Čierny tieň sa okolo nás znovu mihol, ale keď som sa obzrela, bol dávno preč.

,,Tú knihu..." ozval sa škrípavý hlas rovno za mojím chrbtom. Akonáhle som sa otočila, už som čelila čiernej dymovej postave, ktorá naťahovala ruky za otcovou knihou.

,,Nie!" vyhlásila som rozhodne. 

,,Skutočne?" zasmial sa démon. 

,,Tú knihu nedostaneš. A ak sa k nám čo i len priblížiš, vyparím ťa," povedala som pevne. Naplno som si síce nemohla byť istá, že sa moja mágia uráči ukázať sa, ale verila som tomu. Nezradila by ma.

Démon sa iba zasmial. 

,,Ehm, Lauren..." ozvala sa ticho Meg. 

,,Čo?" spýtala som sa, ale pohľad som mala stále prilepený na temnej postave démona.

,,Nebola by som si taká istá, že..." povedala stiesnene. Démon sa znovu škrípavo rozosmial. Riskovala som pohľad k Meg a srdce mi zamrelo. Za ňou stálo množstvo dymových postáv, rovnakých, ako bol démon, s ktorým som sa doteraz rozprávala.

Všade okolo nás sa ozýval ich príšerný smiech a trhal mi uši. Odrazu som už taká sebavedomá nebola. Aj keby som dokázala použiť mágiu, len ťažko by som porazila také veľké množstvo démonov.

,,Ešte stále mi nedáš tú knihu?" zaznel škrípavý hlas.

Zaváhala som. Nemohla som im dať tú knihu. Nevedela som, na čo im je, sama som v nej mnoho užitočných informácií nenašla, lenže to neznamenalo, že vo vnútri tej knihy nie sú nejako ukryté. 

,,Načo ju tvoja pani potrebuje?" rozhodla som sa hrať o čas, aj keď som netušila ako nám to pomôže. Pomoc nemala odkiaľ prísť.

,,Agleh ju potrebuje," ozval sa iný démon a jeho škrípavý hlas znel trochu inak - akoby žensky.

,,Kto je Agleh?" spýtala som sa.

,,To nepotrebuješ vedieť," vyhlásil akýsi ženský spevavý hlas. Nebol to ani jeden z démonov. Ani trochu neznel škrípavo a možno by bol aj celkom príjemný, keby v ňom nebolo počuť skrytý výsmech.

,,Kto si?" chcela vedieť Meg. Tiež vyzerala celkom vydesene, presne tak, ako som sa cítila aj ja.

,,Vám to ešte nedošlo?" zasmial sa ten hlas. Ozýval sa všade naokolo, odrážal sa od stien, ale jeho pôvodca nikde nebol. ,,Som Agleh."

,,Prečo je tá kniha pre teba taká dôležitá?" spýtala som sa znovu.

,,Už som ti povedala - tebe to na nos vešať nehodlám," otrávene povedal hlas a ja som si všimla, že masa démonov okolo mňa a Meg vytvorila kruh.

,,A prečo nie si v Anterlave? V Nesojei predsa..." zarazila som sa. Vždy som akosi automaticky súdila, že v Anterlave žijú magické bytosti, ale len tam. Do tohto sveta predsa nepatrili. Alebo áno?

,,Moja drahá," povedal hlas výsmešne. ,,Každý má svojich démonov. Víly, ľudia, Sfeerania... A najsilnejší sú v období strachu, zúfalstva a beznádeje."

,,Lauren," hlesla ticho Meg a potiahla ma za ruku, aby upútala moju pozornosť. Ani to príliš nemusela robiť. Veľmi dobre som si uvedomovala, ako sa kruh démonov okolo nás zužuje.

,,Takže aj Ajshu ste poslali vy," povedala som.

,,Samozrejme. Mala ťa zničiť, si ako otravný tŕň v päte."

,,Ale neuspela," skonštatovala som a pocítila som aspoň slabú útechu. 

,,Nie... To ale neznamená, že neuspejem ja," povedal bezstarostne hlas. ,,Bojíš sa... na nič sa nedokážeš odhodlať, v tomto boji nevytrváš... a nemáš nijakú nádej," každučké slovo sa mi zarývalo do mysle a rozpínalo tam svoje chápadlá pochybností.

Neodpovedala som nič. Čo ak to tak naozaj bolo? Čo ak-

,,Nepočúvaj ju, Lauren," ozvala sa vedľa mňa Meg pevne. Netušila som, kde vzala tú odvahu. Veď to s nami vyzeralo tak bledo.

,,Videla som čo dokážeš," pokračovala Meg neochvejne. ,,Nikdy to nevzdáš. A aj keď sa ťa ona pokúša zničiť... očividne na tom pracuje už dlho a mimoriadny úspech to neprinieslo."

Pozrela som sa do tváre svojej priateľky. Bolo to ako znovu stáť v Lese duší. Vtedy som stratila všetko. Akúkoľvek nádej, vytrvalosť, odhodlanie či odvahu. A práve vtedy, keď všetko toto zlyhalo, objavila sa moja mágia. 

,,Nie," povedala som ticho a vďačne som sa na Meg usmiala. ,,Nevzdám to!" vykríkla som hlasnejšie. ,,Je mi jedno, ako veľmi sa budem báť, aké hrozné to bude a či to budem chcieť vzdať! Knihu môjho otca nikdy nezískaš, dokiaľ tomu budem môcť zabrániť a nikomu z mojich blízkych neublížiš. Nikdy. To. Nevzdám."

,,Vybrala si si sama," povedala Agleh opovržlivo. ,,Bez bolesti a utrpenia sa to teda nezaobíde."

Kruh démonov okolo nás sa už príliš zúžil. Onedlho nás v sebe zovrú. Utiecť sme nemohli - nebolo kadiaľ.

,,Takže čo teraz?" spýtala sa Meg roztrasene. Kapacitu svojej odvahy očividne práve vyčerpala.

,,Teraz sa odtiaľto dostaneme," vyhlásila som pokojne. Nevšímala som si jej neistý výraz, ani démonov, ktorí nás obklopovali.

Zavrela som oči. Doteraz som nedokázala vedome mágiu privolať. Objavila sa, keď som bola zúfalá, plná beznádeje a strachu. V podstate vždy v poslednej chvíli. Aj keď sa všetko zdalo absolútne beznádejné, prišla aby mi pripomenula, že nezáleží na tom ako veľmi sa všetko pokazilo - nikdy ma neopustí a s ňou vyhrám každý boj. 

Teraz mi naplno došlo ako to funguje. Aj keď som ja bola slabá, ona bola silná. Nebolo to o mojich zlyhaniach a nedostatkoch, ale o jej sile.

,,Lauren..." neisto povedala Meg. Otvorila som oči. Démoni sa nás už skoro dotýkali. A vtedy som nechala mágiu, aby prevzala kontrolu. 

Oči sa mi rozžiarili oslepujúcim bielym svetlom ako reflektory. Všetko som cez ne odrazu videla jasnejšie a ostrejšie, vo väčších detailoch. Všetky žily v tele rovnakým oslnivým svetlom žiarili spod mojej kože. Potom som otvorila ústa a vykríkla, s otvorenými dlaňami. 

Z dlaní mi vytrysklo oslnivé biele svetlo a zasiahlo všetko naokolo. Na mojom chrbte sa zjavila oslepujúca silueta mojich krídel stvorená z čistého svetla. 

Energia prúdila mojím telom a prebrala absolútnu kontrolu. Tentoraz som mágiu v sebe cítila. To vďaka nej sa toto všetko dialo. Ona viedla moje ruky, ktorých oslepujúce svetlo zasiahlo všetkých démonov naokolo a zničilo ich.

Napokon môj krik utíchol a svetlo začalo postupne slabnúť. Silueta mojich krídel sa z môjho chrbta vyparila.

Zažmurkala som a pozrela na Meg. Prenikavé videnie sa stratilo spolu so svetlom, ale predsa len som svet videla akosi inak. Zdal sa mi krajší.

,,To bolo... Ako si to... To bolo úžasné..." habkala Meg s úžasom na tvári.

,,To nie ja," povedala som s jemným úsmevom na perách. ,,Za toto všetko sa môžeme poďakovať mágii. A aj tebe môžem ďakovať. Pripomenula si mi ako všetko naozaj je."

,,Celý čas si to mala v sebe. Ja som neurobila takmer nič..." mávla rukou.

,,Nebuď skromná," zasmiala som sa a objala ju. Bola som neskutočne rada, že ju mám.