29. časť

No tak Jayden, vzchop sa.

Vzchopil si sa zo svojej smrti.

Vzchopil si sa zo straty blížnych, i keď prežili.

Vzchopil si sa z toho prekliatia, ktoré na teba bolo uvrhnuté.

Vzchopíš sa aj z jej... straty? Však ešte vždy je tu možnosť, že sa zotaví. Ja jej verím. Je to bojovníčka.

Vzchopím sa ale aj z toho, že svoj večný pokoj po boku blížnych som obetoval pre ňu a teraz som od tej šance rovnako ďaleko ako na začiatku?

Nie. Som slaboch. Hračka prírody a osudu. Hlavne osudu. Zahráva sa s mojou dušou, pocitmi a potom ma jednoducho prefacká a mám pocit, akoby ma roztrhal na franforce.

Už som si ale mohol zvyknúť.

Na moje prekliatie, samotu, smútok, žiaľ. V mojom svete už nie je nič pekné. Keď aj bolo, práve som o všetko prišiel.

Nádych, výdych. Napol som svaly. Opierajúc o sprchovú stenu som sa narovnal. Chcel som odtiaľ odísť. Tá úzkosť, čo ma doslova pohltila bola neznesiteľná.

Pomalými ťažkými krokmi som sa presunul do izby a poobzeral som sa. Nie, tu nemôžem ostať, lebo to sa už totálne zrútim.

Už by som aj odišiel, keď som si spomenul na jednu podstatnú vec. Ako som mohol byť tak hlúpy a zabudnúť naň?

Podišiel som k posteli a kľakol si. Ruku som strčil pod posteľ. Bol tam. Vytiahol som Eloisin denník, môj jediný zdroj informácií. Vzal som ho do ruky a opustil miestnosť. Už som tušil, kam utiecť pred realitou. Pred ňou. Pred bolesťou.

Pootočil som koliečkom, plameň v lampáši sa rozjasnil a ja som videl na riadky lepšie. Bol tu vcelku chlad, no tentoraz mi to bolo úplne jedno. Vo vínnych pivniciach som nebol naozaj dlhú dobu. Neboli veľké, na začiatku bol drevený kruhový stôl s ôsmimi stoličkami a asi troma lampášmi, zaberajúci miesto napravo odo dverí. Naľavo boli police s vínnymi pohármi rôznych veľkostí a všetkými tými nástrojmi, ktorý som až tak nerozumel. Zato Crispian sa v tom doslova vyžíval. Aspoň jeden zo synov.

Tentoraz som neprešiel na posledné strany, ale hneď na prvú. Predsa má každý dôvod, aby si založil denník.

Milý den

Nie. To je trápne.

Volám sa Eloi

To je ešte trápnejšie. Proste si zakladám tento denník, aby som si sem mohla vyliať pocity. A tých rozhodne nie je málo.

Veľa krát si vravím, prečo práve ja? Nikdy som tým to veciam pozornosť nevenovala, až do nedávnej doby, nie je tomu veľa, keď som prišla k doktorovi s tým, že mám zápal priedušiek. Nerada som bývala chorá, ale teraz by som dala všetko za to, keby to bol len ten obyčajný zápal priedušiek.

Namiesto toho, aby som dostala lieky a pakovala sa domov, sme s rodičmi obehali ešte trojo lekárov, až nám po röntgene povedali, že to nebude také ľahké.

Väčší úder pod pás som v živote nezažila. A to stačilo povedať jedno jednoduché slovíčko. Možno dve.

Rakovina.

Rakovina pľúc.

Presnejšie? To už ani neviem, ale asi epidermoidný karcinóm, alebo ako. No proste v tej chvíli, to bolo ako vyslovenie môjho rozsudku smrti. Lenže onedlho vraj na tom už budem lepšie. Vlastne vďaka liečbe dokážem vôbec čmárať do tohto zošita. Odmietli sme operáciu, a tak prišla na rad liečba ožarovaním. Zatiaľ nebola badateľná žiadna lepšia zmena, skôr ma udržujú pri živote dýchacie prístroje. Cítim sa tak nehorázne sama, lebo väčšinu času musím trčať medzi štyrmi stenami bez akejkoľvek návštevy. A vždy keď mama a otec prídu, je to len o tom istom. Len ma ubezpečujú, že všetko bude v poriadku.

Chcem, veľmi chcem, aby bolo všetko v poriadku.

Všetko mi začalo do seba zapadať ako skladačka. Však sa raz takmer preriekla. No ja som tomu v ten moment kvôli hnevu nevenoval pozornosť.

Vyšiel som do zimy a on hneď za mnou a letel za naším cieľom. O pár minút som ju už videl, sedela v snehu a odháňala Revu. Čupol som si k nej a premeral si ju či je v poriadku. V tejto chvíli vyzerala skoro ako ja. Bledá pokožka, tmavé pery, no ešte aspoň žila. Musel som vyzerať veľmi nahnevane, čo som aj bol, lebo sa ma bála.

„Kde si bola keď rozdávali rozum? Neverím, že si taká hlúpa."

Snažil som sa ju postaviť na rovné nohy, no odporovala.

„Doriti, Eloise!"

„Nechaj ma tak."

„Umrieť? No to iste. Nechcem mať niekoho úmrtie na krku. To je presne to, čo hovorím. Nedokážete si vážiť život!"

„Život?"

Konečne som ju dostal na rovné nohy a ťahal ju do domu.

„Život s rak..." nedopovedala, lebo sa potkla a padla tvárou do snehu. Okamžite som ju zdvihol. Mrzla, triasla sa.

Dopekla. Chcela povedať život s rakovinou.

Vtedy by mi to dokázala oznámiť rovno do očí. Teraz už nie. Z jednoduchého dôvodu. Lebo jej na mne záleží. Má ma rada. A vie, že aj ja ju. Však som jej to sám povedal. A práve preto nenabrala odvahu mi to povedať.

Ten pocit sklamania a ublíženia akosi pominul. Nemohol som sa za to na ňu hnevať. Vlastne som ju chápal. Ja som bol na tom rovnako a tiež jej nič nepovedal. No už len z toho dôvodu, že som ju nevedel tak ľahko opustiť. Teraz ona tak ľahko opustila mňa. A čo bolo horšie, ona s tým rátala. Čakala na to. Preto mala posledné dni pochmúrnu náladu, preto bola, keď som ju spoznal, zväčša nešťastná. A nebolo to raz.

„Tak ma dobre nepoznáš."

„Dobre." povedal som a znova sa sústredil na hudbu. Veľmi sa mi páčila. A bolo vidno, že aj Eloise zaujala.

„Chcel by si ma lepšie spoznať?"

Neodpovedal som. Chcel? Sám neviem. Stále sa bránim. Ale nie je snáď sebecké žiadať pomoc a druhým za to nič nedať? Ale predsa je tu stále tá jedna, hnusná bolestivá pravda.

„Ale ty raz odídeš. A ja zostanem sám." prestal som hrať a zvesil plecia.

„Ale ja sa nikam nechystám, Jayden."

„Nerozumieš mi? Ty vyrastieš. Dospeješ. Nájdeš si muža a vlastný život. Odídeš. Všetci odídu."

Sklopila zrak. Nemala na to čo povedať. Ani sa nečudujem. Bola to viac než jasná pravda. Moje prekliatie.

Vyrušil ma zvuk.

„Eloise, ty plačeš?"

„Nechaj to tak." povedala, vstala a vyšla z miestnosti.

Skryl som si tvár do dlaní. Toľko krát mi to dala chtiac- nechtiac najavo a ja som na to neprišiel. Už viem prečo plakala. Pretože som jej predpovedal idilickú budúcnosť, aj keď jej žiadna budúcnosť už súdená nebola. Už vtedy to vedela. Ale ako?

Znova som opatrne siahol po jej denníku a začal hľadať záznamy z obdobia, keď sa presťahovali už sem. Našiel som prvý záznam, ktorý si napísala.

Oni ma musia nenávidieť. Celý môj život už pomaly stráca význam. Nie pomaly. Práveže pomerne rýchlo. Nechápem, čo tu ešte robím.

Áno, povedali, že liečenie mi pomohlo k uzdraveniu, no i tak nie som stopercentne zdravá a naši už nemajú na ďalšie prípadné liečenie. Spravili totiž ten najväčší podraz voči mne, aký len mohli.

Odsťahovali sme sa.

Do starého schátralého domu (dobre, vyzerá skôr udržiavane, dokonca mi príde zvláštne, že tu nevidím prach) z dôvodu, že vraj potrebujeme zmenu. ZMENU.

Preto ma odtrhli od mojich priateľov, ktorí mi pomáhali a podporovali ma za ten dlhý rok, zatiaľ čo oni, moji rodičia, sa ku mne správali akoby som ich ani nebola. Berú ma len ako príťaž. Ani sa ma neopýtali, čo si o tom myslím, len sme sa jednoducho presťahovali.

Prečo sú takí? Čo som im spravila? Čím som si toto zaslúžila?

Najviac ma sklamal otec. Vždy mi vravel, že som jeho dievčatko, že nedovolí, aby mi niekto ublížil. Iste. To by sa moja mama, ak ju tak mám vôbec ešte volať, mohla uvedomiť a prestať byť tak panovačná. A on ju ako hlupák ešte počúva. A potom som to ja, kto je zlý, drzý a nič si neváži. Ona mi povie, že si nič nevážim?! JA?!

Ak ma toto neprinúti vnímať Eloise inak, ako doteraz, tak už asi nič. Nikdy by som nebol povedal, že si prešla toľkou bolesťou. O to viac bolelo mňa a hlavne ma mrzelo, čo sa stalo a že koľko krát som k nej bol nepríjemný. Ale to nezmením. Proste som bol taký.  Vyčítal som jej to, že si neváži života, keď práve ona mu najviac ďakovala.

Pretáčal som stránku za stránkou a sem- tam sa pri nejakom zastavil, no nič konkrétne, čo by som chcel nájsť. Chcem ešte niečo vôbec nájsť? Však už viem všetko.

Už som chcel zatvoriť denník, keď mi oči zastali na jednom odseku. Bolo to písané prednedávnom.

Chcela som to skončiť. Všetko to trápenie. Ale on mi dodával nádej, ani sám nevedel ako. Áno, je to s ním ťažké, ale stojí mi za to, aby som sa nevzdala. Jednak aby som pomohla jemu, tak i sebe. Veľmi ma mrzí, že nie som taká odvážna, aby som mu mohla do očí povedať, že umieram. Že všetky bolesti sa vrátili a aj keď som si jeden deň urobila krátky výlet domov, namiesto školy a lekár mi predpísal lieky, vôbec nezaberajú. Rovnako ako tie čo som používala doteraz, aj to nie pravidelne. A na ďalšiu liečbu nemáme.

Som v koncoch. Tak veľmi sa pred Jaydenom zamotávam do vlastných klamstiev. Keď spal, po tom všetkom čo sa so Seanom udialo, proste som neodolala a aj keď som si vravela, že podobnú hlúposť už neurobím, znova som sa rezala. Proste som už nevládala.

On vie, že sa niečo deje, ale ako veľmi mu ublížim ak mu poviem pravdu? Neskutočne. A on je teraz tak šťastný. Spokojný. O to nám predsa šlo a ja to mám teraz všetko pokaziť? Ale čo keď sa najbližšie už nepozviecham?

Nechcem ho stratiť, toľko toho pre mňa už spravil. Nechcem stratiť ani rodičov, nech sú akí sú, i tak ich mám rada. Ľúbim ich.

Pretočil som o dve strany späť. Vedel som, že sa musela zmieniť o našom bozku. A síce mi povedala, ako to vnímala ale toto, jej denník, bolo predsa len niečo osobnejšie.

JAYDEN MA POBOZKAL.

Nikdy, ani len v najkrajšom a najbláznivejšom sne by mi nenapadlo, že by sa to stalo. Celý čas to bolo bláznivé, pretože som sa zamilovala do ducha. Cítila som sa akurát tak zrelá na psychiatriu. Ale po tomto? Zistila som, že ma má tiež rád. Možno nie tak, ako ja jeho, ale ak si ma už takto k sebe pustil, tak to niečo veľa zaváži.

A ten bozk... bol to ten najzvláštnejší, najbláznivejší, najzaujímavejší, najkrajší pocit. Ten pocit, keď som zacítila jeho závratne ľadové pery. Jeho ruky na mojom páse. Jeho špičku nosa tisnúcu sa k môjmu lícu. Bol to ten najkrajší bozk v živote. I keď som ich zažila len niekoľko. Ale na tento rozhodne nikdy nezabudnem. Bol tak krásny.

Vždy, keď ma depresia doháňa, stále si pripomeniem ten moment. Bojím sa, že sa všetko zmení, ale akosi sa to tak nezdá. A to je na tom to najlepšie. A čím ďalej, tým viac ho milujem. Milovať. Myslela som si, že moja prvá poriadna láska bude... normálnejšia? Živá? Čo ma potom. No i tak sa bojím. Bojím sa momentu, kedy ho opustím. Teraz by som sa najradšej prefackala za všetky tie zlé myšlienky o skoncovaní so životom.

Dobrovoľne neodídem. Nie, dokedy je tu on.

Nemo som pozeral na tie popísané riadky. Ona ma miluje?

Možno... možno som tieto záznamy ani nemal vidieť. Alebo sa len bojím tej búrke emócií a myšlienok, čo vo mne zanechali? Prečo som len taký zbabelec, až to bolí?

Zatvoril som denník a prstami prechádzal po dofarbených kreslených obrazcoch na jeho obale.

Všetko mi to príde ako zlý námet na film. Moje prekliatie, jej boj o holý život, moja zvrátená povaha, a keď sa všetko otočí na dobré, zakončí to jej smrť a ja tu ostávam uväznený.

Síce som si to nechcel otvorene priznať, ale nedúfal som, že ju ešte uvidím. Nieto živú. Už jej ani nepoviem, čo mi leží na srdci. Že ju mám viac než rád. Omnoho viac.

Myslel som si, že čerstvý vzduch mi pomôže, no ani ďaleko to tak nebolo. Ruže pre mňa svoje sýte farby strácali a ani teplý jarný vzduch a lúče ma nevedeli tak utešiť.

Odtrhol som jednu ružu a pomaly sa vybral k Daronovmu hrobu. Pred ním som sa zviezol na kolená a položil mu ružu na hrob a tú obschnutú dal bokom. Všimol som si, že Reva sa usadil na konári nado mnou.

Vzdychol som a pohrával sa s menšou hrudkou zeminy. Napokon som ju len hodil bokom. Vzdychol som a pozrel na Revu. Upieral na mňa svoje tmavé oči.

„Ostali sme opäť sami, priateľ môj."

Reva tíško zakrákal.

„Povedz, že aspoň ty sa ma nechystáš tak skoro opustiť."

Znova tíško zakrákal a pomaly žmurkol. Chabo som sa usmial.

Zbystril pozornosť. Asi nejaká myš alebo iný hlodavec. Na jar ich tu býva mnoho. Jedna myš prebehla v kríkoch tesne pri nás a Reva už jastril.

„Čo si nepochutnáš? Aj tak pomaly prestávam veriť, že vieš aj loviť." pousmial som sa, aj napriek tomu, že som sa topil hlboko v smútku. Aspoň Reva mi pomáha. Kto by to bol povedal. A možno, možno to spolu nejako zvládneme. Možno sa dám doporiadku. Aj keď to môže trvať roky. Desaťročia. Storočie. Ale čo iné mi ostáva? Som tu sám. Vždy aj budem. Už nikdy nesmiem urobiť takú chybu, ako som urobil teraz. Samému by mi bolo lepšie...

Bože, čo to tu táram? Nikto mi nepomohol viac ako Eloise. Navyše, ani neľutujem, že som sa rozhodol tak, ako som sa rozhodol. Aj keď som za to škaredo zaplatil.

Som len hračkou osudu.

„Jayden?!"

Trhlo mnou. Čože?

„Jayden?!"

Už som bol na nohách a rozhliadal sa. Áno, bola to ona. Bola to Eloise. Aj Reva ju tíško sledoval. Síce som bol viac než zmätený a šokovaný, ale rozbehol som sa za ňou a netrvalo mi dlho, aby som bol pri nej a tuho ju objal. Ruky mi omotala okolo krku a oprela sa o moje plece bradou. Oprel som sa svojím lícom o jej a tvár mi pošteklili jej hnedé rovné vlasy.

„Božemôj Eloise, si tu."

„Som." povedala šťastne a vedel som, ako neskutočne sa jej vydýchlo. Ani jej nejako neprekážalo, že ju tak silno objímam. Asi zato, že ona na tom bola tak isto a zelený prívesok na jej krku ma tlačil na hrudi. Tak veľmi som sa o ňu bál. Tak veľmi som sa bál, že som ju stratil.

Ustrnul som v pohybe.

„Moment." povedal som a odtiahol sa. Niečo mi tu nesedelo.

Tak, čo na to hovoríte? :D 

Pred nami je posledná časť :3 

Viki :)