K tejto časti je opäť pesnička, takže dám signál :)

14. časť

„Ty si si vzala tú tašku?"opýtal som sa, len čo vošla do izby. Bola aj s rodičmi v meste.

„Zapáčila sa mi. Komu patrila?"

Celkom si zvykla, že si rád nechávam veci po bývalých spoluobyvateľoch.

„Anabelle Lockwood. Volali ju Bella, čo bolo dosť výstižné, pretože bola ozaj krásna. Bola pilotka. Stále nosila tú tašku a vždy ju ladila s čižmami rovnakej hnedej farby, nohavice tiež nosila skoro vždy. Buď čierne, modré alebo hnedé. A košele mala od výmyslu sveta. Na každý deň jednu. Celkom nízka, trochu nižšia od teba, ryšavé vlasy po plecia a pehy na nose a lícach. Oči mala hnedé."

„Neskutočné, koľko vecí si pamätáš a všimneš si ich." pokrútila s úsmevom hlavou.

„Vždy si všímam všetko." uškrnul som sa.

„To aby som sa bála. A prečo Bella prišla sem?"

„Mala tu dostatočný kľud a veľa priestranstva, takže mohla poletovať kade- tade."

„Aha tak. A aby som konečne prešla k veci, niečo tu pre teba mám."

Odopla suchý zips a vrch tašky prehodila na druhú stranu. Otvorila zips a vybrala knihu. Vzal som si ju a ona si prisadla.

Modrý kožený tvrdý obal, stránky zažltnuté. Prezrel som si nápis.

Ak by som žil, povedal by som, že srdce mi vynechalo jeden úder.

Bol to Griolyho denník.

„Odkiaľ to máš?" opýtal som sa a hneval sa, že môj hlas si zase zmyslel, že ma dokonale zradí.

„Bola som v knižnici." začala, „A keď som si prezerala knihy ohľadom histórie, podišla ku mne knihovníčka. Pýtala sa ma, že či som to ja, kto býva s rodičmi v bývalom sídle. Keď som prikývla, ťahala ma kamsi do úzadia knižnice. Ver mi, nebolo mi všetko v tej chvíli jedno. Vravela, že má pre mňa niečo, o čom by som mala vedieť. Vraj je len na mne, či tomu uverím. Povedala, že je Grioly bol jej predok."

Udivene som nadvihol obočie.

„A povedala, že jej prababka, dcéra Griolyho, ho videla. Tak ako ja teba."

„On tu bol tiež uväznený?" začínal som byť čoraz viac nesvoj a prekvapený.

Prikývla: „Vravel jej, že chce, aby jeho denník bol odovzdaný tebe. Vravel jej, že iba silné duše silných odhodlaných ľudí, ktorí nedostali to, čo im malo patriť, tu zostávajú. Alebo, že tu majú nedoriešené účty. Vravel, že jeho kumpáni silní neboli. Vraj ste ostali prekliati len vy dvaja. Dal jej denník a ona mu musela sľúbiť, že sa ti dostane do rúk. A aj tá knihovníčka verí, že si stále tu a tuší, že ťa vidím."

„A čo bolo potom, keď jej denník odovzdal?"

Stisla pery: „Odišiel. Už ho viac nevideli."

Vystrelil som na rovné nohy: „Dopekla aj so spravodlivosťou!" zreval som, až sa Eloise mykla a každé okno sa ako na povel otvorilo dokorán a vialo dnu chladný vzduch.

„On tu už nie je?! Vyše stovky rokov?! A ja? Prečo som tu stále ja?! Prečo som ja ešte nedostal to, čo mi patrí a neodišiel?!" nekričal som, doslova som vrieskal.

Eloisin hlas znel neisto a ustráchane: „A vieš snáď, čo ti malo patriť?"

Na moment všetok hnev a zúrivosť zmizli. Stále som bol napätý a ako som tak pozrel na Eloise, skutočne sa bála. Nechcel som, aby ma takto videla. Už dlho ma nič takto nerozhodilo. Ledva som ustrážil svoje hmotnenie, takže bolo možné, že ma Eloise videla len hmlisto.

No trápila ma rovnaká otázka. Čo mi malo patriť? čo mi nebolo dopriate? Lásku od rodiny som mal na rozdávanie. Mal som vernú kamarátku. Pekný život. Snáď len tie nesplnené sny. Žeby to bolo ono?

Sadol som si na kraj postele a skryl si tvár do dlaní.

„Jayden?" ozvala sa takmer šeptom Eloise. Bála sa. Bála sa mňa.

Bolo zlé, keď mi to nebolo jedno? Chce mi predsa pomôcť. Po tak dlhej dobe je tu niekto, kto ma toleruje hádam viac ako ja sám seba a ponúka mi pomoc.

Otočil som sa k nej. Pozerala kamsi za mňa. Nevidela ma. Ľavú ruku mala vystretú na posteli smerom ku mne.

Dlho som váhal, naozaj dlho, no nakoniec som sa k nej opatrne natiahol a chytil ju. Stisla mi ruku. Vedela to, lebo v momente som sa znova zhmotnil a už mi pozerala priamo do očí.

„Chcem ti pomôcť. Spolu zistíme, čo sa dá, dobre?"

„Prečo to robíš? Prečo pomáhaš takému monštru ako som ja?" chcel som si ruku stiahnuť, no ona mi ju stisla pevnejšie.

„Ty nie si monštrum. Ty si..." zahryzla si do pery. Som čo? Akú má vôbec o mne mienku? Skutočne sa jej páčim? To je predsa tak hlúpe. Nemôžem sa jej páčiť. Naopak, mal by som sa jej zo života vytratiť čo najskôr. Lenže, teraz mi ponúka pomoc. A viem, že sám to nezvládnem.

„Ďakujem." pohladil som jej palcom pokožku ruky a následne ruku stiahol.

„Chceš... si to prečítať?" opýtala sa opatrne.

Úprimne, vôbec na to nemám chuť. Ale predsa. Ak Grioly chcel, aby sa denník dostal do mojich rúk, mal by som. Aj tak doslova prahnem po odpovediach.

Prikývol som a vzal denník do rúk.

„Idem sa najesť." povedala a vstala.

„Potom sa vrátiš? Nechcem to čítať sám." to by som asi nezvládol.

S jemným úsmevom prikývla a pozatvárala okná. Potom opustila izbu.

Pohodlne som sa usadil a vzal denník do ruky. Narýchlo som ho prešiel. Záznamy boli staré, bol to Griolyho vlastný rukopis. Až mi prišlo zle, keďže som si spomenul na tie všetky spisy, čo som po ňom lúštil. Len obálka bola nová, aby sa obsah knihy zachoval.

Z knihy vypadol lístoček.

Dúfam, že nájdeš odpovede. J.G.

To dúfam aj ja.

Prvá strana bola pripísaná. Vyzeralo to, ako informácia o autorovi.

Po incidente s Wittersonovými, keď ho duch sir Jayden Witterson z sídla vyhnal, sa Johannes Grioly utiahol do noblesnejšieho domu, no oproti sídlu len slabým čajovým odvarom. Nikomu nepovedal, ako k zraneniu prišiel, no po zvyšok života mal poškodenú ľavú ruku, s ktorou nevládal ani len pohnúť. Získaný majetok rozdal do rôznych akcií, tak náhle zbohatol. No predsa len sa mu niekto postavil. Mladá slečna Valentine Spreensová, ktorej nakoniec s dohodou predal niečo nad polovicu akcií. Slečna Spreensová odovzdala akcie vikomtovi Salmanovi Wittersonovi, no ten jej časť prenechal, s čím sprvu nesúhlasila, keďže to robila na počesť sira Jaydena. No nakoniec predsa len súhlasila a jej rodina tak mala základ a jej dcére bolo dopriate najlepšie vzdelanie.

„Bože Valentine." vydýchol som a ovisli mi ruky. Bolo mi hrozne. No zároveň... bol som dojatý. Myslel som si, že po mojej smrti nikto nespravil nič. Že moja práca, kvôli ktorej som zomrel, vyšla nazmar. No nie. Ona to dokončila. Vedela, že by ma to potešilo. A mňa to nesmierne potešilo.

Znova som sa odhodlal ďalej čítať.

Johannes Grioly bol nakoniec zavraždený svojim kumpánom, o ktorom si každý myslel, že je mŕtvy. Grioly si myslel, že ho vikomt zabil pri studni, keď sa snažil zachrániť syna. No on prežil a zatiaľ kul plány ako sa pomstiť.

Áno, pamätám sa. Vtedy, keď som sa prebral, som videl telo v kríkoch. To bol on.

Griolyho majetok zdedila jeho dcéra Aurelia Grioly. O Wittersonových sa od tých čias nepočulo, presťahovali sa až sa ďaleké hranice, no svojmu synovi dali spraviť pamätný pomník v miestnom cintoríne.

Spracovala Camilla Grioly.

Ja mám svoj pomník?

Oni si ma uctili. Ako Valentine, tak aj moja rodina.

Pustil som papier a uprel pohľad von oknom, aj keď som vôbec nevnímal čo sa tam odohráva.

Bol som zmätený. Tak veľmi. Celý čas som si myslel, že na mňa snáď zabudli. Ale nie. Uctili si ma. Predsa len som im nebol až tak ľahostajný. Nebol som im tak na príťaž. Milovali ma. A ako veľmi.

Prečo? Nikdy som nebol ukážkový syn. V niektorých prípadoch som nebol hodný ani svojho titulu. Stále som robil problémy. Bol som smoliar. Nebol hodný ani toho majetku, ktorý som mal zdediť a spravovať.

„Jayden?" ozvalo sa pri mne. Pozerala sa na mňa a vyzerala smutne. Ja sám som musel vyzerať ako troska.

„Prečo ma mali ľudia radi? Nebol som hodný ani uznania, nieto toho všetkého, čo ma v budúcnosti čakalo." hlas som mal zlomený. Akoby v tom momente vedel nahradiť všetky slzy.

„To nie je pravda Jayden."

„Ty si ma nepoznala!" zvolal som, no skôr to bolo zo zúfalosti.

„Ale poznám ťa teraz."

„Bol som iný." povedal som potichu.

„Áno bol. Ale to nemení nič na tom, že ak ti chceli zveriť majetok, tak by to nerobili asi len tak."

Pozrel som po nej.

„Knihovníčka vravela, že Grioly spomínal, ako mu tvoj otec o tebe rozprával. Vraj ti veril. Mal pocit, že ty máš väčšiu šancu uplatniť sa ako tvoj brat."

„A preto ma nenávidel."

„Nie každá výchova sa môže zdať niekomu správna." kľačala predo mnou na zemi a skúmavo na mňa hľadela.

Sklopil som zrak: „Mohla by si pre mňa niečo urobiť?"

„Ehm, iste." povedala prekvapene.

Pozrel som jej do očí: „Našla by si môj pomník?"

S jemným úsmevom prikývla.

Prikývol som a vstal.

„Čítal si tie záznamy?"

Pokýval som hlavou a pozrel von oknom. Konečne sa otepľovalo.

„Čítal som len ten list. Bolí to, Eloise."

Zavládlo ticho.

„Vieš, vraví sa, že čas lieči všetky rany. Ale pravda to nie je. Človek sa len naučí žiť s bolesťou." povedal som a nechal ju v izbe samú. Ja som tiež potreboval byť sám. Potreboval som si utriediť myšlienky. Myšlienky a spomienky sú jediné, čo mi zostalo. Vďaka tomu prežívam zo dna na deň.

Nikdy som nebol viac vďačný za modernú technológiu. V rukách som krčil fotku svojho pomníka.

Na úctu mladému nebojácnemu chlapcovi s veľkým srdcom.

Sir Jayden Witterson

Na kameni okolo boli vytesané ruže okolo nápisu. Hm, ruže.

Pousmial som sa. Tie sú mi asi súdené.

„Ďakujem."

„Žiadny problém, aj keď chvíľku mi trvalo, kým som ho našla..." zabehlo jej a rozkašlala sa.

Zamračil som sa: „Naozaj si v poriadku."

Odkašlala si: „Nič vážne."

Nedalo mi to pokoja.

„Nepozeraj tak na mňa." povedala, s rukou na hrudi sa znova rozkašlala, „Snáď si nebol nikdy chorý?"

„Celých dvesto rokov nie." uškrnul som sa.

S úsmevom pokrútila hlavou a odišla z izby. Vstal som a pomalým ležérnym krokom sa vybral dolu. Vošiel som do kuchyne, keď Eloise zaklapla skrinku.

„Hľadáš niečo?"

Pokývala hlavou a napila sa pohára vody. Keď ho položila, vzal som ju za ruku.

„Kam ma berieš?"

„Dávno som nehral."

Zasmiala sa: „A čo s tým mám ja?"

„Zahráš si so mnou."

„Ale ale."

„Tak veru." povedal som a pekne ju dotiahol až za klavír a spod neho vybral druhú stoličku. Ona si sadla k nižším tónom.

„Môžem ťa maximálne dopĺňať." upozornila ma.

(*Teraz*)

„Ja v tom problém nevidím." povedal som a začal pomalou hudbou. Ukázal som jej ako má hrať ona a hneď mne sa zladili. Takto to pokračovalo aj ďalej. Bola to pomalá, no upokojujúca hudba.

„Kde si sa naučil hrať?"

„Tu. Od tých najlepších. A mojej mamy."

Usmiala sa: „Ja som chodila do umeleckej školy. Potom som ale prestala."

Rozhovor bol trošku sekaný, keďže sústrediť sa na noty a pritom rozprávať nie je najľahšie.

„Prečo si prestala?"

„Odsťahovali sme sa."

„To len tak?"

„Viac menej."

„Eloise, tajíš mi niečo?"

„To sa pýtaš len tak?"

„Nie. Jasné, že nie." očami som sledoval ako nám zohrane behali prsty po klávesoch.

„Neviem."

„Hlúpa odpoveď."

„Čože?"

„Áno či nie."

„Ach tak. No... nie. Netajím. Ráta sa aj to, že ma dobre nepoznáš?"

„Ráta."

„Tak ma dobre nepoznáš."

„Dobre." povedal som a znova sa sústredil na hudbu. Veľmi sa mi páčila. A bolo vidno, že aj Eloise zaujala.

„Chcel by si ma lepšie spoznať?"

Neodpovedal som. Chcel? Sám neviem. Stále sa bránim. Ale nie je snáď sebecké žiadať pomoc a druhým za to nič nedať? Ale predsa je tu stále tá jedna, hnusná bolestivá pravda.

„Ale ty raz odídeš. A ja zostanem sám." prestal som hrať a zvesil plecia.

„Ale ja sa nikam nechystám, Jayden."

„Nerozumieš mi? Vy vyrastieš. Dospeješ. Nájdeš si muža a vlastný život. Odídeš. Všetci odídu."

Sklopila zrak. Nemala na to čo povedať. Ani sa nečudujem. Bola to viac než jasná pravda. Moje prekliatie.

Vyrušil ma zvuk.

„Eloise, ty plačeš?"

„Nechaj to tak." povedala, vstala a vyšla z miestnosti. Prečo plače? Povedal som niečo zlé? Vlastne hej, povedal, ale to predsa platí o mne. Vzdychol som, založil si ruky a oprel si o klavír a následne si položil hlavu. Pravú ruku som spustil a nezmyselne stláčal prstami klávesy, sem- tam utrafil rytmus. Vo dverách sa mi zazdalo, že sa pohol tieň. Nadvihol som hlavu, no všade bolo ticho, až to ticho preťal Claidenin hlas: „Eloise, sme doma!"

Prestal som hrať a radšej sa pozviechal na nohy. Zrejme si dám dlhšiu prechádzku do kaplnky, kde je pokoj a žiadna Claide. A tam si môžem urovnať myšlienky, a konečne nájsť odpoveď na nezodpovedanú otázku.

Chcem ju lepšie spoznať?

Takže, čo hovoríte na nové zistenia? :) máte nejaké postrehy? :D :)

Veeeľmi ďakujem za votes, komentáre a prečítania, robíte mi radosť. :3

Viki :)