28. časť

Odkašlala si. Po stý raz.

„Zas si prechladla?" opýtal som sa, aj keď viac podozrievavejší som byť už nemohol. Naozaj si myslí, že predo mnou takúto dôležitú vec utají? Veľký omyl.

„Len som sa zle obliekla." povedala chrapľavým hlasom a znova sa venovala riešeniu príkladov. Chýbal mi ten jej príjemný, jemný hlas. Tak veľmi.

„Eloise, prečo mi už konečne nepovieš pravdu? Myslíš, že som slepý? Hlúpy?"

„Jayden ja..." sekla sa, „Ja ti to nedokážem povedať." oči jej zaplnili slzy.

Vstal som z kraja postele a podišiel k nej zo zadu, keďže sedela za pracovným stolom s kopou kníh a lampou nasmerovanou na zošiť.

„Eloise." ozval som sa chlácholivo.

„Ja ti to nedokážem povedať. Ja..." stratila hlas. Upustila ceruzku a načiahla sa po servítke, aby si utrela slzy.

Podišiel som k nej zboku a kľakol si, takže som pozeral hore do jej uplakanej tváre.

„Ja viem, že je to nespravodlivé, ale... nechcem ťa raniť." povedala a keď si odkašlala, pokračovala už normálnejším hlasom, ktorý sa podobal aspoň trochu na ten jej, „To by som si neopustila."

„Ale mne ubližuješ teraz. Tým, že tak zaťato tajíš pravdu." povedal som mierne rozčúlene a rozhodene, „Pochopím, ak by sa jednalo o nejakú banalitu, ale toto je vážne. Mňa už neoklameš!"

Postavil som sa a ona tiež, no i tak som sa na ňu díval z výšky.

„Lebo ty si ku mne úplne úprimný." prehlásila celkom pokojným hlasom, no videl som aká bola nešťastná už len z toho, že sa strhla hádka. No mne to ľúto nebolo. Mne bolo ľúto, že ona je tá neúprimná. No stále tu bolo to moje tajomstvo.

„Samozrejme, že som." povedal som na obranu, no vedel som, že viac už klamať snáď ani nemôžem. Ako mám očakávať od nej úprimnosť, keď sám k nej úprimný nie som? Ako s ňou môžem byť šťastný, keď mi klame? Keď je ona nešťastná? Keď vidím, že sa deje niečo zlé, ale neviem nič urobiť?

Nikdy som nevedel nič urobiť. Vždy som bol rovnako neschopný. Od osudného večera s Griolym, až po moju slabosť, ktorá ma premohla a ja som sa na Eloise tak naviazal.

Znova ma začal sužovať smútok a to som nechcel. Takto veľmi rýchlo prídem o svoju šancu. Ale tým pádom, by som už nemal žiadne tajomstvo, všakže.

Eloise si všimla moju zmenu nálad: „Jayden..."

„Nemôžem sa dívať na teba, ako sa trápiš. Trápi to aj mňa. Trápi ma to rovnako ako moja neschopnosť. V tej som profík."

„To nie je pravda."

„Nie?" opýtal som sa s výzvou.

„Vďaka tebe rodina prežila."

„A ja som umrel."

Povzdychla, no nedala sa odbiť: „Pomohol si mi."

„Skôr som ti to všetko len sťažil."

„Máš ma rád." vyhŕkla, „Ja ťa mám rada."

„Rada." zopakoval som ako ozvena, „A preto mi rada aj tajíš pravdu."

„Nie!" povedala na svoju obranu, „Mám ťa rada a preto ti nechcem ublížiť."

„Už teraz mi ubližuješ."

„Nie tak, ako by som ti ublížila, ak by si zistil pravdu."

Vzdychol som a ona ma jemne pohladila, akoby som bol nejaká nebezpečná zver, alebo čo.

„Dokedy chceš čakať?" ozval som sa odrazu pokojným hlasom. Dosť pokojným, čo bol prudký kontrast. Ale už som si akosi zvykol.

„Prosím, daj mi ešte čas. Ja, sľubujem, že ti to poviem ale... jednoducho potrebujem čas." vyrapotala unavene.

„Dobre. Dva dni. Viac nie." povedal som rozhodne.

„Ani menej." vyhlásila. Zaváhal som.

„Dobre." odsúhlasil som nakoniec a bez slova odišiel z miestnosti.

Zdvihol som hlavu z opierky a nechápavo sa rozhliadol. Zívol som si, trochu si natiahol ruky a nohy a potom vstal z kresla pred krbom. Snažil som sa identifikovať, čo ma zobudilo, až som rýchlo pochopil, že Eloise hrá. Tá hudba bola jemná, pomalá, dokonale mi k nej sedela. Bola... zaujímavá? Nevedel som nejakého konkrétneho skladateľa. Občas sa znova ozvali výraznejšie tóny, no i tak tóny boli jemné, rýchle a celkovo sa všetky navzájom zaujímavo doplňovali. Čudoval som sa, že práve ona hrá, väčšinou som to bol ja, kto si vylieval srdce v spleti tónov.

Pomaly som sa nečujne vybral za ňou.

Vošiel som a oprel sa o trám dverí, odkiaľ som mal na ňu dobrý výhľad a sledoval ako spokojne a precítene hrala. Bola mi chrbtom ale i tak som vedel, že jej na tvári panuje pokojný výraz.

Vlasy mala tentoraz rozpustené a narozdiel od mojich ich nemala strapaté. No ľudia si časom zvykli, že ja a hrebeň sme nikdy priateľmi neboli. Raz mi Valentine pre zábavu vlasy očesala a hneď sa musela ísť pochváliť našim. No ja som aj tak dlho nevydržal a síce mi všemožne bránila, aj tak som si ich postrapatil. Proste to ku mne neodmysliteľne patrí.

Odrazil som sa odo dverí a pomaly podišiel k nej. Obišiel som ju, aj celý klavír, popritom sledujúc ako jej ľahučko behajú chudé prsty po klávesoch, a oproti nej sa o klavír oprel lakťami a sledoval ju. Na moment uprela svoje zelenkavé oči do mojich sýtozelených a pousmiala sa. Nenechala sa rušiť a ďalej hrala. Zopár výrazných tónov a potom opäť tie jemné zmyselné.

Mohol som potvrdiť, že to celkom vystihovalo jej osobnosť. Krehká a jemná, zraniteľná, no zároveň si vedela presadiť svoje a keď prišlo do tuhého, jej duchaplnosť sa dala oceniť. Ako v ten večer, keď nám ho Sean s bandou znepríjemnili. Doteraz mi bolo ľúto, že na to najviac doplatil práve Daron. No žiaľ mi ho už nevráti. Jemu je už dobre. Je šťastný a spokojný.

Ďalej som mlčky počúval ako hrá a asi tak prvý krát vnímal, že sme si úlohy vymenili. A ozaj bolo príjemné sa započúvať do hry toho druhého.

Ozvali sa hlbšie a výrazné tóny a videl som, ako aj Eloise prstami mierne pritvrdila. Ozaj neviem, čo by sme si počali bez toho klavíru.

Videl som, ako sa aj jej telo hýbe v melódii, tak ako vždy. Každým úderom výraznejšieho tónu sa ozvali aj jej ruky a mierne mykla bradou. Robím toto aj ja? Nikdy som to nejako špeciálne nevnímal. No na nej sa mi to páčilo. Najviac asi to, že to hrala s citmi.

Hrala viditeľne spomaľovala oznamujúc koniec, až ju zavŕšili posledné tóny. Spustila ruky a pozrela na mňa.

„Mám ju celkom rada." povedala, „Učila som sa ju na jedno vystúpenie, kam som ale napokon nešla. Nechcela som. Bol to jeden z mála prípadov, kedy sa mi rodičov podarilo prehovoriť. Naozaj z mála prípadov."

„Ja viem. Všimol som si." trpko som sa usmial.

„Čo si ty nevšimneš, však?"

Hrdo som sa narovnal a ona sa zasmiala.

„Si podarený." povedala akoby videla tú najrozkošnejšiu vec na svete.

Zamračil som sa: „Takto mi už nikdy nepovedz."

Na jej spýtavý pohľad som dopovedal: „Tak mi hovorila babka. Bolo to neskutočne otravné."

Vstala a postála kúsok predo mnou: „Tak ako ti mám hovoriť?"

„Menom?"

Venovala mi jeden urazený pohľad a po krátkom neúspešnom boji sa usmiala: „Aj tak si podarený."

„A ty rozkošná."

„Prestaň." povedala na obranu teraz ona a ja som sa zasmial.

„Ja ti len nič neostávam dlžný."

„To vidím." zasmiali sme sa a potom navrhla, „Chceš sa ísť prejsť? Reva nás už od rána sleduje zo svojho typického miesta na najnižšom konári."

„Mal by si chytať myši." mykol som plecom.

„Možno ani hladný nie je." mykla plecom.

„Krkavec, ktorý túži po mojej spoločnosti? Nie, určite nie." povedal som a cestou von vzal nejaké to mäso, ktoré som mal vždy pripravené do zásoby. Len sme vyšli von a už som počul trepot krídiel. Ak by som nevystrel ruku, bol by mi schopný sadnúť aj na hlavu. Podal som mu kúsok mäsa a on sa doň lačne pustil.

„Nie, určite nie je hladný." prehodil som ironicky a pohladil ho po hlave. Naoplátku ma jemne potiahol sa vlasy zobákom. Lebo ich už nemám beztak strapaté.

„Hovorí ti niečo slovo lov?" obrátil som sa k nemu so zdvihnutým obočím a on na mňa pozrel akoby ma stretol prvý krát. Eloise sa na nás úprimne zabávala.

„Nie, nie nehovorí. Ty raz bezo mňa zahynieš." povedal som, no potom náhle stíchol. Výborne, takže sa ešte pred Eloise prerieknem? To jej môžem rovno vystaviť transparent. Pekne čierne na bielom.

Otočil som sa k nej a hoc ma sledovala, nezdalo sa, že by k tomu mala čo dodať. Buď moju narážku ešte nespracovala, alebo jej nepochopila. No rozoberať to viac nechcem.

Mykol som rukou a Reva vyletel na najbližší konár.

„Tak sa ukáž." vyzval som ho a vyhodil vysoko nad seba kúsok mäsa. Elegantne a ľahučko sa odrazil, stačilo dva či tri krát zatrepotať krídlami aby nabral rýchlosť a už mal mäso v zobáku. Vysadol na výčlenok pod oknami prvého poschodia a spokojne mäso prehltol.

Napriahol som sa a ďalší kúsok hodil vysoko a ďaleko pred seba, tým pádom som ho aj stratil z dohľadu, no Revovi to nerobilo najmenší problém. Výborným zrakom a rýchlosťou už natiahol krk, no keďže fungovala gravitácia a očividne jeho odmena padala k zemi, vydal sa strmhlav dolu a keď bol pri zemi, len počkal, kým mu kúsok pekne krásne padne do roztvoreného zobáka. Ozaj som na neho hrdý. Letel k nám späť, a tak som sa rozhodol, že sa s ním pohrám a asi štyri kúsky som mu hodil do vysokej trávy. Síce mu to hodnú chvíľu trvalo, no bez problémov všetky štyri našiel.

Eloise len mlčky natiahla ruku a Reva vzlietol k nej a sadol jej na ňu. Trochu jej pod ťarchou vtáka klesla, no už ju držala pevnejšie, ako minule. Podišiel som k nim a ponúkol Eloise mäso, aby ho nakŕmila.

Všimol som si, aká bola opatrná: „Ešte vždy máš pred ním taký veľký rešpekt."

„Aj budem. Však je krásny. Veľký a majestátny. A zdobí aj váš erb. A hodí sa ti."

„Bol to prvý a posledný dravý vták, ktorého som skrotil. Snažil som sa ešte jedného, no tam som už taký úspech nemal. Zato Reva si na mňa zvykol pomerne rýchlo."

„Takže si amatérsky sokoliar." podpichla ma.

„Ale som sokoliar."

„To je hlavné." rypla a mierne našpúlila pery.

Uškrnul som sa: „Isteže. Musíš vedieť, ako svoju osobu, alebo inú osobu či vec správne reprezentovať. Tým pádom ti ľudia uveria rýchlejšie, alebo na nich spravíš dobrý dojem."

„Ty si to často využíval, však." usmiala sa.

„Keď som mal problémy, nenašla by si viac vzornejšieho a vychovanejšieho človeka v okolí. Veľa krát som z toho potom vyviazol dobre a brat horšie. Taktiež tomu prispievala výhoda mladšieho súrodenca, aj keď medzi nami bol malý vekový rozdiel."

„Ale výhody sú výhody."

„Bol by som hlúpy, ak by som ich nevyužil."

„Ešte sa mám od teba čo učiť." povzdychla a pohladila Revu po zložených krídlach, zatiaľ čo ja som ho poškrabkal na hlave. Privrel oči a následne ich roztvoril. Takto často prejavoval dôveru voči mne. Bolo to milé.

Videl som, že Eloise už klesala ruka od únavy,ale ani som sa nečudoval. Chlapec čo to váži. Nastavil som ruku a Reva poslušne preskočil. Teraz, keď bol najedený, mohol to byť najvďačnejší krkavec vôbec. Zatrepal čiernym perím a vysadol mi až na krk.

„Zdá sa, že chce aby sme sa trochu zdržali." usmial som sa.

„Ja sa nikam nepomáhlam." povedala s úsmevom Eloise a sadli sme si na lavičku a nechali sa zohrievať slnkom a doprevádzať spevom jarných vtákov. A aby to bolo všetko dokonalé, nechýbala vôňa nových ruží a rôznych kvetových záhonov obďaleč. Jar som mal vždy rád.

„Pomaly si začínam myslieť, že to, čo sa dá vidieť na prvý pohľad, nie je ani polovica z toho čo tu máš."

„To je pravda, za dve storočia sa tu toho nazbiera." povedal som a začal si prezerať aspoň pätnásť herbárov. Dva z nich boli moje osobné ešte keď som žil a niektoré z obdobia posmrtného života. Aké epické. Ale určite za tým treba hľadať poctivú prácu, inak by niektoré bylinky ani neprežili. A aj toto je nejaká tá vzácnosť, pretože po jednom extrémnom suchu a následne mrazivej zime aspoň polovica rastlín čo tu rástli vyhynula a len niekoľko druhov sa zotavilo. Zaujímavé, také maličkosti a predsa je to cennejšie ako mnoho moderných vecí. Predsa zaťatých zberateľov sa dá nájdeš všade.

„Čo je toto?" opýtala sa Eloise. Obzrel som sa ponad plece a videl, že v rukách drží akúsi drevenú krabičku.

„Práškové čaje z... Odniekadiaľ." zamračil som sa. Fakt si nespomínam. No to mi, ako inak doniesol ešte Christopher z výpravy. On bol asi naozaj všade. Úprimne, bol mojím vzorom. Alebo skôr snom.

Zacítil som ako otvorila krabičku, už len z tých jemných korenistých vôní.

„Ono to je ešte dobré?"

„Samozrejme. Je to kvalitne odvedená výroba, ktorá sa už v dnešnom uponáhľanom svete nepraktizuje. Dnes chcú všetci všetko rýchlo."

„Ehmm." ozvala sa.

„Táto výroba trvala aj niekoľko rokov a výrobok vydrží niekoľko rokov. Zaujímavé, nie?" usmial som sa pre seba.

„Ehe."

„Chceš sa pozrieť na..."

„E-e." prerušila ma náhlivo. Zamračil som sa.

„Eloise tebe odrezali jazyk alebo si prešla na kmeňovú reč?" ozval som sa podráždene a otočil k nej, videl som aká je červená.

„Jay..." povedala priškrtene s pootvorenými ústami. Všimol som si vytiahnutú lyžičku, ochutnávala niektorý z čajov. Zavrela tuho viečka a chytila sa za hrdlo, keď som si všimol, že z ktorého konkrétneho prášku ochutnala.

Položil som herbáre a vydesene prešiel k nej: „Zbláznila si sa?"

„Ja som myslela..." rozkašlala sa, až sa prehla v páse.

Obratne som zatvoril otvorenú kapsičku s výrazným čili korením a potom aj krabicu.

„Nevieš, že ak sa jedná o koreniny, to čo je červené sa neje?!" povedal som a zliezli sme do chodby. Vošli sme do kúpeľne v našej izbe a ja som jej rýchlo nalial vodu do pohára. Takto na ex vypila hneď tri. Odkašlala si.

„Myslela som, že je to ruža."

„Ruža má tmavozelenú farbu. Bože, Eloise, učili ťa variť? Ja som nevaril nikdy a viem aspoň rozoznať tak základnú vec."

Prebodla ma pohľadom a znova sa napila. Potom si odkašlala, no počul som, ako jej zabehlo. Takto ešte vzbudíme pozornosť aj Claide a Marka, však prečo nie. Aspoň sa potešia aká je ich dcéra vzdelaná. Vždy otestovať v praxi, potom sa priučiť. Zrejme nové heslo.

No trochu viac ma vyviedlo z miery, keď sa rozkašlala ešte viac a nahla sa nad umývadlo. V momente, keď som zbadal nie trošku krvi, ale niekoľko, vedel som, že je zle. Veľmi zle.

„Jayden..." povedala slabým vystrašeným hlasom a zachytil som ju práve včas, inak by veľmi rýchlo skončila na zemi. No desilo ma, že mi postupne chabla v náručí.

„Eloise, nezaspávaj." povedal som a klesol na dlažbu a opatrne ju držal. Pohla perami a hneď som videla, že na viac ako opakovanie môjho mena sa nezmôže.

Nie. Dopekla nie!

„Eloise." povedal som ustráchane, viac som sa o ňu snáď už báť nemohol. V ten večer so Seanom to bolo inak. Mohol som zakročiť, ale teraz nie. Teraz som sa mohol len dívať ako mi postupne chabne v náručí.

„Mark! Claide!" zreval som silným hlasom, až som mal pocit, že aj to zavesené zrkadlo pohlo, no nedúfal som, že ma počujú.Však vo mňa ani neveria.

„Eloise prosím ostaň hore. Prosím." povedal som nešťastne. Nie, nemôže ma teraz opustiť. Nie, keď mi bolo s ňou tak dobre, keď som mal práve teraz šancu nájsť ten večný pokoj.

„Nie, nie, nie." opakoval som keď som zacítil, že ešte aj stisk jej ruky, ktorou držala moju, úplne ochabol.

„Panebože." hlesol Mark a zakričal na Claide, „Dones pumpu! Rýchlo!"

Aj tak odbehol a ja som tam ostal ako posledný úbožiak. No Mark bol späť závratnou rýchlosťou a klesol na podlahu vedľa mňa. Nasadil jej hadičky a jedným tlačidlom zapol akúsi kovovú nádrž.

„Eloise, dýchaj prosím. Ešte je skoro, aby si nás opustila." povedal a z očí mu vypadli prvé slzy, „Mal som na teba dohliadať. Prečo sa to tak zhoršilo? Vraveli, že budeš v poriadku, srdiečko."

Zohol sa a skontroloval stav dýchania. Prestal som ju podopierať a tak už nemala hlavu na mojich nohách, ale na zemi. Bol som úplne hotový. Nemôžem ju stratiť. Nie teraz.

Mark jej podal prvú záchrannú pomoc, stačilo aby jej pár krát stlačil hrudník, načo jej z úst vytiekol pramienok krvi, no videl som, ako sa jej hrudník máličko nadvihol.

„Eloise." Claide sa zlomil hlas a hádam prvý krát za celý čas mi jej bolo ľúto. Oboch. Síce neboli ukážkový rodičia, hlavne Claide, ale Eloise prirástla k srdcu všetkým trom.

„Musíme ju doviezť." povedal duchaprítomne Mark, aj keď slzy mu stekali po lícach jedna radosť. Vzal Eloise na ruky a Claide vzala pumpu na vozíčku.

Nie nešiel som za nimi. Nevládal som. Toto nie je vec, z ktorej by som sa vedel tak rýchlo zotaviť na nohy.

Aj keď som osamel v dome, len som sa oprel o sprchovú stenu a díval sa na miesto, kde ešte pred chvíľočkou ležala Eloise s bledou tvárou a nedýchala. Umývadlo bolo od krvi, tak ako aj dlážka, ale bolo mi to jedno.

Teraz ma zaujímala iba ona.

Mala pravdu, keď povedala, že toto mi ublíži viac. Vedel som, že je chorá, to je jasné, ale nevedel som, že... že mi umiera pred očami?

Ale čo keď neumrie? Môže sa z toho ešte zotaviť. Ona sa zotaví. Je silná.

No prečo ma aj napriek tejto mienke trápil pocit, že už ju tak skoro neuvidím?

Zákeráčka, takéto šoky vám robím :D ale to predýchate :D dúfam :D

Ďakujem za vašu priazeň, Viki :3