Letisko bolo plné ľudí a hlavne hlučné. Mala som pocit, že mi z toho každú chvíľu vybuchne hlava. Príliš som si zvykla len na prítomnosť Meg a i keď tej sa ústa zavreli málokedy, s týmto bzučaním desiatok ľudí sa to nedalo porovnávať.

,,Tam je náš let," ukazovala Meg na tabuľu nad našimi hlavami. ,,A má dve hodiny meškanie," vzdychla si.

,,To nič," odvetila som, aj keď mi to veľa radosti neprinieslo. Sadli sme si na voľné sedadlá uprostred haly.

Kým som sa neposadila, ani som netušila aká som vlastne unavená. Dnešné ráno, keď som sa zobudila v tomto svete sa mi zdalo akoby sa to udialo pred niekoľkými dňami a nie hodinami. Toľko sa toho odvtedy udialo! A aj ma to poriadne vyčerpalo.

Oprela som sa a začali sa mi zatvárať oči. Zažmurkala som, aby som odohnala spánok. Nemala by som zaspať. Môžu sa zjaviť ďalší démoni, alebo...

,,Môžeš si pospať, ak chceš," ozvala sa vedľa mňa Meg. 

,.Nemala by som," začala som namietať. ,,Čo ak sa-"

,,Nič sa nestane," prerušila ma vzápätí. ,,A ak hej, okamžite ťa zobudím."

,,Si si istá?" 

,,Absolútne. Nemusíš sa ničoho báť. Len si pekne pospi. Aj tak tu niet nič lepšieho na práci. Ja na teba dám pozor," ubezpečila ma.

Možno by som mala ďalej namietať. Pravdepodobne odo mňa nebolo fér aby som išla spať kým ona... Ale vidina odpočinku sa mi zdala taká lákavá, že som nemohla odolať.

Pohodlnejšie som sa teda oprela o železnú stoličku, aj keď to príliš nešlo a zatvorila som oči. Bola som však taká unavená, že som si jej tvrdosť takmer ani nevšimla.

Neviem ako dlho som spala, kým sa mi začali snívať sny. Znovu som sa ocitla v cele v mojom paláci. Keď som nazrela do tej vedľajšej, zbadala som tam Edrana. Presne tak ako predtým mal rozbitú peru a na líci modrinu, vlasy na jednej strane špinavé od krvi.

,,Zmenila si sa," vyslovil Edran slová, ktoré mi povedal až oveľa neskôr potom, čo sa toto odohralo. Vtedy som bola zdesená z toho, že by som mala začať vládnuť namiesto svojej matky. 

,,Vrátim sa..." hlas sa mi zadrhol v hrdle. Bol to len sen, ale jeho tvár sa mi zdala taká skutočná, až to bolelo.

,,Ja ti verím, Lauren," vyslovil ticho a pousmial sa. Alebo sa ten úsmev objavil len v jeho očiach? Nebola som si istá. ,,Aj keď ti ostatní prestanú veriť, o čom pochybujem, ja nie."

Do očí mi vbehli slzy. Aj toto som si pamätala až pridobre. Vtedy ma dokázal presvedčiť, aby som si verila. Teraz som neskutočne túžila počuť to znovu z jeho úst. Že to zvládnem. Ale on tu v skutočnosti nebol. A ja tiež nie.

,,Ja..." začala som, ale obraz sa už začal rozplývať. ,,Vrátim sa," zopakovala som, keď sa začala rozplývať aj Edranova tvár. ,,Sľubujem."

,,Lauren!" Meg mnou prudko triasla. Otvorila som oči a snažila sa privyknúť si na elektrické svetlá letiska. ,,Za chvíľu pôjde náš let."

Pretrela som si oči, aby som zahnala aj posledné zvyšky únavy a pozrela som na Meg. Tvárila sa akosi ustarostene. Dotkla som sa tváre a zistila som, že na lícach mám stopy po slzách.

,,Si v pohode?" spýtala sa opatrne.

,,Samozrejme," odpovedala som a prehrabla som si rukou strapaté vlasy. Obávam sa, že moje tvrdenie neznelo veľmi presvedčivo, ale Meg sa našťastie rozhodla, že sa v tom nebude ďalej rýpať.

Postavili sme sa do radu nášho letu a zanedlho sme už obe sedeli na svojich miestach v lietadle. Čakal nás niekoľko hodinový let do Francúzska.

,,Naozaj si v poriadku?" ozvala sa Meg, keď lietadlo vzlietlo.

,,Hej, ja len..." pozrela som von z okna na tmavú krajinu s malými bodkami svetielok pod nami. ,,Mala som sen. O Anterlave a... Edranovi."

,,To je jeden z tvojich priateľov, však?" spýtala sa Meg zvedavo. Uvedomila som si, že pri mojom rozprávaní som Edrana príliš nespomínala. A už vôbec nie to, kto to vlastne bol a ako veľa pre mňa znamenal.

,,Áno... On a Toural sú mojimi najlepšími priateľmi. A Edran... požiadal ma o ruku... predtým ako som sa dostala sem," povedala som ticho a hľadela na svoje ruky zložené v lone. ,,Predtým ako som zmizla sme mali mať svadbu."

,,Žiaden strach," povedala povzbudivo Meg a stisla mi plece. ,,Postarám sa o to, aby si sa vrátila živá a zdravá a pripravená na svadbu."

Pozrela som sa na ňu a vďačne sa usmiala. Nebyť Meg, asi by som už počas tohto celého zošalela.

,,Takže..." zatiahla Meg po chvíli. ,,Ako vlastne ten tvoj Edran vyzerá?"

Nemohla som sa ubrániť smiechu. ,,Čo sa týka jeho vzhľadu... Blonďavé zvlnené vlasy, zelené oči ako les za slnečných dní... A samozrejme, má ten najkrajší úsmev pod slnkom."

,,Och, skutočný princ," zavzdychala Meg hrane, načo som ju slabo plesla po ruke.

,,Počkaj, kým príde ten tvoj, uvidíme ako mi o ňom budeš rozprávať ty," pokrútila som hlavou, ale na tvári som mala úsmev.

,,Dúfam, že to bude niekto z Anterlavu," vyhlásila Meg a oči jej žiarili. ,,To by teda bolo niečo," zachichotala sa.

,,Nuž, ktokoľvek to bude, môžem ho nazvať len šťastným človekom."

Meg ešte chvíľu niečo nadšene vykladala a potom sa rozhodla, že by si aj ona mala aspoň trochu pospať. Po chvíli sa už odobrala do ríše snov a jej hlava pomaly klesla na moje plece.

Ja som sa zadívala von z okna. Pod nami pomaly ubiehala tmavá krajina, ktorú takmer nebolo vidno. Len ak sa objavilo nejaké mesto, zbadala som drobné svetielka ako svätojánske mušky v tme.

V hlave som si zas a znovu prehrávala môj sen. Snažila som sa vybaviť si každučký detail Edranovej tváre, ktorý som dokázala vydolovať z mojej pamäte. Išlo to čoraz ťažšie. Jeho črty sa mi v mysli zlievali dokopy a aj jeho hlas postupne slabol.

Vedela som, že sa musím vrátiť, skôr než jeho skutočnú tvár nahradia skreslené spomienky. Ako som len túžila znovu sa dotknúť jeho ruky a zahľadieť sa do jeho zelených očí, ktoré som tak veľmi milovala.

Musela som splniť svoj sľub - zabudnúť na všetku neistotu, čo ma ťahala späť. Inak to predsa nepôjde. Áno, možno som ten sľub vyslovila len v sne a skutočný Edran ho počuť nemohol. Avšak stále to bol sľub. Ja sa vrátim, tak, ako som sľúbila.