18. časť

Uprene som sa díval do plápolajúceho ohňa, zahĺbený vo svojich myšlienkach, neustále dumajúc, kde hľadať indíciu. Ak Grioly mal toto všetko, viac nie, tak tam stopa končí. Musím sa zamerať na niečo iné. Možno...

Myšlienkový pochod vyrušil kašeľ.

„Á, Eloise ma poctila svojou prítomnosťou."

„Nežartuj." povedala chrapľavo, položila tašku na zem a zvalila sa do druhého kresla.

„Nejaká si zlomená." premeral som si ju.

„Tak sa aj cítim. V škole nám dávajú zabrať. A navyše, kde si bol celý čas? Nedeľu, keď sme sa vrátili, nikde ťa nebolo a dnes ráno si spal ako zaťatý."

„Vrátil som sa neskoro. Bol som si trochu prevetrať hlavu." povedal som a znova len sledoval plamene.

„Stalo sa niečo?"

Pokýval som hlavou.

„A nad čím tak úpenlivo premýšľaš?"

„Ty máš viacero vymožeností. Môžeš pre mňa niečo urobiť?"

„Čokoľvek."

„Pozor na slová." napomenul som ju, no na reakciu som jej nedal priestor, „Potrebujem nájsť záznam o aukciách ktoré sa týkali Valentine a nášho majetku."

Uprela na mňa zrak a videl som, ako horúčkovito premýšľa. Nakoniec z nej vyšlo: „To mi ani nepovieš čo sa deje?"

„Možno... možno neskôr."

„Jayden..."

„Neskôr Eloise. Mimochodom, bol tu Sean." zmenil som radšej tému.

„Čo tu ten chcel?"

Otvoril som na prázdno ústa, no nakoniec som si to rozmyslel: „To by som aj ja rád vedel."

„Potom sa ho..."

„Opýtaš?" vysmial som ju, „A čo mu povieš? Môj kamarát duch ťa videl a tak sa pýtam čo si u nás robil?"

Uvedomila si, že by to znelo hlúpo: „Dobre, chápem, ale predsa nespomínal nič. Ani ohľadom projektu."

„Prečo ani?" chytil som ju za slovíčko. Myklo jej kútikmi úst. Ja si potrpím na slovíčka.

„Pretože sa s nimi zvyknem sem- tam stretnúť aj po škole, preto." odôvodnila.

Tak toto sa mi nepáči. Eloise sa s nimi stretáva a on sa nám ide vlámať do domu? Trochu pod úroveň, nie? Čo má ten chalan vôbec zaľubom?

Od začiatku sa mi akosi nepozdával, no možno by mi Eloise neverila, no ja mám na takých ľudí čuch. A rovnako stále mi je neznáme, na koho sa tak podobá. Nebol to určite žiadny z tých ktorí tu bývali. A predsa to tiež nebolo tak dávno čo som ho tu videl.

„Ozaj je všetko v poriadku? Nejaký si nesvoj."

Vstal som a vybral som sa na odchod: „Dnes akosi nemám svoj deň."

„Váza, socha, šactvo, hlavne šperky, nejaké brošne." zrekapitulovala, „A knihy. Zrejme aj za celú knižnicu."

Vzdychol som. Bol som priam zúfalý. Takto sa nikam nedostaneme.

„Ani jedno nie je to, čo mi nejako pomôže." povedal som nešťastne.

„Keby si mi namiesto toho, aby si tu vešal hlavu povedal, o čo ide, tak by som ti pomohla." povedala a otočila ďalšiu stránku veľkej knihy, ktorú jej darovala knihovníčka aby si mohla pozrieť všetky aukcie a iné obchodné záležitosti. Tuším tam boli od roku 1800-1820. Teraz sme sa pohybovali medzi rokmi 1815, teda rok mojej smrti až po 1820. Typoval som, že vtedy sa Valentine pustila do predaja.

„Ale moment." povedala a ja som zdvihol hlavu. Ešte vo mne svitla iskrička nádeje, „Tu nie sú spisy len o predaji, ale i daroch."

„Chceš povedať, že niektoré veci darovala?"

„Áno, je to tu." ukázala prstom. Pozrel som jej cez plece na knihu a zoznam.

Darované predmety od slečny Valentine Spreensovej:

Husle vyrobené od majstra Rovena Hoodrayho – Rovenovi Hoodraymu

Hudobná skrinka – Josephovi Fraywergimu

Spoločenské šaty – Amande Spreensovej, príbuzná

Hodiny, ručná práca – Edwardovi Noseymu

Zápisník – Evelin Braiovej

Malá skrinka s klenotmi – Marii Teddfreenovej

„Mám to." vyhŕkol som a ukázal na predposledný riadok.

„Zápisník?"

„Kde inde ak nie tam?"

„A povieš mi čo hľadáš?"

„List. Indíciu. Čokoľvek."

Eloise dala knihu bokom a do tabletu naťukala meno Evelin Brai. Našla obrázok, celkom aktuálny, kde bola starena odfotená s akýmsi udelením. Rozklikla odkaz.

Udelenie za pomoc chorým a postihnutým

Osemdesiat dva ročná žena, Evelin Brai, napomáha ľuďom s vážnymi, či smrteľnými chorobami. Venovala tomu väčšinu svojho majetku.

„Eloise, to je ono. Pozri, býva v našom meste."

„Áno, napomáha ľuďom v mestskej nemocnici. Máme šancu sa dozvedieť viac." povedala nadšene, „Pôjdem za ňou a zistím viac, dobre?"

„Čo by som ja bez teba robil." povedal som a iskierka nádeje sa premenila na búrlivý plameň. Ja ťa vždy dobehnem, drahá Tina.

Nervózne som sa prechádzal hore dolu. Eloise mi tu dokonca nechala telefón. Ja a telefón. Fajn, mám nejaký ten odhad na techniku, aj ten tablet som utrafil celkom presne, aj keď som ho videl prvý krát. Ale aj tak. Dvesto rokov je presa dvesto rokov. Za ten čas sa ešte aj v Amerike zrušilo otroctvo a hľa, kde sme teraz. Som fakt starý.

Už ma to pobehovanie hore- dolu nebavilo, ale ak by som si sadol, určite by už niečo letelo. Mal som nervy a bol som nesvoj.

Jednak, že sme boli na stope Valentine, čím sa ale aj všetko komplikovalo, ale stále mi nešiel z rozumu Sean. A to, že už som tu niekoho podobného videl. S istotou môžem povedať, že to bol príbuzný. Ale nevedel som si bližšie spomenúť. Aj keď, tušil som, že to bolo nedávno.

Zastavil som sa a päsťou buchol do dlaždíc vyskladaného krbu, div sa nezlomili. Až som zabudol akú mám vlastne silu. Aj keď, nikdy som to špeciálne netestoval. Nebola na to príležitosť. Bolo to iba raz, vtedy keď som Griolyho videl posledný krát. Inak som si len trošku dopomáhal.

Zavybroval mobil. Napriamil som dlaň a hovor sa prijal a ešte som zapol aj reproduktor, ako mi Eloise ukazovala, no taktiež bez dotyku, pretože duchovia a technika akosi nešli dohromady.

„Eloise?"

„Jayden. Mám to." na dychu bolo počuť, že sa kamsi ponáhľa, „Pani Brai nám s radosťou pomôže."

„Dobre. Počkať, nám?" opýtal som sa prekvapene.

„Len sa teš. O dvadsať minút sme tam." povedala a zložila.

Čože? Nám? Jedine, žeby Evelin verila na duchov. Alebo lepšie povedané na mňa. Aj keď, čo by som sa aj čudoval, však? Ale ako to bolo s Tinou?

Valentine je záhada sama o sebe, čo na to povedať.

Pre istotu som si sadol do kresla a musel som sa aspoň trochu ukľudniť. Vlastne, už dlho som sa necítil nejak nesvoj, alebo nahnevane či rozčúlene. Čo tá Eloise so mnou robí?

Len čo sa otvorili dvere, vystrelil som na rovné nohy, no dokázal som spraviť sotva dva kroky. Proste som zamrzol na mieste. Okrem Eloise som sa ešte s nikým iným nebavil. A ako to vôbec Evelin vezme?

Len čo Eloise vošla dnu, nasledovala ju aj tá staršia pani. Biele krátke vlasy, vráskatá, no milá tvár a tmavé hnedé oči.

„Ehm, pani Brai, toto je..." sekla sa Eloise, ukazujúc na mňa. Zrejme netušila ako ma má vôbec predstaviť.

No ja som pekne vyčkal, kým na mňa Evelin zaostrí. Následne som sa mierne uklonil: „Sir Jayden Witterson, spravovateľ bývalého panstva rodiny Wittersonových."

„Takže ty, prepáčte, vy skutočne žijete." povedala úplne ohúrene.

Pousmial som sa: „No, to je diskutabilné."

„Prepáčte, myslela som to tak, že tu ešte stále ste."

„Žiaľ áno." povedal som už o čosi ponurejšie.

„Potrebujete pomoc, všakže?" opýtala sa prívetivo.

Zdvorilo som sa usmial: „Tak nejako."

„Ehm, sadnime si. Rodičia aj tak prídu až večer." mávla rukou a odbehla do kuchyne. Odtiaľ sa ochvíľu ozval kašeľ. Pretočil som oči.

Sadli sme si oproti sebe.

„Azda je chorá?"

„Zdá sa tak. Snáď ju to čoskoro prejde." povedal som, aj keď sám som nevedel, či mi náhodou niečo netají.

„Nevyzerá to tak chlapče."

„Čo tým myslíte?" prižmúril som oči.

Práve sa chystala mi niečo odvetiť, keď Eloise vošla a tak iba ticho šepla: „Majte oči na stopkách, sir Jayden."

Letmo som prikývol a premeral si Eloise, ktorá si sadla vedľa mňa. Ako to, že môj chlad jej neprekáža?

„Takže," začal som a lakťami sa oprel o stehná, „Vaša predchodkyňa, príbuzná a menovkyňa zdedila zápisník od Tiny?"

„Koho?"

„Valentine. Spreensovej." opravila ma Eloise.

„Oh áno." prikývla a začala hľadať v kabelke.

„Poznali sa?"

„Evelin Brai bola priateľka Valentine. Sem- tam som ju vídaval." upresnil som.

„Takže preto si vedel kde hľadať?"

„Povedzme."

Evelin si nás premerala a usmiala sa. Všimla si môj spýtavý pohľad a usmiala sa ešte širšie: „Ako dlho sa vy dvaja poznáte?"

„Sotva..."

„Niečo vyše mesiaca." mykla plecom Eloise, čím ma nenechala ani dohovoriť.

„Ale naše prvé zoznámenie stálo za to." zaškeril som sa, spomínajúc keď ma prvý krát uvidela a jačala ako pominutá.

Odula peru, no potom sa predsa len pousmiala: „Mal si ma privítať v tom námorníckom klobúku."

„Vidíš, pani Brai som nemusel, a nejačala."

„Ale..." chcela protestovať, no ja som ju s úškrnom ignoroval a otočil sa k Evelin.

„Prepáčte, trochu sme odbočili od témy."

„Nič sa nedeje." stále sa usmievala a konečne mi podala zápisník. Opatrne som si ho v ruke poťažkal. Ďalšia indícia. Ďalšia spomienka na Valentine. Na moju milovanú Valentine.

„Valentine ho podarovala mojej prapra a možno ešte raz pra strarej mame, so slovami, že sa raz u nej stavil Grioly."

Zbystril som pozornosť.

Pousmiala sa nad mojou reakciou.

„Spomínal Vás. Vravel, že vraj Vám musí pomôcť, aby ste našli pokoj. Vraj je Vám to dlžný. A tak všetko prerozprával Valentine, ktorá taktiež uverila, no nikdy nenašla odvahu nájsť Vás. Alebo v tom bolo možno aj čosi iné. Nechala Vám len tento odkaz a ten šperk, keďže ju Grioly prehovoril, aby ho nepredala."

Chápavo som prikývol. Takže odpovede sú v tom zápisníku. Prešiel som prstom po hnedom koženom obale.

„Tak dúfam, že nájdete všetko potrebné. Zápisník si nechajte. Ja som svoju úlohu splnila." usmiala sa Evelin, „A dúfam, že sa tak skoro neuvidíme, ale nemyslím to tak, že by ste boli zlá spoločnosť." usmiala sa na nás ešte širšie, „Prajem vám len všetko dobré." povedala a vzala si veci.

„Ďakujeme." povedala Eloise a šla Evelin vyprevadiť, zatiaľ čo ja som sa s ňou rozlúčil a potom som zvedavo pozrel na zápisník. Takže Valentine nakoniec o mne vedela. No neviem posúdiť, či jej to dodalo odvahy, alebo ju to ešte viac ranilo.

Taktiež som to isté pociťoval aj ja.

Klesol som späť na pohovku a Eloise si ku mne prisadla.

„Už ti nevadí môj chlad?"

„Akosi som si zvykla." usmiala sa, „Všetko v poriadku?"

„Nie Eloise. Nie. Ona o mne vedela, ale predsa sme sa nestretli. Neviním ju za to, ale... kde je spravodlivosť? Bola mi ako rodina. Bola jediná z mojich blízkych, kto o mne vedel a predsa sme sa už nestretli."

„Osudu nerozkážeš." povedala smutne a ja som ju premeral pohľadom. Ako to stále myslí? Čo sa s ňou deje?

„Prečo mi to nepovieš?"

Prekvapene na mňa pozrela a trvalo hádam večnosť, kým našla slová: „Nepoviem čo?"

„Predsa vidím, že nie si v poriadku. Ani zdravie nemáš najlepšie. A stále si smutná kvôli tomu."

„To je..."

„Eloise vieš, že ťa nerád vidím smutnú." no týchto slovách všetky zvuky zanikli. Doslova. Prekvapene mi pozerala do očí, ale nič nepovedala. Vôbec nič.

„Naozaj?" opýtala sa a prerušila to mŕtve ticho, no na sekundu na to sa spamätala, „Nemám to čo povedať."

„Si ku mne neúprimná." povedal som mierne nahnevaný. Prečo mi niečo tají?

„Nie je to nič závažné, Jayden. A aj tak ti musíme pomôcť."

Prudko som sa postavil: „Kašlem na pomoc, keď vidím, že ty ju očividne potrebuješ tiež!"

Videl som, ako sa jej zaleskli slzy v očiach: „Ja..."

Hlas ju dokonale zradil a ona sa rozplakala. Čupol som si, aby sme boli zarovno.

„Eloise." ohlásil som ju, akoby všetko to rozčúlenie zmizlo.

„Nechaj to tak." povedala a s plačom opustila miestnosť.

„Dopekla!" buchol som päsťou do stola až veci nadskočili.

Nádych, výdych.

Schytil som prázdny svietnik a odhodil ho kamsi za mňa. Mal som toho dosť. Klesol som na zem pri stôl, nohy si pritiahol k sebe a zaklonil hlavu. Privrel som oči.

Bol nahnevaný. Ako na Eloise, tak na seba, aký som neschopný. Odkedy, alebo teda, čo sa stalo, že odrazu som odkázaný na pomoc druhým? To som nikdy nebol. Ani teraz by som nemal byť.

Vždy som všetko zvládal sám. Vždy. No teraz sa to len zbytočne komplikuje. Odrazu mám starosti ako o ňu, tak aj o majetok a celý tento dom. Tá kliatba, lebo inak sa toto moje nekonečné väzenie nazvať nedá, je pre mňa veľkou tiažou. A čoraz väčšou, keďže pomaly zisťujem isté skutočnosti. Radšej som mal zostať v sladkej nevedomosti, myslieť si, že mojou smrťou všetko skončilo. Že som pre všetkých prestal existovať.

Síce to nebolo o nič lepšie, no aspoň by som nemal toľko problémov. Tak veľmi chcem zistiť skutočnosť, prísť veci na koreň, ale jednoducho to nedokážem uniesť.

A ako k tomu všetkému mám byť šťastný? Nájsť pokoj?

Toto mi nikdy súdené nebolo a ani nebude.

Otvoril som oči a postavil sa. Zohol som sa po svietnik a s buchotom ho položil vedľa Valentiineho zápisníku. Nemal som chuť ani silu, ba ani odhodlanie, vôbec ho otvoriť.

Započul som zdola kroky. Dvierka sa pootvorili a ja som sa skryl v tieni, a skôr akoby dotyčná osoba vošla, vyliezol som cez strešné okno. Aj keď nezdalo sa mi, že to bola Eloise. Už len to mi k šťastiu chýbalo, aby sa o povali dozvedeli jej rodičia.

Všetko sa kazí ako sa len dá.

Prešiel som po škridlách vyššie, až som sa vyštveral na jeden z komínov, ktoré sa už nepoužívali a sadol si. Noc bola ešte chladná, ale mne to neprekážalo.

Chlad som cítil stále.

Hľadel som na hviezdnatú oblohu a polovičný mesiac.

Zmenil som sa. A to som nemal.

Konečná stopa môjho pátrania leží na povali na stole. Možno je to i konečná, čo sa jedná o tieto problémy.

Tým pádom, sa viem zbaviť problémov všetkých, aj keď by to bolo akokoľvek kruté.

A ja viem, že bude.

Ale nakoniec to predsa len dopadne dobre. Teda, dobre podľa mojich predstáv. Ostatní sa len prispôsobia.

Treba znova naštartovať ten starý kolobeh.

Eloise musí odísť.

Ďakujem za pekné komenty, votes a prečítania :3 :3

Viki :)