K tejto časti som sa priblíženie deja pridala aj pesničku, dám signál * kedy si ju pustiť ;)

3. časť

Eloise na nás vydesene hľadela. Aby som to nejako uhral, všetky svetlá naraz zhasli a ja som odtiaľ nečujne odišiel a až potom sa všetky svetlá rozsvietili. Prepožičané veci som vrátil tam kde som ich mal odložené a so spokojným úsmevom zliezol dolu na chodbu. Na zemi ešte stále ležala dezorientovaná Claide a Mark ju ratoval. Eloise sedela pri nich a usedavo plakala. Odniekadiaľ vyšiel Thomas, ktorý si ma nevšimol, keďže som stál obďaleč a začal sa jej túliť. S roztrasenými rukami ho hladila po lesklej srsti a so zaslzenými očami hľadela kamsi pred seba. U úsmevom som sa pobral do záhrad nedbajúc aké je počasie. Zima mi bola stále. Preto som si teplo vážil ešte viac. Preto bolo moje najobľúbenejšie miesto v dome práve pri rozohriatom krbe.

Na oblohe sa vznášali ťažké mraky a všetko bolo mokré. Zdalo sa, že sa každú chvíľu rozprší znova. Prešiel som k fontáne, asi najkrajšom a najmenej zarastenom mieste na dvore a sadol si na okraj. Bola kamenná a od vnútorného kraja sa tiahla ozdobná čierna klietka s havranom s rozpätými krídlami na špici. Ručná práca, ako inak. Z jednej strany sa dali otvoriť malé dvierka akurát pre vedro, aby si mohli napustiť vodu. Bola tu už odkedy sa pamätám a predsa nehrdzavela, aspoň o ňu sa postarali, keď už o dvor nie. No nespájali ma s ňou príjemné spomienky.

Ľahol som si na kamenné obloženie a na kvári ucítil prvé kvapky. Zatvoril som oči, keď som v diaľke započul ako odišlo auto. Zrejme šli Claide odviezť do nemocnice. Netušil som, že ju to až tak rozhodí. No mal som z toho radosť.

Znova sa ozval krik. Dnes už druhý krát od tej istej osoby. No čo ma vyviedlo z miery, že tentoraz to nebolo kvôli mne. Prudko som sa posadil, no nevidel som nič. Postavil som sa na kamenné obloženie a v diaľke uvidel Eloise ako si to ženie ku mne. Niečo ju prenasledovalo. No musím uznať, že dievča vie rýchlo bežať. Zoskočil som dole, keď vyskočila z kríkov a prešla cezo mňa. Znova ten mierne šteklivý pocit, no teraz som to nevnímal, čakal som hrozbu.

Tá vyskočila rovno predo mňa. V tvári zúrivý pohľad.

„Dosť!" zvolal som mohutným hlasom. Tá zúrivosť prešla do skučania a previnilo na mňa pozrel, „Spolubývajúcich nenaháňame, Daron."

Pitbul pomykal chvostom. Ešte aj po tých pár rokoch sa správal ako šteňa. No aj napriek tomu, som ho mal celkom rád. Jedného dňa sem len tak zablúdil a tak som mu našiel niečo pod zub a odvtedy sem niekedy príde. No týrali ho, takže k ľuďom sa, pochopiteľne, nespráva práve najlepšie. Ale Reva je i tak môj obľúbenec. Možno preto, že on sa ma nikdy nebál. Bol rovnako tvrdohlavý ako ja.

Daron na pohľad nevyzeral práve najkrajšie. Bol to obrovský, mohutný pes, čo je teda nezvyčajné, od ľavého ucha, cez poškodené oko až po ňufák sa mu tiahla jazva a na pravej strane mu chýbal zub. No to mu nerobilo ešte problém niekoho uhryznúť. Raz už niekoho z našich dočasných spolubývajúcich uhryzol tak, že to museli previesť do nemocnice. Okrem toho bol Daron celkom bez ujmy, ak sa náhodou práve nepobil s nejakým iným túlavým psom. Tentoraz nie, tentoraz bol až príliš živý.

Obzrel som sa na Eloise, tá si objímala hrudník a roztrasene sa na Darona dívala, no dívala sa aj okolo seba, akoby niečo hľadala. Teda niekoho.

„Daron, prosím neznepríjemňuj tomu dievčaťu život. Poď, radšej ti niečo nájdeme pod zub." predniesol som milo. Nechcel som ho vkuse len hrešiť. Pekne sa vybral po mojom boku k domu a Eloise sme nechali za sebou. Prikázal som Daronovi počkať na mňa a potom som sa vrátil aj s odmenou v podobe nedojedeného obeda čo som našiel v hrnci. Daron už potom mával chvostom jedna radosť keď som to pred neho vylial. Pohladil som ho po hlave, keď do mňa narazil mokrým ňufákom a ja som padol na zadok, musel som sa zasmiať.Celkom som si na svojich nevšedných zvieracích kamarátov zvykol.

Nasledujúce ráno som mal fakt zábavu. Sedel som na schodoch a sledoval kňaza ako niečo nezmyselne šeptá a strieka svätenú vodu na všetky možné strany. Oni dali fakt proti mne posvätiť dom.

Úprimne, tento dom bol toľko krát posväcovaný, že by sa tu mohli usporadúvať omše a kázne. Samozrejme, ak by som to tu preventívne nekazil.

Ale ako chcú, budem hrať ich rolu. Dám si na dva dni pohov a uvidíme, ako zareagujú. Aj keď ako sa poznám, aj dva dni sú mi dlho, no dúfam, že to bude stáť za to. Určite áno.

Ozaj som sa musel za ten čas premáhať, a väčšinu času som trávil v podkroví, kde sa mi podarilo náhodou aj zaspať. No túto noc som už plánoval spať vo svojej pohodlnej posteli. Prechádzal som po chodbe, keď som započul Claide.

„Už sa na vás tešíme. Áno, zajtra o piatej. Nie, nemusíte nič nosiť," zasmiala sa, „o všetko je postarané."

Nadvihol som obočie a obišiel ju. Raz si dám pohov a už neviem čo sa tu deje?

Aj Mark sa s niekým dohadoval. Začínal som byť zvedavý. Tak ako vždy. Žeby nejaký večierok? Ten už nezažil tento dom dlhú dobu.

Rozhodol som sa, že sa nechám prekvapiť. Potom niečím menším prekvapím ja ich. V mojej izbe, teoreticky v Eloisinej, bolo ticho. Myslel som si, že spí, keď som ju uvidel, ako sedí na posteli. Niečo držala d dlaniach a keď som vošiel, mykla so sebou. Čo to má byť?

Podišiel som bližšie aby som videl ponad jej roztrasené plece.

„S modernou technikou na mňa nechoď. Som tu cez desiatky rokov a myslíš, že takí chytači duchov tu neboli? Dosť úbohé, snímať ma na kamere." vyčítal som jej. Aspoň raz by mohla rozmýšľať tým čo má v hlave a nie robiť také nezmyselné veci. No ak sa chce pobaviť...

Obrazovka začala zrnieť keď som sa k nej priblížil. Zrýchlil sa jej dych. Spokojne som sa usmial. Zbožňujem, keď ľudia sa ma boja. Sedela presne pred kamerou a na displeji tabletu sledovala dianie okolo seba. Naozaj ma am bolo vidno. Bol som priehľadný, s tmavým sivastým lemovaním. Ak sa niekto veľmi snažil, mohol by rozpoznať moju tvár. No to by najprv musel vedieť ako vyzerám normálne. Teda ako som vyzeral keď som žil. Obrazovka zrnela silnejšie, keď som si pomaly sadol za ňu, no ešte stále sa dal rozoznať obraz. Dotkol som sa jej pleca a pomalým pohybom sa pozrel do kamery pred nami. Splašene sa nadýchla a rukou pred ústami sa snažila stlmiť krik. Rovnako ako ja sa pozrela do kamery a to som už neváhal a kamera doslova vybuchla, až sa z nej parilo. Vyskočila na rovné nohy a s krikom vybehla z izby. Odsunul som tablet na kraj postele a s veselým smiechom si ľahol. Nech dievča vie, že na mňa takéto veci neplatia. Čím rýchlejšie budem mať tento dom sám pre seba, tým lepšie. Vlastne, prečo ich nevyhnať čo najskôr? Večierok je na to ako stvorený.

Nezaujato som prechádzal pomedzi ľudí, zatiaľ čo oni sa očividne bavili. Tomuto hovoria zábava? To aby som im ten pojem trochu upresnil.

Na začiatku večierka som natrafil aj na Eloise, ktorá zvolila biele šaty s vysokým pásom a širokou sukňou po stred stehien, s malými kvetinkami, čierne baleríny a vlasy si natočila. Claide zvolila bordové šaty po kolená, ktoré jej obopínali postavu, vysoké biele lodičky a vlasy si dala do elegantného drdolu. Mark si obliekol oblek a rovnakú bordovú košeľu s bielou kravatou.

No už hodnú polhodinu som Eloise nevidel. Jednak tu mala rodinu, kde boli aj jej rovesníčky, no jednak tu bolo aj veľa ľudí. Moc veľa na môj vkus. Niekedy mi aj moja prítomnosť vadí. No to sú tie moje horšie obdobia.

Vošiel som do veľkej sály. Boli tam už všetci hostia. čas na akciu. Nadýchol som sa a očami prebehol po miestnosti s vysokým stropom, červeným kobercom, peknými výklenkami v stenách, dvoma veľkými krištáľovými lustrami a stojanmi so sviečkami po bokoch miestnosti. Na jednej strane, oproti dverám bol stôl s občerstvením, za ním okná a ďalšie okná boli predo mnou. Za mnou bol už len mohutný klavír. Vydýchol som a privrel oči.

Každé jedno okno sa prudko otvorilo a nahnalo dnu studený februárový vzduch. Lustre zablikali a zhasli. Sviečky divo horeli a ľudia výskali. Pomaly som dýchal a sústredil sa. Takéto veľké kúsky nerobím často. Vyžaduje si to veľa mojej energie. No vždy to stojí za to.

Ľudia začali kričať, doslova ziapať ešte viac, keď sa každý jeden ocitol vo vzduchu. Napäto som sa otočil ku klavíru a začal hrať Für Elise od Ludwiga van Beethovena. (*Teraz*) Doslova som vo vzduchu cítil ich strach. Dokonalú hudbu prerušoval len krik a výkriky typu:

„Vidíte ho?"

„Koho?"

„Čo sa to deje?"

„Tie klávesy sa hýbu!"

„Bojím sa!"

„Pomoc!"

Ja som sa len uškŕňal a pokojne hral. Z každej strany sa zvalil stojan so sviečkami a koberec začal horieť, na čo sa ozvali ďalšie zdesené výkriky.

„To je Satanovo dielo!"

„Tento dom je prekliaty!"

„Nech už to skončí!"

„Ty monštrum!" áno, niektoré výkriky boli adresované priamo mne. Kto uverí, ten vidí.

Zasmial som sa a nedal sa rušiť. Zachvíľu bude moje dielo dokonalé. Len čo som zahral posledné tóny, plamene zhasli a miestnosť pohltila tma. Len čo sa lustre rozsvietili, všetci stáli na svojich miestach a ja som bol skrytý medzi niektorými. Všetci začali ustupovať ku kraju koberca, až som tam ostal sám a díval sa na svoje dielo. Po plameňoch zostali len uhorené miesta na koberci. Tvorili obrazec. Erb mojej rodiny.

V typickom tvare erbu s orámovaním bol obrys tohto domu kedysi, no veľmi odlišné to nebolo, a na pozadí havran s rozprestrenými krídlami a hlavou otočenou nabok, rovnaký, aký je na klietke na studni.

„Prajem príjemný zvyšok večera." povedal som a spokojne opustil miestnosť. Mal som len jeden cieľ. Po tomto všetkom som bol neskutočne vyčerpaný a tak moja posteľ bola to jediné, po čom som túžil.

No keď som vošiel do izby, prekvapilo ma, čo som videl.

Eloise sedela na zemi, opierajúc sa o posteľ s uslzenými očami. Pozerala niekam doblba. Vedľa seba mala fľašu fernetu.

„Dámy nepijú ako starí sedliaci." prehodil som a chystal si ľahnúť do postele.

„Tak sa do toho proste nestaraj."

Zastal som a pozrel po nej. Chytila fľašu a napila sa. S buchotom ju položila vedľa seba.

„Ty ma počuješ?"

„A snáď sa bavím sama so sebou?" opýtala sa opito.

„Tak sa na mňa pozri."

„Nevidím ťa."

„A nepríde ti to divné?"

„Je mi to jedno." povedala a znova zdvihla fľašu. Podišiel som k nej a vzal jej ju z rúk. Položil som ju na nízku skriňu.

„Tak to by už stačilo dobre? Nemám záujem o opilecké výlevy. Chcem spať."

„Nájdi si inú izbu."

„Toto je moja izba. Rovnako ako celý dom. Takže to ty by si mala ustúpiť."

Zažmurkala a utrela si oči: „A kto tu má veci? Ty, či ja?"

Zazrel som po nej.

„No vidíš. Tak je to jedna k jednej."

„Tak ľahko sa nevyhráva." povedal som a aj keď som si chcel ľahnúť, sadol som si vedľa nej. Pozrela sa mojim smerom, no nevidela ma.

„Prečo neoslavuješ? Prišla si o dobrú zábavu." povedal som pobavene.

„Nenávidím ich. Rovnako ako oni mňa."

„Na tvoje výlevy nie som zvedavý."

„Tak odíď."

„Alebo si ty zober tú mačku ktorá ma tak z duše nenávidí a porozprávaj sa s ňou. Na chodbe. Za dverami. Zavretými. Proste sa chcem vyspať a ty mi v tom brániš."

„A oni mi bránia dýchať." povedala mrzuto a sledovala tú fľašu alkoholu, akoby ju k sebe volala.

„Tú fľašu nechaj napokoji."

„Nebudeš mi brániť ešte aj ty." povedala a keď sa pohla, že si po ňu pôjde, fľaša spadla z poličky a rozbila sa.

„Hups." povedal som nezaujato.

„Idiot."

„To hovor svojim priateľom, nie mne. Ver mi, nechceš ma nahnevať."

„Kto vôbec si?"

„Už som povedal. Pán domu."

„A má pán domu aj meno?"

„Má."

Chvíľu bola ticho, akoby čakala, že jej ho poviem, no nakoniec z nej vyšlo: „Super. Meno potrebuje každý. No nie každé meno je pekné však? Kto by už len svoje dieťa pomenoval Eloise?"

„Možno ja. Nie je to zlé meno."

Začala sa smiať. Následne rehotať.

„Čo ti je tak náramne vtipné?"

„Vážne? Eloise? Znie to ako by niekto pišťal."

„Z podania tvojej mamy možno. Ja som už nejaké to pišťanie počul. Ver mi, je to horšie. Niedlová by tromfla hociktorého potkana." zamumlal som.

„Kto je to?"

„Stará známa. Doslova stará."

„Zaujímavé. Nemám rada starých ľudí."

„To sme dvaja."

„Sú nudní."

„A uhundraní."

„A tak veľmi otravní." vzdychla a zošuchla sa až tak, že ležala na chrbáte.

„Čo to robíš?"

„Začína mi byť zle." povedala a zatvorila oči. Keď neplakala, vyzerala lepšie. Ako to, že odrazu dokážem utešovať ľudí? Nevyzerá to so mnou dobre. Mal by som jej práveže dať ďalší dôvod na plač. Ale proste som sa k tomu nejako nemal. Bol som uťahaný ako kôň po dlhej ceste. Ale ako som už vravel, stálo to za to. Svedčilo o tom aj to hrobové ticho v dome.

„Ale keď som povedal, aby si prestala, tak nie."

„Je mi ukradnutý tvoj názor."

„A mne zas ty. Aj tak čoskoro odtiaľto vypadnete."

„Bodaj by." povedala a otvorila oči a prebehla pohľadom po izbe, „Nenávidím to tu."

„Neurážaj môj domov."

„Prečo tu ostávaš? Môžeš odísť aj ty. Prospelo by ti to. Začínaš byť rovnako uhundraný ako tí starí ľudia."

„Vieš s kým sa vôbec bavíš?" opýtal som sa mierne nahnevane. Už sa mi zdala trochu moc drzá a odvážna. Viac sa mi páčilo keď sa ma bála.

„S pánom domu?"

Prevrátil som očami. Alkohol je zlá vec. Hlavne pre túto slečnu.

„Mala by si ísť spať. Budeš menej otravná."

„No len aby si..." zmĺkla, prudko sa postavila a zabuchla za sebou dvere. Pre seba som sa zasmial a zvolal za ňou.

„Aj ja ti prajem príjemnú noc. A hlavne dlhú." prehodil som výsmešne, zhasol svetlo a pohodlne sa usalašil na posteli. Stačila necelá minúta a už som podľahol hlbokému spánku.

Táto kapitola nepatrí medzi najdlhšie, no myslím, že je tam všetko potrebné. Tak čo hovoríte na nich dvoch? A na celkom zaujímavý večierok? :D posnažím sa, aby ste na ďalšiu kapitolu už tak dlho čakať nemuseli :) ďakujem za priazeň :3

Viki.