Nerobím to často, no veľmi ste ma potešili baby, a tak ja poteším vás :3 ďalšiu kapitolu mám rozpísanú, takže na tú si počkáte dlhšie. Veľmi pekne vám ďakujem :3

15. časť

„Kam ideme?" opýtala sa a kráčala vedľa mňa po chodníku v záhrade. Bolo celkom teplo, možno len desať- dvanásť stupňov, no oproti tomu, čo bolo len pred pár dňami to bolo ako horúčava. Príroda sa pomaly začínala preberať a zimné ruže mali sýtejšie farby.

„Nie ďaleko." povedal som a zabočil, „Vlastne sme už tu."

Eloise zvedavo prebehla pohľadom po sýtych ružiach. Daron nám poslušne sadol pri nohy.

„Ruže?"

„Áno. Keď ste sem prišli prvý deň a prechádzala si záhradou, spomínala si, že nemáš rada ruže." nechcel som, aby to znelo sklamane, no predsa ma to trochu mrzelo. Až mi to prišlo smiešne.

„To som vravela, pretože som bola nahnevaná."

„Takže?"

„Mám rada ruže." povedala a zamyslene si jednu vzala do dlane a privoňala si, „Páči sa mi ich vôňa a pestrofarebnosť. Len nie tie ostne."

„Tŕne."

„Ešte ma opravuj."

„Budem."

„Počkať moment." pustila ružu a vyčítavo na mňa pozrela.„V ten deň som padla do tej jamy."

„Neviem o čom hovoríš." povedal som nezaujato a otočil sa na odchod. Obišla ma a so založenými rukami sa postavila predo mňa.

„Ty si ma do nej hodil."

„To je toho..." pretočil som očami.

„Jayden!" zvolala karhavo, akoby bola moja matka.

„Pozor." zdvihol som varovne ukazovák, „Ja som ťa len nasmeroval. Ty si k nej prikráčala sama."

„Prečo si to spravil?" zamračila sa, ale vedela, že nado mnou tak ľahko nevyhrá.

Uškrnul som sa: „Chcela si si predsa začať kopať hrob nie?" povedal som a obišiel ju.

„Ty si takéto veci pamätáš? A neber ma doslovne!"

„Tak pozor na to čo vravíš. Pamätám si všetko."

„Žiaľbohu."

„Ako pre koho." povedal som potichu a nahol sa k bordovej ruži, ktorá rozvoniavala po okolí. Páčila sa mi ako farba, tak vôňa.

„To si myslel ako?" opýtala sa podozrievavo.

Obdaroval som ju ďalším úškrnom a nepovedal nič.

„Takže si ma zavolal von, len aby si vedel, či mám rada ruže?"

„Nejak tak." povedal som a podal jej tú bordovo červenú, ktorú som predtým ovoniaval. Prekvapene si ju vzala. Ani si nevšimla, kedy som ju odtrhol. Nakoniec si privoňala a pousmiala sa.

„Ty si naozaj dobrý zlodej."

„Nie som zlodej." povedal som prchko, no potom zas miernejšie, „Len mám šikovné ruky."

„Och áno. Pardon za moju neohrabanosť. Nazvať slávneho sira Jaydena zlodejom." povedala precítene. Otočil som sa k nej a obaja sme zastali. V očakávaní mi hľadela do očí, zatiaľ čo ja som nepohol ani brvou. Nespúšťala zo mňa zrak.

Zažmúril som oči, ohrnul nosom a našpúlil pery, z čoho vyšla podarená grimasa a Eloise sa okamžite začala divoko smiať.

Zazubil som sa a dalo by sa povedať, že šlo o celkom úprimný úsmev. Následne som sa tváril akoby sa nebolo nič stalo, zatiaľ čo Eloise nie a nie prestať. A dlho ju to ani neprechádzalo, keďže vždy keď na mňa pozrela, znova sa len tak rozosmiala.

„Ty si neskutočný." utrúsila pomedzi smiech.

„Hmmm." zamrmlala.

„Hmmm hmmm."

„Jayden." zamrmlala späť.

„Hm?"

„Netlač sa."

„Netlačím."

Zdvihla hlavu, rukou zašmátrala a nakoniec sa zamračila na knihu ktorú našla: „A ty čo robíš na zemi?"

„Nedá mi späť. Uvažujem, či mám začať čítať." povedal som a prstom prešiel po okraji Griolyho denníku.

„Ja ti pomôžem. Nechaj to na potom." povedala rozospato.

„Nie Eloise, ty spi. Nenechaj sa rušiť, ráno vstávaš do školy." povedal som a vstal. Privrel som dvere a namieril som si to do zadnej knižnice. Potrebujem byť na to sám. Jedná sa predsa len o mňa.

Posadil som sa v kresle a otvoril denník. No odvahu začítať sa do tých riadkov som akosi nájsť nevedel.

„Ani nevieš, akú obetu pre teba robím." povedala, keď vošla cez posuvné dvere a zaklapla ich za sebou.

„Neprosil som sa." nezdvihol som zrak od knihy.

„A prečítal si niečo?"

Stisol som pery: „Nie."

„No vidíš." povedala jemne a sadla si na operadlo kresla. Blond končeky vlasov ma pošteklili na líci. Nadýchol som sa a očami prechádzal zbežne po texte, listoval, a hľadal nejaké informácie.

Jednu som konečne našiel. Aj keď skôr to bol záznam.

Nie. Práve takto to nemalo skončiť. Bol som hlúpy! Nerozvážny! Ja som

Ja som zabil toho chlapca. Jaydena. Sira Jaydena Wittersona.

Čo som to len spáchal?

Už to vidím, osud ma dostihne. Cítim to v kostiach. Tú zlobu.

Písmo mal trasľavé, akoby bol v šoku. Však aj bol. Zabil ma.

S veľkým sebazaprením som pretočil stranu na ďalší záznam. Bol napísaný až o pár dní neskôr.

Vrátil sa. Videl som ho na vlastné oči.

Ublížil mi.

Zaslúžim si to.

Bol som hlupák.

Zamračil som sa a pretočil na ďalšiu stranu, ďalší záznam.

Blúznim. Som v koncoch. Mám pocit, že ma niekto sleduje.

Peniaze som rozdal do akcií. Desilo ma skladovať ich pod svojou strechou.

Zničil som tomu chlapcovi život. Ostal prekliatym.

Tie záznamy mi nedávali tak úplne zmysel. Žeby sa bol pomiatol?

Veštica mi vravela čudesné veci. Možno som nemal s dcérou súhlasiť a bol by som sa tomu vyhol.

Vraj na zemi prebývajú len tie najsilnejšie duše. Sú viazané k určitému miestu, sú prekliate, sú mocné, dokážu veci, o ktorých sa ľuďom ani nesnívalo.

Ostávajú tu, pretože boli zabití násilne a neodídu, dokedy sa im nedostaví to, čo im nebolo dopriate v živote, čo im najväčšmi chýba.

Čo mi chýba? Čo mi nebolo dopriate?

Sloboda.

Hlavne tá sloboda.

Ak to dosiahnu, nájdu pokoj. Potom sa dokážu rozhodnúť oni.

Rozhodnúť? Čože?

Pýtal som sa veštice, čo viem chlapcovi ponúknuť. Hlesla, že svoje najtajnejšie myšlienky. Nerozumiem. Nájde potom snáď pokoj?

Hm, najtajnejšie myšlienky...

Pozrel som na Eloise. Ešte čítala a tak som jej denník podal. Ani nie o minútu sa ozvala: „Tak, pekne poporiadku."

„Takže, čo tie tajné myšlienky?"

„Asi mala namysli denník. Ľudia si do denníka píšu kadečo." našpúlila pery a ja som spomienku na jej zápis rýchlo zahnal dokúta.

Zamyslene som prikývol. Dúfal som v to.

„A čo ti chýba?" opýtala sa.

„Neviem." zvesil som plecia, „Vôbec netuším."

„To nie je pravda." povedala rázne, zatvorila knihu a položila ju na stôl pri horiaci lampáš, keďže v tejto časti domu nebola elektrina. Vzala ma za ruku a postavila ma. Stačili dva kroky a už sme stáli pod kupolou. Pustila mi ruku a premerala si ma.

„Fajn." povedala a začala chodiť ako lev v klietke tam- späť. Nadvihol som obočie a sledoval ju.

„Proste musíš vedieť čo ti chýba." rozhodila rukami.

Stisol som pery.

„Jayden spolupracuj." povedala mrzutejšie.

„Tým, že ma postavíš doprostred miestnosti neovlyvníš moje zmýšľanie."

„Skôr neaktivujem tvoje zmýšľanie." zamumlala.

„Prosím?" opýtal som sa mierne urazene.

Zastala a vzdychla.

„Radosť? Láska?"

„Rodina. Ale to sa neráta. Možno... sloboda."

„Sloboda?"

Prikývol som: „Predsa som chcel vždy cestovať. No väčšinu času som trávil tu. A teraz tu trávim všetok čas. Nikdy som si nesplnil sen."

„Takže sloboda, nesplnený sen." zhrnula.

„Zdá sa."

„Ale to je už nemožné splniť." vzdychla smutne. Ja som sa necítil o nič lepšie.

„Takže to asi balíme." vzdychol som.

„Čože? Nie."

„Ale však si povedala..."

„Nenechám ťa tu. Niečo vymyslíme. Možno je treba... ja neviem. Vziať to z iného konca."

„Ako to myslíš?"

„Naučiť sa byť spokojným. Šťastným."

Pokrútil som hlavou: „Ale to sa nedá, dokedy nemáš dôvod."

Poťukala si prstom po pere a zamyslene prižmúrila oči: „Tak ten dôvod nájdeme."

Musím povedať, že to sa mi začalo celkom pozdávať.

„Ale ako..."

„To necháme na zajtra." prerušil som ju, „Musíš sa vyspať."

Protestne vzdychla.

„Eloise." zahriakol som ju a následne sa uškrnul, „Nechaj si poradiť od staršieho."

„To si si nemohol odpustiť." povedala vyčítavo, ale myklo jej kútikmi úst.

„Isteže. Hovorieval mi to môj brat. Tak som to chcel využiť."

„Tak som rada, že som ti poslúžila." zaškerila sa a ja som potiahol páčku. Lampáš zhasol a vyšli sme von. Pomaličky a nečujne sme prešli až do haly.

„Želám dobrú noc slečna." povedal som s pobavením.

„Ďakujem. A vy sir? Ešte sa spať nechystáte?" hrala moju hru.

„Ja ten spánok nepotrebujem."

„To si ako myslel?" založila si ruky na prsiach. Za jeden deň druhý raz opakovaná otázka.

Prerušilo ma akési tušenie. Premeral som okolie, čo si Eloise ledva všimla, no zdalo sa, že sme sami.

„Vieš ako. Len si nenamýšľaj. Kráska budeš aj keby si spala iba tri hodiny." povedal som a vyšiel von prednými dverami a nečujne zatvoril. Obišiel som dom až do zadnej záhrady a už som počul cupitanie. Usmial som si a kvokol. Ochvíľu mi už poklusom šiel naproti Daron. Len tak- tak zastal a ňufákom mi drgol do brady. Zasmial som sa.

„Kedy ty spíš, kamarát? Vždy keď sem idem, už si pri mne." začal som ho škrabkať za ušami.

Sadol si a zaprel sa do mňa, div som nestratil rovnováhu. Zdvihol hlavu a oblizol sa ružovým jazykom. Hladil som ho po čierno bielej hlave, súmerne sfarbenej, kde čierna prevyšovala a jazva bola na bielej časti výraznejšia. Sklonil hlavu a ja som si oprel bradu o jeho vrch hlavy a kľakol si.

„Povedz Daron, ty si taký vďačný kamarát. Ty sa vieš tešiť aj z maličkostí. Tešíš sa už len z mojej prítomnosti." na znak pokýval chvostom a ja som privrel oči, „Ako sa to mám naučiť?"

Bol som vzadu v záhrade, takže som ani nepostrehol, kedy sa Eloise vrátila zo školy. Keď som vošiel dnu, započul som jej kašeľ a ako si niečo mrmle. Šiel som za ňou do obývačky.

„... a myslím, že to by bolo jednoduchšie ako nechať pôvodnú tému." dopovedala a zdvihla zrak od papiera a pousmiala sa na mňa. No moja zvedavosť bola väčšia.

„Kto je to?" ukázal som bradou na chlapca vedľa nej. Havranie vlasy, hnedé oči, štíhly, s modrou košeľou, čiernymi nohavicami.

„Sean." povedala pohotovo, no jej kamarát, ktorý ma nepočul zdvihol hlavu.

„Prosím?"

„Ehm, ja len, či súhlasíš."

„Samozrejme." usmial sa.

„Ospravedlň ma, o chvíľočku som spať." povedala a zakašlala. Odbehla kamsi do kuchyne. Sean sa narovnal a zvedavo sa rozhliadal po obývačke. Ja som stál na mieste a rovnako pozorne sledoval jeho.

Eloise si dáva na čas.

Sean sa postavil a prešiel k mohutnej skrini. Zahľadel sa na fotky. Pomaly som prešiel k nemu, nie moc blízko, aby ma nezacítil. Tým fotkám som veľmi pozornosť doteraz nevenoval. Bola tam Eloise, zrejme jej školská fotka, Eloise s rodičmi, iba Mark a Claide, potom akási väčšia rodinná fotka s väčším okruhom rodiny, kde som spoznal aj Bethany. Na jednej bola malá Eloise.

Žiarivý úsmev, zelenkavé oči a tmavšie, gaštanové vlasy asi po pás. Žiadne blond končeky, aké mala teraz. Vyzerala tam šťastne. Taká tá detská radosť. Mohla tam mať asi štyri roky.

Bola ešte na jednej, kde mala asi dvanásť. No tá bola úplne iná. Vlasy niečo pod plecia, mierny úsmev a akoby utrápená tvár. Akoby si niečo odžila, odtrpela. Ale to je hlúposť. Čo také sa človeku už len mohlo prihodiť v dvanástich rokoch, nebodaj skôr?

Sean si obzeral tú jej školskú, o ostatné ledva zavadil pohľadom.

„Už som tu." povedala Eloise a prekvapene na nás pozrela. Sean sa usmial a sadol si späť na pohovku. Eloise tiež a medzi nich rozložila knihy a prázdne listy. Sean si vzal jeden zošit a začal listovať, niečo hľadal. Naklonil som sa pri Eloise a zbežne prešiel očami po liste s tlačeným písmom, čo držala v ruke.

„Ďalší projekt?"

Letmo prikývla, Sean si nič nevšimol.

„Dokedy sa zdrží?" opýtal som sa. Bol som rád, keď som nemusel trpieť v tomto dome viac hostí.

Eloise na mňa zagánila. Sean zdvihol pohľad od knihy a tak to rýchlo uhrala, že si upravila imaginárne neposlušné vlasy. Sean sa vrátil ku knihe.

„Tak sa pekne uč." povedal som pobavene a jemne jej fúkol do vlasov, čím som jej ich rozstrapatil. Takmer niečo povedala, no stihla si zahryznúť do jazyka. Ja som s pobaveným smiechom opustil miestnosť.

„Som unavená." povedala a zvalila sa do postele tvárou dolu, až som nadskočil.

„V štyroch rokoch si bola zlatá."

„Čože? Dopekla Jayden, nemám rada tieto tvoje odveci hlášky." povedala a prevalila sa na chrbát rovnako ako ja.

„Prečo si si dala blond končeky?"

„Volá sa to ombré."

„Hodí sa ti."

Otočila sa na bok, tak aby na mňa videla: „Ak by som mohla, spýtala by som sa, či si si niečo nenalial." povedala a potom sa na mňa zadívala: „Nad čím rozmýšľaš?"

„Ako byť šťastný."

„A nie si snáď?"

„Nie." povedal som skleslo, „Ani neviem kedy som naposledy bol."

„A čo dnes?"

„Medzi pobavením a šťastím je rozdiel, Eloise." upozornil som ju, „Ty si bola na tej fotke šťastná."

„Lebo som bola dieťa."

„Aj tá druhá bola, keď si ešte bola dieťa."

Vzdychla, zvalila sa späť na chrbát a zabodla pohľad do stropu: „Niektorí sú prinútení dospieť o trošku skôr."

„Pravdaže." ja som bol na tom podobne.

„Obaja sme dospeli skôr. A kam nás to dostalo?"

Konečne som sa k nej otočil. Spravila to isté. Pozrel som do jej bledunkých zelených očí: „Ani jeden z nás nie je šťastný."