,,Počkaj!" zavolala za mnou Meg, keď sme vychádzali z letiska. V ruke som zvierala otcovu knihu a tašku. Obzrela som sa - Meg zo zeme zdvíhala akýsi kúsok papiera.

,,Vypadlo to z knihy," povedala, akonáhle sa objavila vedľa mňa a preletela kus papiera očami. Čosi na ňom bolo naškriabané ceruzkou, akoby narýchlo.

,,Čo sa tam píše?" zaujímalo ma.

,,Hmmm, ťažko sa to lúšti, ale... 'Toto je dôležité. Kľúč k portálu - Louvre. Nemám mnoho času. Prichádzajú. Strážca egyptskej svätyne. Bez kľúča sa portál neotvorí'... A to je tak všetko," vzdychla Meg.

,,Myslíš, že mal na mysli portál, ktorý hľadáme?" spýtala som sa. Text bol pravdepodobne dielom môjho otca. Ale väčšina i tak nedávala žiaden zmysel.

,,Možno... myslíš, že to písal tvoj otec?"

,,Vyzerá to tak," povedala som ticho, upierajúc pohľad na papier. ,,Písmo vyzerá ako jeho, aj keď je o čosi rozhádzanejšie ako kedysi."

,,Kedy to asi napísal? Zjavne mal pri tom naponáhlo," uvažovala Meg.

,,Teoreticky by to do seba zapadalo, že to napísal tesne pred svojou smrťou, ale... Zomrel celkom prirodzene. A vtedy som bola v dome aj ja. Keby ho niekto zavraždil... Asi by som si to všimla."

,,A možno nie. Z toho krátkeho textu sa dá usúdiť, že tvoj otec vedel, že sa niečo stane. Možno mu ublížilo niečo mocnejšie, ako si vieme predstaviť... Škoda, že nenapísal, kto to prichádzal. Tak trochu by nám tým pomohol."

,,Nech to bolo ako chce, nechal nám niekoľko podstatných informácií. Očividne k portálu potrebujeme kľúč a ten sa nachádza niekde v Louvri... Náš výlet sa teda o čosi predĺži."

,,Aj tak som vždy chcela vidieť Louvre," pokrčila plecami Meg a spoločne sme vyšli von, aby sme si zavolali nejaký taxík.

Slnko už celkom vyšlo, keď nás taxík viezol ulicami Paríža. Celú cestu som sledovala okolie z okna a na okamih som mala pocit, že nič zlé sa vlastne nedeje. Bolo to ako prísť do iného sveta a ja som si konečne dokázala užiť trochu pokoja a vyčistiť si hlavu.

Keď nás taxík nechal pre Louvrom, obdivovala som sklenenú pyramídu len na malý moment predtým, ako sme vošli dovnútra.

Louvre bol obrovský. Celý by sme ho dokázali prejsť za sto dní, samozrejme vtedy, ak by sme počas toho nejedli a nepili.

,,Písalo sa tam niečo o Egypte," ozvala sa Meg a už z vrecka vyťahovala kúsok papiera. ,,Ach áno, tu to je. Strážca egyptskej svätyne..."

Zamračila som sa, snažiac sa prísť na to, no kým sa vynorila nejaká súvislá myšlienka, Meg na to prišla.

,,Sfinga, no jasné! Preberali sme to v škole," povedala. ,,Musí to byť ono," zamrmlala si popod nos a už aj listovala v brožúrke, ktorú sme dostali pri vstupe do múzea.

,,Egyptská expozícia," mumlala si ďalej, až kým konečne nenašla, čo hľadala. ,,Tadiaľ," zdvihla zrak a ukázala do chodby napravo od nás.

Obe sme okamžite vyrazili. Na chodbe sa to len tak hemžilo turistami, ale nebolo tam až tak plno, aby sme cez nich neprešli. Nakoniec sme konečne dorazili k Egyptskej expozícii.

,,Hmm... táto by dávala zmysel," uvažovala Meg pri pohľade na sochu sfingy, ktorá stála priamo pri vchode do Egyptskej expozície.

,,Veľká sfinga z Tanis," prečítala som anglický nápis na tabuli pod sfingou. ,,Kedysi bola umiestnená ako strážca pri vchode do svätyne egyptského faraóna... Toto bude ono."

,,Ale kde je ten kľúč?" spýtala sa Meg.

Neodpovedala som, len som pokračovala v zízaní na exponát. Vlastne sme ani nevedeli aký kľúč to hľadáme. Ako kľúč mohlo naozaj slúžiť čokoľvek... Kde by sa to ale nachádzalo, nech už to bolo čokoľvek? Keby som pri sfinge potrebovala ukryť nejaký predmet, kam by som ho dala?

Ešte raz som si sfingu premerala pohľadom od hora nadol. Možno...

Poobzerala som sa okolo seba. Okrem nás tu nebol skoro nikto, len postarší pár si obďaleč čítal akúsi tabuľku pri inom exponáte Egyptskej expozície.

,,Asi mám nápad," oznámila som Meg. ,,Dávaj pozor, aby si ma nikto nevšimol."

Pomaly som pristúpila k sfinginým predným labám. Jedna bola ešte celá, z druhej hodný kus vpredu chýbal. Pomaly som skúsila nadvihnúť jeden prst na labe za druhým. Prvý sa ani nepohol. Druhý tiež nie. S tretím to bolo úplne rovnaké ako s predošlými dvoma.

Na moje veľké šťastie sa však štvrtý po chvíli pohol a podarilo sa mi ho nadvihnúť. Ležalo pod ním malé kruhové koliesko, len o čosi väčšie ako minca. Rýchlo som ho vytiahla a vrátila sfinginu labu tak ako bola.

,,Myslím, že sme to našli," ukázala som svoj nález Meg.

,,Toto?" nadvihla obočie sledujúc koliesko v mojej ruke.

,,Musí to byť ono," povedala som. Keď som sa pozrela bližšie, v strede bolo vyrezané písmeno A. A, ako Anterlav.

,,Ako to použijeme?" zaujímalo Meg.

,,S tým sa, myslím, budeme trápiť, keď dorazíme k Eiffelovke," povzdychla som si.

,,Dobre. Ďalšia zastávka je teda tam..." povedala Meg a potom sa odrazu zarazila.

,,Deje sa niečo?" spýtala som sa prekvapene. Dievčina vedľa mňa upierala sklenený pohľad kamsi pred seba.

,,Sme tu sami..." šepla.

,,No a?" zamračila som sa. Stále som nechápala, kam tým celým mieri.

,,Cítiš to?" spýtala sa odrazu. Zamračila som sa ešte viac. Ničomu som teraz už nerozumela.

,,Čo tým myslíš?"

,,Necítiš to?" obrátila ku mne pohľad a oči sa jej mierne rozšírili.

,,Čo by som mala cítiť?" spýtala som sa opatrne.

,,Zimomriavky, akoby..."

Než to stihla dopovedať, kútikom oka som čosi zazrela. Čosi tmavé, čo sa na okamih mihlo okolo nás. Potom ma oblial studený pot. A hneď za tým sa mi v ušiach ozval šelest.

,,Prichádzajú," šepla som.