2. časť

Odišli. Konečne pokoj. Ale len dovtedy kým sa opäť nevrátia od návštevy akejsi rodinnej príslušníčky. Nejak extra ma to nezaujímalo. Dôležité bolo, že celý veľký dom dom mal pre seba.

Teda, dom. Vlastne je to sídlo. Bolo to naše sídlo, ktoré postavil môj dedko s otcom a jeho bratmi. Samozrejme nejakých tých ľudí si najali. Hm, áno. Som urodzeného pôvodu. Môj otec bol vikomt a matka komtesa. Áno, tieto tituly sa dávali kedysi v stredoveku, no u nás boli zaužívané ešte dlho. Veľmi dlho, aj keď to už platné nebolo. Proste sa otec rád pýšil. Aj keď títo novodobí ľudia by tým ľahko pohrdli.

Prechádzal som po chodbe, keď som uvidel podlhovastú vec opretú o stenu. Ja viem, zvedavosť je moja slabá stránka. Odkryl som obal a keď som uvidel muža v bielej košeli, namieru šitých hnedých nohaviciach a v čiernych šnurovacích čižmách som pochopil, že sa jedná o zrkadlo. Nemal som ich moc rád. Pretože vtedy som videl svoju mŕtvolne bledú pokožku. Ledabolo som vrátil obal na pôvodné miesto a vybral sa do kuchyne. Otvoril som mrazničku, vybral surové mäso, ktoré bolo čerstvo kúpené a ešte poriadne nezamrazené a odkrojil štyri malé kúsky. Mäso som vrátil späť a nôž aspoň hodil do umývadla, aby sa nepovedalo.

Je čas na odmenu.

Vyšiel som do záhrady. Slnko príjemne hrialo, aj keď bolo podstatne chladno.

Silno som zapískal. Zvieratá ma inak vnímali ako ľudia. Zvieratá ma videli, mohli sa ma bez problémov dotknúť. Preto som to využil vo svoj prospech.

Porozhliadal som sa okolo. Predpažil som na úroveň nosa pravú ruku v ktorej som držal surové mäso. Ostatné som mal vo vačku.

Znova som silno pískol. Musel ma počuť.

„Reva!" zvolal som a môj hlas sa rozľahol po okolí. Niektoré slabé povahy by už zutekali. Pousmial som sa.

Započul som trepot krídiel. No nešiel ku mne. Pretočil som očami.

„Reva!" zvolal som znova mocným hlasom a zapískal. Prstami ľavej ruky som zakrúžil nad nastavenou pravou. Znova sa ozval trepot krídiel a vznešený vták si to namieril ku mne.

Čierny veľký krkavec mi pristál na ruke a vzal si odmenu. Pohladil som ho s úsmevom po hlave. Bol vážne ťažký, ale už som si zvykol. Bol so mnou už pár rokov.

Znova vzlietol a sadol si na neďaleký strom. Vzal som druhý kúsok mäsa a so vztýčenou rukou prechádzal po vychodenom chodníčku, kde bolo pomenej buriny. Teraz som sa musel sústrediť. Zastal som pár metrov od neho. Zapískal som a zakrúžil prstami nad pravou rukou. Dva krát sa mu teda nechcelo. Pri ňom som sa ale naučil trpezlivosti. Aspoň pri ňom. Na piate privolanie mykol chvostom a znova mi pekne pristál na ruke a vzal si odmenu. Dal som mu aj zvyšné dva kúsky a začal sa smiať keď mi mohutný dravec vyskočil na plece div nespadol.

„Nevymýšľaj." pohladil som ho po hlave a on ma sledoval s tými hnedastými, skoro čiernymi očami. Zoskočil mi na ruku a následne si sadol na najnižší konár stromu. Ja som si sadol pod strom. Ja som sa tu za tie roky rozhodne nenudil. Revu som objavil náhodou, keď mi vletel do podkrovia. Práve som tam trávil jeden z osamelých dní a okamžite sme si padli do oka. Bol pozoruhodne krotký. Je pravda, že bežne sa s duchmi asi nestretáva, ale aj tak. A len čo prišli ďalší prisťahovalci, kradol som im mäso aby som si ho mohol vycvičiť. Podarilo sa. Odvtedy sa ku mne vždy vrátil. Jeden z mojich kamarátov, ktorých som si tu narobil.

„Máme nových spolubývajúcich. Mali by sme si na nich niečo pripraviť, Reva." prehovoril som a premeral si zadnú časť domu. Dom mal obdĺžnikový tvar. Zatiaľ čo dole sa nachádzali na dlhšej chodbe ktorá viedla od tej veľkej hlavnej do dvoch strán, kuchyňa, obývačka, jedáleň, knižnica a ešte jedna menšia knižnica, o ktorej som vedel len ja a spoločenská miestnosť vhodná na večierky, hore na poschodí bolo dvanásť izieb a ku každej vlastná kúpeľňa. A potom tu bolo ešte podkrovie. Moja snáď najobľúbenejšia časť v dome. Bol som tam zabývanejší než by sa patrilo. Ale predsa, nik tam nechodil. Takže to bolo čiste len moje územie.

Dom bol inak zvonka biely, no nechýbali ornamenty okolo okien, pri červenej streche a rohoch domu. Aspoň niečo tí ľudia nechali nedotknuté. Bola to poctivá práca.

Ako som tak uvažoval, v podkroví sa vždy nájdu rôzne nepotrebné veci. Po každej rodine alebo osobe som si nechal niečo. Tak ako aj po Niedlovej som si nechal levanduľu.

Pousmial som sa: „Reva, práve mi niečo napadlo. Neboj, bude sa ti to páčiť."

Odpoveďou mi bolo len zakrákanie.

Len čo sa zotmelo, rodinka sa vrátila a ja som sa mohol pomaly pustiť do práce. Všetko som si pripravil na podkroví a keď som bol hotový, len som si tam lebedil a Reva mi robil spoločnosť. Niekedy sa zdržal len na chvíľu, inokedy tu bol aj celý deň. No vždy sa vrátil a to som najviac ocenil.

Vyzrel som von oknom. Mohlo byť už tak jedenásť hodín a v dome bolo hrobové ticho.

„Tak Reva, idem sa pustiť do práce." povedal som a nadšene sa usmial na svoj výtvor na zemi. Vyzeralo to viac ako dôveryhodne.

Ako inak, Claide a Mark spali, Eloise bola vo svojej izbe.

Vrátil som sa k Claide a Markovi aj so svojím výtvorom. Zavesil som ho na háčik nad posteľou. Voľakedy tam bolo menšie svetlo, no potom sa používalo už iba to jedno v strede izby. Bolo to dokonalé. Dával som tomu pár minút, kým ich to prebudí.

Nepýtajte sa, prečo som si tú umelú napodobeninu odseknutej prasacej hlavy nechal. A aj tú umelú krv. Bol som hlavne rád, že to tak skvelo fungovalo. Takto v tme to vyzeralo ozaj dôveryhodne. Namočil som prst do umelej krvi. Už mi ostala iba Eloise. Spokojne som sa premiestnil do jej izby. No nebola tam. Vošiel som do kúpeľne, kde som ju našiel obalenú v uteráku.

„Teraz sa boj, dievča." uškrnul som sa a mávol ľavou rukou, ktorá nebola od umelej krvi. Naraz sa spustila voda aj zo sprchy, aj z kohútika na umývadle. Vyplašene sa strhla. Zablikalo svetlo.

Áno, blikajúce svetlá hra so sviečkami, to som mal rád.

Okamžite zastavila vodu aj v umývadle, aj v sprche a keď sa otočila k zrkadlu, začal som písať odkaz po zarosenom skle.

ODÍĎ ALEBO ZOM

„Ani som to nedopísal." zamračil som sa na ňu potom, ako moje dielo zotrela rýchlo rukou, na čo ju stiahla rýchlo späť, keď zacítila chlad. Môj chlad. Druhý pokus a teraz som to znova ľavou rukou napísal, ale rýchlejšie, na jednu zo stien sprchy za ňou. Vyplašene ma sledovala. Odíď alebo zomrieš. Moje obľúbené heslo, no nikdy som nikoho nezabil. Všetci sa radšej pratali kade ľahšie.

Stále len tupo a vystrašene hľadela do zrdkadla. Postavil som sa za ňu, aby som videl, kde zhruba je odraz jej tváre. Podišiel som k zrkadlu a fúkol naň. Môj ľadový dych spôsobil, že sa tam zrkadlo odrosilo. Prstom od umelej krvi som spravil dve kvapky, ktoré vyzerali na jej odraze ako krvavé slzy. Následne dve ako krv z nosa a jedna ako krv z úst. Zdesene si jednou rukou chytila ústa aby potlačila krik, zatiaľ čo druhou si kŕčovito držala uterák okolo tela.

Bola maximálne vydesená. Ja maximálne spokojný.

Do očí jej vyhŕkli slzy a práve vtedy sa ozval dvojitý krik zo spálne. Vybehla z izby a nasmerovala si to k rodičom. Až teraz som bol maximálne spokojný. Nech si to upracú už oni.

Vošiel do svojej izby ktorú si prenajímala ona a otvoril okno. Zapískal som a na parapetu si sadol čierny dravec.

„Myslím, že toto ako začiatok bohate stačí." usmial som sa spokojne a pohladil Revu po mohutnej hlave a jemne prešiel po krídlach. Následne splašene odletel a ja som sa nemusel ani otočiť, aby som vedel, že ho vyplašila Eloise. V kúpeľni sa prezliekla a následne si s plačom ľahla do postele.

To aby som začal chystať niečo ďalšie.

Na druhý deň všetci traja sa spratali z domu, vraj si spravia spoločný výlet, aby sa im to v hlave ustálilo. Vraj to niekto narafičil. To boli Markove slová. Ako chce teda.

Ja som si samozrejme samotu vychutnal, no nečakal som, že sa vrátia tak skoro. A že ich bude viac.

Zo sna ma zobudilo zdĺhavé mraučanie mačky. Otvoril som oči a zamračil sa. Kvôli tomuto som mačky nemal rád. Reva si na mňa zvykol. Mačky? Tie mraučali ako vlci za splnu mesiaca, spravili mačací chrbát a keď som sa k nim priblížil prskali jedna radosť. Teraz ma tá čiernobiela mačka s ružovým nosom rovnako nenávistne sledovala.

„Thomas, čo tam vidíš?" opýtala sa Eloise a zmätene pozrela mojim smerom. Posadil som sa a vrhol na mačku nepríjemný pohľad.

„Skús si niečo a skončíš ako to prasa." zamumlal som, na čo mi to ona opätovala ďaľším zdĺhavým mraučaním. Akoby doslova zavíjala. To tu mám teraz počúvať celý čas? Ani táto mačka ma nevyženie z mojej izby.

Mohol by som ich vyhnať ja sám. Tá myšlienka sa mi celkom pozdávala. Aj tak nemám náladu na ďalšie Eloisine náreky. A mal by som znovu izbu pre seba.

Pousmial som sa. Mávol som rukami a všetky tri okná sa otvorili a nahnali dnu februárový chlad. Eloise prekvapene cúvla až narazila do steny. Postavil som sa a stačilo spraviť krok, aby Thomas zaprskal a vybehol z izby ako zmyslov zbavený. Zrejme sa niekde skryje na dlhšiu dobu. Eloise zaťala v päsť ruky a snažila sa upokojiť. Veľmi dobre som poznal tie reakcie ľudí. Aby toho nebolo málo, započul som zakrákanie a dnu vletel Reva. Niekedy som sa čudoval, že sa vôbec cez tie okná zmestí. No bolo to fakt tesné. Sadol si na čelo postele a zvedavo pozrel najprv na mňa a potom na Eloise. Usmial som sa na ňho a podišiel k nemu aby som ho pohladil.

„Prišiel si sa zoznámiť?"

Ako som si všimol, aj Eloise sa veľmi premáhala, no potom opatrne podišla k nám. Reva vyzeral, že každú chvíľu uletí. Spustil som ruku, a keď ho chcela pohladiť Eloise, ďobol ju do ruky a ona sykla. Venoval mi ešte jeden pohľad a uletel.

„Doriti." zamumlala a priložila si ranený prst k perám. Tiež som to zvykol robiť. Pobehla k oknám, čím prešla cezo mňa a striasla sa. Zavrela každé jedno okno, šla si prelepiť ranu a následne hľadať toho kocúra. Ja som si znova pohodlne ľahol na posteľ a vrátil sa k mojej obľúbenej aktivite. Ktorá je hneď po strašení ľudí. Spánok prišiel ako na počkanie.

Asi prvý krát za ten čas čo sú tu som sa zobudil sám. Pozrel som vedľa mňa a videl, že Eloise ešte spí. Posunul som sa vyššie, aby som sa mohol oprieť keď som si všimol že má otvorený denník.

Cudzie denníky sa nečítajú.

Po smrti ale pravidlá nie sú.

Vzal som ho do rúk a prečítal si posledný záznam.

Teraz už naozaj verím, že tu straší. Chcem sa vrátiť domov. K priateľom. Nechcem vedieť čo by ma čakalo tu v novej škole. Už mám len týždeň. A tento prekliaty dom tomu vôbec nepomáha. Dokonca aj Thomas, naša čiernobiela mačka, tu cíti niečo zlé. Priamo na mojej posteli. A cítim to aj ja. Nik ma o tejto pravde nevyvráti.

Rodičia sa zobudili a nad hlavami mali useknutú (aj keď nie skutočnú) prasaciu hlavu z ktorej sa valila krv. Ja som dostala odkaz na skle: ODÍĎ ALEBO ZOMRIEŠ. A keď som sa pozrela do zrkadla, videla som, ako som začala krvácať z očí, úst, nosu... proste strašné. Doteraz sa chvejem. A plačem. Ja snáď ani nezaspím.

Aby toho nebolo málo, keď som sa sem vrátila a videla Thomasa, ako mňaučí na tú neznámu bytosť (alebo to snáď mám nazvať duchom?) otvorili sa všetky okná a ja som zacítila neprestaviteľný chlad keď som prešla okolo postele, aby som ich zatvorila. Môžem zaručiť, že to nebol chlad z okien. Desí ma to tu. Všetko. Navyše, neviem, kde je Thomas a takmer som zabudla na toho krkavca, ktorý mi vletel do izby a tak zvláštne ma sledoval. Vôbec sa nebál. No keď som ho chcela pohladiť, ďobol ma a odletel. Veľmi sa bojím. Nechcem tu zostať už ani deň. Už ani hodinu.

Premočený papier bol len dôkazom, že popri písaní plakala. Položil som denník späť a pozrel na ňu. Mala kruhy pod očami. Nespala snáď celú noc.

„Dobrá práca." pochválil som sa spokojne a vstal z postele. Podišiel som k oknu. Vonku bolo zatiahnuté, no sneh by ste nečakali. Lialo ako z krhly a počul som aj tlmené dunenie hromu. Prichádza búrka.

Síce som nemal poruke zrkadlo, no s efektom som bol maximálne spokojný. Navliekol som si na seba čierny kožený kabát s kapucňou ťažší hádam ako Reva, čo už je čo povedať, čierne kožené rukavice a do ruky vzal palicu. Toto bol bežný oblek pána Serevaja, megačudného čudáka, problém vystrašiť ho bol teda ťažký. No nakoniec to vzdal potom, čo sa uprostred noci zobudil na to, že je priviazaný rukami aj nohami ako päťcípa hviezda nad posteľou. Nechal som ho kričať a motať sa celú noc, lebo som ho mal ozaj plné zuby a vedel som, že po tomto opustí dom. Naozaj tak spravil. Dokonca bol snáď rýchlejší ako stará Niedlová, a to mal okolo deväťdesiatky.

Nečujne som zliezol z podkrovia, aby to malo lepší efekt. Postavil som na na koniec chodby a počkal. Kapucňu som mal na hlave, aby to vyzeralo ešte lepšie. No popravde, škeril som sa jedna radosť. Boli asi štyri hodiny poobede, no kvôli neprajnému počasiu museli svietiť svetlá, inak by nik nevidel ani na krok.

Z izby vyšla Claide a mala namierené na prízemie. Chopil som sa príležitosti. Vykročil som vpred a svetlá začali blikať jedna radosť. Moje kroky sa ozývali a do toho som rytmicky klopkal palicou s ostrým hrotom o zem. Vydesene ma mňa hľadela a nedokázala sa ani pohnúť z miesta. Kráčal som k nej v jednom tempe až som zastal pred ňou. Bola bledá ako krieda. Naklonil som hlavu doboku a ľavou rukou, ktorou som nedržal palicu som ju chytil za plece.

Prevrátila oči stĺpkom a odpadla. Na ten buchot vyšiel z izby aj Mark a vyjavene na mňa pozrel. Zvesil ozdobnú kopiju zo steny a vrazil ju do mňa. Bol to taký šteklivý pocit, až som sa musel zasmiať. Ako mi tak mykalo plecami, Mark sa zhrozil ešte viac. Cúvol o dva kroky. Pomalým pohybom som vzal palicu do oboch rúk a namieril na ňho ostým koncom. Neplánoval som ho zabiť. Len vystrašiť. Čo sa mi zatiaľ úspešne darilo.

Keď v tom sa ozval výkrik.

Tak, čo hovoríte na novú časť? :D postupne sa o našom chlapcovi dozviete viac :)