27. časť

„Neverím. Mal si mi povedať kam ideme. Teraz som si zničila najdrahšie čižmy."

Otočil som sa k nej a podal jej ruku, aby mohla preskočiť menšiu kaluž: „Boli drahé?"

„Nie, mala som ich najradšej."

„Zatiaľ čo ja by som tie moje s radosťou vymenil." uškrnul som sa.

„Ale tie sa už nezničia." povedala, keď odrazu zvýskla a ja som ju nemotorne zachytil, „Takmer to schytali aj rifle."

„Nemôžem za to, že si taká... obratná." nechcel som ju uraziť, no i tak sa tá menšia štipka irónie nedala prepočuť.

„Za toto ešte draho zaplatíš, Jayden. Lebo výlet do lesa za záhradou bol fakt výborný nápad. Hlavne, keď deň predtým pršalo." vyrovnala sa, no i tak sa ma kŕčovito držala.

„Ale ty si sa dala presvedčiť." pohli sme sa ďalej.

„Lebo tvoje oči by ma presvedčili aj k zoskoku zo strechy. A ty to dobre vieš."

„Ja viem ako používať moje zbrane." usmial som sa.

Pozrela po mne: „Áno, presne o tomto hovorím."

Potiahol som si ju k sebe, na jedno miesto, ktoré patrilo k tým suchším a slnko sa predieralo pomedzi malé lístky a holé konáre: „Tak sa trochu usmej. V poslednom čase vyzeráš utrápene."

„Za to ty máš radosti aj za dvoch." usmiala sa, „Až tomu akosi neviem uveriť. Prečo?"

Otázku „prečo?" som sa chcel spýtať najprv ja jej, pretože stále som sa o ňu bál a ona mi to svojou zaťatosťou vôbec neuľahčovala. Aj tak si myslím, že ona dobre vie, že jej neverím. Ak by bola v poriadku, tak ako vraví, tak by to bola tá veselá Eloise. Tá, ktorej úsmev so mnou robí divy.

No jej otázka „prečo?" na vykoľajila pomerne dosť. Nemal by som jej o tom hovoriť. Nechcem aby bola ešte nešťastnejšia ako je. Aj keď si myslím, že by ju to len potešilo, však o to sme sa snažili hodnú dobu. by som bol šťastný. A to som. Mám voľnú cestu. Mám šancu. Lenže ja ju stále odkladám a tak trošku sa obávam, že ju môžem stratiť. Ale pokým tu Eloise je, tak je všetko v poriadku, nie?

„Jayden?" ozvala sa a vzala mi tvár do dlaní. Zahľadela sa mi do očí.

„Len som šťastný. Je na tom niečo zlé?"

„No, nechcem, aby to vyznelo tak, že ja z toho šťastná nie som, práve že som, ani nevieš ako, ale... som troška upodozrievavá."

„A z čoho prosím ťa?" zasmial som sa.

„Ja neviem." mykla plecami a pustila moju tvár. Zdvihol som jej bradu, aby sa mi dívala do očí.

„Eloise. Som šťastný pretože som s tebou. Že si tu so mnou. Že s tebou môžem tráviť čas. Ale ubíja ma, ak si ty nešťastná." naklonil som doboku hlavu a sledoval ju.

Dívala sa na mňa, no kútiky úst je pomaličky vyšli hore do úsmevu, až mi ukázala pekný rovný chrup: „Si neskutočne zlatý."

Usmial som sa a ona ma objala. Pritiahol som si ju bližšie a cítil, ako ma hreje cez tenkú látku košele. Privrel som oči.

„Ako ďaleko sme ešte od miesta, kam ma chceš vziať?"

„Prečo?"

„Začínam byť už unavená." zahlásila, no i tak sa pousmiala.

„Poď, už fakt len kúsok." dokonca mám pocit, že sme ani nezašli tak ďaleko od sídla. Jasné, že sme nezašli. Tak z čoho je tak unavená? Kedy mi vôbec chce povedať pravdu? No ako som na ňu tak díval, ako si spokojne vykročila dopredu a dávala pozor, aby sa už nikde nešmykla, som usúdil, že túto tému nechám radšej na neskôr.

S krátkym nádychom viežeho lesného vzduchu som sa vybral za ňou.

Dobehol som ju a mlčky kráčal vedľa nej, potom ju nasmeroval doľava.

„Jayden toto nezleziem." povedala, keď sa pred nami objavil menší kamenný svah.

„Žiadny strach, poď."

Rozpačito pokrútila hlavou.

„Ver mi." prehlásil som pokojným hlasom a videl, že to na ňu zapôsobilo. Ja som zoskočil, no nedopadol som práve svetovo, pretože kebyže by som bolesť cítil, nepohol by som sa stadeto týždeň.

„Si v pohode?" ozvala sa.

„Úplne. Je to ako keď som za tebou skákal z okna. Nič závažné. Ale radšej to neskúšaj." povedal som a ona prehodila nohy cez okraj vyčnievajúcej skaly a pohojdala nohami aby našla miesto, kam sa zaprieť.

„Vedela som, že si tam bol pri mne."

„Pochopiteľne. Ľudia, ktorí dobrovoľne skáču z okna sú pre mňa celkom zaujímaví."

Zliezla kúsok nižšie a ja som k nej natiahol ruky, no ešte stále som na ňu nedočiahol.

„A čím? Že ich popohnala číra zúfalosť?"

„Možno tým, že si ešte nezlámali väzy." klesla nižšie a už som ju pevne uchopil okolo pása. Prišla mi akási chudšia. Pozrela na mňa ponad plece a videl som, ako sa mierne začervenala. Radšej sa otočila tak, aby som jej nevidel do tváre.

„Povedala by som Bohužiaľ, ale keď je teraz všetko takéto... pekné, tak by som toho ľutovala."

„Pekné?" opýtal som sa a síce už bola v bezpečnej výške, keď mohla zoskočiť, aj tak som ju pridržiaval. Zoskočila a keď sa otočila, na tvári som jej videl značnú únavu.

„Krásne."

Tentoraz som to bol prekvapivo ja, ktorý sklopil zrak a zadíval sa na špičky svojich čižiem. Eloise bola prvá ku ktorej cítim... cítim čo? Proste, som s ňou rád, záleží mi na nej a rád je robím radosť. Rád s ňou trávim čas. Pretože ona mi ukázala túto moju stránku, ukázala mi, že aj napriek toľkým rokom čo som znášal toto prekliatie ešte stále dokážem k niekomu niečo cítiť. Vrátila späť toho starého Jaydena. A pomohla mi viac, ako si myslí.

Radšej som už nič nepovedal, vzal ju za ruku a stačilo pár krokov, aby sem sa ocitli na pokraji menšieho útesu.

„Cieľ našej cesty." vyhlásil som spokojne. Nebol to ani poriadny útes, keďže toto nebol hornatý terén. Toto miesto bolo proste len hračkou prírody, ktorú môj otec odkúpil a tým sa stala naším súkromným pozemkom. Za tú dobu, čo sa tu vystriedalo tak veľa ľudí, nikto sa o tomto mieste nedozvedel. A úprimne, ja sám som tu nebol už niekoľko rokov. No stále je to rovnaké.

Menší útes, nie tak hlboko pod nami kamenisté pobrežie a neveľké jazero. Oproti nám bol skalnatý vršok, nižší ako tento útes, pokrytý zväčša machom a za ním borovicový les s vyprahlou zemou a koruny ihličnatých stromov tam neprepúšťali temer žiadne svetlo. No tam som už zájsť nevedel, pretože odkiaľ začínal les, tam náš pozemok končil. Wittersonovci mali enormne veľké pozemky, čo sa čudovať.

Spoločne sme si sadli na jeden veľký kameň, pripomínajúci výbežok skaly a dívali sa po okolí.

„Toto je najkrajšie miesto aké som kedy videla." povedala Eloise a v tvári sa jej zračilo okúzlenie a radosť. Unavene vydychovala, no vyzerala byť spokojná, „Ani sa nečudujem, že sme sem šli za tak skorého rána. Teraz sa mi nechce odtiaľto ani pohnúť."

„To ani nemusíme. Zotmieva sa neskôr a dnes to vyzerá na teplý deň." povedal som a zdvihol tvár k slnku.

„Chodieval si sem... ešte keď si žil... často?" opýtala sa opatrne.

Pootvoril som oči, no nie veľmi: „Áno. Moja mama mala toto miesto najradšej. Vieš, táto časť sa kúpila krátko po dostavaní sídla. A otec ju sem zaviedol, aby si užili pekný deň." sklonil som hlavu a rozhliadol sa, „Tu moja mama oznámila otcovi, že je tehotná. A neoznámila mu to tu raz, ale hneď dva krát."

Eloise sa usmiala: „To je krásne. A prečo si ma sem zaviedol?"

„Chcel som, aby si to tu videla. Nebol som tu pár rokov, nemal som dôvod prečo sem chodiť. Toto miesto presakuje spomienkami a pocitmi, nerobilo mi to dobre."

„Rozumiem." pousmiala sa a ďalej sledovala okolie. Nebol by som povedal, že sa jej tu až tak zapáči.

„Keď sme ešte mali kone, veľa krát sem sem zašli aj s Valentine, keď sme chceli mať od všetkých pokoj. Trávili sme tu aj celé hodiny, až keď nás hlad nezahnal domov." usmial som sa a na malú chvíľočku sa poddal spomienkam.

„Jayden, Jayden, máš pomalého koňa!" kričala kus predo mnou.

„Nie, ja ťa len nechávam v popredí z čistej zdvorilosti!" zvolal som späť a Fin, čierny majestátny kôň s lesklou srsťou s ľahkosťou preskočil padnutý konár a ja som sa musel prikrčiť, aby som sa neudrel do pomerne nízkeho konáru.

Samozrejme, že to nebolo z čistej zdvorilosti, proste sme za Valentine a Horrickom nestíhali. Odklonil som sa z trasy na ľavý smer, kde bola lepšia cesta a aj skratka. Nechodil som tadiaľ často, iba ak som s bratom súperil. To on mi ukázal túto cestu. Cesta sa zatáčala na kopec, odkiaľ som onedlho mal les, aj Valentine ako na dlani a rýchlo ju dobiehal.

„Tak Fin, ukáž čo je v tebe." povedal som mu pri uchu a popohnal ho. Rýchlo sme míňali stromy a ja som si užíval vietor vo vlasoch zmiešaný s tipyckou konským pachom. Pripomínalo mi to slobodu. Aspoň takáto chvíľková sloboda mi bola dožičená, keď už iné nie. Lúče slnka som ani necítil, lebo ich rýchlo striedali tiene listov.

Odrazu som zacítil, že kôň stratil pevnú pôdu pod nohami. Pod nami bola menšia priepasť, ktorú opäť ladne preskočil.

Teda takmer. Pristátie už nebolo také pohodlné a pri náraze som vyletel zo sedadla a spravil pár kotúľov.

Od ostrej bolesti som zastonal.

„Jayden?" ozvalo sa blízko mňa, pretože sme už boli z kopca takmer dole.

Pád mi vyrazil dych, bolo nemožné sa nadýchnuť.

„Panebože!" zvolala Valentine, zastavila koňa a rýchlo zoskočila. Klesla na zem ku mne nedbajúc na hnedú dlhú sukňu ku ktorej sa zladila čiernym klobúkom, bielou košeľou a obnosenými čiernymi čižmami.

Potiahla ma za ruky, čím ma posadila a pobúchala ma po chrbte. Okamžite som lapil dych a rozkašlal sa.

„V poriadku?" opýtala sa a otočila si moju tvár k sebe. Prikývol som, „Vystrašil si ma."

„Som v poriadku." vydýchol som a pozrel na Fina, ktorému pád vôbec neuškodil a už poslušne stál pri mne a zvedavo ma sledoval.

„Si blázon, vieš to?"

„Lepšie ako svoje meno i s titulom." povedal som a Valentine mi pomohla na nohy. S menšími ťažkosťami som vysadol na Fina a pád, rovnako ako bolesť pokojne vydýchal. Následne sme sa pomaličky vydali naspäť. No len čo sme vyšli z lesa tak som uvidel tie tmavé modré mraky a chladný vietor ma udrel do tváre. Začali podať prvé studené kvapky.

„Poďme, poklus." prikázal som a kone poslúchli. Trochu ma to takto bolelo, lebo som si zrejme udrel ľavé plece a kolená, no chcel som byť čo najskôr v stajniach, teple a prístreší. Napriek tomu búrka rýchlo udrela a kým sme sa dostali do stajní, do nitky sme premokli. Valentine som ponúkol vestu, aby sa tak od zimy netriasla a odsedlali a očistili sme kone.

„Bojím sa tej búrky."

„Počkáme tu." povedal som a obaja sme sa opreli o drevený parapet a dívali sa z diery, ktorá v súmerných tvaroch slúžila ako okno. Kvapky bičovali plechovú strechu a nelútostne spôsobovali mláčky v sadoch a v tráve.

Valentine prešla ku koňom a pohladila Fina po hlave. Vždy mala rada kone, fascinovali ju. A ja som mal tú česť naučiť ju jazdiť. Aj keď spočiatku to bola katastrofa, lebo snáď taký rešpekt pred koňmi som hádam ešte nevidel.

Podišiel som ku koňom spredu a podal mu jedno jablko. To zhltol rýchlejšie ako vlhká zem vsiakne vodu. Usmial som sa a siahol po kefe. Začal som mu česať už beztak krásnu srsť a Valentine sa pridala. Stáli sme vedľa seba a ja som sa musel začať smiať.

„Valentine prosím ťa češ ho aspoň jedným smerom."

„A prečo tvojim?" šibalsky sa na mňa usmiala a videl som tie jej iskričky v očiach, „Češ ty mojim."

„Tá tvoja drzosť ma dokáže niekedy doraziť viac ako garda vojakov." povedal som, položil kefu do vedra a už ju chcel poštekliť, keď hneď cúvla, až narazila do Fina a ten si odfrkol.

„Očešeme ti vlasy? Tu ti trocha odstávajú." jemne som ju potiahol za zvlnený prameň a z druhej jej vytrhol kefu.

„Nie!" zvolala a chcela mi ujsť. Objal som ju okolo pásu, no kefa padla kamsi do sena. Pritiahol som si ju k sebe a víťazne sa usmial, zatiaľ čo ona mi pozerala do očí. Aj tie jej boli krásne. Viac než to. Vlastne, ona celá bola krásna. A v tejto chvíli mi prišla ešte akosi krajšia.

Bez rozmýšľania som sa k nej naklonil a jemne ju pobozkal. Ba čo viac, hneď mi bozk opätovala a potiahla ma za kratšie vlasy. Bolo to zvláštne. Ani nie ten bozk, ale to, že som pobozkal práve ju. Odtiahol som sa a pozrel jej do očí.

„Ja..." začal som ale ona ma jemným úsmevom hneď umlčala. Obzrela sa.

„Tuším búrka utícha. Ideme do sídla?" opýtala sa akoby sa nič nestalo. A stalo sa vôbec niečo? Tie pocity, čo ma náhle v ten moment ovládli, náhle aj zmizli len čo som bozk ukončil. Nezanechalo to vo mne nejaké tie pekné pocity, ako by sa malo očakávať, alebo tú mienku, že by som si to rád zopakoval. Nie. Vôbec nič. A ani mi to veľmi neprekážalo.

Nakoniec som prikývol a spoločne sa vybrali späť, zatiaľ čo sme sa stavili, či s nami budú kričať, alebo nie. Valentine si bola istá, že budeme mať problém. No i tak som nakoniec zvíťazil ja.

Pootvoril som oči a slnko ma na chvíľočku oslepilo, kvôli čomu som musel oči znova prižmúriť.

Toto bola spomienka na prvý a zároveň posledný bozk s Valentine. Ako som už vravel, bol to omyl. Naopak, ten Eloisin vo mne nechal hotovú búrku pocitov.

Tým, že som bol zahĺbený kdesi v myšlienkach, som si ani neuvedomil, kedy si oprela hlavu o moje plece. Spokojne oddychovala.Oprel som si hlavu o jej a sledoval odraz slnka na pokojnej hladine a kde tu skočila ryba.

Pousmial som sa.

Ďalšia pekná spomienka na toto miesto. Byť tu s Eloise, cítiť jej vôňu akéhosi šampónu vo vlasoch, ktoré ma na brade šteklili a byť jej tak nablízku. Donedávna som ju chcel poslať preč, no, mal som to tak spraviť.

Lebo teraz je už neskoro. Teraz sa jej už tak ľahko nevzdám.

Vzal som ju za ruku a preplietol si s ňou prsty. Príjemne ma jej ruka hriala, zatiaľ čo tá moja bola, ako inak, ako arktický ľadovec.

„Eloise?"

Myslel som, že spí, čo mi prišlo nepraktické v takejto polohe, ale dobre. No reakcia sa predsa len dostavila tichým zamumlaním: „Mhm?"

Pousmial som sa a stisol jej ruku. Opätovala mi stisk. Krátko si odkašlala a potom sa znova pohodlne oprela hlavou o moje plece a ja som sa oprel hlavou o tú jej tiež.

„Mám ťa rád."

Tak toto ma stálo mnoho síl, aby som sa odvážil povedať tieto tri kratučké, jednoduché slová, no predsa len pre mňa mali väčší význam.

To ticho bolo pre mňa ako nôž do srdca. No nič som nepovedal. No, čo sa čudujem, možno som sa na ňu naviazal až príliš a ona to vníma z úplne iného konca. I keď jej správanie ma doteraz akosi presviedčalo, že to tak nie je. Možno som sa mýlil. V poslednom čase sa mýlim dosť často.

Zo začínajúceho smútku ma vytrhlo to, ako som zacítil, že jej pravé líce, ktorým sa opierala, sa pohlo. Čo znamenalo, že sa usmiala.

Napriek tomu som radšej privrel oči, akoby ma to malo ochrániť pred možno nie tou očakávanou dobrou odpoveďou.

„Aj ja teba, Jayden." ozvala sa mierne chrapčavo a tak ľahučko ma donútila k úsmevu. Konečne, po tak dlhom čase, som sťastný. Spokojný.

Tak už len čakám na vaše teórie ohľadom Jaydenovej situácie :D A viem, že ohľadom Eloise ste nedočkaví, ale ešte si chvíľočku počkáte :D :D

Okrem toho, úprimne, ten bozk s Valentine by mi tu akosi chýbal :D

Takže opäť vám ďakujem za priazeň a trpezlivosť :3 a aj mojej dvojitej morálnej podpore (vy viete :D ) :3

Viki ;)