Mestská knižnica bola dvojposchodová budova béžovej farby s obdĺžnikovými oknami. Vo vnútri bola plná vysokých regálov s knihami a rebríkmi po bokoch, aby sa ľudia dostali aj ku knihám v horných policiach. Panovalo tam úplne ticho, prerušované len knihovníčkiným ťukaním do počítača.

,,Kde začneme hľadať?" spýtala sa ma Meg, keď sme vykročili pomedzi regály dovnútra knižnice. 

,,Asi pri nejakej mytológii. Ak tu niečo je, najskôr to bude tam."

Regál vyhradený pre mytológiu bol celý naprataný najrôznejšími knihami. Stačila však krátka prehliadka, aby sme zistili, že sa knihy väčšinou venujú gréckej, rímskej a pár z nich aj severskej mytológii.

Prezreli sme ešte niekoľko ďalších možných žánrov, ale nikde nič. Meg sa sklamane posadila na zem a oprela sa o knihy za sebou. Ja som si sadla vedľa nej a otvorila otcovu knihu, ktorú sme vzali so sebou.

Na jednej stránke som zbadala niečo, čo si predtým ani jedna z nás nevšimla. V prázdnych stránkach bol založený malý kus papiera s krátkym textom, načmáraným otcovou rukou.

,,Čo je to?" naklonila sa ku mne Meg, keď si všimla, na čo sa to dívam.

,,Neviem..." zamrmlala som, zdvihla papierik a lúštila písmo. ,,Je to nejaká adresa. Nejakej... Elodie Stewartovej."

,,Poznáš ju?"

,,Nikdy som to meno nepočula," pátrala som v pamäti, ale nikam to neviedlo. Nikoho s takým menom som si vybaviť nevedela.

,,Pôjdeme na tú adresu?" zaujímalo Meg.

,,Zatiaľ je to najlepšia stopa, ktorú sme získali, takže nemáme na výber," zaklapla som knihu a zdvihla sa zo zeme.

Vonku sme si zavolali taxík a onedlho sme už stáli pred domom Elodie Stewartovej. Bol to malý svetlomodrý domček s bielou strechou a malou kvetinovou záhradkou vpredu pri plote.

Otvorili sme bránku a vykročili po kameňmi vydláždenej cestičke až k vchodovým dverám. Meg stlačila malý zvonček na stene pri dverách a potom sme len čakali.

Dvere nám otvorila nízka žena v strednom veku, prešedivenými hnedými vlasmi zapletenými do vrkoča. Na bielej blúzke a džínsach mala zamúčenú zásteru.

,,Dobrý deň, pani Stewartová. Ospravedlňujem sa, že vás vyrušujem, ale myslela som, že by ste nám mohli s niečím pomôcť," ozvala som sa ako prvá. ,,Moje meno je Lauren Garciová a toto je moja kamarátka Meg."

Prvýkrát som po dlhej dobe použila svoje priezvisko. V Anterlave sa používali iba prvé mená. Prišlo mi to akosi zvláštne.

,,Váš otec bol Thomas Garcia?" spýtala sa Elodie opatrne a pohľad jej skĺzol ku knihe v mojich rukách.

,,Áno, to bol môj otec. Chcela som sa spýtať, či neviete niečo o tejto knihe," pozorne som sledovala jej výraz. Po tvári jej preletel akýsi tieň a potom sa mi znovu zadívala do očí.

,,Poďte ďalej," pozvala nás dovnútra po chvíľke zaváhania a my sme ju nasledovali do kuchyne. Vo vzduchu sa vznášala vôňa pečúcich sa čokoládových sušienok.

Elodie vybrala jeden plech z rúry a položila ho k ďalšiemu. Ukázala nám nech sa posadíme k stolu s obrusom s kvietkovaným obrusom a položila naň tanier už vychladnutých sušienok.

,,Pracovala som s tvojím otcom nejaký čas. Predtým ako zomrel," povedala Elodie.

,,Povedzte mi čo viete o tej knihe," vyzvala som ju.

Elodie stisla pery. ,,Ani neviem kde začať. Stačí vám tú knihu otvoriť a zistíte, že je to celé pritiahnuté za vlasy," vzdychla si.

,,Myslíte si, že je to celé výmysel a môj otec sa pomiatol?" nadvihla som obočie.

,,Nie," Elodie pokrútila hlavou a pozrela mi do očí. ,,Najprv som si myslela, že je to hlúposť... Iný svet, bla, bla, bla... Znelo to šialene keď o tom začal rozprávať. Snažil sa ma presvedčiť, že je to pravda, že vídava zvláštne tvory z krajiny Anterlav... A potom spravil svoj veľký projekt."

,,Aký projekt?" ozvala sa Meg, keď sa Elodie odmlčala na dlhšiu chvíľu.

,,Rozhodol sa, že privolá nejakú bytosť z Anterlavu natrvalo. Všetky, čo sa mu zjavovali predtým nemohli zostať - alebo nechceli. Nesnažila som sa ho zastaviť pretože som si stále myslela, že je to celé výmysel."

,,Podarilo sa mu to? Privolal niekoho?" spýtala sa Meg.

,,Áno, bola som pri tom. Zjavila sa v záblesku jasného svetla. Víla so svetlými vlasmi a smaragdovozelenými očami. Najprv rozprávala o tom, že by sa mala vrátiť, pretože v jej svete ju čaká trón a jej ľudia. Nakoniec ale zostala. Rozprávala Thomasovi o Anterlave, ale on zakrátko na svoj výskum zabudol. Prestal ho zaujímať. Zaľúbili sa do seba a mali dieťa..." Elodie pohľad uprela na mňa. ,,Teba."

V hlave mi vírilo množstvo myšlienok. Takže môj otec prišiel na to, ako niekoho dostať z Anterlavu sem. Možno dokonca zistil, ako sa dostať odtiaľto tam.

,,Potom ma jedného dňa tá víla navštívila a povedala, že musí odísť," pokračovala Elodie. ,,Vraj ju niečo prenasleduje a ohrozuje tým teba aj tvojho otca. Nechcela to Thomasovi povedať, pretože tvrdila že by to nepochopil. A mala pravdu - presviedčal by ju, že nájde spôsob ako ich všetkých ochrániť. A tak bez stopy zmizla a portál, ktorým ju sem dostal premiestnila do Paríža."

,,Do Paríža?" nadvihla obočie Meg.

,,Asi sa jej to zdalo dostatočne ďaleko," pokrčila plecami Elodie. 

,,A čo to, čo moju matku prenasledovalo?" spýtala som sa.

,,Neviem, čo to bolo. Nechcela o tom hovoriť. Spomínala nejakých démonov, ale to je celé."

,,Ten portál v Paríži... Funguje oboma smermi? Dokázal by nás dostať do Anterlavu?" položila som jej ďalšiu otázku.

,,Neviem," vzdychla si Elodie. ,,Ale prečo by ste tam chceli ísť?"

,,Dostala som sa tam - pred nejakým časom," vzdychla som si. ,,Mám tam priateľov," zasekla som sa. Edran bol oveľa viac než len priateľ.

,,Pointa je, že sa tam chce vrátiť," zhrnula to Meg a položila mi ruku na plece. Vďačne som sa na ňu usmiala.

,,Portál by mal byť presne pod Eiffelovou vežou. Nuž, veľa šťastia," povedala Elodie a vstala. Poďakovali sme sa a vstali.

,,Ešte niečo Lauren," zastavila ma Elodie, predtým ako som stihla vyjsť z dverí. ,,Pozdravuj odo mňa svoju mamu.

Dych sa mi zasekol v hrdle. Elodie nevedela, že moja matka už nie je medzi živými. Ale keď som videla jej smutné oči, nemala som to srdce jej povedať pravdu. Vyzerala, že už trpela dosť.

,,Samozrejme," slabo som sa usmiala a odišla som za Meg von.