30. časť

„Eloise..." hlesol som zaskočene a premeriaval si ju jedna radosť. Zovrela pery a nič nepovedala, „Ty si mŕtva."

Smutne sa usmiala a pohľadom si našla moje oči: „Čakala som, že to povieš milšie, ale áno."

Ešte raz som ju objal a čelom sa oprel o jej rovnakej teploty, ako bolo to moje. A práve to ma tak trochu pri objatí vyviedlo z miery. Necítil som z nej žiadne teplo: „Ale čo tu robíš?"

„Keď som zomrela, stála som vo svojej nemocničnej izbe a všetci ma oplakávali. Bola som smutná a zúfalá. Chcela som utiecť a nájsť pokoj. Razom som sa ocitla tu. Pri tebe."

Privrel som oči. Ona pri mne našla pokoj. Nemôže odísť, pretože som tu ja. Čo je horšie? Mať na svedomí to, že sa odtiaľto nedostane, alebo to, že by som tu ostal sám? No napriek pocitu určitej viny, bol som neskutočne rád, že je tu. Nestratil som ju úplne.

„Chcem tu byť." povedala, akoby vycítila, že práve toto som potreboval počuť. Skôr, ako som stihol zareagovať, naklonila sa ku mne a pobozkala ma. Okamžite som jej bozk opätoval a znova ma rozohrialo šťastie. To šťastie z jej prítomnosti, že viem, že ma miluje, dokonca, ak by som mal odvahu, povedal by som, že aj ja ju. Ale každý kto mal aspoň akú- takú česť poznať Jaydena Wittersona, vedel by, že k nejakému vyjadrovaniu citov nie som stavaný. Možno i príšerný. Ale Eloise to akosi nevadilo.

Prerušila bozk a pozrela na mňa. Usmial som sa a ona mi úsmev hneď opätovala.

Stáli sme ako dve kopy nešťastia v obývačke a dívali sa, ako užialená Claide s červenými očami balí kufre a Mark, pokojný ale zároveň smutný, balia posledné veci, vrátane tých Eloisiných.

„Nechceš si niečo nechať?" opýtal som sa.

„Čo také?" hlesla a stále z nich nespúšťala zrak. Na sebe mala to, v čom som ju videl ešte predtým ako ju odviezli. Modré rifle, čierne tričko v páse zapravené, na nohách hnedé čižmy, tie, čo mala na sebe keď som ju vzal k jazeru, ale boli čisté a biely bavlnený svetrík rozopnutý. Zelený smaragd sa jej pekne vynímal na krku.

Siahla po ňom: „Mám všetko, čo potrebujem."

Usmial som sa a bolo mi hlúpe, že ma to vie tak ľahučko rozhodiť. Ale ten smaragd je dôkazom, že som sa rozhodol správne. Ak by Valentine žila, určite by bola nadšená. A ako ju poznám, s Eloise by si sadli. Aj moja rodina by bola rada. Určite by sa im Eloise páčila. To viem s istotou.

Pohľad mi padol na malú krabičku, uloženú medzi soškami. Podišiel som k nej a otvoril ju. Zelený smaragd. Nerozumel som, prečo je tu, ale pochopil som, že je to príliš veľká cennosť, ktorú som síce Eloise podaroval, ale oni si ju vziať nemohli. Navyše, Eloisin pohreb už bol včera. Zvláštny pocit.

Ale myslím, že veci ako táto, by mali ostať v tomto dome, tak ako všetky tie príbehy. Podišiel som ku krbu a rukou pohladil obloženie. Eloise ma len sledoval. Nastavil som dlaň a jedna tehla sa mierne vysunula. Pamätám si, že otec tu mal skrýšu pre prípad, že budeme vlastniť nejakú hodnotnejšiu vec. Poriadne som krabičku zatvoril a strčil ju do malého priestoru za tehlou a tehlu zasunul späť, tak ako bola.

Vyšli sme s Eloise na vonkajšie chody, zatiaľ čo Mark zamkol a vzal poslednú malú tašku.

Eloise ma tuho objala. Vedel som, čo musí prežívať. Prežíval som to nejako podobne. Objal som ju ľavou rukou okolo ramien a vtisol jej bozk do vlasov. Claide aj Mark si nastúpili. Z neďalekého stromu ich sledoval Reva. Motor zapriadol.

Auto vyšlo na ulicu a Mark zatvoril bránu. Len sme ho mlčky sledovali. Zdvihol pohľad a usmial sa na nás. Úprimným, hrejivým úsmevom. Otočil sa, nastúpil a len čo sa dvere zatvorili, auto zmizlo za rohom.

Pozreli sme s Eloise po sebe.

Ist. Už viem, čo znamenali tie pocity, keď som si myslel, že ma niečo sleduje. Mark ma videl. Preto sa v kúpeľni správal tak prirodzene. Vtedy som bol tak mimo, že som to ani nepostrehol. Preto bol v kúpeľni tak rýchlo. Počul, ako som kričal.

Vtedy, keď Eloise potrebovala fotku do školy, už vtedy o nás vedel. Preto si tak odkašlal, ale nikdy nič nepovedal. Vedel o nás aj keď som istú noc zdvorilo poprial Eloise dobrú noc, stál tam, v hale. Vedel o nás od toho momentu, keď som Eloise predpovedal milú svetlú budúcnosť, no akurát tak som ju rozplakal. On o nás vedel tak dlho, ale nikdy to nedal vedieť. Ani raz. Proste ma akceptoval. Alebo ma mal rád, keď sa na nás tak usmial. Neskutočné.

„Jayden, on nás vedel." skonštatovala prekvapene Eloise.

„Áno," usmial som sa, „Aspoň viem, že mám u tvojich rodičoch plus. Alebo aspoň u jedného."

Zasmiala sa a hlavu si položila na moje plece: „Čo budeme teraz robiť?"

„Eloise, mala by si vedieť, že ja sa s tebou cítim šťastný pretože..."

„Moment." pozrela na mňa, „Ty si už mohol odísť? Do neba? Alebo na druhú stranu, alebo ako to nazvať?"

„Áno, povedzme, že už dávno som mohol ísť za svojim pokojom, ktorý mi bol určený."

„Ako dlho?"

„Dlho."

„Prečo si tak riskoval?" nechápala a videl som, že sa cíti previnilo.

Zdvihol som jej bradu a usmial sa: „Pre teba. A tá šanca je tu znova." pohladil som ju po líci.

Palcom mi prešla po sánke a usmiala sa: „Ideme?"

„Ideme." povedal som a preplietli sme si prsty. Konečne budem šťastný. Po tých mnohých dlhých rokoch. A s niekým, na koho som si musel tak dlho počkať. Moja drahá Eloise.

Či som sa tešil? Nehorázne.

Konečne pokoj.

Krkavec krátko zakrákal. Bystrým zrakom sa porozhliadol po opustenom pozemku opusteného bývalého sídla Wittersonovcov, ktoré ešte po rokoch nieslo istý luxus a majestátnosť.

Žiadna známka života. Či už tohto, alebo posmrtného. Pán sídla konečne našiel pokoj a všetky príbehy uzamkol v útrobách tohto domu. Možno len čakajú, až im nejaký odvážlivec príde na stopu. Alebo možno len ostanú v podobe rodinného obrazu rodiny Wittersonových, umiestneného spolu so zeleným smaragdom za obložením krbu, alebo ostanú v podobe obrazu správcu sídla Wittersonových na stene pred veľkým klavírom, alebo len v stránkach denníka mladého dievčaťa, umiestneného v podkroví pod drevenou podlahou spolu s miestnou kronikou, ktorá sa nikdy nenašla.

Krkavec sa jemne otriasol a čierne perie sa zalesklo na lúčoch jarného slnka. Odrazil sa od konára, zatrepotal krídlami a vydal sa naprieč jasnej oblohe.

Zlatí moji, takto sa s vami teda lúčim :)

Tento príbeh mi bude nehorázne chýbať, ale na to, že som vás tak dlho napínala, dúfam, že s koncom ste spokojní tak ako ja :)

Veľmi veľmi veľmi sa chcem poďakovať mojej babskej morálnej podpore, vďaka ktorej sa mi písalo ešte s väčšou chuťou :3

Budem rada, ak zanecháte koment na záver a vidíme sa pri mojich ostatných príbehoch :)

Vaša Viki :)

P.S.: Oficiálne vyhlasujem deň smútku :D :D

P.P.S.: Teším sa na teórie :D