26. časť

„Elose." zastonal som.

„Vydrž." hlesla a ani nezdvihla oči od plátna.

„Toto bolo utrpenie aj pred dvoma storočiami a je to aj teraz." vzdychol som.

„Nehýb sa." povedala a zdvihla ku mne zelenkavé oči. Siahla po zelenej farbe, „Nejako sa zatiaľ zabav."

„Iste." hlesol som ironicky. Lebo v izbe, kde je jedna posteľ s matracom, jedna stolička na ktorej sedím a druhá, na ktorej sedí Eloise, plátno, za ktorým sa skrýva a na ktoré momentálne maľuje moju podobizeň a jedna veľká skriňa, sa dá ozaj zabaviť. Za tú hodinu, aj dve, čo tu sedím, už poznám naspamäť tie ornamenty na skrini a čím viac sa na u dívam, tým viac tam vidím krivšie a nesúmernejšie ornamenty. Toto človeka, ktorý to robil by ospravedlnilo len to, že bol na jedno oko slepý a ruky sa mu klepali ako keď sa pridŕža veka práčky.

Nenávidím práčky. Snáď viac, ako vysávače. Dopekla s touto dobou.

„Môže ducha bolieť chrbtica?"

„Nevyhováraj sa, sám si vravel, že ťa už nič nebolelo za celý ten čas." povedala a znova mi pozrela do očí a sústredene si oblizla pery, „Teba to len proste nebaví."

„Ani nevieš ako ťa musím mať rád, keď toto pre teba ešte robím." hlesol som a vydýchol.

Aj keď mala oči uprené na plátno, videl som, ako sa jej usmievali. Bola zlatá.

Siahla po štetci a začala maľovať.

„Aj by som ti povedala, že by som ťa odmenila holandskou čokoládou, čo doniesli, ale to by nemalo veľký úspech."

„Nie nemalo."

„Tak si spolu zahráme na klavíri."

„To znie lákavejšie."

„Lákavo." opravila ma.

„Nie, len lákavejšie." uškrnul som sa. Postavila sa a podišla až k mojej tvári a uprene mi sledovala oči.

„Ako môže mať niekto tak neskutočne zaujímavé oči." zamumlala.

„Nepreháňaj." povedal som a tiež jej sledoval oči.

„Nepreháňam, ver mi. To ako pohlcujú svetlo, ako ti ich dokáže slnko presvetliť a celkovo tá farba." povedala sústredene, „To na jedno plátno zachytiť nedokážem. To by chcelo Da Vinciho."

„Ja len nerozumiem, ako si mi mohla tajiť, že vieš tak pekne kresliť."

„A ja nerozumiem, čo mám ešte urobiť, aby som sa dokázala tvojej zvedavosti vyhnúť. Však ty o mne už vieš asi všetko, mám ten pocit."

„Tak ďaleko od pravdy nie si." rypol som.

„Usmej sa."

„Ale môj úsmev niečo stojí." namietol som zo srandy.

Vtisla mi pusu na líce: „Usmej sa."

Zaskočene som na ňu pozrel, no i tak ma pery zradili a sformovali sa do úmevu a mám pocit, že oči boli ešte väčšími zradcami. Aj ona sa usmiala.

„Len nech ti to takto chvíľku vydrží." povedala a vrátila sa k maľbe. Prisunula sa bližšie ku mne a zamerala sa mi na tvár. Zelenú postupne vystriedala jemná ružovo- oranžová. Zamerala sa na moje pery a potom siahla po bielej a farby dotvorila. No potom akosi prestala maľovať, a nejako sa poddala myšlienkam, stále nespúšťajúc zo mňa zrak.

„Eloise?" mykla sa keď som ju ohlásil a ja som sa pobavene uškrnul.

Začervenala sa a sklonila hlavu: „Prepáč."

Zoširoka som sa usmial. Bola tak nevinná a krásna, keď jej rumenec sadol na líca.

„Nepozeraj na mňa. Nemám rada, keď sa červenám a nieto ešte pred tebou."

„Ale mne sa to páči nehorázne." zasmial som sa.

„Si zlý."

„Ale tebe to až tak nevadí." zovrel som pery v snahe potlačiť smiech, no veľmi sa mi nedarilo.

„Jayden prestaň." povedala s úsmevom a ešte výraznejší rumenec skryla tak, že sklonila hlavu, „O to dlhšie tu budeš sedieť."

„Ale to tebe vadí, že sa červenáš. Mne sa to páči."

„Nepáči. Vyzerám ako rajčina."

„Mám rád rajčiny." pozreli sme na seba a vybuchli do smiechu.

„Ty si neskutočný."

„To si zistila až po dvoch mesiacoch?"

„Nerýp do mňa. Vieš ako som to myslela."

„Ako si to myslela?" rýpal som ďalej.

„Že si neskutočný blázon." vrátila mi to.

„Aspoň môžem usúdiť, že máš dobrý vkus."

„Narcis."

„Ruža."

„Čože?" nadvihla zmätene hlavu.

„Krásna, ale ostrá."

„To ja nie som." namietla s úsmevom a začala maľovať farbou pripomínajúcu farbu pokožky.

„Ale kdeže." povedal som so značkou iróniou.

„Jayden. Ak si nedáš pohov, tak dnes nebudeš spať na našej posteli. Aj keď to by si vyžadovalo priam heroický výkon."

„Ale ty dobre vieš, že nakoniec by si ty bola tá, čo by spala inde."

„Tak ty si takýto? Hrubý na ženy? Ale to Vám potom Váš titul veľmi neobhajuje, sir Jayden."

„Na hrubé ženy len s hrubosťou." hral som jej hru. Prepaľovali sme sa očami, akoby mal nastať koniec sveta.

„Ale veľa vecí sa skrýva pod povrchom."

„No i tak raz na ten povrch vyplávajú."

„Potom sa i mienka zmení."

„Alebo len potvrdí."

„Snáď ma nepoznáte, sir Jayden?"

„Lepšie ako svoje dvestoročné čižmy."

Myklo jej kútikmi úst: „To je zbraň, i slabina."

„Tie dvestoročné čižmy?"

Rozosmiala sa: „Ty ma stále dostaneš. Mala som namysli to, že ma tak dobre poznáš."

„Ja viem." usmial som sa, „Lebo aj ty ma dobre poznáš."

„Áno, a preto viem aj ako ma vnímaš."

„Žiaľ."

„Našťastie." protirečila.

„Vieš, že tento rozhovor akosi nikam nevedie?"

„Ale vedie." uškrnula sa a potom sa jej tvár do úrovni očí stratila za plátnom.

„A kam teda?"

„Že ma máš rád." pozrela mi do očí.

„Ďalej?" usmial som sa. Mňa len tak nerozhodí.

„Že ti na mne záleží." keď videla, že ju pohľadom vyzývam, pokračovala, „Páči sa ti, keď spolu trávime čas. A neskutočne rád do mňa rýpeš."

„Samozrejme. A ty máš slabé zbrane."

„A čo ma privádza do šialenstva, že ma neskutočne rád pozoruješ." povedala mierne nervózne, uprela pohľad na plátno a maľovala ďalej, a ja som sa pobavene zasmial.

„Svätá pravda."

„Ale raz ťa to omrzí. Nie som mutant, takže vzhľad nemením. A keď si dokonale zmapuješ, omrzí ťa to."

„Tým by som si nebol taký istý. Možno ma až tak dobre nepoznáš."

„Alebo len viera v to, že sa to raz stane je silnejšia ako poznanie krutej pravdy."

„Nemala by si sa takto klamať." povedal som nesúhlasne a ona sa zasmiala.

„Ale ty ma nútiš, Jayden."

„Tak to ešte hádž na mňa!" povedal som naoko pobúrene a ona sa len škerila jedna radosť, „Však dobre, Eloise. Však dobre."

„No, už nemáš na mňa nič, aby si mohol rýpať?"

„Aj zajtra je deň, Eloise." uškrnul som sa.

„Ó, aké šľachetné." zasmiala sa a položila štetec, „Tak čo na to hovoríš?"

Postavil som sa a prešiel za ňu k plátnu a... žasol som.

„To je dokonalé."

„Nepreháňaj." usmiala sa.

„Nie vážne." povedal som a pozeral na svoju takmer presnú podobizeň, „Je to úchvatné. Buď máš veľký talent alebo... inak to nejde."

„Možno je to tebou." zahlásila a ja som sa pozrel na ňu, „Nikdy som nenamaľovala tak krásne dielo. Asi na mňa vplývaš."

„Ja nie som čarodejník, ale duch."

„No a čo? Obidve sú dosť nereálne. Teda, pre iných."

„Každopádne, toto si povesíme." povedal som a pozrel na farbu svojich očí, zhodujúcou sa s farbou jej prívesku na krku, a teda aj mojou skutočnou. Dokonale vystihla môj úsmev, kedy sa mi v lícach objavia dve jamky, ktoré som zdedil po mame a na nej sa mi neskutočne páčili. Vystihla aj farbu mojich bledohnedých vlasov a dokonale sa pohrala s tieňmi. Naozaj je možné, že som na ňu nevedomky pôsobil?

Vstal som a vzal ju za ruku. Na povale sme našli asi tri rámy na obrazy a ja som veľmi dúfal, že aspoň jeden z nich bude sedieť, lebo všetky boli inej veľkosti. Nakoniec mám sadol ten najväčší a tak sme doň opatrne nasadili obraz.

„A kam ho chceš povesiť?"

„To nechám na teba." usmial som sa.

„Je to tvoj dom."

„A ja to nechávam na teba." zopakoval som a ona sa zamyslela.

„Tak asi viem." usmiala sa a vzali sme obraz. Skončil v spoločenskej miestnosti, kde obraz nad klavírom zvesila a dala tam tento svoj.

„Aj tak sa mi ten obraz veľmi nepáčil." povedal som.

„Podľa mňa je to len tým, že sa ti ten môj obraz páči viac."

„Niekto si tu fandí." povedal som a s úsmevom podišiel k nej.

„Však je odo mňa, nie? A to u teba zaváži tiež."

„Niekedy nechápem, odkiaľ sa toto v tebe berie. tá zdravá sebavedomosť a odhodlanie."

„Možnože v tomto na mňa vplývaš tiež."

„Tak v tomto určite nie." zasmial som sa.

„Pri tebe sa mením zo dňa na deň, zdá sa."

„Lebo ja nie, však?"

Našpúlila pery a so štipkou irónie sa ozvala: „Nie. To nie."

„Len keby to platilo aj o tvojej kvality hrania na klavíri." povedal som a podišiel ku klavíru a vysunul pre ňu druhú stoličku.

Keď sa usadila, zahral som jej kúsok začiatku jednej pesničky.

„Tú poznám." usmiala sa, „Učila som sa ju na vystúpenie. Moje prvé a posledné zo školy." zaksychtila sa.

„Takže si ju budeš pamätať?"

„Určite áno. Nebolo to tak dávno." usmiala sa.

„Tak začni." povedal som.

(*Teraz*)

Ozvali sa hlboké tóny a po dvoch opakujúcich intervaloch som sa pridal aj ja. Zatiaľ čo hlboké tóny sa pomaličky hrali a vymieňali, tie moje vysoké sa hrali rýchlo a boli dominantné. Ale zároveň, bez hlbokých by to bol len márny pokus zaujať. Všetko to k sebe pasovalo. Bola to hudba, ale preukazovala, že aj v realite to tak chodí. Sám si človek životom iba plachtí, ale ak má niekoho pri sebe, tak ním prerazí. Pozrel som na Eloise a usmial sa. Prsty nám behali po klávesoch a boli sme, ako inak, dokonale zohraní v jednom tempe.

Moje vysoké tóny sa pomaly zoslabili, na moment stíchli a potom sa ozvali v inej melódii, jemnej a zvučnej. Eloise pokojne hrala, bolo vidno, ako je vžitá do hry, v tempe hry hralo aj jej telo, jej pohyby rúk. Keďže mala strapatý drdol, mohol som vidieť, aspoň kútikom oka jej tvár. Bola uvoľnená a kútiky mala jemne pozdvihnuté.

V tejto chvíli boli všetky slová zbytočné. Teraz som iba načúval našej hre, práci našich prstov, rúk, ktorá sa ozývala sálou a prechádzala do ďalších miestností prázdneho domu.

Opäť moment, kedy moje tóny utíchli a následne sa znova rozozvučali. Naše prsty sa občas sem- tam dotýkali a ja som cítil ako z nej sála teplo. To príjemné teplo, ktoré som mal rád a ktoré mne chýbalo. Preto, občas keď som po nociach nevedel spávať, otočil som sa k nej a na tvári som cítil jej pokojný horúci dych a jej teplo. To ma vedelo vždy s istotou uspať, keď už iné nie.

Takto sme spokojne hrali a ani raz si tóny nepomýlili. Stále som musel uvažovať, čím na ňu tak vplývam, a ten obraz nad nami ma len lákal. Naozaj mám na ňu vplyv. Možno je to tou mojou neznámou mocou. Tou, ktorú som použil aj na jej záchranu a na určitý čas dal samého seba do odstávky. Možnože ju akosi používam stále, možno aj práve teraz, keď spoločne hráme. Nikdy som netušil, že niečo také viem, ale pri Eloise nič nové. Za tie dva mesiace a niečo mi Eloise ukázala, že viem také veci, o ktorých som ani nevedel. A inak to nebolo ani pri pocitoch. Nedokázal som sa už viac brániť jej vplyvu. Vedel som, že je to zlé, ale akosi som sa ani nesnažil. Bolo mi to jedno. A to by nemalo.

Ale, možno mi to za tú bolesť stojí. Som schopný obetovať sa. Robím to aj teraz. Ale čo nevie, to ju nebolí. Aj tak by som jej to tak otvorene povedať nemohol. Lebo ak by som prišiel s pravdou von, znamenalo by to, že ju stratím. Že ona stratí mňa. A to je to jediné, čo ma tu drží. Tá malá, ledva prehliadnuteľná kotva. Môžem, ale nechcem ju opustiť. Nie teraz. Nie, keď je aj ona šťastná. Potom by už nebola. To viem s určitosťou.

Zavrhol som myšlienky tohto typu, aj keď ma už trápili hodný čas a vnímal hudbu, ktorá sa pomaly, ale isto blížila ku koncu. Moje prsty zvládali a doľaďovali každý tón, akoby to bola úplne ľahká vec. Ale nič nie je ľahké. Či už táto hra, alebo samotný život.

Čo viac, chýbala mi moja rodina. Bola nadosah, rovnako ako Valentine. Boli tak blízko. No Eloise ešte bližšie.

Tá tu bola so mnou. Aj bude. Dlhú dobu určite. A preto mám pocit, že som jej to dlžný. Obeta je veľká, ale pre ňu som schopný ju podstúpiť. I tak predsa netrpím. Pri nej nie. Takže viac o tom premýšľať ani nemusím. Alebo by som nemal.

Ako hudba pomaly končila, napokon stíchla, stíchli aj moje myšlienky.

„Nad čím premýšľaš?" opýtala sa Eloise a jej zelenkavé oči ma sledovali.

„Len maličkosti."

„Iste." usmiala sa a oprela si hlavu o moje plece.

Áno už viem. Ešte tu ostanem.

Takže, len jedna otázočka pre vás :D Viete, čo tým Jayden myslí? (Viď. posledné odseky :D )

A druhá vec, ospravedlňujem sa, že mi to tak trvá, ale mám tendenciu, že keď píšem posledné časti príbehu, a ak ich zaraz pridávam na Wattpad ako tu, tak mi to trvá neskutočne dlho. Možno tým, že sa mi ešte nechce s príbehom rozlúčiť, alebo ja neviem. Proste mi to trvá :D

Takže dúfam, že sa časť páčila, že sa nehneváte a nezanevrete na mňa a veľmi veľmi pekne vám ďakujem za priazeň, votes a predovšetkým pekné komentáre :3

Viki :)