11. časť

Nabehla elektrina a žiarovka zablikala a ostala svietiť.

„Aleluja!" zvolala Eloise ležiaca na posteli.

„Stíš si volume hlasu prosím." zamumlal som otrávene.

„A ty oži a neválaj sa mi na posteli ako mŕtvola."

„Mi?"

„Nám." opravila sa, „A pozri, koľko máš miesta ty a koľko ja."

„A čo. Ja som tu bol vždy."

„Nie je už otrepané a na toto vyhovárať?"

„A nemáš ty nejakú dobrú náladu? Príde mi to podozrivé keď si mi dva dni skuvíňala, že nejde elektrina."

„Mala som v škole dobrý deň." povedala jednoducho.

„Našla si si nejakých kamarátov?"

„Povedzme to tak, že niekto sa so mnou ráči baviť. Niekto živý podotýkam."

„Aha tak. Aj ma s nimi zoznámiš?"

„Čo?"

„Tak sa zoznámim sám, mne to problém nerobí."

„Jayden neuťahuje si zo mňa, pretože keď vravíš niečo takéto, ja sa skutočne obávam." povedala varovne.

„To som rád. Aspoň viem, že môžem byť spokojný so s tým, aký dojem robím na iných."

„Lebo ty robíš dojem na ták veľa ľudí... Jayden!" zvolala, no následne dopadla s buchotom na zem. Zamračila sa na mňa a ja som sa smial jedna radosť.

„Eloise hovorila si niečo? Čo robíš na zemi?" opýtala sa Claide.

„Ehm, hovorila som, ja idem. No a, potkla som sa."

„Kam ideš?"

„To nikto nezvonil?"

Znova som sa rozosmial a Eloise pre istotu stisla pery, aby jej nemykalo kútikmi úst.

„Nie, zlatko. To by sme snáď počuli aj my."

„Tak pardon, zrejme to bol len môj mobil." povedala a vzala ho zo stolíka, „Aha fakt."

Claide na ňu neisto pozrela, no nakoniec bez slova odišla.

„Meno Jayden a ja idem sa aleže vôbec nerýmuje." povedal som mierne pobúrene.

„Nie som dobrá v improvizácii." ohradila sa.

„Veľká škoda. No aspoň som sa pobavil."

„To vidím. Na môj účet." povedala a rozkašlala sa, „Okrem toho, to zhodenie z postele si si mohol odpustiť."

„Nie nemohol." zaškeril som sa a konečne sa posunul, keď sa vyštverala späť na posteľ a znova sa rozkašlala, „To ťa tá chrípka ešte neprešla?"

„Zrejme nie. Ja kašlem stále, ak si si nevšimol."

„Ale hej, len som tomu nevenoval nejakú pozornosť."

„Slabá imunita." povedala a zrak zapichla do mobilu, aj keď nič nečítala a nikomu ani nenaťukala správu.

„Čo je?" opýtal som sa.

„Ale nič." povedala nakoniec. Vzala do rúk knihu z angličtiny a ceruzku. Začala si niečo značiť. Strčila si ju do úst a pozrela na mňa, „Čo?"

„Ale nič." uškrnul som sa a posadil sa.

„Mám pocit, že tebe tých dvesto rokov ubehlo rýchlo, keď trištvrtinu dňa prespíš."

„Fatk vtipné." povedal som ironicky a potlačil okamžitý hnev. Ako môže o tomto žartovať? Žiť dvesto devätnásť rokov! To si nedokáže prestaviť ani v tej najbláznivejšej predstave.

Nie, nebudem sa zbytočne rozčuľovať. Za to mi to nestojí.

Radšej sa s previnilým pohľadom vrátila späť ku knihe. Áno, ohľadne tohto, som bol ozaj háklivý.

„Ako sa volá?"

„Kto?" zdvihla pohľad od učebnice a poklepkala ceruzkou o zošit.

„Predsa nový kamarát. Alebo kamarátka."

Neveriacky na mňa hľadela, no nakoniec povedala: „Patricia a Sean s Benjaminom."

„Takže sa nejedná len o jednu osobu." rypol som s podozrievavým úsmevom.

„Tak nie. No najviac mi z nich sedí Sean. Je milý."

„Už bolo načase. Nič v zlom, ale byť v škole a mesiac si nevieš nájsť priateľov?"

„Ty si si ich vedel nájsť rýchlo? Vlastne, že sa pýtam."

„Áno vedel, ale nie každý pochopil moju osobnosť a preto ma viacerí mali v zuboch." mykol som plecom.

„Ešte mi povedz, že po nociach si sa bil za svoju hrdosť."

„Skôr za svoj titul, ale asi ťa sklamem, keď poviem nie."

„To si ma hlboko sklamal." povedala smutne.

„Herečka z teba nebude."

„Ozaj!" vyhŕkla, až som sa mykol a doslova vyskočila z postele.Začala hľadať medzi školskými vecami, až vylovila učebnicu. Nalistovala stranu a sadla si na okraj postele.

„Tuto." povedala, „Rodina Wittersonových, sir Jayden Witterson."

„O mne je niekde mienka?" nastražil som uši a pozrel jej ponad plece.

„Jayden." povedala tónom, až som sa na ňu musel pozrieť, „Si moc blízko a je mi zima."

Zaškeril som sa: „Chvíľu vydržíš, alebo mi to daj." povedal som a načiahol sa.

„Nie, nie, nie. Ja to pekne prečítam." povedala a keď som stiahol ruku, konečne si položila knihu na kolená.

„V roku..."

„Vôbec sa na seba nepodobám." povedal som.

„Necháš ma prečítať to?"

„Ale však sa na to pozri. Nos mám tri krát väčší ako v skutočnosti."

„Narcis."

„Kto?" nechápavo som sa na ňu pozrel.

Uškrnula sa, no odpoveď som nedostal. Tieto výrazy si dievča ešte odpyká.

„Takže." začala a pozrela po mne, či už konečne budem ticho a môže čítať, následne do knihy, „V roku 1796 sa narodilo rodine Wittersonových druhé dieťa a bol mu určený titul sir. Moment, 1796? To by si sa na sociálne siete asi neprihlásil. Študoval na univerzite s vyspelým vzdelávacím systémom a po smrti otca mu mal patriť statok, rovnako ako všetky obchody a polovica majetku. Druhú mal vlastniť jeho starší brat Crispian Witterson. Jayden a mladá Valentine mali medzi sebou veľmi dobrý a obdivuhodný vzťah, no tá sa nakoniec vydala za Damiana Moonreyho. Chlapec umrel, keď sa utopil v studni na ich statku. Jeho rodina prežila, no boli vyhnaní a ich majetok si prenechal Johannes Grioly. Mnohí ho osočovali, až po jednom dni statok opustil a nechal ho chátrať. Sir Jayden sa nedožil ani dôstojného pohrebu."

„Fakt úžasné správy." zamrmlal som.

„A čo je na tom pravdy?"

„Nechcem sa o tom baviť." ešte nie. Alebo radšej nikdy.

„Jayden..."

„Proste nechcem!" zvolal som a nechal ju v izbe samú. Vyšiel som von a konečne som bol rád, že sa počasie umúdrilo a bolo aspoň pár stupňov nad nulou. Zastal som pri vchode a oprel sa o stenu. Zaklonil som hlavu a užíval si slnečné lúče a klopkanie vody z topiaceho sa namrznutého snehu. Zatvoril som oči.

„Choď preč!" kričal.

„Opusť tento statok ak máš toľko hrdosti v sebe, ty sviniar!"

„Čo si zač?" opýtal sa prestrašene a díval sa mi do očí.

Naklonil som hlavu: „Tvoja najhoršia nočná mora."

„Jayden?"

Otvoril som oči a pozrel do tých jej zelených, no nie až tak zelených ako boli tie moje. Ako to viem, vždy sa mi páčili tie maminine a ja som mal presne také isté. A jej úsmev. Do toho sa otec zaľúbil, takže ten môj ma aspoň vedel vykúpiť z najväčších problémov a bol by som hlúpy, ak by som toho nevyužil. Otca mamin úsmev s jamkami vedel dostať do kolien.

„Uznávam, stále ťa s tým otravujem, ale uznaj zas ty, že zvedavosť je riadna sviňa."

„Uznávam." pousmial som sa. Sám to dobre poznám.

„Takže sme zadobre?"

„Sme my niekedy zadobre?" nadvihol som obočie. Bolo milé pozerať, ako vysoko na mňa musí hľadieť kvôli výškovému rozdielu. Aj keď, viac ako desať centimetrov to nebolo.

„Dobrá otázka." zasmiala sa.

Uškrnul som sa: „Choď jesť."

„Čo?"

„Na tvojom mieste by som šiel, vonia to dobre. Aspoň v niečom na mňa tvoja mama zapôsobila. Ale láskavo jej vysvetli, že ste rodina nie reštaurácia. Kebyže jej to vysvetlím ja, asi by sa jej to nepáčilo."

„Asi nie."

„Ešte stále chceš odísť?"

„No... iste." mykla plecom.

„Dobre." pousmial som sa. To aby som znova niečo vymyslel.

Eloise bola v škole, Mark s Claide v práci. Čo viac si priať.

Prechádzal som sa s knihou po dome. Tentoraz nie s mojou, ale tie Columbusove denníky. Proste sa to prelomilo a už som dokázal čítať aj iné knihy ako tú jednu dookola. Ale nehovorím, že ju už nebudem čítať.

Práve som šiel do izby, keď som sa potkol o prah a z rúk mi vyletela kniha. Bože, vážne som taký nemotorný?Zapadla až kdesi pod posteľ, prečo nie však? Zohol som sa po ňu, no namiesto nej som vytiahol niečo iné. Denník. Ten Eloisin, ktorý mi bol taký známy. Nemám jej za zlé, že ho predo mnou skrýva, keďže už vie, že ho čítam. Nemal by som ho čítať.

Ale ja proste musím.

Sadol som si na kraj postele a začal listovať. Našiel som nový záznam a ten písala včera.

Denník sa mi znova dostal do rúk. Úprimne, po tom, ako ma našla Bethany si doň písať a chcela ho prečítať, sa udialo enormne veľa vecí. Ó moje nervy! A koľko ešte k tomu!

Takže pekne poporiadku. Dá sa to vôbec? Denník mi vypadol nešťastne z okna, ale Reva, ten krkavec, mi ho zachytil a odniesol (vysvetlenie, prečo odrazu viem jeho meno bude neskôr). Následne sa Bethany zľakla, bleskovou rýchlosťou si vzala veci a odvtedy tu nebola. No a ako to šlo ďalej? Čoraz viac som si bola istá, že ten duch tu je. No bála som sa. Bála som sa, ako bude vyzerať. Typovala som, že možno nebude mať hlavu, alebo podrezaný krk, alebo ja jednoducho neviem. No predsa len som sa odhodlala.

Spravila som dobre? Doteraz si tým nie som istá. Spoznávame sa. Áno, bavím sa s duchom akoby to bol môj kamarát. Volá sa Jayden. Sir Jayden Witterson narodený 1796. Vzhľadovo má 19. Vzhľadovo.

Jayden. Je hlúpe, že keď počujem to meno, musím sa usmiať? A ešte hlúpejšie keď sa mi páči ako vyslovuje on to moje?

Podotýkam, že tieto slová boli prečiarknuté niekoľko krát, no vedel som ich rozlúštiť. Nerozumel som tomu. Nerozumel som jej. Prečo sa jej to páči?

Jayden je záhada sama o sebe. Tak veľmi chcem poznať jeho minulosť, no svojimi otázkami len všetko ničím. Náladu má premenlivejšiu ako jesenné počasie. Doslova. Ako na horskej dráhe.

Popravde, je pekný. Pekný? Viac než to. Ani sa nečudujem, keď mi rozprával svoju minulosť. Stačí, že ho uvidíte raz a už si ho zapamätáte. Sýte výrazné zelené oči, strapaté orieškovohnedé vlasy, ktoré si snáď nikdy neupraví (niežeby to bolo nutné) a ten úsmev s jamkami.

Čo to všetko kazí? Bledá pokožka a tmavšie pery a hlavne ten jeden fakt. Že je mŕtvy.

Toľko úprimnosti si snáď ani nezaslúžim.

Vždy sa mi páči, ako mi rozpráva o svojom živote. Vtedy je to iný Jayden. Ten, ktorého by som chcela spoznať viac. Lenže je to naozaj ťažké. No stojí mi za to. On určite.

Okrem toho, svojím návratom domov už som si nie tak istá. Jednak kvôli Jaydenovi a jednak kvôli tomu, že ma sklamali aj tí najvernejší priatelia. Ako mohli?

To už naozaj nikomu za nič nestojím?

Prstom som prešiel po rozmočených riadkoch, ktoré uschli a zbrčkaveli. Plakala. Opäť. Naozaj som na ňu až tak zapôsobil? Prečo sa na mňa až tak naviazala? Vie vôbec, akú bolesť si s tým narobí? Všetko raz skončí.

Celkom som si tu zvykla. V škole som si našla celkom milých ľudí, no priateľmi ich ešte nazývať nemôžem. Ale sú naozaj milí. Tu trávim čas s Jaydenom, pri ktorom zabúdam na svoje problémy a s Daronom (pitbulom) a Revom (krkavcom), Jaydenovými, teraz už aj mojimi, zvieracími spoločníkmi.

No teraz, keď som dostala denník späť a Jayden mi povedal, že z neho zvykol čítať, keď som na posteli písala, ho budem musieť strážiť. Myslím, že niektoré veci by nemal vedieť. Je hlúpe, že očakávam pravdu od neho a sama mu ju nedám. Fakt hlúpe.

No, nejako si ho neustrážila. Predo mnou neskryje nikto nič.

Zasmial som sa a denník vrátil späť na miesto a vytiahol moju zapadnutú knihu. Chcel som čítať ďalej, no akosi som si nevedel utriediť myšlienky.

Naozaj Eloise uvažovala, že zostane?

Lenže mne je viac než jasné že nezostane. Nedovolím to. Jednak kvôli sebe. Moc by som si na ňu zvykol. To nemôžem. A okrem toho, jej rodičia by o mne zistili a čo by bolo potom? Zavolali by kade koho, dom by sa stal atrakciou a to je to posledné, čo potrebujem. Aby som bol hlavnou zložkou atrakcie. Nie ani náhodou.

Nikto tu nezostane.

A okrem toho, čím som ju tak zaujal? Čo som spravil, že sa na mňa tak naviazala? To je chyba. Nemala to robiť.

A zrejme tú chybu robím aj ja. vtedy keď vyšla von, som šiel po ňu a zachránil ju. To som za celých dvesto rokov neurobil. Nemôžem sa na ňu naviazať. Ale keď ona je iná. Prvý človek za tých mnoho rokov. Prvé dievča s ktorým vychádzam. Tak trochu mi pripomína Valentine. Žeby tam bola chyba? Alebo proste už viac nedokážem byť sám?

Pravda, nedokážem. No to na fakte nič nemení. Raz pomrú všetci a ja znova zostanem sám. Úplne sám.