Pri tejto pesničke sa mi časť dobre vymýšľala, takže k doplneniu atmosféry deja, vám dám signál :)

12. časť

V noci som ani nespal v izbe. Skončil som na povale. Proste stále som musel rozmýšľať nad tým Eloisiným záznamom.

Naozaj sa jej páčim?

Som mŕtvy, nemôžem sa jej páčiť. Však to je na hlavu. Ja som na hlavu. To že som tu už dvesto rokov po smrti je na hlavu.

„Jayden?"

Nadvihol som hlavu.

„Eloise." povedal som a sledoval ako si ku mne sadla.

„Deje sa niečo?"

Pozrel som do jej zelenkavých očí, rovnako ako ona do tých mojich. Len som na ňu tupo hľadel a znova si v hlave prehrával ten záznam. Ranné slnko nás osvecovalo cez strešné okno a príjemne hrialo. Bolo vidno, ako vo vzduchu poletuje prach.

„Chceš naozaj počuť pravdu?" povedal som.

Chvíľku na mňa zmätene hľadela. Nakoniec prikývla a pohodlne sa oprela o debnu, zatiaľ čo ja som sa opieral o truhlu od Christophera.

Zalovil som v myšlienkach. Teraz, alebo nikdy. Viac odvahy už mať nebudem. Myslím, že si zaslúži poznať pravdu, aj keď dvakrát pekná nebude.

Povzbudivo sa na mňa usmiala. Nadýchol som sa a začal.

Sedel som na konári a pohojdával nohami.

„Jayden!"

Rýchlo som sa vyšvihol hore na strom.

„Jayden viem, že si tu." povedala Valentine a zastala predo mnou. Zahákol som sa kolenami a spustil sa dole hlavou. Valentine vykríkla a ja som sa už smial.

„Zdravím slečna."

„Jayden ty nie si normálny."

Vyzdvihol som sa hore a potom poľahky zoskočil: „To mi hovoríš často."

„Asi aj zbytočne."

„Radšej by si ma mala oboznámiť, prečo si prišla. Nevyzeráš, že chceš dnes jazdiť." povedal som a pozrel na jej červené letné šaty, úzke okolo drieku a s rozšírenou sukňou s tenkými hnedými čižmami. Na hlave mala hnedý klobúk čo jej skrýval hnedé husté vlasy, a sledovala ma s tými výraznými sivými očami. Potmehúdsky sa usmiala.

„Neuveríš, ale Damian mi začal dvoriť aj oficiálne." zajasala a objala ma. Objatie som jej hneď opätoval.

„To už hneď tak skoro oficiálne?" opýtal som sa.

„Nebuď taký podozrievavý." udrela ma so smiechom do ramena, „Tebe sa len nepáči, že sa musíš o mňa deliť."

Zaškeril som sa: „Máš ma dokonale prečítaného."

„Sir Jayden, poznám Vás už od kolísky, bodaj by nie." povedala a odbehla odo mňa preč. Pousmial som sa a šiel za ňou. Zastala pri jednom zo stromov a vysadla na hojdačku.

„A kde máš ctiteľa?"

„On nie je taký aktívny o ôsmej ráno ako ty." zasmiala sa.

„To je chyba. Ak by som nebol, nemohla by si spraviť to čo teraz. Ledva sa dočkať rána, vynechať raňajky, obliecť sa a ísť sa za mnou pochváliť." povedal som a rozhojdal ju.

„Skoro." zdvihla ukazovák, „Mama ma nechcela bez raňajok pustiť."

„Dobre urobila. Dnes ťa nemám čím ponúknuť, pretože služobníctvo pripravuje veľa chodov."

„A ako to, že tak zrazu?"

„Má prísť ten hlupák." povedal som mrzuto.

„Johannes Grioly?" opýtala sa.

„Nie, môj brat Crispian." zaškeril som sa a ona s úsmevom pokrútila hlavou, „Ale aj ten chudák."

„Naozaj?" opýtala sa trochu poplašene.

„Áno. Ale dnes to praskne. Mám dôkazy, takže to stačí preukázať otcovi. Nechápem, ako môže byť tak zaslepený. Ten muž nás iba okráda o bohatstvo. Dlho som snoval plán a dnes mi to už vyjde. Som si istý."

„A čo spravíš, keď sa to prevalí?"

„Určite to budú riešiť tí správni ľudia, ak ich teda Johannes nepodplatil. Vráti sa nám ukradnutý majetok a potom..."

„Si budeš hľadať snúbenicu." dodala.

„Prosím?!" pozrel som neveriacky na ňu.

Rozosmiala sa: „Žiadne obavy, pomôžem ti."

Zastavil som hojdačku a postavil sa pred ňu, takže musela čeliť môjmu pohľadu: „Slečna Spreensová, máte akési šialené nápady. A v prvom rade neuskutočniteľné."

„Snáď mi chcete nahovoriť, že plánujete umrieť ako starý mládenec, sir Witterson? Aké smutné. Bola by vás škoda."

„Moment, nevymýšľajte si tu žiadne takéto odstrašujúce scenáre." napomenul som ju a ona si s úsmevom hrýzla peru, „Moja snúbenica bude tá, ktorá sa ma zaujme na prvý pohľad a nie akési dievča stojace v rade, ktoré sa chystá pohašteriť s ostatnými o moje srdce." založil som si ruky na hrudi.

„A potom?"

„Potom samozrejme prichádza dvorenie. Také dvorenie, že nejedna slečna by padla do kolien."

„Odkiaľže berieš takú istotu?" opýtala sa pochybovačne.

„Neberiem. Ja proste viem ako na to." žmurkol som.

„Och áno, sir Witterson, ten lámač ženských sŕdc."

„Až na jedno o ktoré sa musím deliť."

„Nedá ti to pokoja však?"

„Nie. Ale prajem vám to. Damian je pre teba ten správny, aj keď mňa by najradšej poslal do horúcich pekiel."

„Chceš povedať, že žiarli?" nadvihla obočie.

Usmial som sa: „Niekedy až moc." povedal som a vtisol jej bozk na líce a vybral sa do záhrady. Ochvíľu bola pri mne a prstami ma šťuchla pod rebrá, tam som bol dosť šteklivý. Ohol som sa a okamžite nastavil ruky na obranu a cúval. Náš smiech bolo počuť hádam v celej záhrade. Otec bude mrzutý, prečo ho budíme tak zavčasu. No momentálne mi to bolo jedno.

Zachytil som jej oba lakte a už nemala ako útočiť, tak sa snažila odtrhnúť. Šikovne som jej prevliekol dokríža ruky nad hlavou a už som ju mal uväznenú v objatí.

„Jayden o to sa ani nepokúšaj!" len som sa zaškeril, „Stále vyhrávaš ty! Už by sme s tým mali niečo urobiť."

„Náhodou, kto minule skončil v rybníku? Ja." povedal som naoko urazene.

„Len sa neľutuj. Stiahol si ma so sebou."

Zasmial som sa a konečne ju pustil. Prešli sme k ružiam. Ružové záhony tu boli už od výstavby nášho sídla. Mal som ich celkom rád a Valentine ich rada ovoniavala. Odtrhol som jednu červenú ružu a krútil si ju dvoma prstami.

„Raz, keď budem žiť vo veľkom sídle, chcem samé ružové záhony." usmiala sa, „Vo všetkých farbách."

„A ja dúfam, že moja žena bude mať ruže v láske." vzdychol som.

„Ja ťa chápem. Nie je príjemné ak si na sídlo viazaný tým, že ho prevezmeš. Ale treba tu hľadať aj niečo dobré."

„A čo také?" pozrel som po nej a ona ku mne podišla. Vzala mi ružu a privoňala si k nej.

„Tvoja žena bude mať určite rada ruže. A bude šťastná. Bude ťa milovať celým srdcom..."

„To mi vymýšľaš rozprávku?" strčil som si ruky do vačkov nohavíc.

„Nie." zamračila sa, no potom znova usmiala, to vie len ona, „Každá žena má rada ruže. Sú romantické. A kto by dokázal byť pri tebe nešťastným? Ty robíš ľudí šťastnými a sám nevieš ako. Jednoducho to máš v sebe." prečesala mi vlasy a pohli sme sa ďalej.

„A čo to tvoje, citujem, milovať celým srdcom?"

„Nie som slepá." znova to spravila, zamračenie a hneď úsmev, Vidím tie tvoje nápadníčky. Sú zamilované až po uši." rozosmiala sa.

„Len škoda, že ani jedna ma neokúzlila." mykol som plecom a pousmial sa.

„Neboj, to ešte len príde braček." povedala a poťapkala ma po pleci.

„Jayden!" zakričal známy hlas. So šibalským úsmevom som sa otočil a rozbehol sa k staršiemu chalanovi. Spravil to isté, zatiaľ čo jeho žena s malým dieťaťom pod srdcom len s úsmevom pokývala hlavou. Narazili sme do seba a tuho sa objali, až sa mi podarilo ho zdvihnúť.

„Som rád, že nechodíš len na sviatky Crispian."

„Môžeš byť rád, že som si na teba vôbec spomenul." podpichol ma.

„Že si vôbec pamätáš moje meno ma udivuje. Alebo ti ho pošepla Maria?"

„Ty odhalíš všetko. No teraz vážne, ako sa ti vodí?" povedal a postrapatil mi vlasy. Niežeby som ich už nemal beztak strapaté. S hrebeňom som nebol nikdy kamarát.

„Ahoj Maria." usmial som sa keď k nám podišla a pri mne sa objavila Valentine, „A mám sa dobre."

„Počul som o dobrý študijných výsledkoch." žmurkol Crispian.

Mávol som rukou: „Týmto ma prosím neotravuj. Naozaj. Som rád, že sa už viac vzdelávať nemusím. Teraz, naopak ma otec bude zaťahovať do všemožných obchodov, aby som sa priučil." pretočil som očami.

„Ja viem, bol som na tom podobne."

„Ale potom prišla Mária." povedal som, „Naozaj si to nechceš vymeniť? Pozri na tú krásu okolo." povedal som a Crispian sa zasmial.

„Váž si čo máš, brat môj." poťapkal ma po pleci, „A kde je Ernie?"

„Ernie!" zvolal som a už som videl vztýčený chvost v záhone a len čo vykukla psia hlava, div neposkákala Crispiana. Ten hnedého mohutného psa s dlhšou srsťou pohladil po hlave.

„A ako sa vodí tebe, Tina?" opýtala sa Maria.

Valentine sa pousmiala a potom so vzdychom zabodla pohľad do zeme.

„No..." prerušil som ju lebo som jej zdvihol hlavu, aby ju mala vztýčenú a ona sa zasmiala, „Damian mi oficiálne dvorí."

„To je nádherné." potešila sa Maria a jemne sa objali. Mariine bruško už bolo dosť veľké, o necelý mesiac bude mať Crispian potomka.

„Čo sa deje? Nejaký si nesvoj." opýtala sa mama a pohladila ma po líci.

„Som v poriadku mama."

„Ja viem kedy si v poriadku a kedy nie." povedala a vzala mi tvár do dlaní, takže som musel čeliť jej identickým zeleným očiam a smutnému úsmevu, „Mne môžeš vždy všetko povedať."

Chytil som ju za ruky: „Ja viem mama. Ale toto nie je banalita. Povedzte otcovi, že sa ukážem neskôr." povedal som a zložil si z tváre jej ruky.

„Čo sa ti na pánovi Griolym nepáči?"

Všetko.

„Nie je to tým. Len sa necítim dobre." vyhovoril som sa.

„Dobre, tak choď. Ale kto bude robiť Crispianovi spoločnosť?"

Otočil som sa k nej a usmial sa: „Vy predsa. Netrápte sa toľko a choďte si sadnúť. Služobníctvo sa o všetko postará. Všetko je dokonale prichystané, nič sa nebojte."

Povzdychla si a usmiala sa: „Ty vždy vieš ako ma presvedčiť." pohladila ma po líci a nechala ma na chodbe samého.

Nestrpím toho chudáka. Nechcem ho ani vidieť, aj keď dnes sa tomu nevyhnem. Proste už dlho som sa v tom vŕtal až som konečne prišiel záhade na koreň, nenechám to len tak. Dnes to všetko skončí a my dostaneme späť peniaze.

Vybehol som hore do izby a spod postele vytiahol malú debničku plnú spisov a poznatkov. Zopár som ich prepísal od otca, a zopár tých dôležitých bolo pravých. Áno, trochu som sa pohrabal v Griolyho dome. Ani nevedel, že som tam bol. V tomto som bol šikovný, to treba uznať. Ako inak by som získal kroniku mesta, však?

„Jayden?"

Trhol som sa a škatuľu rýchlo strčil späť pod posteľ.

„Ahoj Maria." usmial som sa, „Prečo nie si s ostatnými?"

„Počula som, že sa necítiš vo svojej koži, tak som ťa prišla pozrieť."

„To si nemusela, zbytočne si sa namáhala." povedal som a sledoval ako si sadla ku kraju postele.

„Ja sa potom dolu zastavím, len som chcel chvíľu pokoja." usmial som sa a sadol si vedľa nej.

„Odkedy je náš Jayden samotár?" zasmiala sa a objala ma rukou okolo pliec.

„Ja a samotár? Nebudem sám. Ešte je tu Ernie."

Zasmiala sa a potom si ma premerala: „Si rád, že Valentine Damian dvorí?"

„Ale samozrejme. Prečo by som nebol? Je mi ako sestra."

„Máte medzi sebou naozaj silné kamarátstvo. Skvele si rozumiete."

„To áno." usmial som sa zapozeral sa na svoje čierne čižmy a začal si upravovať šnúrky.

„A čo ty?"

„Stále o tom istom." povedal som. Môj hlas znel neutrálne. sčasti som bol rád, lebo všetky moje takzvané ctiteľky ma vôbec nenadchli a ani s jednou neplánujem stráviť budúcnosť. Už sa len obávam, kedy otec príde s nútenou svadbou. Ale áno, mierne ma škrelo. Je snáď pravda, že si tú svoju vysnenú nájdem? Alebo to len všetci ostatní sú šťastní a mne to šťastie nie je dopriate?

„Nevešaj hlavu. Raz si svoje vysnené dievča nájdeš, len treba čakať."

„Ako dlho?"

„Na dobré veci sa oplatí čakať. Je jedno koľko. Ak budeš potom šťastný, to čakanie ťa bude najmenej trápiť, ver mi."

Pousmial som sa a pozrel po nej.

„Maria?" opýtal som sa váhavo.

„Áno?"

Pozrel som na jej veľké bruško a potom znovu na ňu: „Sľúb mi, že keď sa Grioly dostaví, odídeš."

„Čože?"

„Sľúb mi to." trval som na svojom.

Stisla nespokojne pery. Hnedé kučery sa jej vlnili pri tvári a končili kdesi v strede chrbta. Mala tie najkučeravejšie vlasy, aké som doteraz videl. A pekné tmavé hnedé oči. Crispian má vkus. Ak sa do toho ráta ešte jej úžasná povaha, no, nemohol si vybrať lepšie.

„Dobre, sľubujem. Ale kam by som šla? A čo sa vôbec deje?" stisla mi rameno. Vzal som jej ruky do svojich.

„Je to len pre tvoje dobro. A pre dobro tvojho dieťaťa. Odídeš k Tine. Na niečo sa vyhovoríš. Len to prosím sprav."

„Jayden čo sa deje?"

Pokýval som hlavou. Nemôžem jej to povedať. Stačí, že o tom vie Valentine a už ona je ohrozená istým spôsobom.

Na niečo som si spomenul.

„Zober Valentine prosím toto. Minule si ho tu zabudla." povedal som a podal jej prívesok.

„Je pekný."

„Jej mama jej ho darovala. Je cenný. Lenže Valentine má vždy hlavu v oblakoch a takto to dopadá." zasmiali sme sa. Podal som jej ho a ona ho zovrela v dlani.

„Budeš v poriadku?"

Prikývol som s mierne sileným úsmevom: „Všetko bude v poriadku, nič sa neboj."

„Fajn. Ďakujem." povedala a nechala ma tam sedieť. Len čo som osamel, úsmev povädol. Všetko bude v poriadku.

(*Teraz*)

Zdola sa ozývali hlasy. Vzdychol som. Fajn, idem na to.

Vzal som debničku a schádzal dolu po schodoch. Neukážem slabosť, proste otcovi dokážem, ako sa v Griolym zmýlil a napravím všetko, čo sa ešte dá.

No každý ďalší schod bol pre mňa ťažší. Zostúpil som z posledného a nadýchol sa. Ideš na to Jayden.

No zastal som vo dverách a rýchlo sa uhol na bok. Debničku som zvieral tak silno, až mi obeleli hánky a srdce mi búšilo.

Opatrne som nazrel cez dvere. Mamu držal jeden muž pod krkom a ruky mala za chrbtom. Crispian kľačal a pod krkom mal nôž, otca pre istotu držali hneď dvaja muži. Vydýchol som si, keď som Mariu nikde nevidel.

„Ako ste mohli Johannes?" opýtal sa neveriacky otec a Grioly sa zasmial.

„Boli ste tak zaslepený a verili ste mi každé slovo. Bolo to jednoduchšie ako som si myslel. A tak som musel už túto hru zastaviť skôr, akoby ste na to prišli."

„Ako to myslíte?" opýtal sa Crispian, „Predsa o týchto zákerných ťahoch nemal ani poňatia."

„Výborný postreh chlapče. Ale predsa len sa niekto našiel, niekto bystrý, odvážny a šikovný." povedal.

„Jayden." vydýchol otec prekvapene.

„Presne tak. A kdeže vlastne je? Ešte sme sa ani nezvítali." povedal a začal sa obzerať. Otec ma pohľadom našiel, no ja som sa hneď musel skryť, aby ma Grioly nezahliadol. Privrel som nasilu viečka. Mysli Jayden, mysli.

„Nájdite ho! Načo čakáte?!" zreval Grioly.

Koľko tu má kumpánov, preboha?

Rozbehol som sa hore na chodbu aj s debničkou v ruke.

Niekto ma na schodoch potiahol za golier. Otočil som sa a silno udrel muža debňou po hlave a ten padol ako hnilá hruška. Ďalšieho som skopol, ale podarilo sa mi padnúť na zadok. Odhodil som debňu čo najďalej a už ma muž držal za golier. Zdvihol ma a chcel ma zhodiť zo schodov. Vystrašene som sa ho zachytil a hodil sa na ňho celou váhou. Dopadol na chrbát, silno ma kopol a takmer som už padal po schodoch. Rýchlo som sa postavil a rozutekal. Zo steny som vzal ozdobnú kopiju, postavil sa pred debničku a namieril na nepriateľov.

„Aké ušľachtilé, sir Jayden. Ale ty si sám a my viacerí." povedal Grioly, ktorý vyšiel po schodoch, „Maj rozum, chlapče."

„To vraví ten, ktorý nemá ani štipku hrdosti?"

„Zato ja som sa ešte nestretol s tak bystrým chlapcom. Vieš," začal a pomaly kráčal ku mne, čo sa mi nepáčilo. Odkopol som debnu až na samý koniec chodby a kopijou stále mieril dopredu, „za celý čas, čo robím takéto obchody, ma ešte nik neodhalil. Chválim ťa, ale zároveň by ti malo byť jasné, že teraz máš problém. Veľký problém." Vykročil ku mne a ja som kopijou namierenou na neho cúval, lebo aj jeho kumpáni sa ku mne pohli rovnako rýchlo a nebolo ich málo. Asi piati.

„Tak už to vzdaj. Vieš toho až príliš veľa, sir Jayden." povedal a ten zákerný úsmev naháňal zimomriavky.

Všetko sa pokazilo v jednom momente.

Zacúval som, potkol sa o debničku a skončil na zemi. Okamžite som zacítil na mne ruky jeho kumpánov.

Toto neveští nič dobré.

Tak čo hovoríte na Jaydenovu minulosť? Rozhodla som sa to podať takto, no a nedalo mi, aby som to nesekla v tom najlepšom :D takže dúfam, že sa vám časť páčila a som zvedavá, čo si myslíte, že sa stalo ako s Jaydenom, Griolym, tak aj s ostatnými :D pokúsim sa ďalšiu časť pridať čo najskôr :) Ak teda pri škole bude čas :D

Ďakujem za priazeň, Viki :)