25. časť

Vodná hladina tvorila dokonalý odraz okolitého porastu pri brehu oproti nám, ale i naokolo. Pomaličky sa posúvala k vodopádu, kam stekala do druhého jazera. Tu by som dokázal presedieť celé dni. Hlavne, keď slnko svietilo a hrialo každý centimeter živého i neživého a tým ma dokonale uspávalo.

Eloise si s úsmevom privoniavala ku krvavo červenej ruži a privierala oči.

„Tak veľmi sa ti páči?" opýtal som sa a nešlo neusmiať sa, keď som videl, že takáto maličkosť ju teší.

„Je nádherná. A krásne vonia." povedala a zadívala sa na plne rozkvitnutú ružu, „Navyše, je to od teba milé."

„Skôr slušné." namietol som, „Máš predsa narodeniny."

S úsmevom pokrútila hlavou a ruky si zložila aj s ružou do lona: „Ty si to jednoducho nepriznáš."

Obaja sme sedeli na kraji jazera v tureckom sede, no teraz som sa mierne zdvihol a presunul sa za ňu.

„Nie tak celkom." povedal som a odhrnul jej vlasy.

„Jay..." začala, no ja som ju prerušil a podal jej vytrhnutý papier.

„Prečítaj to." pokynul som, zatiaľ čo som prstami jemne pohladil jej rovné vlasy.

„Bol si veľký človek s veľkým srdcom. Ak je pravda to, čo Grioly vraví, stále ho máš, drahý Jayden. Nech sa zmeníš akokoľvek, ty to vieš. Ty si na to pamätáš. A preto by si ťa mali všetci vážiť. Čím ďalej nad tým uvažujem, tým viac tomu verím. A či sa nahneváš, alebo nie..."

„Otoč papier, tam je pokračovanie." povedal som a jej vlasy som si prehodil cez pravú ruku dopredu, aby som jej mohol dať darček, nad ktorým som premýšľal už celú noc, zatiaľ čo ona bola kdesi v ríši snov. A mám pocit, že som sa rozhodol dobre.

„Milovaný Jayden, tento šperk ti nenechávam len preto, aký vzťah mám k šperkom ja. Dávam ti ho aj napriek tomu, že budem mať potomka. Ty si zaslúžiš. A prečo?

Grioly mi povedal, nie raz, že duše tu ostávajú, ak sú silné a drží ich tu nevyriešená minulosť, či nesplnené priania, alebo dokonca niečo, čo im v ich živote chýbalo.

Preto ti tu nechávam prívesok. Pretože viem, čo ti chýbalo najviac. Sám uvidíš, či sa mýlim. No najprv na to sám musíš prísť. Želám veľa šťastia, sir Jayden. Tvoja sestra Valentine." povedala a počul som, ako sekane sa nadýchla, keď sa chladný zelený smaragd dotkol jej horúcej pokožky medzi kľúčnymi kosťami.

„Prišiel som na to, čo mi v mojom živote schádzalo." povedal som na objasnenie, zapol prívesok, vzal si jej vlasy do rúk a prstami ich jemne prečesal, no prekĺzli mi pomedzi ne skôr, ako by som chcel, pretože ona sa otočila ku mne a ja som musel čeliť jej zelenkavým očiam.

„Toto bol ten odkaz od Valentine, však? A ty... prečo si sa rozhodol práve pre mňa?" opýtala sa a na hlase som počul, že čochvíľa prepukne v plač.

„Ako vravím, viem, čo mi schádzalo. Viem, na čo Valentine narážala. A žiadna sloboda či nesplnené priania to neboli, ako som si spočiatku myslel."

„A čo ti schádzalo?" zašepkala a sklopila zrak.

„Čo schádza tebe?"

Na moment zdvihla zrak: „Momentálne?"

„Napríklad." mykol som plecom.

So sklopeným pohľadom sa usmiala: „Vôbec nič."

Výborne Eloise. Obrať ma o slová vieš iba ty. Sklopil som pohľad a krátko sa uchechtol. Vedel som, že si bola vedomá toho, čo spravila, lebo už som na sebe cítil jej pohľad.

„Nemusíš to byť zakaždým ty, kto druhých dokáže obrať i o celé vety, sir Jayden."

Cítil som sa ako zbabelec, no i tak som naďalej sledoval tú mladú vyrastajúcu trávu.

„Prečo mi neustále pripomínaš môj titul?"

„Lebo si ho zaslúžiš. A ani nevieš, aká som poctená prítomnosťou a pozornosťou takejto dôležitej osoby. Hlavne, ak tá pozornosť je venovaná predovšetkým mne."

„To som taký čitateľný?"

„Práveže nie, Jayden. V tebe sa nevyznám teraz a ani v budúcnosti to tak nebude. Aby som sa v tebe vyznať vedela, najprv by si sa mal v sebe vyznať ty."

„Pri tebe sa mi to po dvesto rokoch celkom darí." uškrnul som sa a zdvihol pohľad, „Okrem toho, nečakal som, že v dnešnej dobe, a už vôbec nie niekto v tvojom veku, môže rozumieť titulom."

„Pri tebe som sa to akosi naučila. A to už je čo povedať, lebo strašenie, rýpanie, spanie na rozličných miestach, čiastočné lakomstvo a nevyspytateľné chovanie ma o tom veľmi presvedčiť nedokázali." rypla a zaškerila sa.

„Ak mám pravdu povedať, okrem toho posledného sa od svojej minulosti asi až tak nelíšim."

„Preto čiastočne ľutujem Valentine aj kvôli tomuto." zasmiala sa.

„Ale to už nemusíš. Lebo ja ti to venujem aj s úrokmi." zaškeril som sa, vstal a následne postavil aj ju a vzal ju za ruku, v ktorej ružu nemala.

„Máme ešte času dosť, Jayden, šetri sa."

„To snáď posúdim ja, nie?" nadvihol som obočie, obzrel sa na ňu ponad plece, no potom sme sa obaja mlčky vydali späť do domu.

„Eloise, nevravela si, že oslava bude tu?" opýtal som sa pochybovačne po obývačke, keď Eloise vošla do obývačky.

„Ale..." začala, no vtom odvšadiaľ vyskočilo toľko ľudí, žien, mužov, mladších a ktovie kto ešte až som sa strhol a Eloise sa rozosmiala.

„Panebože." zamumlal som a pozeral ako sa každý vybral k Eloise gratulovať typickú frázu „všetko najlepšie k narodeninám" a tak som sa zatiaľ oprel pri mierne rozohriaty krb a opotiaľ všetko dianie sledoval. Ak by som toto s mojimi priateľmi urobil ja, už by som dostal možno i trest nestýkania sa, alebo by nás vyhlásili za totálnych šialencov a mohol by som povečeroch spievať s tým maminým nápadníkom pod oknami a poradiť mu pravdivejšie sonety na jej osobnosť. Úbožiak Jonathan Mayers.

Claide doniesla z kuchyne tortu, zrejme čokoládovú s ovocím všeho druhu, a osemnástimi horiacimi sviečkami. Nejaká žena, dosť jej podobná, možno jej sestra, za ňou doniesla taniere a príbory niesol ešte nejaký muž.

„Niečo si želaj drahá." povedala Claide a Mark jej povzbudivo stlačil plecia.

Eloise sa nadýchla, na moment zatajila dych a potom sfúkla sviečky a všetci začali tlieskať, akoby videli niečo svetoborné. Odkašlala si a potom vzala do ruky nôž a odkrojila prvý kúsok, ktorý venovala Markovi. Následne sa krájania ujala Claide a Eloisine oči už sliedili po okolí, no myslím, že moju bledú tvár, tmavozelené až smaragdové oči a tmavé skoro bordové pery nebolo beztak ťažké nájsť, lebo len čo sa mám pohľady stretli, pousmiala sa a tak som jej venoval povzbudivý úsmev. Claide sa jej prihovorila a tak som dokázal konečne postrehnúť aj to, že som na sebe cítil cudzí pár očí. Trochu som si dopomohol silou, ktorej som ani sám nerozumel a ani nebudem, a dotyčnú osobu našiel hneď, takmer na opačnom konci miestnosti.

Bethany.

Uškrnul som sa a zakýval jej.

Mykla sebou a hneď pohľad uprela kamsi inak. Pobavene som sa zasmial.

Pohol som sa z miesta a pomaly sa prechádzal medzi nič netušiacimi ľudmi. Niektorí sa sťažovali, iní sa tešili, že sa znova stretli, ďalší si pochvaľovali vybavenie domu, iní riešili osobné alebo pracovné záležitosti a ďalší zase nejaké úplne nepodstatné veci. Aké smutné, že nikto neriešil dôvod tejto oslavy. Pozrel som sa za tým dôvodom a síce sa usmievala, nezdal sa mi ten úsmev taký úvoľnený a šťastný, aký máva v mojej prítomnosti. Kedy som pre ňu začal znamenať tak veľa? A kedy naopak, sa jej podarilo votrieť sa mi tak hlboko pod kožu?

„Zdravím, je to dnes ale krásny večer nie?" ozval som sa zdvorilo a smial sa jej divokej otočke, div nespadla. Bola chudej postavy, aj do tváre celkom pekná, no jej povaha všetko dobré dokonale začierňovala. Hlavne, čo sa týkalo jej správania k Eloise.

„Čo si sakra zač?"

„Budeme sa rozprávať ako dvaja negramotní ľudia alebo mi dnes večer povieš aj niečo zmyslu plné, Bethany?"

Stisla pery, jednak, že sa jej triasli a jednak, aby posôbila odmerane, čo sa jej nedarilo: „Nemyslím, že by som sa s tebou mala baviť. Si duch a s duchmi sa bavia iba šialenci ako Eloise."

„Ale bavíš sa so mnou aj ty." povedal som nezaujato a ona sa na mňa zamračila.

„Kto si sakra?"

„Konečne som sa dočkal logickejšej otázky." ušknul som sa, „A je mi ľúto, že som sa nejako nestihol predstaviť. Som sir Jayden Witterson..."

„Ten Jayden Witterson?" nenechala ma dohovoriť a vypúlila oči, div jej nevypadli. Medzi toľkými ľuďmi by ich hľadala celý večer.

„Už to tak bude. A odkiaľže ma poznáš? Otvorila si na ľubovoľnej strany knihy dejepisu a zhodou okolností som tam bol spomenutý?"

„Nie. Videla som Eloisine listy." založila si ruky na hrudi.

„Listy?" nechápal som.

„Alebo projekt, to je asi jedno. Proste to mala papiere do školy a robila projekt o tebe ako o známej osobnosti."

Prečo mi to nepovedala? Nemyslím, že by sa jednalo o nejakú vec, čo by mi mala zatajovať.

„Ty si spravovateľ tohto domu?"

„Domu a vtedajšieho sídla." opravil som ju a videl jej na očiach úprimný záujem.

„A koľko máš rokov?"

„Obyčajne devätnásť. Vtedy som zomrel. A dvesto rokov tu už prebývam."

Opäť tie obrovské oči a neveriacky pohľad.

„Prečo si zomrel?"

Uškrnul som sa a žmurkol: „Prečítaj si v dejepisnej knižke. Alebo ešte lepšie, v Eloisinom projekte, keď si ho už spomínala."

„A kam ideš?" opýtala sa, keď som bol na odchode.

„Gratulovať, nie?" povedal som ako samozrejmosť. Bethany tam chvíľku len stála, no potom sa vybrala, mne z neznámych príčin, za mnou.

Eloise sedela na gauči a pojedala tortu, zatiaľ čo ostatní sa bavili medzi sebou.

Šuchol som sa tesne k nej, no akurát som sa zmestil, keďže sedela viac na kraji a Bethany si bez slova sadla na druhú stranu pri Eloise a ponúkla sa z torty.

„Veľká, preveľká škoda, že si z tej torty nemôžem dať. Vedz, že by som čokoládu miloval aj teraz rovnako ako pred dvesto rokmi."

„Ale bavíme sa o inej kvalite." povedala a rozpačito sledovala Bethany.

„Nie je čokoláda ako čokoláda." povedala Bethany, no dívala sa do taniera.

Eloise sa nechápavo otočila ku mne a nenápadne ukázala na Bethany. Teda skoro nenápadne.

„Čo si s ňou porobil?"

Pobavene som sa zasmial: „Vidíš, ja mám vplyv jednoducho akosi na všetkých." povedal som a postrapatil jej vlasy, načo si ich hneď splašene upravila a Bethany sa uchechtla.

„Tak vysvetli Thomasovi, že čokoláda je pre neho peklo." povedala vzala ho na ruky a následne ho položila medzi nás a ja som ho jemne pohladil po hlave, načo začal priasť ako bláznivý.

„Ten kocúr sa zrejme pomiatol rovnako ako tu Bethany. Mačky nie sú schopné duchov ani tolerovať, nieto sa nechať od nich pohladiť."

„No vidíš. Vitaj v skupinke pomätencov." povedala Eloise.

„A čím vynikám ja?" opýtal som sa, „Keď vy dve sa bavíte s duchom a Thomas sa zrejme pozabudol?"

„To sa vážne musíš pýtať?" ozvala sa s jemným úšrknom Bethany a nabrala si na lyžičku kúsok torty.

„Fajn, už čuším." povedal som, no po chvíľke sa mi na tvár vykradol tajomnejší úsmev.

„Jayden čo zas..." začala Eloise, no na to sa už ozval krik.

„Hore ruku Eloise." ozval som sa pokojne a ona tak spravila. Veľký krkavec nám preletel nad hlavami a ľudia ďalej výskali a Bethany sa len vystrašene krčila. Ako rýchlo prišiel, tak aj odišiel.

Eloise dala dole ruku a po kúsku torty čo tam bol ostalo len dlhé čierne pierko.

„Hádam z toho nevyjde naprázdno." utrúsil som a ona sa rozosmiala. Pri ružu ktorá sa vynímala na stole vo váze, vsunula pierko a potom si spokojne položila hlavu na moje rameno a sledovali sme okolitých ľudí.

„Nevytratíme sa?" opýtala sa znenazdajky Bethany a obaja sme na ňu pozreli.

„Tuším sa mi táto kráska s malou rezervou mozgových buniek začína čoraz viac páčiť." zamumlal som, no Eloise to započula a hneď na to, ako sa začala smiať, začala hneď aj kašlať.

S Eloise sme ležali rozvalení na posteli, ja som mal hlavu položenú na jej hrudi, zatiaľ čo Bethany sediac na kraji postele si zvedavo prezerala Eloisine knihy, ktoré číta.

„Ďakujem." povedala potichu Eloise a Bethany to ani nepostrehla.

„A za čo?" opýtal som sa mierne nechápavo a pootočil sa tak, aby som na ňu videl.

„Za Bethany. Je to, vlastne prvý krát čo si rozumieme a ja zisťujem, že ona vlastne nie je ani taká zlá." povedala a ja som pozrel na Bethany ktorá si otvorila ľubovoľnú stranu knihy a začítala sa.

„Niekedy aj tí najhorší vedia byť najlepší. Len niekedy je ťažké prijať a napraviť chybu." povedal som a privrel oči.

„Narážaš na Griolyho?" opýtala sa.

„Možno." skôr som narážal na seba. Odkedy Eloise poznám, je to, akoby som uvidel po dlhej dobe svetlo na konci tunela a za celý čas sa za ním ženiem a mám pocit, že ho mám už nadosah. Ešte pred pár mesiacmi som sa na seba nedokázal ani pozrieť, nevedel som na seba povedať ani jedno pekné slovo. Považoval som sa za úplného zatratenca ktorý bude musieť dokonca života niesť ťarchu tohto prekliatia. Lenže Eloise mi ukázala, že nie som taký. Že som lepší. Ona ma naučila byť lepším. Akoby sa bezhlavo vrhla do toho chladného potoka, v ktorom som sa topil tak dlhý čas a následne ma zachytila za ruku a pomohla mi dostať sa nad hladinu. Ukázala mi, že každému treba dať ešte šancu. A to, že som to sám ani neviem ako medzi ňou a Bethany urovnal považujem za nepodstatnú maličkosť. Som jej toho dlžný oveľa viac, ale stále to má akýsi háčik. Nič netrvá totižto večne. Všetko dobré, tak ako aj to zlé, raz skončí. Aj naše priateľstvo. Lebo ona odíde. Neostane tu. A čo bude potom? To miesto, ktoré v mojom terajšom živote zaplnila, ostane neskutočne prázdne a všetko sa zrúti ako domček z karát. Inak to nebude.

Či sa bojím? Zbytočná otázka. Mňa to desí. Je to, akoby som mal čochvíľa umrieť znova a o to je to horšie, že to viem, že to očakávam. Snáď nemôže byť nič horšie, iba mať stále navedomí, že čoskoro sa pominiete, že čoskoro pohasne aj vaša posledná nádej, posledná túžba, city a pocity. Že pohasnete aj vy. A viem, že toho už len tak nerozchodím. Eloise pre mňa znamená veľa, aj keď jej to akosi neviem povedať, nieto dať jej to najavo. Znamená pre mňa toľko, ako znamenala Valentine, moja rodina, môj brat. Kedy si stihla u mňa obsadiť takéto dôstojné miesto? Kedy som jej na to vôbec pristúpil?

Zatvoril som oči úplne.

„Jayden?"

„Je to príjemný zvuk." povedal som potichu.

„Aký?" opýtala sa nechápavo.

„Počujem ako ti bije srdce. Je to príjemné." podľa dychu som cítil, že ostala mierne v pomykove, no potom som zacítil jej končeky prstov vo vlasoch. Tento zvuk, to ako srdce pravidelne bije, som nepočul veľmi dlhý čas. Iba občas, keď som bol s Valentine a venovali sme sa takejto podobnej činnosti, zväčša si len tak čítali knihy aj dve- tri hodiny, zvykol som si občas takto položiť hlavu na jej hruď, až ma pravidelné bitie jej srdca niekedy takmer uspalo, no to ma už zvykla budiť a rýpať do mňa, že vraj na to, aby ma takto uspávala ako malé dieťa som pristarý. No nikdy nezaprela, že jej to bolo príjemné. Takže som v tom nevidel problém.

„Eloise? Mohla by som si túto knihu požičať? Potom ti ju vrátim." usmeje sa a pozrie na obálku, „Vyzerá veľmi zaujímavo."

Už podľa obálky viem, že je to Eloisina obľúbená, a tá istá, ktorú som čítal.

„Isteže." usmiala sa Eloise bez váhania. To len ja som taký lakomec? Úprimne, Eloise je prvá a posledná, ktorá by si moju knihu zobrala do rúk, nieto aby som ju ešte niekomu požičal. Možno hlúpe, ale je to jediný predmet, na ktorý som taký naviazaný. A to je čo povedať, keďže kniha bola vydaná v mojich sedemnástich, keď som si ju vtedy prvý krát prečítal.

„Vy dvaja ste neskutoční." uškrnula sa, no pohľad nezdvihla. Mierne nechápavo som sa zamračil a pozrel na Eloise, ktorá na tom nebola o nič lepšie.

„Prečo?" hlesla.

„To vidí aj slepý." odpovedala Bethany ale i tak pohľad nezdvihla.

Lepšie som sa usalašil: „Budem sa radšej tváriť, že som nič nepočul."

„Môžeš, kým sa dá." hlesla a fakt ma nemálo miatlo to, kam tým mieri. Pozrel som na Eloise, no na jej tvári sa rozhostil akýsi spokojný úsmev, nevedno prečo. Aspoň viem, čo sa za tých veľa rokov nezmenilo. Ženy.

Takže ja som s časťou dostatočne spokojná, neviem ako vy :D konečne sa nevyriešené veci vyriešia, no to len znamená jedno, z čoho dvakrát nadšená nie som :( :D

Ďakujem za votes, komentáre a celkovo za vašu podporu :3

Viki :)