Takže k tejto časti som pripojila aj trailer (mimochodom, môj prvý) takže ako vždy, názory ma potešia :3 :)

21. časť

Otvoril som oči. Podľa svetla som usudzoval, že je ráno. Podľa ticha v dome som usudzoval, že je neskoré ráno a všetci sú preč. Z postele sa mi stávalo ozaj ťažko, no vedel som, že posledné dni som sa nedostatočne venoval svojim dvom priateľom a treba to dohnať, a tak som vyšiel von s pár kúskami mäsa v obale a nejakým jedlom v kýbli. Reva tu bol tentoraz skôr ako Daron. Hneď ako som vyšiel sa na mňa díval z najbližšieho stromu, kdesi hore v korune.

„Daron!" zvolal som a položil kýbel na zem. Zdvihol som ľavú ruku a Reva mi poslušne bez zavolania zlietol na ňu. Daron k nám docupital a bez pozdravu sa rovno vrhol na jedlo, nad čím som sa musel zasmiať. Revovi som podával kúsky mäsa, až som mu naznačil aby odletel a on si vysadol na najbližší strom. Odstúpil som od neho, v pravú ruku som vystrel na hor, aby videl, že mám pre neho odmenu a ukazovákom začal krúžiť po oblohe. Poslúchol ma, zletel nízko na zem a kúsok predo mnou sa prudko zdvihol nahor, až kamsi vysoko nad úroveň strechy a tri krát zakrúžil nad celým areálom, až sa strmhlav spustil priamo na mňa a presne vtedy sa znova vyšvihol hore, keď sa mu do zobáka podarilo uchmatnúť mäso. Dávno som s ním takto netrénoval, a predsa si pamätal. Zakrúžil okolo mňa a ja som mu vysoko vyhodil odrezok mäsa, ktorý sa mu v letku podarilo zachytiť. Rovnako, no vyššie som mu hodil ďalší a aj ten šikovne zachytil. Ukazovákom pravej ruky som namieril na zem a spravil oblúk na mojej pravej strane a následne to isté ľavým ukazovákom na ľavej strane, zatiaľ čo Reva pozorne sledoval moje pohyby z nízkeho konára. Následne som prstom opísal kruh okolo seba a nastavil na úroveň hlavy svoju pravú ruku.

Reva zlietol k zemi, tesne nad zemou prešiel okolo mňa z pravej strany, následne sa otočil a potom z ľavej strany. Vo výške môjho pása ma oblietol, až som zacítil hrany jeho krídiel na bruchu, bokoch a chrbte a nakoniec mi vyletel hore, opísal ešte jeden kruh a potom mi sadol na nastavenú ruku. Nechal som ho dojesť zvyšné dva kúsky mäsa a nadšene ho pohladil po hlave, až mi ňou začal vrážať do dlane. Zasmial som sa. Vždy keď zistil, že nejakú prácu odviedol naozaj skvele, ľúbil sa neskutočne podlizovať a líškať. Preto som ho mal nakoniec na pleci a hlavu si obtieral o moje líce. Keď som ho prestal hladiť, štipol ma jemne do líca. Tak som ho hladil a pomaličky sa vracal k Daronovi, ktorý ešte nadšene oblizoval zvyšky jedla.

Nahol som sa k nemu, keď z kríkov pri nás sa ozval šuchot a Reva mi zletel z pleca. Okamžite som sa postavil a Daron začal vrčať.

Ozvalo sa zamňaukanie.

„Bože, Thomas. Kedy si ty vôbec ušiel?" opýtal som sa, keď čiernobiely kocúr vyšiel von a podozrivo si ma premeral. No vážne. Zaujímavé, že nikomu nechýbal. Vzal som ho na ruky, aj keď na prvý pohľad bolo jasné, že ho dvakrát pohodlne nedržím, a premeral si ho. Vyzeral byť v pohode. Nadvihol som obočie, keď ku mne natiahol labu bez pazúrov. Čo to chce?

„Si hladný? Pozrieme, čo sa nájde v chladničke, daj mi chvíľku." povedal som a položil ho na zem. Vďačného Darona som pohladil po hlave a aj za ušami, kde to zbožňuje. Potom som vzal kýbel do domu, do kumbálu a odrazu ma Thomas verne nasledoval.

„Zmenil si na mňa názor? Ah, hej, ide o to, či ti dám jesť." uškrnul som sa a kocúr sa o mňa obtrel hlavou.

„Pre jedlo čokoľvek, všakže?" povedal som a našiel mačaciu konzervu, ktorá bola ešte kupodivu dobrá, otvoril ju a položil mu ju na zem. Opatrne som ho pohladil po hlave, no neuhol sa.

„Ja neverím." ozvalo sa pobavene odo dverí a ja som sa uškrnul.

Eloise si kvokla vedľa mňa: „Kde si ho našiel?"

„Prišiel sám. Čo si tak skoro doma?"

„Odpadli nám hodiny. Našťastie. Dve hodiny matiky by bola moja smrť. Tak ako každý týždeň." vzdychla.

„Ja som mal matiku celkom rád."

„A pomáhal tým nevzdelanejším."

„Nie, iba môjmu spolusediacemu. Aj keď, niekedy som fakt nechápal ako môže byť tak nechápavý."

„Tá obdivuhodná slovná zásoba." zamumlala a videl som ako zadržuje smiech.

„Nemysli si, že keď skloníš hlavu, tak nevidím, že sa smeješ."

„Ale za pokus to stálo."

„Možno treba nabudúce viac snahy." povedal som a postavil sa.

„Kam ideš?"

„Von. Za Daronom. Dĺžim mu to, keďže v poslednom čase som s ním bol málo."

„Idem aj ja." povedala a položila tašku na zem. Thomas sa nenechal rušiť a ďalej jedol.

Vyšli sme von a bol som vďačný, že sa tak rýchlo otepľuje. Daron nám šiel hneď na proti, no nakoniec sme všetci traja skončili na lavičke a Daron sedel medzi mnou a Eloise a nechal sa hladiť oboma. Proste to má dobre vymyslené.

„Jayden?"

„Hm?" ozval som sa, pozorne sledujúc Daronovu ranu, jej kľukatú cestu po jeho tvári. Nikdy som nevedel, čo mu to spôsobilo, ale najistejšie bolo, že keď bol ešte šteňa, dostal riadne nafrak od väčšieho psa. Už odmala mal guráž. Nieto ešte teraz. Nikoho si veľmi neobľúbi, skôr je to útočný typ. No rovnako ako mňa, tak rýchlo si obľúbil aj Revu. Ani raz na nás nezaútočil. Zato Eloise už pekne ponaháňal. A čudujem sa, že sa dnes hneď nevrhol na Thomasa. Hlavne, keď je to kocúr.

„Netajíš mi niečo?" vytrhla ma z rozmýšľania Eloisina otázka. Pozrel som po nej a videl, ako očakáva odpoveď.

„Prečo?"

„Ja neviem. Príde mi to, že si ku mne v poslednom čase neúprimný, Jayden. Ja viem, že sa hneváš, ale..." zmĺkla. Nevedela, čo k tomu povedať.

„Nehnevám." povedal som a vzdychol, „Nie na teba. Viem, že ti to nie je ľahké a ja som bol hlúpy, že som to od teba požadoval. No musíš pochopiť, že sa o teba bojím."

„Bojíš?" opýtala sa, no jej tenký hlások odvial vietor.

Sklopil som zrak: „Bojím. Za dvesto rokov si jediná, po Valentine tiež jediná, cudzia osoba, ktorej, no... ktorú mám rád. A preto som sa o teba bál. To posledné, čo teraz chcem je stratiť ťa. Za celých dvesto rokov som bol tak sám, to si nevieš ani predstaviť. Posledné roky mi tu robia spoločnosť chlapci," povedal som mysliac na Darona a Revu, „ale predsa len to nie je ono. A ty si iná, Eloise. Inšia ako všetci ľudia, čo tu za ten čas boli."

„Ako to myslíš inšia? Samotárka? Alebo dievča, ktoré osamotene preplakáva skoro každú noc len preto, lebo vie, aký mizerný má život a že už lepší nebude?"

„To nemôžeš vedieť." pokýval som hlavou a videl som, ako sa jej zaleskli slzy v očiach.

„Ale viem Jayden. Veľmi dobre." smrkla a utrela si slzy, ktoré jej stiekli po lícach, „Keď som si myslela, že mám rodinu, ktorej na mne záleží, rodičia mi uštedrili úder pod pás tým, že sme sa presťahovali. Keď som si myslela, že mám skutočných priateľov, neprejde ani mesiac a už o mne mestom kolujú všakovaké chýry. Nikto ma nemá rád Jayden. A ja nerozumiem prečo."

Odvrátil som zrak a uprel ho na prebúdzajúce sa ružové záhony: „Možno ťa musí veľa ľudí sklamať, aby si našla toho, kto to nespraví."

„Možno som ho už našla." povedala a keď som sa k nej obrátil, usmiala sa na mňa.

„Eloise, ale vieš, že..."

„Prosím. Nechaj to teraz tak. Aspoň teraz." prerušila ma a bradou sa oprela o Daronovu hlavu. Jej tenký cop jej dopadol na plece.

Usmial som sa a pozrel sa do Daronových úprimných očí a pohladil ho ukazovákom po ňufáku a on mi ho hneď oblizol veľkým jazykom.

„Ako to teda dopadlo s Valentininým odkazom?"

„Len som sa dozvedel to, čo som chcel." pousmial som sa. Náhrdelník som zatiaľ skryl do starej šperkovnice. Netuším, čo s ním urobím, ale zatiaľ môže ostať tam.

„Aj tak mi to nepovieš." zasmiala sa.

„Fajn teda." uchechtol som sa, „Valentine mi zanechala jeden veľmi cenný šperk. Po dvesto rokoch ako nový a to čo väčšiu hodnotu má. Bol to rodinný klenot. Mal sa dediť. Hlavne ak Valentinino dieťa malo byť dievča."

„Ale ona mala dievča."

„A o to ide. Preto som chcel vedieť ostatné odpovede."

„A na čo si prišiel?"

„Vedela o mne. Dozvedela sa o mne od Griolyho. Jeden deň za mnou prišla, no nedokázala sa mi ukázať na oči. Príliš ju to vzalo, čomu rozumiem."

„Videla ťa?"

Prikývol som: „No napokon tu nechala ten šperk, dúfajúc, že mi tým pomôže." to jej nepriame vysvetlenie som radšej zamlčal. Vo Valentine som vedel čítať ako z knihy a o to absurdnejšie mi príde čo myslela vetou: Pretože viem, čo ti chýbalo najviac.

„Niečo vymyslíme, dobre?" povedala, no videl som za tým úsmevom smútok. Chcela mi pomôcť, ale predsa len nechcela, aby som odišiel. Síce to znelo sebecky ale... Možno som ju chápal. Možno som ani ja nechcel aby odišla.

Ale žiaľ, osud ide proti nám.

„Tak celé dni sa o ňom nezmieniš a teraz môže zaberať moju stranu postele?" opýtal som sa a Thomasa jemne odstrčil.

„Tak to pozor. Ty si ho tak dokonale vydesil, že sa neukázal takmer týždeň. A tipujem, že tomu dopomohol aj Daron."

„Nemal ma rád. Čo sa ale teraz o ňom už nedá povedať." odsunul som si čierny chvost z tváre.

„Pochopiteľne." zamrmlala.

„Už som ťa nakazil." uškrnul som sa.

„Čím?" nadvihla obočie.

„Tým slovom."

Zaškerila sa a vrátila sa ku knihe.

„Čo čítaš?" opýtal som sa rečnícky, no otázka neprichádzala. Nadvihol som hlavu a následne nadhodil dosť prekvapený výraz, keď sa rozosmiala.

„Nesmej sa. Ja neverím, že ju znova čítaš. Však si sa sťažovala."

„Nejako ma príbeh o chlapcovi na mori opäť zaujal."

„Podľa mňa si robíš srandu." ľahol som si späť.

„Prečo?"

S úškrnom som sa otočil na bok: „Lebo chceš na mňa zapôsobiť."

Ani som neveril, že nejaká takáto veta, myslená zo srandy ju tak dokonale vyvedie z miery. Prečo?

Odrazu zvýskla a musela ma zdrapnúť z ruku, aby nespadla. Následne mi ju priklincovala k paplónu.

„Toto. Už. Viac. Neurobíš. Prečo sakra musím byť šteklavá? Aj keď, to by ani tak nevadilo, to skôr prečo sakra musíš vedieť kde som steklavá."

Začal som sa smiať.

„Jayden Witterson nezabávaj sa na môj účet." povedala a ja som radšej zaboril tvár do vankúša.

„Jayden, ja tomu neverím." povedala mierne dotknuto, no viac jej bolo dosmiechu, „Tak nešťastný chlapec, hej? A jemu odrazu stačí baviť sa na môj účet."

Nemohol som za to, ale proste som sa smial. Po tak dlhom čase som sa vedel schuti zasmiať. A každým jej slovom bolo ťažšie prestať.

„Prosím, už prestaň." zamumlal som so smiechom do vankúša.

„Tak ja mám prestať?" rozosmiala sa. Pootočil som hlavou a jedným okom a úškrnom, ju sledoval.

„Prestaň." povedala so smiechom.

„Nič nerobím."

„Isteže." zasmiala sa.

„Ja ti už vôbec nerozumiem Elouse." nadhodil som vážnu tvár a posadil sa. I tak mi šklbalo kútikmi úst. Thomas nás len so zvedavým pohľadom sledoval.

„Počuješ to?" opýtal som sa a Eloise zdvihla hlavu.

„Čo?"

„Daron šteká." vyhlásil som.

„A?"

„Poznáš psa, ktorý šteká zo zábavy?" opýtal som sa a už som bol na nohách a s Eloise za pätami.

„Ale kto by chodil o takomto čase k nám?"

Takmer som niečo povedal, ale radšej som si zahryzol do jazyka: „Idem to skontrolovať von. I tak ma dotyčný neuvidí."

Za malú chvíľu som poľahky prešiel cez zamknuté vchodové dvere a hneď som vedel, koľká bije. Vybral som sa priamo k nemu a Daronovi, ktorý hrozivo vrčal, keďže chalan už nemal kam ujsť.

„Mary, však to psisko ma nepustí ani k domu. Neviem prečo." bol nervózny, „A nie nenašiel. Chcel som ísť za ňou a... Moment čo? To sa jej mám len tak na ten obraz spýtať?! Zbláznila si sa?!"

Zbystril som pozornosť. Obraz?

„Nevidel som ho nikde. Na prvom poschodí som ešte nebol, ale nemyslím si, že tam bude. A čo si myslíš, že ja nechcem?"

Daron stále hrozivo vrčal a Sean ho sledoval s postojom pripraveným každú chvíľu sa rozbehnúť preč.

„Nie, budeme sa držať plánu. Fajn. Vieš čo? Serem na to, idem domov skôr, ako ma ten pes roztrhá na kusy. Hej. Pitbull. Vyzerá ako z hororu. Daj pokoj, nemocnica je posledné miesto, kde by som chcel teraz byť. Chceš ti to vymeniť? No vidíš. Fajn. Maj sa, láska." povedal a slimačími krokmi sa začal vzďaľovať k bráne. Ale to by som nebol ja, kebyže ho nechám len tak ujsť.

„Daron vyprevaď toho fagana." povedal som a Daron sa okamžite rozbehol a štekal ako o dušu. Zaujímavé, ako dobre sa naučil, že ak poviem vyprevaď, tak zastane presne pred bránou, trochu na rozlúčku hrozivo zašteká a následne sa poberie späť. Pohladil som ho medzi ušami ako za odmenu.

„Kto to bol?" opýtala sa Eloise odo dverí.

„Nejaký nespratník." povedal som jednoducho a vydal sa k nej do domu. Stále mi v hlave blúdila len jedna otázka.

O aký obraz majú záujem?