19. časť

Práve som sa chystal ísť von, keď som započul kľúče vo dverách. Otočil som sa na päte, no bolo neskoro.

„Jayden?" ohlásila ma, hneď ako vošla.

Len som na ňu krátko pozrel a odišiel.

Áno, vravel som, že jej odchod vyrieši všetky problémy, čo je aj pravda, ale proste...

Ja nemôžem. Je to tým, že som si zvykol? Že sa teším z jej spoločnosti? Že ju mám celkom rád? Proste ju nedokážem poslať preč. No nedokážem s ňou viesť ani normálny rozhovor. Celé tri dni sa jej úspešne vyhýbam. Hnevá ma jej neúprimnosť, hnevá ma moja slabosť a neschopnosť. Doslova ma to ubíja.

A ja viem, že ona to vidí. To by si všimol každý.

Som slabý. Slabší možno, než som bol. Dobre, keď som si uvedomil naplno, že čo sa mi stalo, to ma dostalo ešte viac.

Vyšiel som na terasu a sadol si na jej okraj, aby mi mohli nohy voľne prevísať. Slnko príjemne hrialo, no ani to ma nepovzbudilo.

Započul som tiché kroky.

„Eloise nechaj ma na pokoji."

„Chcem ti pomôcť."

„Proste mi daj pokoj." povedal som odmerane, no i naďalej tam stála.

„Jayden čo sa s tebou deje?"

Pokýval som hlavou a ďalej ju úspešne ignoroval. Lenže, to b nebola tá tvrdohlavá Eloise.

Sadla si vedľa mňa. Nepovedala nič, ani nič neurobila. Len tam sedela vedľa mňa a očami sledovala výhľad na záhradu, tak ako ja.

„Mám toho dosť, Eloise. Všetkého. Problémov, starostí, proste všetkého."

„Preto si ku mne taký?" opýtala sa, no ani na mňa nepozrela, „Si chladný, odmeraný, vyhýbaš sa mi a tváriš sa, akoby sme sa ani nepoznali."

„Pretože... Ty raz odídeš Eloise."

„Ale nebude to dnes. Ani zajtra. Ani tento týždeň."

„Lenže ja som s na teba zvykol. To som nemal."

„Ale to je normálne."

„Áno, u ľudí. Ľudí, ktorí majú voľnosť pohybu, môžu chodiť kamkoľvek. Ale ja nie. A nechcem znova zažívať to, čo pred dvoma rokmi."

To, že ma každý na kom mi záležalo opustil.

„Ale to sa nestane. Preto ti pomáham. Nájdeš pokoj a budeš šťastný."

„Ale to nie je také jednoduché." vzdychol som.

„Už sme blízko. Bližšie než si myslíš."

Zacítil som jej neoblomný pohľad.

„A čo bude s tebou?" opýtal som sa.

„Ja si už nejako poradím." usmiala sa smutne.

„Stále si nešťastná." skonštatoval som, keď som konečne na ňu pozrel.

„Jayden... nenúť ma, prosím."

„Lenže keď mi nepovieš, čo sa deje, nepomôžem ti."

„Je to len dočasné..." rozmýšľala, „Ak budem šťastnejšia, budeš aj ty?"

Pousmial som sa: „A budeš?"

Zoširoka sa usmiala: „Jayden, ten tvoj šarm nemá konca- kraja."

Zasmiali sme sa.

Eloise vošla do obývačky a keď ma uvidela, neveriacky sa zasmiala.

„Neverím? Odkiaľ to máš?"

Dopísal som jedno slovo a síce ona vyzerala veselá, pri mojej nálade by sa voda zmenila na ľad v jednom okamihu: „Liečim si dušu. Claide to tu nechala."

„A odkedy vieš lúštiť krížovky? A vôbec, ty si ľavák?"

„Tak zo srandy ľavou nepíšem. A naučil som sa ich lúštiť pri Niedlovej."

„Ale vieš, že teraz sa musím vyhovoriť ja, že som to lúštila." povedala a oprela sa rukami o operadlo pri mojej hlave. Stále som očami behal po riadkoch a stĺpoch. Istým spôsobom som sa potreboval odreagovať.

„No a?"

„Ja to neviem lúštiť."

„Dopĺňaš iba slová." povedal som, akoby to bola tá najľahšia vec. Čo aj bola.

„No i tak to neviem."

„Potom máš malú slovnú zásobu."

„Tak tej tvojej sa ani nedivím. Aj keď, aspoň viem, odkiaľ berieš tie moderné výrazy."

Uškrnul som sa a videl, že Eloise to povzbudilo.

„Učiť sa treba celý život, Eloise. Aj ten posmrtný. A aj tejto chvíli."

„Chápem, viem na čo narážaš." povedala mrzuto, no jemný úsmev jej z tváre neschádzal, „Nájdeš ma v izbe nad knihami, alebo hlavou v knihách v prípade, že zaspím."

„Ja viem. Už ťa nejaký ten čas poznám." povedal som a počul, ako Eloise vyšla po schodoch.

Presne. Nejaký ten čas. Vlastne je to pomerne dosť. A navyše tak málo. Nikdy som nebol k ľuďom v okolí otvorený, úprimný či dôverčivý. A hľa, tu naša Eloise musí byť výnimka. Ako to vôbec robí? Alebo je to len mnou, že tá dvestoročná samota ma dohnala k tomuto? Alebo je to tá správna priateľka?

A vôbec, sama sa mi ponúkne, že mi pomôže. A znova sa dostávame k tomu, čomu sa dostať nechcem, pretože to nechcem ani vysloviť. Žeby som sa bál? To, že nemám odvahu nie je nič nové. Žiadna odvaha, no neodvratná zvedavosť. Tak to naozaj ide k sebe.

Bojím sa. Bojím sa povedať to nahlas, nieto ešte pred ňou. Stále si od nej držím odstup, aj keď vidím, že ju to trápi, čo ale neteší mňa. Lenže robím to len pre naše dobro. Už je to otrepané, no nič to nemení na tej zlej skutočnosti, že naše cesty sa raz rozdelia. A nebude to trvať tak dlho. Vôbec nie.

A prečo ma to tak veľmi trápi? Práve preto. Lebo som si ju celkom obľúbil. Možno viac, ako by som mal. Pretože je dobrá priateľka. Teším sa z jej spoločnosti, aj keď to tak často nevyzerá. A možno aj preto, lebo mi na nej záleží. A práve preto nerád vidím, ako sa trápi, aj keď je viac ako zrejmé, že sa zväčša trápi kvôli mne.

A je to tu. Tie problémy, ktoré by vyriešil len jej odchod. Lenže ja ju poslať preč nedokážem, keďže nemám odvahu. Celé je to ako jeden nekonečný kruh, z ktorého snáď nikdy neuniknem.

Ja už ani neviem, čo podniknúť, aby som sa z toho vymotal.

A navyše by ma zaujímalo, že ako to celé vníma ona?

Môj myšlienkový pochod prerušilo jedno, takmer nepatrné slovko.

„Jayden." ozvalo sa zachrípnuto.

Okamžite som sa postavil a obhliadol: „Eloise?"

Vyšiel som z obývačky a našiel ju na schodoch, opretú o stenu a školskú tašku mala pri sebe. Ako dlho tu už tak sedí?

V tvári bola úplne bledá a vyzerala akoby mala čochvíľa stratiť vedomie. To ma asi vyľakalo najviac.

„Eloise pomôžem ti. Čo sa deje?"

Čo mám robiť?

„Taška..." hlesla, pričom vydýchla aj tú trošku vzduchu, ktorú vedela vdýchnuť. Začal som sa prehrabávať v taške, učebnice som vyložil na schody a nedbal na to, že niektoré popadali. Viac som tašku roztvoril. Čo mám vôbec hľadať?

„To..." hlesla slabučko, až som ledva vedel ten zvuk zachytiť, keď uvidela nejaký prípravok v bielom plastovom obale v mojej ruke. Nahol som sa k nej a jednou rukou jej pridržal hlavu. Takmer nedýchala. čo sa to do pekla deje?

Pootvorila ústa. Pozrel som na prípravok a mierne ním potriasol. Odkryl som šikmý vrchnák a zistil som, že je to akýsi sprej. Rýchlo som jej prípravok strekol do úst, no zrejme o nestačilo. Strekol som znova, no ona mykla ústami na znak, aby som to spravil znova. Strekol som a položil prípravok vedľa, ak náhodou ho ešte bude potreba. Potešilo ma, keď som videl jej nepravidelný dych. No aspoň dýchala. Pokožku mala bledú ako tá moja a celá sa triasla.

Cítil som sa absolútne neschopný. Chcel som jej pomôcť, ale proste som nevedel ako. Cítil som sa zbytočný. Mierne som sa zdvihol, no ona mi zovrela zápästie, aby som ostal, aj keď v tej chvíli som sa naozaj nikam nechystal.

„Neboj." povedal som a sadol si medzi ňu a stenu, takže sa automaticky oprela o mňa.

Jemne som ju pohladil po vlasoch a ona privrela oči. Nejako ju to upokojovalo, a tak som sa mierne potešil, že aj táto maličkosť jej pomôže. A tak sme tam sedeli ako dvojica smoliarov na schodoch, ona sťažka dýchala a ja som ju pohládzal po hlave, ktorú mala položenú na mojom pleci.

„Mala by si mi to povedať. Čo keď ti nabudúce nebude vedieť nik pomôcť?"

„Už teraz mi nevie." ozval sa jej slabý hlas a jej dych bol znova nepravidelný. Nie je najlepší nápad riešiť tieto veci teraz. No stále som tomu akosi nerozumel. Alebo som tomu len nechcel rozumieť?

„Eloise." ohlásil som ju.

Ležala na posteli a pol tváre mala zaborenej do vankúša. Ja som sedel na kraji a keďže nemal nič na práci, tak odkedy som jej pomohol hore do postele, odvtedy tu sedím.

„Hm? Nie." dodala rýchlo, skôr ako by som stihol protestovať.

„Eloise nemôžeš mi toto robiť!" vybuchol som až sa mykla a otvorila oči. Mal som toho skrátka dosť. Vyskočil som na rovné nohy a začal sa pred posteľou prechádzať ako lev v klietke, až som napokon zastal a pozrel na ňu.

„Prečo mi to tajíš?! Nemôžeš predsa večne..."

„Som chorá, Jayden."

„To som sa asi dovtípil!" povedal som ironicky a osopil sa na ňu, zatiaľ čo jej hlas bol oproti môjmu kriku takmer nečujný. Nádych, výdych. Musím sa aspoň trochu upokojiť.

„Ako veľmi?" opýtal som sa nakoniec, o trochu pokojnejšie.

„Vlastne sa už liečim." povedala zatiaľ čo sa pohrávala s bielou návlečkou na prikrývke, „Až také vážne to nie je. Len liečba niečo trvá." vysvetlila.

S povzdychom som si sadol na kraj postele: „Prečo si mi to nespomenula?" nedalo mi to pokoja.

„Nepovažovala som to za nutné a nebolo to až tak vážne."

„To že si nevedela dýchať nebolo vážne?! Bál som sa čo je s tebou." zamračil som sa, no hovoriť pravdu nebolo nikdy ľahšie ako v tomto momente.

„Prepáč."

„Takže prepáč." hlesol som, „Som sklamaný, že toto celé ti stojí len za prepáč." povedal som možno viac dotknuto ako som mal a vstal som.

„Hej..." ozvala sa dívajúc ako sa odchádzam.

Zastal som vo dverách: „Nie Eloise. Myslel som si, že... to je jedno. Nezáleží na tom. Nie, ak to celé vnímaš takto." opustil som miestnosť.

Tak načo to bolo dobré? Je to presne ako som vravel. Len zbytočné problémy.

Sedel som v jednej z hosťovských izieb a prezeral si Valentinin záznamník. Boli tam úlohy, udalosti, dokonca si zaznamenávala aj naše spoločné prechádzky a stretnutia. Čo by som dal za jedno z nich.

Milý Jayden,

nikdy by som neverila, že osud sa snami tak to pohrá, že bude taký krutý. Stratila som ťa, stratila som väčšinu seba. Ty to vieš. Milovala som ťa ako svojho vlastného brata, ty si vždy stál pri mne, aj keď bolo nedobre. Tak veľmi mi chýbaš. Neskutočne. Až sa bojím, že mi jedného dňa srdce pukne. Ale to by som nerada. Pod srdcom nosím totiž dieťatko. Tak veľmi by som si priala, aby si ho videl. Ako batoľa, ako drobca. Je mi veľmi ľúto, že nikdy nespozná tak fantastického človeka, akým si bol ty, drahý Jayden.

Pred pár dňami sa u mňa zastavil Groly. Bála som sa veľmi. Spomienky sa vrátili. Spomienky, na teba. Na tvoje šľachetné konanie, čím si myslel na všetkých milovaných a obetoval si sa pre nich. Bol si veľký človek s veľkým srdcom.

Ak je pravda to, čo Grioly vraví, stále ho máš, drahý Jayden. Nech sa zmeníš akokoľvek, ty to vieš. Ty si na to pamätáš. A preto by si ťa mali všetci vážiť. Čím ďalej nad tým uvažujem, tým viac tomu verím. A či sa nahneváš, alebo nie...

Videla som ťa. Keď som sa o tebe dozvedela, musela som ísť za tebou. Dnes som ťa videla posedávať na zárade, pri studni. Bol si nešťastný. Hádam nikdy som teba, ani nikoho iného nevidela takého nešťastného. Veľmi ma to mrzí, ale odhodlanie ísť za tebou som nenašla doteraz, a nenájdem ho ani do konca života. Bolí ma srdce, ozaj už puká.

Rozhodla som sa nakoniec Griolymu pomôcť, dlhy sú aj tak vyrovnané a chcem, aby si našiel pokoj. Pretože ty si iné už nezaslúžiš. Pretrpel si si dosť, a vedz, že všetko zlé raz skončí a nadíde niečo dobré, možno lepšie. Človek si ťažko zvyká, no treba dať tomu šancu.

S nehynúcou láskou a nekonečným smútkom za jediným bratom a priateľom, večnou dušou, mojím Jaydenom

Valentine.

Položil som zápisník na stôl a hlavu si skryl do dlaní. Moja Valentine.

Akoto, že ja som ju vtedy nevidel? Dobre, je pravda, že asi päť rokov to so mnou ozaj nevyzeralo dobre a najradšej by som to vrátil späť, ale predsa...

Prečo je osud tak zlý?

Dokonale ma pohltil smútok a beznádej. Mal som šancu...

Pozrel som zápisník a až teraz si všimol, že to nebol posledný záznam. Otočil som stranu.

Milovaný Jayden, tento šperk ti nenechávam len preto, aký vzťah mám k šperkom ja. Dávam ti ho aj napriek tomu, že budem mať potomka. Ty si zaslúžiš. A prečo?

Grioly mi povedal, nie raz, že duše tu ostávajú, ak sú silné a drží ich tu nevyriešená minulosť, či nesplnené priania, alebo dokonca niečo, čo im v ich živote chýbalo.

Preto ti tu nechávam prívesok. Pretože viem, čo ti chýbalo najviac. Sám uvidíš, či sa mýlim. No najprv na to sám musíš prísť.

Želám veľa šťastia, sir Jayden.

Tvoja sestra Valentine.

Takže, na to, ako som vás v minulej časti poplašila, teraz ste si mohli vydýchnuť :D ale, samozrejme, všetko berte s rezervou :D :D (ah, tá škodoradosť) :D 

Takže, som zvedavá, čo si o Valentininom rozhodnutí myslíte a na čo asi narážala :D teórie sú dobrá vec, aj ja ich zopár mám :D :)

Ďakujem za všetky votes a komentáre :3 :3 a za prečítania, ako inak :3

Viki :)