22. časť

Pobehovala hore- dole s fotoaparátom v ruke a obhliadala sa.

„Nieže by si mi povedala, čo potrebuješ. To by bolo príliš jednoduché však?" prehodil som ironicky.

Vzdychla.

„Hľadám," začala, keď chodbou prešiel Mark a pozrel naším smerom, „hľadám nejaké dobré miesto. Potrebujem si spraviť fotku, keďže každý študent ju má a ja nemienim platiť za fotografa."

„Rád by som ti pomohol, Eloise. Aké podmienky potrebuješ?" opýtal sa, no vyzeral nesvoj. Dokonca sa ani z miesta nepohol. Nepohodli sa s Claide, alebo má zlú náladu?

„Obyčajné jednofarebné pozadie a hlavne dobré svetlo."

„Myslím, že v niektorej z izieb by to šlo." navrhol.

„Vlastne to nie je zlý nápad. Keďže potrebuješ svetlo, vzhľadom k tomu, že je ráno, najlepšia bude posledná izba v pravo. Svieti tam slnko celý deň. Potom tak isto je situovaná druhá strana, ale tam je už dvojpodlažná obývačka a knižnica a potom už len podkrovie."

„Tak poďme tam." povedala Eloise, no potom si uvedomila, že tu stojí aj Mark, „Hm, nájsť tú izbu. Tuším by to mohla byť tam tá posledná vpravo."

„Dobre." povedal Mark, akoby sa nič nedialo.

Nemalo by človeka aspoň trochu zmiasť keď vám niekto rovno pred očami hovorí úplne odveci? Však ma nepočuje. Tak mu tie Eloisinine táraniny nemali dávať zmysel. Zamračil som sa, no potom ich nasledoval. Vošli do spomínanej izby.

„Tam. Nie je tam ani posteľ, ani nič čo by mi zavadzalo a svetlo je dobré." povedala Eloise.

„Otvor okno, bude lepšie." poradil som a ona sa ku mne otočila so spýtavým pohľadom, zatiaľ čo Mark jej tam dal stoličku, „Vieš, že v tomto dome býval jeden z najznámejších fotografov v tomto okolí? Tak som sa od neho niečo naučil. Vedel som sledovať jeho prácu aj niekoľko hodín. Odišiel krátko potom, čo sa mi vydaril jeden super kúsok." zaškeril som sa.

S úsmevom pokrútila hlavou, otvorila okno a sadla si na stoličku.

„Bola to prvá fotka na ktorej som sa objavil. Okrem toho, uprav sa trošku."

Zamračila sa na mňa a prstami si prečesala vlasy.

Pretočil som očami a kľakol si na jedno koleno, aby som s ňou bol zarovno.

„Jayden." šepla varovne pohľad nasmerujúc na Marka, ktorý nastavoval fotoaparát. Mávol som nad ním rukou a otočil sa späť k nej.

Vlasy som jej rozdelil napoly, lepšie než to mala pred chvíľou. Teda, aspoň jej neodstávali vlasy.

„Všimne si to." šepla.

„Keď vydržíš ticho, tak nie." pozrel som jej do očí, „Fajn, nakloň trochu hlavu. Doľava. To je moc."

Chytil som jej hlavu a dovolila mi, aby som jej ju nastavil: „A teraz úsmev. Výborne. Prekríž si nohy, ruky na stehno cez seba. Super. Moja práca končí."

Povedal som a postavil sa.

„Môžeš byť rád, že ťa Mark nevidel." šepla a stále bola v rovnakej pozícii.

„Náhodou, skôr si myslím, že by ma už mohli spoznať. Ani nevedia, s kým sa stretávaš."

„Tak stretávam?" bolo smiešne, že ja som šepkať nemusel, ale ona hej.

„A nie?"

„Nie. Ja s tebou normálne žijem. Dokonca sa s tebou delím o jednu izbu a jednu posteľ."

„Ale tá je moja..." náš dialóg prerušilo Markove zakašlanie. Otočili sme sa k nemu.

„Ehm, Eloise, tak môžem?"

„Jasné." usmiala sa Eloise a ja som podišiel k jednému z okien za Markom a sledoval výhľad. Sem tam sa blysol blesk fotoaparátu a odrazil sa od okien. Dnes pekne svietilo slnko, lenže bol jeden z chladnejších dní. Dole pod oknami Daron čosi ňuchal v tráve. No najviac sa mi páčili púčiky a prvé lístky na konároch stromov. Konečne nebude všetko také pochmúrne. Jednoliate. Chýbali mi tie farby prírody, aj keď sneh som miloval. No rovnako mi chýbala aj tá krásna vôňa ruží po celej záhrade, nič pre alergikov. Oprel som sa o parapet a rozmýšľajúc hľadel po okolí. Kam až oko dovidelo. Toto sídlo bolo napokraji mesta, takže za záhradou boli už len lesy a za nimi šíre polia. Voľakedy sa dal v lese nájsť aj malý potok, neviem ako je tomu teraz. Mohol za tie storočia vyschnúť.

Škoda, že nemám takú voľnosť, akú by som si prial. Vlastne to nie je škoda, to je hotové peklo. Prekliatie. Našiel by som aj mnoho iných slov ako toto nazvať. Žiaľ ani jedno z nich mi nepomôže prijať to. Čas nevylieči všetky rany. Určite nie.

„Tak čo myslíš? Táto alebo táto?" ukázala mi dve fotky.

„Mne prídu obe rovnaké, Eloise." zahlásil som a pozrel na vyradenú kopu, „Prečo nedáš túto?"

„Lebo sa tam usmievam. A nepáči sa mi tak."

„A čo je zlé na tom, že sa tam usmievaš?" opýtal som sa a vzal si fotku do rúk.

„No ták." zatiahla, „Nie som taká pekná keď sa usmievam."

„Bože." pretočil som očami, „Každá žena je najkrajšia keď sa usmieva."

„Aj keď má krivé a žlté zuby?"

„Ty máš také?"

„Nie." povedala obraňujúco, „Ja len dávam príklad."

„Tak fajn. Každá pekná obyčajná žena bez nejakých chorôb či už dedičných alebo nie, postihujúcich jej chrup, alebo celkovo tvár, je najkrajšia keď sa usmieva. Vynechal som niečo?"

Začala sa smiať: „Hej vlasy."

„Tak sa to týka aj vlasov." dodal som, zatiaľ čo ona sa smiala jedna radosť.

„Fajn, dám si tam túto." povedala a vzala mi ju z ruky.

„Výborne. Vidíš, so mnou sa človek rád dohaduje."

„A okrem iného, dom je cez výkend celý náš. Rodičia idú k mojim starým rodičom. Mama trvala na tom, aby som šla aj ja, no keď som namietala, otec sa ma zastal. Aspoň niekto z rodiny. Takže sa nejako zabavíme."

„Samozrejme." uškrnul som sa, „A kedy odchádzajú?"

„Už dnes večer. Však dnes je sobota, Jayden."

„Ozaj, však si tu viac ako by si mala."

„No dovoľ." povedala pobúrene a ja som sa zaškeril, „Však dobre, toto si budem pamätať, drahý Jayden. A vedz, že mám dobrú pamäť, lebo si zo mňa uťahuješ takmer stále."

„Inak by som sa asi nudil." povedal som a lepšie sa oprel do čelo postele.

„Však dobre, uvidí sa, kto bude spať dnes na tejto posteli."

„Chceš sa so mnou hádať o posteľ?" nadvihol som obočie.

„Nie." povedala a vstala, „Ja ťa z nej jednoducho vykopnem." povedala a v momente ma stiahla za nohu, takže som sa nemal čoho zachytiť a dopadol som na zem. Zasmiala sa a hodila sa na posteľ tak, aby zaberala čo najväčšiu plochu. No keď som sa k nej zohol, okamžite sa otočila na chrbát a stiahla nohy: „To neurobíš." povedala varovne.

„Ale kde je potom spravodlivosť, Eloise?"

„Je to spravodlivé, pretože ty si ma už niekoľko krát zhodil z postele a stále si zo mňa uťahuješ. Dokonca by som povedala, že som ti ešte čo- to dlžná."

„Ale ale." povedal som s mrazivým úsmevom a priblížil sa k posteli, načo ona okamžite vystrelila na rovné nohy a delila nás len posteľ.

„Jayden, teraz sa ťa bojím." povedala a mykalo jej kútikmi úst.

„Ale tak to je správne." povedal som pokojne a začal kráčať k nej.

„Nie! Nechaj ma!" zvolala a vybehla na chodbu.

Vykukol som z dverí najprv na ľavú stranu a potom na pravú: „Myslel som si, že sa skryješ lepšie." povedal som a vošiel do druhých dverí napravo od našej izby. Otvoril som ich a Eloise sa smiala opierajúc sa o parapet okna.

„To nie je fér. Lebo ty to tu poznáš najlepšie."

„Nejde ani tak o to. Všimol som si to preto, lebo si nechala pootvorené dvere." žmurkol som.

„Prečo si tak všímavý?" povedala porazenecky.

„Z čoho nám príroda uberie, tak nám to k niečomu inému nám pridá." povedal som a postrapatil jej vasy, načo zvýskla a hneď si ich kúsok odo mňa začala upravovať.

„Eloise stalo sa niečo? Prečo tak výskaš?" ozvala sa Claide odo dverí. Hlavne, že jej smiech nepripomína nič iné ako piskot myší.

„Ehm, nič. Prepáč." povedala rýchlo Eloise a otočil sa radšej k oknu a potichu sa smiala. Počkala kým Claide odišla a potom sa otočila ku mne, „Si zlý."

„Ďakujem."

„Aj nabudúce."

„S potešením znova prijmem."

„Dobre, vzdávam sa." zasmiala sa.

„Ja som to vedel. Bolo by hlúpe myslieť si, že nado mnou vyhráš."

„Áno, ešte že ti to tvoje ego neprerástlo cez hlavu." zasmiala sa a vyšla z izby.

Nechápavo som sa zamračil: „Ego?"

„Áno, mám sa fajn. Nie, v izbe. Možno budem pozerať telku. Čo ja viem? čo budú dávať, to si pozriem."

Uškrnul som sa. Pozrela na mňa a pokrčila nos.

„Hej, dobre. Áno, upratala. Mami, nie je to prvý krát, čo som doma sama. Nemusíte sa báť. Celý týždeň som sama doma a teraz sa bojíte? Trošku smiešne nie? Dobre, fajn, dobrú noc." opísala ich, zrušila hovor a s povzdychom sa rozvalila na posteľ. Z tváre som si sfúkol jej blond končeky, načo sa zasmiala a otočila na brucho.

„Fakt chceš pozerať film?" opýtal som sa.

„Však si pozrieš so mnou, nie?"

„To vážne? Nikto ma nedonúti pozerať žiadne moderné násilné filmy, alebo naopak až s prisilným erotickým podtónom."

„Jeden bozk ti príde prisilným erotickým podtónom?"

„No vidíš, ešte sa naučíš nové slová. A uvedom si, že v mojej dobe boli takéto veci tabu. Nieto, aby sa premietali takto verejne."

„Fajn, dobre. Ale to si s tebou nemôžem pozrieť nič. Ani dokumentárny film. Nieže by som ich mala rada."

„Obrovská škoda."

„Mohol si šetriť tou iróniou." podotkla. Uškrnul som sa a ona zabodla svoje zelenkavé oči do mojich, „Tak sa maj, suchar." povedala a vstala, no to som sa ja otočil a stiahol ju za ruku späť.

„Až keď mi vysvetlíš tri veci."

Nadvihla obočie a sledovala moju tvár, ktorá bola len kúsok nad jej. Oči sme mali zarovno, aj keď som ju vlastne videl dolu hlavou.

„Čo je to narcis?"

Začala sa smiať: „Ty si to pamätáš?"

„Ja si pamätám všetky pomenovania na moju adresu. Takže?"

„Je to človek, ktorý sa sám sebou zapodieva viac, ako by mal." vysvetlila a snažila sa nesmiať. No jej stačil pohľad na mňa a všetka snaha vyšla na zmar.

„A čo je to ego?"

„Ego je namyslenosť. Ak o niekom povieš, že má veľké ego, alebo je egoista, znamená to že je namyslenec."

„Iste. A teraz suchar."

Zas sa začala smiať: „To je ten, ktorý namiesto toho, aby skúšal nové veci, alebo si užíval, sa niekam utiahne a ostáva pri tých veciach, ktoré robí už zo zvyku, ale ktoré má zaužívané."

„Ale ja ani jedno z toho nie som."

„Nebolo to myslené vážne, neber si to tak. Aj keď nad tým posledným by som ešte pouvažovala." rypla.

„A že kto si z koho uťahuje."

„Aj tak som ti ešte stále dlžná."

„Podľa mňa to len zveličuješ."

Zahryzla si do spodnej pery: „Možno. A inak, môžeš ma pustiť? Chcem si ísť pozrieť ten film."

„Aj keď nevieš aký?"

„Aj." uškrnula sa a ja tiež a potom sa konečne posadil. Odišla z miestnosti a ja som sa pohodlne oprel. Však spánku nie je nikdy dosť.

Keď som už bol niekde medzi spánkom a bdením, vyrušil ma ohlušujúci treskot. Posadil som sa: „Čo dopekla?"

Eloise, ktorá bola na prízemí skríkla. Okamžite som bol na nohách a hneď aj na chodbe, keď som započul, ako zvolala: „Jayden!"

Čo sa to deje?

Vošiel som do obývačky, no vôbec ma netešilo, čo vidím.

„Buď pekne potichu. Nemusíme vzbudzovať pozornosť susedov. Aj keď tí by ťa zrejme ani nepočuli." prehovoril drzo Sean a jeho dvaja spoločníci sa zasmiali, „A teraz nám pekne povieš, kde sa ukrýva portrét rodiny Wittersonových."

Nôž jej pritlačil viac ku krku.

Takže, dej sa stupňuje :D čo na to hovoríte? :D

Viki ;)