1. časť

Sedel som v pohodlnom kresle a zohrieval si nohy teplom, ktoré sálalo z krbu. Zimu som cítil večne a nenávidel som to. Teplo, teplo som priam miloval. A hlavne ten kľud v obrovskom prázdnom dome. Sto krát prerobenom. Bez môjho dovolenia. Aspoň sa zbavili tých príšerných starecký vecí čo tu pani Niedlová „pestovala". Trebárs ten nechutný spráchnivený gauč, jej hnusné presladené voňavky, oblečenie a podobné kúsky. Nehovoriac o tom jedle čo varila. To by nezjedol ani pes. Vlastne ani nezjedol. Och áno, tá malá hlučná čivava ktorá na mňa nonstop štekala a Niedlová si myslela, že má už nejakú poruchu. Keby len vedela.

Jediné, čo som z jej strany uznal, boli levandule. Aspoň jedna v každej izbe. Voňali krásne. Jednu som si uschoval hore na podkroví. Keď už ona sa o ne nepostará. Niežeby umrela, to nie, aspoň čo som počul, tak si vraj žije v dome dôchodcov kde nad jej výjavmi ktoré videla v tomto dome len krútia hlavou.

Jemne sa mi nadvihol kútik úst. Možno som trochu škodoradostný.

Zatvoril som oči.

Keď vtom pred domom zaškrípali brzdy bicyklov.

Zas tie otravné decká. Nikdy nedajú pokoj. Jemným mávnutím mojej ruky oheň v krbe zhasol a spoločenská miestnosť, alebo to volajte obývačka, zhasla a prúdilo sem svetlo cez úzke škáry medzi mohutnými záclonami. Prach by ste tu darmo hľadali. Keď tu už žijem, nebudem tu žiť ako úbožiak.

Vchodové dvere sa otvorili. Poznal som ten zvuk. Počul som ho už toľko ráz, že sa to nedalo ani spočítať.

Počul som tiché šeptanie. Vstal som a počkal vo dverách na chodbu.

„Načo sem chodíme?"

„Aby som vám ukázal pravdu, že tu straší."

Uškrnul som sa. Odvážny chlapec. Len či taký bude aj o chvíľu.

„Ja sa bojím, poďme späť." povedalo asi jedenásť ročné dievča, zatiaľ čo chalani mohli mať tak dvanásť. Keď som mal ja dvanásť, nechodil som do opustených strašidelných domov. Robil som zábavnejšie veci. Teda zábavnejšie ako pre koho. Otec ma ani nepotrestal, keďže som vedel kde sa skryť kým nevychladne. Raz, keď k nám prišla vzácna návšteva som im odopol koňa od koča a poriadne ho vykúpal v blate, no keďže bol hnedý, nebolo to ani vidieť, len o čosi lesklejšia srsť. Keď sa vzácny pán šiel pochváliť svojím tátošom, gentlemansky vysadil svoju pani manželku na zablateného koňa aby sa mohol vystavovať hneď s dvoma pýchami naraz. Tá pohladila koňa po hlave a keď zistila, že je celý od blata, možno i od nejakých tých výkalov keď tak zapáchal, nemal som čas to zisťovať, začala jačať ako pominutá. Náramná zábava.

Znova som sa pristihol ako sa usmievam. To sa mi stávalo dosť často.

Pozrel som na tých dvoch chlapcov ako sa ku mne približovali. Roztiahol som ruky pripravený ukázať im nejaké to divadielko čo zaistí aby sa sem už nevracali, keď v tom dievča vyhŕklo: „Idú sem akési autá. Jedna dodávka a jedno osobné auto."

Nová rodina. Usmial som sa. To zas bude zábava.

„Rýchlo preč!" zvolal ten nebojácny a rýchlo stihli vyjsť cez vchodové dvere skôr ako by si ich boli všimli.

„A to som sa chcel zabaviť." zamumlal som a otočil sa na odchod. Niežeby ma nová rodina nezaujímala, ale usúdil som, že z vrchného poschodia bude lepší výhľad. Otvoril som okno nad vchodovými dverami a oprel sa oň. Z auta vystúpila žena a jej manžel, celkom mladí a následne ich pubertiacka dcéra. Čo som sa už za tie roky naučil bolo, že pubertiaci sú horší ako dvanásť ročné decká. Vydýchol som vzduch a nadýchol sa toho skorého ferbuárového.

Matka zdvihla hlavu a pohľadom prebehla po prednej časti domu.

„No nie je ten dom dokonalý?" vydýchla nadšene. Muž ju objal okolo pásu.

„Samozrejme. Ako stvorený na zmenu."

Áh, tieto ohrané hlášky. Je dokonalý, pre nás priam stvorený, pre teba určite ten najlepší a tak ďalej. Pretočil som očami.

Dievča si niečo ustavične šomralo. Ako som vravel. Typickí tínedžeri. Ja som dovŕšil úctyhodných 19. Mal som život pred sebou. Mal.

„No tak, Eloise, nebuď taká mrzutá." zahriakla ju mama.

„Len sa mi ten dom nepáči." odpovedala mrzuto.

Podľa mňa je pekný. Vkusný. Pred tým bol ale krajší. Pred všetkými tými renováciami.

„Zvykneš si, zlatko." usmiala sa mama, „Nájdeš si nových kamarátov."

Eloise nevyzerala, že by ju to nadchlo.

„A čo hovoril ten muž? Vravel že tu straší." nedala sa.

Áno, túto vetu som počúval rád. Aspoň som vedel, že prácu vykonávam dobre.

„Ale prosím ťa. On sám vyzeral akoby mu strašilo v hlave. Viac sa na túto tému baviť nebudeme." zakončil rozhovor jej otec.

Eloise iba zamumlala: „Ako chcete, no i tak sa mi to tu nepáči." povedala a vybrala dozadu do záhrad. Dobrá voľba. Tie som mal rád.

Neprešla ani minúta a, musel som priznať, že celkom zvedavo, som kráčal za ňou. Nejakí upotení chlapi vzdychajúci pod obrovskými hordami nábytku ma nezaujímali, rovnako ako uškriekaný hlas jej matky, Claide. Jej otec je Mark, ako som už stihol zistiť.

„Nemám rada ruže." zavzdychala, keď sa musela uhnúť jednému prerastajúcemu kru, zatiaľ čo ja som ním v pohode prešiel a zamračil sa na ňu. Snáď mi tu nechce pred očami zhadzovať moju záhradu. Teda moju- ich záhradu. Majitelia pred tou starou paňou sa o ňu ako tak starali. Ona nie, keď stačilo, že prešla len k chladničke a fučala ako kôň po závodoch. A potom pišťala ako zmyslov zbavená, keď jej z baleného mäsa začali vyliezať veľké potkany. Musel som sa za tú malú parádu pochváliť. Jej výraz stál za to. S podobným sa so mnou rozlúčila, keď sa preľaknutá opierala o stenu a dívala sa mi do očí. Následne sa jej pri hlave zapichli tri nože, každý z jednej strany. Rozlúčil som sa s ňou so slovami: „Bolo mi potešením."

Vzala na ruky tú večne nespokojnú čivavu a utekala preč cez príjazdovú cestu na ulicu. To bol ten najrýchlejší pohyb aký som u nej doposiaľ videl. Na druhý deň jej odtiaľ vysťahovali veci a ja som si lebedil celý mesiac v pokojnom prázdnom dome a sem tam postrašil tie malé otravné decká.

„Tu mám bývať? To aby som si začala kopať hrob." zamumlala rozhorčene a vytiahla mobil. Ako inak, snažila sa chytiť signál. Ach títo moderní ľudia.

Jemne som sa jej dotkol a pootočil ju jedným smerom, čo ani nepostrehla so slovami: „S radosťou pomôžem."

Sledoval ako robí jeden krok za druhým bez toho, aby sa vôbec pozerala kam ide. Uškrnul som sa.

Vtom stratila pôdu pod nohami a zvýskla. S pobaveným smiechom som podišiel k jame. Voľakedy sa tam kopala druhá studňa, lenže ľudia zistili, že tam voda nie je a tak ju zakopali, no nejako som ich odplašil skôr ako ju stihli celú zakopať. A ozdobné kry ktoré rástli kade- tade slúžili ako výborné maskovanie tejto diery.

„Nabudúce pozeraj kam chodíš dievča." poradil som pobavene a sadol si ku kraju diery. Jej otec už bol pri nás.

„Eloise si v poriadku?"

„Hej. Len od zeminy." vzdychla a pozrela na bledomodré riflové nohavice. Aspoň mala vkus. Ktorý som jej teraz pošpinil. Ani jej biele tenisky a tričko sa nezaobišli bez špiny. Vytriasla si zeminu z hnedých vlasov, ktoré boli pri koncoch blond. Oči mala výrazné zelené. Asi ako ja. Podedil som ich po mame, rovnako ako orieškovohnedé vlasy a jamky v lícach pri úsmeve. Po otcovi som zdedil práve moju výšku.

Otec jej pohol vyjsť z diery. Započul som zopár nadávok z jej strany a znova nejaké to šomranie. Večne nespokojný človek.

Vybral som sa pomaly naspäť za nimi do domu.

„Kde budem mať izbu?"

„Vybrali sme ti jednu z najkrajších." usmial sa na ňu otec.

„Ó nie." zatiahol som a vzdychol, „To snáď nemyslíte vážne." pokrútil som hlavou a dal sa do behu. Jednoducho som ich obišiel a čonevidieť som bol v mojej izbe. Kedysi v mojej izbe. Naozaj tam mala kufor.

„To je..." začal som beznádejne.

„Fantastické." vyhŕkla tesne za mnou.

„Katastrofa." opravil som ju, „Je to katastrofa. Prečo práve moja izba?"

„Som rád, že sa ti páči. Zabývaj sa tu." povedal jej otec a zmizol na chodbe.

„No to v žiadnom prípade." zahundral som a hodil sa na posteľ až podo mnou zavŕzgala. Eloise sa okamžite pozrela na miesto kde som ležal a zamračila sa. Nakoniec tam len tak hodila telefón a otočila sa ku kufru. Telefón mi prešiel cez stehno a ja som ho odhodil o kus ďalej a opäť sa pohodlne oprel.

Eloise podozrivo premerala posteľ. Moju posteľ. Moju posteľ kde si môžem robiť čo chcem. Takže ten telefón nebudem mať v stehne.

Rozopla kufor a potom si začala vybaľovať veci. Zatvoril som oči na tuším som si aj trochu pospal, kým sa z dola nezval škriekavý hlas Claide: „Eloise, zlatko poď dole."

Eloise vzdychla a položila veci na posteľ a odišla preč. Poobzeral som sa dookola. V skriniach už mala plno vecí a uvedomil som si, že ona mala ešte jeden rovnako veľký kufor. Na nočnom stolíku vedľa mojej hlavy zabzučala nejaká mašina. Bola vzhľadom ako mobil, no dosť veľká. Vzal som ju do rúk a obzrel si ju. Stará Niedlová ma stihla oboznámiť len s telefónmi a televíziou. Na iné hračky som nebol zvyknutí. Tí pred ňou, čo tu bývali boli nejakí dvaja pädesiatnici, bezdetní. Väčšinu času trávili nad knihami, vonku na záhrade alebo usporadúvaním večierkov. Tie som mal vždy rád. Vtedy som zistil, že ľudia ma nikdy neprestanú prekvapovať. Aj tak som si nemohol odpustiť zopár vyľakane utekajúcich ľudí do svojich limuzín, ktoré zmizli kým som stihol žmurknúť. Ja si nájdem zábavu vždy.

Poťukal som po displeji a vrátil ho naspäť. Vstal som a trochu sa ponaťahoval, keď som uvidel celkom sympatickú kôpku na zemi. So spokojným úsmevom som si sadol a prezrel si tú asi desiatku kníh. Romány, fantasy... čo dopekla sú mafiáni? Skôr ako Eloise vošla zase do izby som položil knihu späť na kopu. Desivejšie čísla si nechám na potom.

Sadla si oproti mne a začala prehľadávať knižky, až vytiahla nejakú zaľúbenú. Ostatné odložila na policu a znova sa začala venovať šatám. Vzal som knihu do rúk a otočil ju. Letmo som prešiel po krátkom oboznámení prbehu a nakoniec som skonštatoval, že dievča by sa malo oboznámiť so skutočnou literatúrou čo mala niečo do seba. Nie toto.

Znova som si sadol na okraj postele a znudene premýšľal, čo podniknem, keď mi zišla na um tá vecička čo jej tu zabzučala keď odišla. Usmial som sa a dlaň nastavil oproti displeju a ten sa prudko rozžiaril. Eloise si to hneď všimla a pribehla k nemu. Postavil som sa pri ňu, lebo som bol zvedavý, čo tá vec dokáže, no obraz dosť zrnel. Och áno, zabudol som. Tak jej doprajem súkromie. Odstúpil som od nej ma pár krokov a obrazovka sa ukľudnila. Všimol som si, že je z toho mierne nesvoja. Nedalo mi to a znova k nej pomaly pristúpil a obrazovka hneď reagovala. Splašene hodila tablet na posteľ a zavŕtala sa do neho pohľadom. Podišiel som k tabletu a obrazovka začala znova zrnieť. Nastavil som ukazovák a ako som ním pohyboval, tak sa tiahla za ním aj obrazovka. Pozrel som ponad plece na Eloise a tá len vystrašene hľadela na displej a prerývane dýchala. Áno, len sa boj. Bude horšie.

Spravila dva rýchle kroky a obrazovku vypla jedným stlačením gombíka. Vydýchla si a privrela oči.

Uchechtol som sa a priblížil dlaň k obrazovke. Znova vyvalila oči a následne začala cúvať. Vybehla z izby a ja som naradostene vykročil za ňou.

„Ja tu neostanem už ani chvíľku!" vyhŕkla, až sa Mark s Claide mykli, „Nikto ma neprinúti!"

Otec ju stopol, inak by si to prerazila cez vchodové dvere.

„Zlatko, čo sa deje? No tak, upokoj sa. V čom je problém?"

Ako inak tablet im ukázala a ako inak, tabletu nič nebolo. Spokojne som sedel v kresle a užíval si teplo z ohňa, ktorý založil Mark.

„Mala by si si oddýchnuť." povedal nakoniec Mark a pohladil Eloise po vlasoch. Vzdychla a sklopila oči. Namierila si to do izby, no nakoniec sa vrátila s knihou, tou čo si vybrala a sadla si do druhého kresla pri ohni a čítala. Jej rodičia ešte vybaľovali. Ak budú ticho, tak to môže byť príjemný večer pre nás všetkých.

„Ja snáď nezaspím." zašomrala a už asi stý ráz sa prehodila na posteli.

„Ani ja. Ešte raz sa otočíš a letíš z postele." zašomral som a ani neotvoril oči. Nie, svojej izby sa len tak nevzdám. A vôbec nie mojej postele. Kto to kedy videl aby pán domu spal v hosťovskej izbe? Možno to títo ľudia bežne tak robia, no zvyky sú zvyky.

Zapla svetlo. To snáď nemyslí vážne. Pootvoril som oči a pozrel jej smerom. Neisto sa porozhliadala po izba a potom vyskočila z postele a z police medzi knihami vybrala zošítok s pevnou rukoväťou, ktorý som si doteraz ani nevšimol. Pretočil som sa na brucho a ona si rovnako na brucho ľahla na posteľ. Otvorila zošit a pero. Napísala deň.

Takže denník. Pousmial som sa. Kebyže mám denník, myslím, že by to musela byť celá hrubá kniha.

Nový domov, nová zmena. To určite.

Vôbec sa mi tu nepáči. Záhrada ako samotná divočina, vŕzgajúca posteľ a ešte aj môjmu tabletu akosi preskočilo.

Alebo preskočilo mne? Neviem sa zbaviť toho pocitu, že vedľa mňa niekto leží.

„Si na správnej ceste dievča." povedal som spokojne a podopretý jednou rukou ju sledoval. Zovrela pery.

Chcem odísť. Čo najskôr. Vrátiť sa domov. Za priateľmi a nie rovno poputovať do cvok hausu pozdraviť šialencov.

„Škoda, že iné ťa nečaká." uškrnul som sa. Odložila denník aj pero na stolík a ostala ležať len tak na chrbte a hľadela doprázdna. Premýšľala.

Dúfam že o tom ako najrýchlejšie zbaliť veci ako svoje tak aj jej rodičov a zdekovať sa skôr ako sa o to postarám ja. No úprimne? Desila ma predstava toho, že raz tento dom zničia. Čo potom bude so mnou?

Vzdychol som a potešil sa keď konečne zhasla svetlo. Otočil som sa na bok a potom sa spánok dostavil celkom rýchlo.

Tak, ako sa vám pozdáva zatiaľ príbeh? Čo hovoríte na nášho ducha? :) :D Dúfam, že príbeh vás nadchol :3