a cencúle sa topili, rovnako sa aj snehová prikrývka zmenšila. No vyvolávala príjemný kontrast s modrastou oblohou. Bol som rád, že ešte Mark a Claide doma nie sú. Eloise som nechal v kaplnke a odvtedy som ju asi dve hodiny nevidel. Chcel som mať v prvom rade pokoj. Tak som sa len tak bezcieľne ponevieral po dome až som napokon skončil pri klavíri a hral. Aj pred chvíľou dozneli posledné tóny a tak som sa zatiaľ otočil k oknu premýšľajúc čo ešte zahrať.

Najradšej by som sa však utiahol niekam do kúta preč od všetkých a zaspať. Na veľmi dlhú dobu.

„Nenechal si ma dopovedať vetu." povedala opierajúc sa o dvere. Ani som sa na ňu nepozrel. Nechcelo sa mi odtrhnúť zrak od tej peknej scenérie za oknom.

„Vedela som, že budeš tu. Počula som ako si hral."

Veselo som ju ignoroval.

„Vieš zahrať aj niečo veselšie?" opýtala sa trocha ostýchavo.

Konečne som na ňu pozrel. Ruky mala vo vačkoch mikiny a vlasy v strapatom drdole. No vyzerala lepšie než keď sem prišla prvý krát aj s tou umelou fasádou na tvári, ktorú volajú make up. Zelenými očami sa dívala na klávesy, akoby jej mali niečo napovedať.

Pozrel som na klávesy a od rozmýšľania si hrýzol spodnú peru. Na veselšie pesničky som nikdy nemal dôvod, pochopiteľne. Zväčša som mal náladu pod psa.

Otočil som sa ku klávesom a ruky držal nad nimi, keď v tom mi napadlo.

(*Teraz*)

Začal som s vysokými tónmi, ktorým v pozadí hrali hlbšie.

Musel som sa usmiať. Túto pesničku nás učila mama. Vždy som vedel hrať na klavíri lepšie ako brat a tak ma mama za odmenu učila túto pesničku. Chcelo to veľkú dávku trpezlivosti, hlavne pri mojej zbrklej povahe, no nakoniec sa jej to podarilo.

Spomenul som si, ako mi rozprávala o prvom stretnutí s otcom.

Pracovala v miestnej reštaurácii, o ktorej chýry sa niesli široko- ďaleko. Tak sa o nej dopočul aj otec a s rodičmi sa chytal navštíviť príbuzných. Rozhodli sa, že sa po ceste zastavia najesť sa. Mama tam v ten večer koncertovala a otec sa do nej okamžite zaľúbil a celý večer sa od nej nepohol ani na krok. Pozorne počúval a usmieval sa. Keď sa s rodičmi mali vydať na cestu, priniesol jej jednu žltú ružu a predstavil sa jej. Síce sa priečila, no predstavil ju aj svojim rodičom so slovami, že to je jeho vysnená žena. Takmer sa od hanby prepadla a na neho jeho otec len navrieskal, aby sa spamätal. Následne odišli. Síce si to spočiatku priznať nechcela, ale okúzlil ju. No nemala ho ako kontaktovať. Vedela len, že je z vplyvnej rodiny, takže ona nemá šancu. O necelý mesiac sa roznieslo, že sa bude otec ženiť, čo mamu zranilo najviac. Presne o tri dni sa mal vydať. No na deň svadby jej zaklopal na dvere a povedal jej, že ju miluje a chce sa za ňu vydať. Mame to prišlo hlúpe, keďže sa ani nepoznali. No keď jej ukázal jej vlastné svadobné šaty... vraj si vtedy bola už na sto percent istá. Strelené, no nakoniec sa na obrade ukázali a otec sa jej pred všetkými zastal. Hrozilo mu, že bude vydedený, no jeho mama sa za neho prihovorila a nakoniec strýko privolil, aj keď si rodinu vnútenej nevesty znepriatelili. A mame a otcovi vzťah odvtedy vydržal, aj keď spočiatku to mali ťažké, keďže strýko to nevedel tak celkom prijať. No zvládli to.

Vrátil som sa do prítomnosti a načúval hudbe. Eloise mala ruky položené na klavíri a s jemným úsmevom sledovala klávesy.

Dohral posledný tón.

„Je naozaj nádherná." povedala a nervózne zovrela pery, no následne sa znova jemne usmiala, „Krásne hráš."

Pousmial som sa a vstal. Kedysi som si za svoj výkon vyslúžil búrlivý potlesk a uznania. No teraz sa mi dostavilo iba jedno. No potešilo ma, že moje výkony sa ešte stále niekomu páčia. Zväčša som hrával len pre seba.

Prešiel som k oknu a slnko ma príjemne oslepovalo.

„Premýšľala som." začala, no musela pozbierať odvahu na ďalšie slová, „a zrejme sa aj rozhodla."

„Tak zrejme?" opýtal som sa s posmeškom a otočil sa k nej.

Stála pri klavíri, ruky mala v päsť a sklopený pohľad.

„Uveriť je ľahké, no postaviť sa vlastnému strachu už o čosi ťažšie." začala. Nebol som si istý kam tým smerovala. Namieril som si to k nej, až som pred ňou zastal. Bola asi o hlavu nižšia, čo som predtým nepostrehol.

„A ešte je tu tá neochvejná zvedavosť." zašomrala.

S nadvihnutým obočím som ju sledoval.

„Takže predsa len som rozhodnutá." pousmiala sa a uvoľnila ruky.

„Tak to aby som sa predstavil, však?" škblo mi kútikom úst. Nadýchla sa a pozrela pred seba.

Zažmurkala a zaostrila na mňa.

A následne skríkla.

Tak, čo hovoríte na vývoj situácie? :3 snáď som vás potešila :D

Ďakujem za priazeň a votes a komentáre :3

Viki :)