5.časť

Ja už naozaj neviem, čo si mám myslieť. Všetko to je úplne postavené na hlavu.

No uznajte, neznie šialene, keď poviem, že keď som sa cítila na dne a sadla si do sprchy s duchom, že som sa cítila príjemne?

„Ale to vôbec nie." zaškeril som sa. Opieral som sa o lakte a hlavu som mal vedľa jej. No zatiaľ čo ona ležala na bruchu a písala, ja som si nohy oprel o stenu nad posteľou a ležal na chrbte. A ako inak, s obľubou čítal čo si píše do denníka.

A navyše, tá pieseň, čo dokážeme zahrať obaja. Čo to má byť?

„Tiež by ma zaujímalo, kde si k nej prišla."

Chcela znova niečo napísať, keď dnu niekto vtrhol.

„Ahoj Eloise." povedala Bethany a div ma neprevalcovala. So vzdychnutím som sa posadil. Včera som nemal náladu po tom všetkom snovať plán ako ju vyraziť, ale dnes by som už mal, inak sa z nej cvoknem.

„Bethany." vydýchla Eloise a schovala denník.

„Čo to máš?" neuniklo jej zvedavým očiam.

„Vôbec nič." zamumlala Eloise.

„Denník." zvolala nadšene Bethany a videl som tie iskričky radosti. Znova dostala šancu ako zosmiešniť sesternicu. Načiahla sa po denník, no Eloise sa jej šikovne vyšmykla.

„Prestaň! Sú to moje súkromné veci!" povedala a postavila sa. Bethany sa postavila tiež a v jej tvári bol vidieť čistý výsmech.

„Nakoľko súkromné, hm? Píšeš tam o chlapcoch čo ťa nechali? Alebo o tom ako si nevieš nájsť žiadnych priateľov lebo si padavka a nedokážeš sa začleniť do spoločnosti?"

„Prestaň." zamumlala Eloise a už stála pri okne, „Nechápeš, že súkromné veci treba rešpektovať?"

Ja tomu chápem. Úplne. Až na to, že zvedavosť vždy akosi zvíťazí. Niežeby som sa špeciálne bránil. Vďaka svojej zvedavosti sa dozviem kadejaké veci.

„Je hlúpe dôverovať jednému zdrapu papiera." povedala pobavene Bethany a týčila sa nad Eloise.

„Toto si necháš Eloise? Nemyslel som si, že pri každom probléme takto zdupkáš. Aj keď skočiť z okna bolo odvážne, ale náramne hlúpe."

„Nestaraj sa do mňa." Bethany do nej prekvapivo sotila a to som už bol na nohách. Eloise má nejakú záľubu vypadávať z okien. Našťastie udržala balans, no denník sa jej vyšmykol z ruky.

„Doriti." sykla.

„Reva!" zvolal som a potešilo ma keď okamžite vyletel. To sa naozaj nestáva často. Prstom som ukázal sa padajúci denník, „Chyť!"

Nemusel ma poslúchnuť, no dnes mu to šlo.

„Zanes!" bol som rád, že si slovo zanes nepomýlil s dones. Sledoval som kam asi letí. Vyzeralo to, že na strechu. Fajn. Dnes si zaslúži odmenu.

„A teraz, keď je problém menom denník vyriešený, ideme sa pozrieť na tento problém." pozrel som sa Bethany. Jednoducho som sa dotkol jej krku oboma rukami akoby som ju chcel škrtiť a ona začala kričať ako zmyslov zbavená. Zaškeril som sa a jemne jej fúkol do tváre. Bola úplne vystrašená. Zažmurkala očami a cez slzy sa snažila zaostriť. Trochu som rukami pritlačil.

„A teraz si láskavo zbaľ všetky veci nech ťa tu do hodiny nevidím. A odkáž ostatným, že ich nečaká nič pekné a že tento dom je prekliaty." nadhodil som ten najzvrátenejší výraz a náramne si to užíval. Musel som vyzerať ako vrah bez štipky citu. Chcel som aby ma tak vnímala a to sa mi podarilo. Prikývla a len čo som jej hrdlo pustil. Rozutekala sa preč.

Spokojne som sa usmial. Konečne kľud. Otočil som sa a Eloise tam stála ako obarená. Podišiel som k nej a dotkol sa jej líca. Vystrašene sa mykla.

„Za málo. Nabudúce to budeš ty." povedal som a odišiel z izby. Samozrejme, že ma nepočula. Stále som nechápal dokedy sa chce brániť. Aj keď, byť neviditeľným mi vyhovovalo. Prechádzal som sa v hale a Bethany sa so mnou zrazila. Otočila sa a skríkla keď videla ako sa na ňu usmievam.

„Bethany, čo sa deje, zlatko?" ozval sa Mark.

„Tento dom je prekliaty! Odchádzam! Všetci tu umrieme! Kvôli nemu." ukázala na mňa a ja som sa ďalej s tým úsmevom približoval k nej a ona bola čoraz vystrašenejšia.

„Kvôli komu?" opýtala sa Claide nechápavo.

„Ten... duch. On nás zabije!" nariekala a len čo som sa dotkol jej pleca, rozutekala sa ako o dušu. Prešla vchodovými dverami a stratila sa až za bránami sídla.

Stál som tam a schuti sa smial. To sa podarilo. Konečne po dlhej dobe som niekoho vyhnal z domu. Šiel som do kuchyne a ma moje príjemné prekvapenie, našiel som odrezky z mäsa, Claide práve piekla mäso. Vzal som ich so sebou a vyšiel von.

„Reva!" zvolal som. Nič. Tak na odmenu nepríde? Zvolal som zase, hlasnejšie.

Započul som trepot krídiel a nastavil ruku s mäsom. Zakrúžil som druhou rukou a už som videl ako si to ku mne ženie. Nejak moc rýchlo.

Však ani nebrzdí. Mierne vykoľajene som zdvihol ruku vysoko nad seba a on si mäso uchmatol a zakrúžil nado mnou. Narovnal som ruku a dosadol. Trocha mi pod jeho váhou klesla ruka, no nikdy mi to nevadilo. Spokojne jedol odrezky.

„Dnes sa mi predvádzaš, čo? Nemal si čo loviť? Hlceš to akoby ti nebolo dopriate celý týždeň." pohladil som ho po hlave. Žmurkol a ja som sa usmial. Ostatné odrezky som mu schoval z dohľadu. Treba niečo nechať aj pre Darona. Chvíľku som ho spokojného hladil až som ho napokon nechal odletieť. Prechádzal som sa po záhrade keď som započul ako za mnou niečo cupká. Otočil som sa.

„Tak tu si." nechcelo sa mi znova vyvreskovať ako šialenec a aj tak, kam inam by šiel.

Hodil som mu zvyšné odrezky, aj keď pre takého ako on to bola jednohubka, nadšene pokýval chvostom. Pohladil som ho pohlave.

Nechcel som ísť znova k studni, aj keď, ako inak, moje kroky tam smerovali. Ako vždy. Nevedomo. Otočil som sa a rozhodol sa, že aspoň dnes si prečítam tú knihu keď už inak nie. Prekvapilo ma, že som našiel Eloise v knižnici. Mala predsa tie svoje, myslel som si, že ostatné ju nezajmú. A predsa. V ruke držala nejaký papier a robila si poznámky.Chcel som k nej pristúpiť bližšie, no vedel som, že by ma zacítila. Bol to ozaj ťažký boj so zvedavosťou. Stál som na začiatku tej chodby kde ona. Opatrne sa obhliadla a potom si prisunula rebrík. Zvedavo som ju sledoval. Bola dosť vysoko, keďže aj police boli vysoké. Začala si prezerať horné knihy. Až teraz som pozeral v akom oddelení bola. Historické. Odkedy sa na takéto niečo naladila?

Vytiahol som nejakú o plavbe Columbusa.

Samozrejme ma to hneď odradilo. Aj keď... keď odmyslíme toho fešného týpka, mohlo by to byť zaujímavé. Vyzeralo to byť písané v podobe denníka. Možno by som sa do toho potom mohol pozrieť. Ale potom. Lebo teraz ma už akosi prešla chuť čítať. Aj tak som nemal čo robiť. Uvažoval som o príjemnom zdravom spánku. Aj tak sa nezdá, že by sa Eloise niekam ponáhľala a ako som sa dovtípil, hľadá niečo do školy. Zrejme nejaké úlohy. Vzal som knihu a prešiel do zadnej časti knižnice. Našiel som západku a dutá stena sa v tichosti posunula doprava. Položil som knihu na stôl ako odkaz, že sa k nej ešte vrátim, keď som uvidel tú nešťastnú knihu ktorú som včera zahodil. Dvere sa už v tichosti zatvorili. Načiahol som sa po ňu a uložil ju na voľné miesto na poličke, keď som o niečo zakopol.

Bol to Eloisin denník. Vzal som ho do ruky a prešiel po umelohmotnom obale posiatom ornamentami, čo si tam kreslila z nudy a ešte neboli ani dokončené. Zrejme sem padol cez otvorené okno na kupole, kde teraz zimné lúče slnka rozdeľovali farby a odrážali sa na koberci kde som stál. Bolo to pekné. A ukľudňujúce.

Od včerajšej noci som sa dostal celkom dopohody, no vedel som, že dlho mi to nevydrží. Nikdy som si nikoho nepripúšťal k telu a inak to nie je ani teraz, len s jednou výnimkou, že si nemám koho pustiť k telu. A ak ma znova ovládnu emócie, proste sa neudržím a doplatia na to všetci čo sú okolo mňa. A potom to ako hlupák ľutujem. Samozrejme, myslel som tým Revu a Darona. Neraz som im ublížil a pritom som to nechcel. Naozaj nie. Lenže ja som neznesiteľný. Ale aj napriek tomu sú tu stále so mnou, čo doteraz nepochopím. Prečo sa zaujímajú o takého blázna ako som ja? Však si to ani nezaslúžim.

Uvažoval som, či tu ten denník mám nechať, alebo jej ho zoberiem. Vyrušil ma buchot z vedľajšej knižnice. Položil som denník na stôl a prešiel cez stenu do vedľajšej miestnosti. Eloise si niečo šomrala a zbierala knihy.

„Logika brať si všetko naraz." pretočil som očami a prešiel okolo nej. Obzrela sa, no nezaujímalo ma to. Vybral som sa do izby. Radšej sa poddám spánku. A musím uznať, že to bolo ľahšie ako som čakal.

„Nenávidím históriu." zavrčala nahnevane, pustila pero a chytila sa za hlavu.

„A ja nenávidím, keď ma niekto budí. A hádaj, má to niečo spoločné s históriou. Je to už od dávnych vekov čo tu som." zašomral som a viac sa nastrčil do vankúša. Keďže prácu robila na zemi, posteľ bola celá moja a ja som to samozrejme využil. Spal som akosi uprostred a zistil som, že je to snáď najpohodlnejšie miesto na posteli. A Eloise bola to posledné, čo ma v mojej rozospatosti zaujímalo. Nebol som ochotný ani otvoriť oči. Aspoň raz nech mi dajú pokoj. Zrejme by som mal zistiť či sa nedá dom posvätiť proti ľuďom.

„Môžem sa vykašlať na školské projekty." povedala nahnevane.

„A ja akurát pri tvojom hundraní na spánok, čo?" konečne som bol schopný otvoriť oči. No nejako som to neľutoval. To, čo som videl za oknom ma akosi potešilo. Vstal som, prešiel pri ležiacej Eloise až k oknu. Vonku husto snežilo a kvôli snehu sa ledva dali rozoznať črty záhrady. Reva aj Daron boli určite niekde zašití pred zimou. No bolo to nádherné. Až ma to donútilo usmiať sa. Vždy som miloval sneh. A ešte viac preto, lebo u nás zima trvala niekoľko mesiacov a vždy tu bola s ňou aj snehová pokrývka. A síce som sneh miloval, zimu už nie. Uprednostňoval som teplo.

Bol som tak zaujatý tou krásou, že som si ani nevšimol, kedy sa pri okne objavila Eloise. Otvorila jedno okno a natiahla ruku dopredu aby mohla zachytiť snehové vločky. Jemne jej dopadali do ruky a ona sa usmiala.

Dlho som na seba nedal čakať. No musím uznať, že to bolo ukľudňujúce. Vôbec mi tá zima neprekážala. Sledoval som ako sa mi veľké vločky topia na dlani.

Vločky začali padať redšie a ona sa za nimi natiahla, až zavadila o moju vystretú ruku. Mykla sa, no ruku neodtiahla. Stisla pery a radšej upierala zrak pred seba.

„Tiež máš rád sneh?" opýtala sa.

Nadvihol som obočie, no následne sa usmial. Zrejme odpoveď ani nečakala. Bolo to zrejmé. Pousmiala sa.

To dievča je záhada sama o sebe, to musím uznať. Ona sa len tak niečoho nebojí, aj keď zozačiatku som ozaj hviezdil. Nejako som v tom povolil.

No v poslednej dobe som sám nevedel čo chcem.

Pozrel som po nej, práve stiahla premrznutú ruku dnu. Usmial som sa. No nie úprimne. Toto malo od úprimnosti ďaleko.

Mávol som rukami smerom k nej a vietor zafúkal zopár vločiek na jej vlasy a tvár a do jemnej bielej ju ozdobil. Pobavene som sa zasmial.

„Milé, fakt milé." povedala mrzuto. Zatvorila okno.So smiechom som sa rozvalil na posteľ a ona pozrela mojim smerom.

„Zrejme zabúdaš, že ja milý neviem byť. To ma za deväťnásť rokov nenaučili."

A ja som sa to nenaučil ani za tých dvesto. No dobre, povedzme, že k mojim zvieracím priateľom som možno milý. Aspoň trošku hej. Máličko.

Ale musím uznať, že mi tí dvaja prirástli k srdcu, aj keď je to nevšedné. Aj teraz mi ich bolo ľúto, no ak boli dostatočne múdri, tak Darona by som našiel v jeho prístrešku na konci záhrady v hustom kroví a Revu zase v starom oddelení knižnice, kde chodím len ja. Rád tam vletí cez otvorené okno a robí mi spoločnosť aj niekoľko hodín.

Znova si sadla na zem a trochu mokré vlasy si dala do strapatého vrkoča. Vzdychla a zahľadela sa do papierov.

„Typujem, že si dosť starý. Nevieš niečo o pôvode mesta?"

„Máš ma za prastarého egypského faraóna? Na svoj vek ešte vyzerám nadpriemerne dobre. Ale to ty nemôžeš vidieť. Ani počuť." zhodnotil som sa, „A na to už máte tie svoje moderné veci, mne daj pokoj." povedal som a prevalil sa na posteli.

Pozrela sa mojim smerom.

„To beriem tak, že mi nepomôžeš."

Zasmial som sa: „Tá zima ti už nerobí dobre na mozog, Eloise. Predpíš si tabletky a problém bude vyriešený. Sarcadová by ti o nich porozprávala dopodrobna." zamumlal som a lepšie si hlavu zaboril do vankúša. Vzdychla a vrátila sa k papierom.

Sarcadová bola, jednou vetou, no, ten najväčší psychopat akého som poznal. Lieky boli jej záľubou a dávala si predpisovať všetko možné. Od antidepresív až po nejaké halucinogény. A ako to, že jej ich tak s takou radosťou predpisovali? Lebo samozrejme mala nejaký ten väčší majetok, o ktorom by sa už dalo diskutovať. Čo som aj spravil.

Povedal som si, že keď je už natoľko trafená, tak môže byť ešte viac a jeden večer sme si sadli ku kozubu a zarozprávali sme sa. Dal som jej pár návrhov čo by bolo treba opraviť a zrenovovať a ona to na druhý deň s radosťou spravila. A keď sa jej pýtali, čo ju to tak popadlo, mala jednoduché vysvetlenie- ten sympatický duch mi to poradil. Keď sa o tom dozvedela jej rodina, vysťahovali ju odtiaľto a dali na liečenie, no aj keď bola Sarcadová vážne šialená, na takéto myslela vopred a všetko zaistila tak, aby sa práce dokončili. Niekedy ma svojím zmýšľaním dokázala ozaj prekvapiť.

Nebola ani tak stará. Skôr žena v stredných rokoch, ktorá sa nikdy, pochopiteľne nevydala a tak nemala ani potomkov, kto by majetok dedil. Všetko teba investovala do tohto domu, aj keď ju ľudia mali za šialenú a chceli sa dostať k tým plánom, nepodarilo sa im to. Našťastie. Bola to napokon celkom zaujímavá osoba. No i tak som bol rád, že odišla rovnako ako každý iný. A teraz sú na rade Eloise s rodičmi. A na ich miesto príde znova niekto iný. A tak dookola.

Či ma to baví? Baví ma ich odháňať. No inak je to pre mňa už strereotyp. Niekedy mi to príde frustrujúce. No napokon ma naplní radosť z toho, že sa mi znova niekoho podarilo vyštvať a že som videl ten smrteľný strach v ich očiach a vedel som, že som to spôsobil ja. Proste niečo úžasné. No netrvá to dlho a znova ma zožiera samota. Aj keď tú mám najradšej. Alebo som si na ňu len proste navykol? Netuším.

No bolo mi to ako si jedno.

Alebo bolo možné, že si to len nahováram.

Ja sa v sebe pomaly ale iste nevyznám. Dvesto rokov je predsa dvesto rokov. a ako sa zmenila doba, tak som sa zmenil aj ja. To patrí k životu. Aj tomu posmrtnému. Pojmy láska a šťastie mi nič nehovoria. No nechýba mi to. Ja si sám vystačím. Vždy to tak bolo.

Nie.

Prevalil som sa nepokojne na posteli a radšej sa zadíval von oknom. Ani to páperové predstavenie mi neposkytovalo útechu. Vzdychol som a privrel oči.

Dokedy som schopný klamať samého seba?

Zaťal som päste.

Kľudne aj naveky, ak to pomôže. Som tu na všetko sám, takže sa nebudem správať ako psychicky labilný. No predsa, nie vždy je to ľahké. Takmer nikdy.

Chcela som pridať už včera, ale, nečakane, som sa musela veľa učiť, takže pridávam až dnes :) Čo si zatiaľ myslíte? Potešili by ma aj nejaké vaše odhady :D ďakujem za priazeň, vždy ma poteší každé videnie, vote aj komentár :3

Viki.