10. časť

Vošiel som do izby, no zastavil sa uprostred kroku. Eloise mala ruku položenú na Daronovej hlave, ktorú mal položenú na jej stehne. Hlavu mala opretú o okraj postele a spala. Reva na mňa z čela postele zvedavo hľadel. Keďže som stále jednou nohou nedostúpil, stratil som rovnováhu a keď som konečne dokončil krok, podlaha zavŕzgala.

Eloise sa otočila ku mne, rozospato na mňa pozrela a usmiala sa.

Vykašlal som sa na to a sadol si k nej: „Ako si pokročila?"

„Už to mám." povedala a zívla. Prezrel som si papiere. Johannesa som preskočil, čo neuniklo ani Eloise. Reva zletel dolu a vysadol mi na plece, akoby aj on chcel vidieť.

„Nemal si s ním dobré vzťahy, však?"

„Nechcem sa o tom baviť."

„Dobre." povedala nakoniec, „Čítala som, že Wittersonovci s ním dobre vychádzali."

„Áno to vychádzali. Do určitého momentu."

„Ktorý mi nechceš nepovedať."

„Nieže nechcem..." začal som a vzdychol si, „len, ak mám byť úprimný, si prvá s kým sa normálne bavím a s kým normálne vychádzam. A nikým som nikdy neriešil, že čo sa mi vlastne stalo, pochopiteľne."

„Týmto mi chceš naznačiť, že ešte nie si pripravený." povedala.

Prikývol som.

„V poriadku. Nebudem ťa do ničoho nútiť." usmiala sa, „A čo hovoríš na ostatné?" kývla bradou na papiere v mojich rukách.

„Myslím, že som celkom spokojný."

Zaškerila sa: „Naozaj o tebe nie sú žiadne záznamy?"

„Nie. Ale ver mi, poznal ma každý." zaškeril som sa tiež.

„Verím." zasmiala sa. Vzal som do ruky jej učebnicu a pozrel označené postupy pri projekte.

„Takto sa nenaučíte z histórie nič."

„A ako teda?" nadvihla obočie.

„Najlepšie je rozprávanie." usmial som sa, „Bonnie Spreensovú som poznal osobne tiež. Bola to mama mojej najlepšej kamarátky."

„Ako sa volala kamarátka?" opýtala sa a videl som záujem v jej očiach.

„Valentine." usmial som sa, „Volali sme ju Tina."

„To je pekné meno." povedala a pohladila Darona po hlave, ktorý sa pri nej pomrvil.

„Valentine bola zo susedného sídla."

„Mal si ju rád." povedala s úsmevom. Skôr ako som stihol niečo povedať, pokračovala, „Lebo sa usmievaš keď na ňu spomínaš."

Ani som si to neuvedomil: „Bral som ju ako moju sestru. Mali sme rovnako veľa rokov a rozumel som si s ňou rovnako ako s bratom. Ja som robil problémy a ona ma krotila. Okrem iného, bola veľmi pekná." zaškeril som sa. A bol som rád, že prvý bozk som mal práve s ňou, rovnako ako ona so mnou. No nakoniec sme predsa len ostali len, povedal by som, nevlastnými súrodencami. Napokon si ona našla záujemcu a bola s ním šťastná. No záujemca si musel zvyknúť, že sa o ňu delí aj so mnou. My dvaja sme boli proste nerozlučná dvojka. Vtipné, ako sa fráza „až nás smrť nerozdelí" k tomuto hodí. Samozrejme, že sa pri tom nesmejem.

„Ale nemal si ju." zaškerila sa aj ona.

„Čo?" udivene som na ňu pozrel.

„V knihe sa predsa píše, že sa vydala za... Damiana Moonreyho." ukázala na text.

Takže sa spolu aj vydali. Začal som pátrať po zmienke o deťoch. Usmial som sa. Dve dcéry. Tipujem, že boli rovnako pekné ako ona. Tu na fotke bola len jej kresba, celkom sa podobala.

„Ako vyzerala?"

„Bruneta s tými najsivšími očami aké som kedy videl, peknými perami a úsmevom. A zbožňovala letné šaty s lodičkami bez opätku."

„Balerínami."

„Tak s tým. A poviem ti, po dvore sa s tým dobre nebehalo."

Zasmiali sme sa.

„Chýba mi." povedal som takmer nečujne, a prekvapil tým samého seba. Myslel som si, že ma Eloise nepočula, no nakoniec po dlhšom rozmýšľaní mi stisla ruku. Prekvapene som na ňu pozrel a ona sa usmiala. Oproti mojej, jej horúca ruka hriala tú moju.

„Myslím, že dnes už dejepis necháme tak. Idem si ešte čítať." povedala a vstala. Reva zletel z môjho pleca nájsť si pohodlnejšie miesto.

Rozvalil som sa do postele skôr ako ona: „A ja zas spať." povedal som a na svojej polovici sa lepšie pohniezdil a zatvoril oči. No stále som ju tam videl. Jej úsmev s ktorým ma vítala každé ráno a len čo sa oteplilo, tak aj v letných šatách. Nikdy som nevedel koľko ich má, no začal som veriť, že má na ne samostatný šatník.

Znova sa otočila. Už asi po státisíci raz.

„Eloise." odvrkol som naštvane. Myslel som si, že keď si ona bude čítať, ja si pospím, ale takto to už nešlo, „S tými obratmi môžeš ísť rovno do cirkusu. Chcem spať. Chcem tak veľa?"

„Prepáč, len si neviem nájsť dobrú polohu." zamumlala. Konečne som na ňu pozrel. Ležala na bruchu s polovicou tváre vo vankúši. Už aj mne bolo nepohodlne a to som sa na ňu iba díval.

Vstal som: „Poď."

Prekvapene na mňa pozrela, zaváhala, no predsa ma nasledovala. Netuším, prečo som to robil, no v tej chvíli mi to pripadalo ako dobrý nápad. Zaviedol som ju do starej knižnice.

Keď sa stena stiahla, od prekvapenia zabudla zatvoriť ústa, div jej tá kniha, ktorú čítala už hádam po stý raz, nevypadla z ruky.

Vošli sme dnu a kým sa Eloise otáčala okolo svojej osi a študovala každý jeden detail, ja som stenu zavrel. Kým som bol vonku, počasie sa celkom ukľudnilo a hneď ako začalo svietiť slnko, viditeľne sa oteplilo. Kupola vytvárala pekné farebné svetlo po celej miestnosti. Podišiel som k Eloise.

„Páči sa ti tu?"

„Je to tu nádherné. Tá kupola je prekrásna." povedala a otočila sa ku mne. Pozrela mi do očí a chvíľu na mňa len tak hľadela.

„Toto je posledné zákutie domu, ak nerátam vínne pivnice." oznámil som.

„Vínne pivnice?" ozvala sa zrazu a zažmurkala, akoby ju niekto práve prebral z tranzu.

„Áno. Mark ich už objavil." uškrnul som sa a podišiel k stolu.

„To je môj denník?" opýtala sa a predbehla ma.

„Reva ho sem priniesol. Zabudol som ti to povedať." mykol som nezaujato plecom. Položila ho aj s knihou na stôl a vzala do rúk opatrne ďalšiu knihu.

„Čo to je?" opýtala sa.

„Moja obľúbená kniha. Vlastne aj jediná ktorú za tie roky čítam."

„To si ju musel čítať..."

„Áno, hádam tisíc krát."

„A o čom je?"

„Prečítaj si." mykol som plecom, „Aj tak iné nečítaš."

Otočila sa ku mne: „Tak ako ty."

„Mne to nevadí." povedal som a pozeral na ňu z výšky.

„Ani mne. Ale vieš čo? Spravme dohodu."

Zbystril som pozornosť: „Akú?"

Usmiala sa nad mojou reakciou: „Ja si prečítam tvoju a ty moju."

„Tie nezmysly?" vypadlo zo mňa.

„Uvidíme koho kniha je väčší nezmysel." povedala provokatívne. Nebude tu moju knihu len tak ohovárať, keď ju ani neotvorila.

„Fajn." povedal som nakoniec.

„Fajn." súťaživo sa usmiala a ja som s nevôľou vzal jej knihu. Ja už fakt neviem, čo od radosti robiť. Ešte sa dám na niečo takéto nahovoriť. Sadli sme si do oboch kresiel.

„Pri tomto štýle písania neprídem ani po piatu stranu." zafučala.

Zazrel som po nej a potom späť na knihu: „Ešte aj pán Orttock mal zaujímavejšie témy. A to nevedel rozprávať."

Chcela mi niečo škaredé odvetiť, no potom sa radšej zamračená vrátila ku knihe. Takto sme tam presedeli aj štyri hodiny, občas niekto niečo namietol, no inak sme boli poväčšine ticho a po miestnosti bolo počuť obracanie stránok. Skončili sme na rovnako. Hlavne z dôvodu, lebo ja som vedel čítať rýchlejšie a aj keď bola moja kniha kratšia ako jej, videl som, že čítanie toho štýlu písania jej ozaj robilo problémy.

A o čom bola tá kniha?

O násťročnom dievčati, ktorá mala najlepšiu kamarátku, ľudia ju mali radi. Vďaka svojej záľube v maľovaní a tancovaní sa stala populárnou. No keď sa vracala z vystúpenia, mala autonehodu. Nič vážne sa jej nestalo, no lekári jej zistili, že má vážnu chorobu. Leukémiu, teda choroba bielych krviniek. Nemám rád tieto moderné názvy už pomaly na každú dostupnú vec. Nakoniec sa vyliečila ale náznaky liečby na nej bolo vidieť. Jej sláva poklesla, tancovať už nemohla, no ešte stále sa živila maľovaním. Jej verná kamarátka ju vždy podporovala, no potom musela odcestovať kvôli škole. Ostala sama, až si našla chlapca. Mali spolu pekný vzťah, povedal by som, že ešte sladší ako cukor, až napokon ona znova ochorela. Chlapec ju opustil, šiel dobrovoľne do vojny. Tentoraz sa už nedokázala vyliečiť. Chlapec sa nestihol vrátiť skôr ako ona umrela. Až neskoro si uvedomil svoju chybu.

No musím uznať, že táto kniha mala peknú myšlienku. Aj keď aj ja, rovnako ako Eloise som nebol stotožnený s novodobým štýlom písania.

„Prečo sa ti táto kniha páči?" opýtala sa. Pozrel som na knihu v jej rukách.

Usmial som sa: „Vždy som sa chcel plaviť po mori."

„To je pekné. Je pekné mať cieľ." usmiala sa.

„Ty ho nemáš?" nadvihol som obočie.

Pokývala hlavou, viac nepovedala.

„A prečo sa tebe páči táto kniha?" ukázal som na ňu.

„No, je to zaujímavé čítanie." mykla plecami. Znelo to dosť vyhýbavo. Chcel som jej na to niečo povedať, no nakoniec som nepovedal nič a pozrel na tú knihu. Po dlhých rokoch konečne iná kniha, ktorá sa dostala do mojich rúk. Položil som ju na stôl a zahľadel sa na farebnú kupolu, kde sklíčka rozdeľovali lúče a sfarbovali koberec a aj steny v miestnosti.

„Johannes Grioly bol známy obchodník v meste. A s otcom sa zoznámili náhodne, na jednej večeri s dôležitými ľuďmi. A nejako ostali priateľmi a spolu pracovali na projektoch. Často sa u nás ukazoval. Od začiatku mi nesedel. Rodičom sa podlizoval a brata chválil do nebies. Možno by to isté robil aj u mňa, no ja som sa mu vždy vyhýbal najviac ako to šlo. Videl som tú jeho faloš v hlase, aj úsmeve. Vravel som to aj bratovi, ale ten mi neveril, ako inak. Valentine ma chápala, no nemohla mi pomôcť. Žiaľ som ostal sám. Raz som ho videl obšmietať sa v octovej pracovni a keď som sa ho pýtal, čo tam robí, len povedal, že prišiel pre otcove okuliare. Tak som ho nechal odísť."

„A?"

„Otec nikdy nenosil okuliare." povedal som, „Pomaly som sa dostával záhade na koreň, no on mi to prekazil. Podrazil otca a ja som s tým nemohol nič robiť."

„A preto ho tak nenávidíš?" opýtala sa opatrne skúmajúc ma.

„Nie, Eloise. Kvôli nemu som mŕtvy. Preto ho nenávidím."

Nebola schopná slova.

Nebol to celý príbeh. Ani zďaleka nie. No proste som už ďalej hovoriť nemohol. Čudujem sa, že som jej vôbec vedel povedať o tomto.

Kvôli tomu sviniarovi som v tomto sídle uväznený už dvesto rokov.

A kvôli vlastnej chybe.

Nikdy som sa do toho nemal miešať.

Nemal som s tým ani začať.

„Vieš toho až príliš veľa, sir Jayden." ozývali sa mi hlavou jeho slová a ten odporný úškrn. Prudko som sa postavil a odišiel z miestnosti skôr, ako by som vybuchol ako sopka. Vyšiel som na dvor, prešiel hodný kus a potom konečne, z plných pľúc naštvane zreval. Odplašil som kŕdle vtákov aj na stovky metrov hádam, no bolo mi to jedno. Klesol som na kolená do snehu. Uľavilo sa mi. Teda, dočasne. Aj tak moja nálada bola hlboko pod bodom mrazu, rovnako ako teplota ovzdušia.

Vydýchol som a privrel oči.

Je tu jedna vec, ktorú nenávidím viac ako ľudí.

Ja.

„Jayden... Jayden... Jayden vstaň už konečne!" jej ruka cezo mňa prešla, „To mi robíš naschvál! Ale aj tak ťa môžem otravovať."

„Voči tebe som už imúnny." zamumlal som a skryl si hlavu viac do vankúša.

„To nie je vtipné." zahundrala.

„Ja sa nesmejem."

„Dopekla Jayden!" zvolala naštvane a nedalo mi nezasmiať sa, „Už ťa to omrzelo?"

„Nie, práveže sa celkom dobre bavím." povedal som a konečne aspoň otvoril oči.

„Ledva ťa vidím. A hlavne ťa počujem." rypla.

„Gratulujem k zisteniu." zaškeril som sa a ona vzdychla.

Lenivo som sa pretočil na druhú stranu, tvárou k nej.

„Ako vidím, toto je vrchol tvojej ochoty za dnes však?"

„Začínam sa báť ako dobre ma poznáš." premeral som si ju s prižmúrenými očami.

„Ale ja fakt potrebujem pomoc." povedala naliehavo.

„A s čím?"

„V noci zase nasnežilo a ja sa potrebujem dostať do mesta a chytiť signál. Dvere sú zapratané a mimochodom elektrina nejde." v skratke oznámila.

Nič som nepovedal, iba sa posadil a prešiel k oknu. Toľkoto snehu, čo je tu za posledné dni býva niekedy cez celú zimu. A to už vážne Marec. Aspoň svietilo slnko a značilo dobré počasie celý deň.

„Fajn, idem sa pozrieť na tie dvere." povedal som a vyšiel z izby. Došiel som dolu a moje obočie vystrelilo nahor, keď som videl že vo vstupnej chodbe sú dvere a okná do polovice pod snehom. Zrejme záveje.

Priložil som dlane na dvere a započul škrabot. Zmrznutý ľad sa odliepal od dverí. Keď škrabot ustal, zaprel som sa do kľučky a nejakú tú námahu mi to stálo, aby som vedel kľučku stlačiť. Otvoril som dvere no snehová pokrývka ostala rovno stáť. Započul som za sebou tichý chichot.

Otočil som sa na Eloise, ktorá sa aspoň rozumne vzhľadom k počasiu obliekla.

„Dáma ide prvá." ukázal som rukou a slušne sa usmial.

„No to iste." zasmiala sa.

„Nie je tu lopata?" opýtal som sa a Eloise sa porozhliadla, až zmizla v malom kumbále a s víťazoslávnym úsmevom sa vrátila s lopatou v ruke. Odhrabával som tú kopu snehu, a plánoval skončiť tam, kde ostal zvyšok snehu tak po lýtka.

„Jayden." hlesla priškrtene. Sledoval som jej pohľad.

Pri bráne stála poštárka. Aspoň to veštilo, že cesty sa snažia spojazdniť.

„Usmej sa a zakývaj." povedal som a len čo tak spravila a poštárka sa rozutekala strachom preč, dodal som: „A o dva dni je späť s tým, že si čarodejnica."

Neveriacky a zároveň urazene sa na mňa pozrela. Rozosmial som sa a ona ma radšej bez slova obišla.

„A nezabudni odkázať Markovi, že nejde elektrina. Ja sa do toho starať nebudem." oznámil som a následne vošiel do domu a zatvoril dvere. Kým budem mať dom pre seba, aspoň vyvediem von Revu a Darona. Snáď už nebude táto zima tak dlho trvať. Nechcem vidieť Claidenin výraz, keby uvidela Revu alebo Darona v dome, aj keď ma to celkom láka. A Mark po zoznámení s Daronom by tiež nebol práve nadšený. Aj keď ja si myslím, že sú to výborní zvierací spoločníci.

Takže, už si môžte pomaly spájať dve a dve ohľadom toho čo sa stalo :D želám vám veľa šťastia :D 

Viki ;)