23. časť

Tá chvíľa keď som ju videl v nebezpečí, ma ovalila ako prímorská vlna. Tá vlna sa rozliala v mojom vnútri, našla každé zákutie mojej duše a razom som pocítil niečo nové. Iné. Tie pocity. Aké hlúpe, že sa musí stať niečo také zlé, aby som zistil ako veľmi mi na nej záleží. Že mi nie je ukradnutá. Vedel som to aj doteraz, lenže v tomto momente boli tie pocity silné. Tak veľmi. A preto ma doslova ubíjalo, keď som ju videl takú bezmocnú.

Stačilo mi, že sa naše pohľady stretli, a viac som neváhal. Rozprestrel som ruky a doslova zacítil tú energiu. Hneval som sa. Tak veľmi, že v tej chvíli by Seanovi nepomohli ani modlitby svätého ruženca. Okná zaprašťali a otvorili sa dokorán. Dnu sa dostal mrazivý vzduch. Svetlo zablikalo, prasklo a Eloise strachom vykríkla. Všade bola tma, dnu sa dostával len mesačný svit. Silný prievan zhadzoval sošky z krajov poličiek a divoko listoval stránkami kníh. Zahnal som sa a gauč sa hneď vyrútil na Seanových komplicov, čím ich zakliesnil o stenu. Teraz som mal voľnú cestu k Seanovi.

Ten mocne zvieral Eloise a nôž jej stále držal pri krku. No bol vystrašený. Poriadne. Chytil som ho pod krk, druhou rukou mu vytrhol nôž a poslal ho do najvzdialenejšieho kúta. Vrazil som mu päsťou, čím sa mi podarilo dostať Eloise od neho za seba. Sean na mňa zaostril a prekvapene cúvol.

„Eloise odíď." povedal som jej cez plece, no ona akoby zrástla so zemou, „Eloise, dopekla, aspoň raz ma počúvni! Vypadni!"

Vtedy sa konečne akoby prebrala z tranzu a zmizla v útrobách domu. Dúfam, že je toľko pri rozume, aby vypadla von. Seanovi komplici sa oslobodili, na čo som ich chcel znova nejako zabaviť, no vtom ma Sean ovalil lopatou, čo patrila ku krbu, čím odpútal moju pozornosť a jeden komplic mi ušiel. Druhého som pribil o stenu ako motýľa, až sa uvoľnil jeden obraz a zosunul sa mu na hlavu. Fajn, aspoň na chvíľu pokoj. Eloise si s tým druhým poradí.

Nahol som sa k náradiu pri krbe a vytiahol palicu s ostrým koncom, no tupým aby niekoho vážnejšie poranil. Vždy lepšie ako nič. Musel som sa už nejako brániť pred Seanovými údermi, aj keď som mal tú výhodu, že mŕtveho už nič nebolí. Šikovne sme odbíjali údery toho druhého a sem tam si uštedrili nepekný úder.

„Odzačiatku som vedel, že sa z teba vykľuje sviniar. Dokonca si je zradil. Mohol si ju z toho vynechať."

„Snáď žiarliš?" protivne sa zasmial.

„Čože?" nechápavo som sa spýtal a automaticky odrazil jeho úder. Už ma prestával baviť.

„Vedel som, že je divná a teraz chápem prečo. A čo myslíš, že nevidím ako ju brániš?" zas ten protivný smiech, „Hodili by ste sa k sebe. Dvaja blázni."

„Idiot!" tu nikto nebude urážať môj titul. A vôbec nie taký úbožiak ako Sean. Bol som fakt vytočený, takže som sa s ním už nehral. Kopol som ho do brucha a tyčou mu zasiahol ľavý spánok, načo on svoju zbraň pustil a zakymácal sa. Odhodil som palicu, zdrapil ho za plecia a sotil na zem. Bolestne sykol a zdalo sa, že mu chvíľu potrvá kým sa postaví. Čas nájsť Eloise.

Tú som hľadať ani nemusel, lebo prebehla po schodoch a potom vedľa mňa a hneď za ňou Seanov komplic. Toho som zachytil a odsotil, načo si dosť nepekne udrel kríže o zábradlie až zreval. No ja som počul aj iný krik, ktorý sa niesol zvonka, tými dvermi, odkiaľ Eloise vyšla von. Chcel som sa rozbehnúť za ňou, keď ma chalan zachytil, no zmohol som sa len udrieť ho lakťom do nosa. Zreval znova a mne už nič nebránilo ísť za ňou.

„Eloise?!" zvolal som, len čo som vyšiel z dverí. Za domom sa ozval krik. Rozbehol som sa dozadu ako najrýchlejšie som vedel, keď sa za mnou ozvala Eloise.

„Jayden tu som!" zvolala a následne aj bolestivo skríkla. Otočil som sa a videl obrysy dvoch postáv. Tretí chalan, ktorý bol doteraz vonku, dvíhal Eloise zo zeme.

Videl som ako sa zatackala. Rozčúlenejší som byť ani nemohol. Už jej nebudú ubližovať. V momente som bol pri nich, no to sa u nás objavil aj jeden z chalanov, čo boli vnútri, zrejme ten, ktorého som sa zbavil na chodbe a už som vedel, že je zle. Popri nás prebehlo dievča, tá ktorá kričala za domom aby ma odlákali a naháňal ju Daron. Ani som sa nenazdal a už tu bol aj ten druhý chalan a všetci traja sa na mňa vrhli, takže som stratil Eloise z dohľadu.

Obratne som im vracal údery, aj keď skôr som sa im chcel vymaniť, aby som ju našiel.

„Nie! Jayden! Daron!" očul som kričať Eloise ďalej od nás. Hneď na to ďalší bolestný krik. Bolestivejší, než boli tie doteraz. Nie, už jej nemôžu ublížiť.

Rozhodil som rukami a privolal silný nárazový vietor spojený s prachom a zabavil tým mojich protivníkov. Rozbehol som sa k bráne, no keď som sa dostal bližšie, myslel som si, že horšie už nemôže byť. Daron ceril zuby a vrčal pri bráne, chudák, tak bol naučený, a Eloise bola za bránou. Zastavila ma neviditeľná bariéra, darmo som sa ju snažil premôcť.

„Dopekla!" zanadával som a pozrel na vystrašenú Eloise, trochu dobitú, hlavne uplakanú a s krvácajúcim prerezaným ľavým ramenom, ktorá bezmocne sedela na zemi a snažila sa cúvať pred Seanom, ktorý sa k nej s krvavým nožom približoval. Jeho komplici ma predbehli a už aj oni boli za bránou. Baba v aute sa víťazoslávne uškrnula. Nemôžem to nechať len tak. Ktovie, čo by s ňou boli schopní urobiť.

„Daron trhaj!" zreval som a pitbul sa pustil do Seana, „Reva!" zvolal som a dúfal, že je nablízku.

Privolal som silný vietor, snáď najsilnejší aký som kedy videl, no v tom momente mi to bolo ukradnuté. Eloise si kryla tvár a viac si ľahla na zem, ostatným robil problém sa vôbec udržať na nohách a tváre si zakrývali rukami. Aj auto sa nebezpečne kymácalo.

Eloise sa odrazu postavila a s bolestivým behom podišla k autu a cez otvorené okno sa po niečo načiahla. Pochopil som, až keď som uvidel ako sa jej kľúče zaleskli v ruke. Začala pred Seanom a útočným Daronom cúvať smerom ku mne, keď nám nad hlavami preletel Reva a okamžite nastavila ruku do vzduchu. Uchmatol kľúče a už ho nebolo.

Daron bolestivo zakňučal, až preťal aj fučanie silného vetra a hneď za tým sa ozvalo silné zapraskanie dreva. Dievča v aute skríklo a Eloise si privolala Darona. Obaja sa dotackali ku mne práve v momente, kedy sa mohutný strom zlomil a dopadol na kapotu auta, čím zakliesnil aj zvyšných štyroch chlapcov mohutnou košatou korunou. Vietor utíchol a v diaľke sa ozývali policajné sirény. Zrejme ich stihla Eloise zavolať kým bola vnútri. Policajné autá zastali a policajti začali okamžite konať, no nás troch, alebo teda hlavne Eloise, si ani nevšimli. Tá ma začala kamsi ťahať a keď som sa otočil, vedel som prečo. Daron ležal kúsok od nás na zemi, v mláke svojej krvi a sťažka dýchal. Zronený z tohto pohľadu som sa zniesol k nemu na kolená a ignoroval dostavujúcu sa veľkú únavu a vyčerpanie.

„Som tu, kamoš, som tu." pohladil som ho po hlave a on zaskučal. Svoje pekné tmavé oči upieral na mňa. Prezrel som si tú príšerne veľkú reznú ranu a to množstvo krvi z nej aa potom som znova pozrel do jeho očí.

„Jayden." smrkla Eloise.

„Choď za policajtmi, Eloise." povedal som unavene. No ešte som bojoval, aby som zostal plne pri vedomí.

„Ale čo Daron?" povedala plačlivo.

„Eloise choď." povedal som ráznejšie.

Proti svojej vôli sa postavila a dokrívala k policajtom.

„Zvládol si to Daron. Ďakujem ti. Za všetko. Bol si statočný."

Mykol hlavou a tak som ho začal znovu hladiť po hlave.

„Vieš, že ťa mám rád, však? Vždy som ťa mal rád. Bol si mojím verným priateľom, vďaka ktorému som mohol byť šťastným. Vlastne, čo by som ja bez teba robil? Už od prvého momentu si sa mi zapáčil. To hravé šteňa s charakteristickou jazvou, ktorá ho navonok robila silnejším. A potom keď si vyrástol si sa stal skutočne silným. Som na teba hrdý, Daron."

Mierne natočil hlavu a oblizol mi ruku. Usmial som sa a znova ho pohladil na hlave, aj za ušami, ako to má rád. spustil hlavu, privrel oči a bolestne vydýchol. Hneď potom som pocítil ako ochabol. Zohol som sa k nemu a vtisol mu pusu medzi uši. Následne som si sadol, nohy si pritiahol k hrudníku a čelo si oprel o kolená.

Razom to na mňa všetko doľahlo. Únavu prevyšoval veľký smútok a žiaľ. Dokonale ma paralizovali a už som sa viac nezmohol na nič.

Ani som poriadne necítil, ako ma Eloise objala okolo drieku a hlavu mi položila na plece. Ani som nevnímal, čo mi vlastne hovorila. Dokonca som ani nevedel, ako sa Eloise podarilo dopraviť ma ku gauču, kde som sa zvalil a v momente ma ovanula tichá, bolestná tma.

Pootvoril som oči. Na líci som cítil vlasy a potom som si uvedomil, že Eloise sa o mňa opiera, zatiaľ čo ona sedela na zemi. Pohol som sa a ona unavene zdvihla hlavu. Vyzerala podstatne lepšie ako v ten večer. Rameno mala uviazané, na líci modrinu.

Obývačka bola uprataná, aj keď tu chýbalo o dosť viac vecí. Aj gauč na ktorom so ležal bol na mieste.

Eloise sa posadila na gauč vedľa mňa a zvedavo si ma premerala. No iba chvíľku, lebo hneď potom ma vrúcne objala a ja som jej objatie opätoval. Bol som šťastný, že bola v poriadku.

„Ďakujem, Jayden. Za všetko."

„Zvládli sme to, aj keď nie všetci."

„Ale už to bude v poriadku. Všetko sa vyriešilo a..."

„Koľko som bol mimo?"

„Týždeň aj pol." prekvapene som sa odtiahol. Jemne sa usmiala.

„Bola tu celkom nuda, vieš?"

Pousmial som sa a radšej zabodol svoj pohľad na moje ruky. Eloise ma za jednu chytila a preplietla si so mnou prsty. Pozrel som von oknom. Vonku príjemne svietilo slnko. Chcel som sa postaviť, no ani som sa poriadne nezaprel do nôh a už som bol znova na zadku. Bol som ešte dosť slabý. Eloise sa lepšie vedľa mňa usadila a pousmiala sa.

„Myslela som si, že budeš ešte slabý, preto som ti doniesla niečo na pobavenie." povedala a podala mi moju obľúbenú knihu a vzala si svoju, zrejme novú.

Všimla si môj pohľad: „Rodičia mi ju kúpili ako také bolestné. Celý čas od toho incidentu sa odo mňa nepohli, takže som rada, že teraz mám od nich chvíľku pokoj."

„Kde sú?"

„Vonku na záhrade." mykla hlavou k oknám. Prikývol som na znak že rozumiem a nalistoval si moju obľúbenú časť v knihe. Keď sa na lodi objaví to dievča, ktoré hlavného hrdinu tak očarí. Vždy sa mi páčil ten opis. Samozrejme, nechýbalo veľa a znova som zaspal. Aj keď asi v dosť nepohodlnej pozícii, ale akosi mi to nevadilo.

„Eloise!" započul som piskľavý hlas.

„Čo to zase preboha?" zamumlal som a započul tichý Eloisin chichot.

„Áno mami?"

„Môžeš na chvíľu?"

Započul som kroky a hneď som vedel, že som osamel v miestnosti. Bol som lenivý dokonca čo i len otvoriť oči.

„Čože?!" ozvalo sa z chodby a to ma donútilo sa dokonca aj postaviť a ťažkým krkom sa doteperiť na chodbu.

„Zlatko, zbal si všetky veci, sťahujeme sa." povedala Claide a Eloise vypleštila oči. Bola rovnako prekvapená ako ja.

„Nie! Ja nechcem aby sme odišli!"

„Ja nechcem aby si odišla!"

Tieto vety sme povedali zarovno, len s tým nepatrne inším zakončením. Eloise sa ku mne prekvapene otočila. Odrazu také niečo ako slová, mi bolo tak vzdialené ako Mesiac od Zeme.

„Ale zlatko. Sama vidíš, čo sa tu stalo. Boli to tvoji spolužiaci a..."

Mark ju prerušil: „Claide, možno... Možno by sme si to ešte mohli rozmyslieť."

„Čože? Ale veď..."

„No tak. Treba tomu možno čas. Navyše, tá banda ju už ohrozovať nebude."

„Ale..." aj tak chcela protestovať, no Markov pohľad ju razom utíšil. S Eloise sme sa na seba víťazoslávne usmiali.

„Eloise, nemusíš sa baliť." povedal Mark a jemne sa usmial na dcéru. Tá so sklonenou hlavou začala vychádzať po schodoch hore, maskujúc svoj šťastný úsmev. Rozhodol som sa ísť za ňou, no asi v polke schodiska som sa vyčerpane oprel. Eloise sa otočila a tak si sadla na schod, aby ma počkala. Mark a Claide zmizli v obývačke. Pomaly som sa doteperil za ňou hore a s povzdychom si sadol vedľa nej.

„Naozaj si to myslel vážne?"

S úsmevom som prikývol: „Je mi ľúto, čo všetko zlé sa muselo stať, aby som si uvedomil jednu vec, Eloise."

„Akú?"

„Že mi na tebe záleží. Že s tebou sa cítim šťastný. Že ťa mám rád."

Videl som, ako jej každou vetou úsmev na tvári narástol: „Aj ja ťa mám rada Jayden. Možno viac, ako by som mala."

Sklopila pohľad a zahryzla si do spodnej pery.

Hnedé vlasy s blond ombré mi zakryli výhľad na jej tvár, no i tak som tušil, ako sa asi tvári.

Má ma rada viac akoby mala.

Bolo to tak očividné, ale predsa len mi to nešlo do hlavy. Už len jej záznamy v denníku hovoria o všetkom. Ja som to tušil celý čas, ale... proste som si to nechcel priznať. Prišlo mi to nemožné a inak tomu nebolo ani teraz. Ako môže mať niekto rád ducha? Teda, ako môže mať človek rád ducha? Živý neživého? Nemožné.

Kašlať na to.

„Eloise." ohlásil som ju a vlasy jej odsunul nabok.

Pozrela na mňa svojimi peknými bledými zelenými očami a prestala si hrýzť spodnú peru.

Bolo to pekné dievča. Niekto by povedal, že obyčajné, nevýrazné. Možno preto zvolila to blond ombré, aby sa nejako zviditeľnila. Nemaľovala sa, a okrem iného, ani by sa jej to nehodilo. Bola očarujúco prirodzená. To ma na nej oslovilo najviac.

Nie.

Vlastne ma najviac oslovila jej povaha. Nebojácnosť, bojovnosť, nápomocnosť, no zároveň tá naivnosť a zraniteľnosť. Tieto opaky sa v nej prebíjali a tým ju robili zaujímavejšou. To ma najviac na nej fascinovalo.

Jemne som ju pohladil po líci a následne jej zdvihol bradu. Jej zelenkavé oči ma v očakávaní sledovali, až som mal pocit, že ani nedýchala.

Usmial som sa.

Privrel som oči.

Na všetko ostatné, vrátane racionálneho uvažovania som sa vykašlal a naklonil sa k nej.

Takže, z tejto časti nemôžem byť viac šťastná :3 aj keď som veľmi zákerná, že som to sekla tam, kde som sekla :D :D

Ale veľmi sa chcem poďakovať ElenWh, Stela24 a DeepRainbow za pekné komenty, vždy ma potešia a aj vďaka nim tento príbeh píšem s väčšou radosťou :3 ďakujem baby :3

Viki :)