,,Úprimne, nemám poňatia, ako sa dostať späť do Anterlavu. A čakať kým niekto z mojich priateľov nájde spôsob by bolo nanič - pravdepodobne ani nevedia kam som zmizla," nervózne som bubnovala prstami po stole.

,,Nevadí," pokrčila plecami Meg. Nechápavo som na ňu uprela pohľad. ,,Nejako na to prídeme."

,,Fajn," potriasla som hlavou v snahe sústrediť sa na pozitíva. ,,Keďže jediný o kom vieme, že sa dostal do z Anterlavu sem a zase späť, bola moja mama, asi by bolo najrozumnejšie začať v dome môjho otca. Asi to nestojí za veľa, ale nič lepšie nemáme."

,,Super, tak poďme," Meg pozbierala svoje knihy zo stola pripravená okamžite vyraziť. Tiež som sa zdvihla zo stoličky a onedlho sme už boli na ceste k môjmu domu. 

Otcova pracovňa vyzerala rovnako ako vždy, ale ja som si voľky-nevoľky spomenula na to osudné ráno. Nemohla som vstúpiť bez toho, aby som si nepredstavila svietiacu lampu nad hlavou môjho mŕtveho otca.

,,Čo vlastne hľadáme?" spýtala sa Meg a so záujmom si obzerala miestnosť.

,,Neviem - hocičo..." zamyslene som odvetila a snažila som sa zakryť, aká som v skutočnosti bezmocná. Absolútne som netušila, čo vlastne hľadáme a bránila som sa myšlienkam na skutočnosť, že možno ani nič nápomocné nenájdeme.

,,A čo obraz?" ozvala sa po chvíli Meg, keď sa jej pohľad zastavil na zarámovanej fotografii mojej mamy a otca. ,,Nie je to nejaká brána, alebo dvere do Anterlavu?"

,,Možno," prehovorila som a podišla som k fotografii. Znelo to logicky. Žeby to bolo také jednoduché - uvidím už dnes Edrana?

Skúsila som potiahnuť rám - nedalo sa to bez toho, aby som fotografiu zo steny úplne nezvesila. Za ňou nebolo nič okrem steny a aj tá bola úplne obyčajná. Po nespočetnom množstve neúspešných pokusov a nápadov sme s Meg nápad s fotografiou museli vzdať.

,,Obraz môžeme vyškrtnúť zo zoznamu," vzdychla som s krivým úsmevom, ktorý som  nedokázala potlačiť. Samozrejme, že to nebude také ľahké, ale i tak som sa predtým nádejala.

,,Nevadí, hľadáme ďalej!" mávla rukou Meg s neutíchajúcim entuziazmom a pustila sa pokračovať v hľadaní. Jej nálada bola nákazlivá a tak som potlačila tok negatívnych myšlienok a pridala som sa k nej. 

Otvorila som zásuvku pracovného stola, ktorá bola zaplnená množstvom papierov nahádzaných len tak kadejako cez seba.

Pri tom pohľade som mierne pokrčila obočie. Nemuselo to nič znamenať, ale ako som otca poznala, vo všetkom mal vždy systém a poriadok. Tento neporiadok v zásuvke nevyzeral ani systematicky a už vôbec nie upratane.

Pohrabala som sa v papieri a na samom spodku zásuvky som objavila obyčajnú hrubú knihu vo väzbe z tmavomodrého zamatu.

,,Meg," ozvala som sa otvárajúc knihu. Tá prešla za mňa a zvedavo mi nakúkala cez plece.

Otvorila som knihu na prvej stránke, ktorá bola celkom prázdna. Nasledoval úvod, popísaný otcovým elegantným písmom. 

,,Každá kniha by mala mať úvod a i keď táto zrejme nikdy nikým nebude čítaná, mala by ho mať tiež. Pokúsim sa ju naplniť všetkým možným, čo som sa zatiaľ o Anterlave dozvedel pretože..." zasekla som sa v čítaní pri zmienke o Anterlave. V hlave sa mi ako na povel vynorilo toľko možných otázok - bol tam otec niekedy? Znamená toto, že vedel, kto bola moja mama, alebo o sa o Anterlave dozvedel nejako inak? Alebo... žeby bol odtiaľ on sám a...

,,Pretože v tej krajine sa toho nachádza viac, akoby sa na prvý pohľad zdalo," dočítala za mňa vetu Meg, čím ukončila niť mojich myšlienok. ,,Anterlav celkovo pôsobí ako dokonalý raj víl a jednorožcov, čo však nie je celkom tak. Skrýva sa tam aj množstvo nebezpečných tvorov ukrytých v tieňoch, ktorí majú možnosť preniknúť aj do nášho sveta (Nesojei, ako ho tam tamojší obyvatelia nazývajú). O tom však až na ďalších stránkach..." Megin hlas stíchol a obe sme civeli na rukopis môjho otca.

,,Čo to..." začala Meg, keď sa náhle zasekla a pohľadom prešla po miestnosti. ,,Videla si to?" šepla stále blúdiac nepokojným pohľadom po miestnosti.

,,Čo či som videla?" spýtala som sa zaskočene a tiež sa rozhliadla po miestnosti. Nič nezvyčajné som si nevšimla.

,,Neviem, asi sa mi to len zdalo, ale prisahala by som... Asi to nič nebolo," neochotne sa vrátila pohľadom na stránky knihy, akoby sa okamžite zase chcela obzerať a nájsť, čo ju znepokojilo.

Obrátila som pár ďalších stránok v knihe a takmer ihneď mi došlo, že je to niečo ako encyklopédia o Anterlave. Našla som stránky popísané opisom víl, jednorožcov, Sfeeranov a dokonca aj Bawleinej lúky. Nestačila som sa čudovať, odkiaľ toho toľko môj otec vedel. Žeby od matky? Znelo to logicky, ale mohlo to mať aj ďalšie vysvetlenia.

,,No teda, tvoj otec si s tým naozaj..." Meginu pozornosť upútalo niečo v miestnosti.

,,Deje sa niečo?" poobzerala som sa okolo seba a začala som sa cítiť nepríjemne i keď som sama nič nezbadala. 

,,Ja len... Teraz sa mi to už nezdalo," Meg stíšila hlas a uprela na mňa rozšírené oči.

,,Čo si videla?" spýtala som sa šeptom a začínal ma obchádzať pocit, že v pracovni už nie sme sami.

,,Akoby tieň na stene. Ale hýbal sa rýchlo. Vyzeral ako... Ako démoni, ktorých tu už predtým videla, keď som išla okolo..." Posledné slová som už takmer nezachytila. Cítila som zimomriavky na celom tele - a vôbec nie tie príjemné.

Chvíľu sme zostali v tichu a čakali sme. Oči mi nepokojne behali z jednej strany na druhú, ale nič som nevidela. Až potom ma oblial studený pot a v ušiach sa mi ozval šelest. Prudko som zabuchla knihu a pevne ju držiac v rukách som sa prudko otočila. Musela som vyzerať neuveriteľne komicky, ale v tom momente sa mi na tej situácii nezdalo nič smiešne.

Kútikom oka som zazrela čierny tieň a tak som sa otočila tým smerom, ale démon bol zakaždým rýchlejší. Podľa toho ako sa obzerala aj Meg bolo jasné, že ho vidí tiež.

Odrazu sa bytosť zhmotnila do akéhosi čierneho dymu priamo pred nami. Pevnejšie som prstami zovrela väzbu knihy, až mi od toho zbeleli prsty.  Démon sa blížil a ja som sa pripravila tresnúť ho knihou keby to bolo potrebné (aj keď bolo viac-menej jasné, že by mu dymovým telom len prešla).

,,Daj mi tú knihu..." ozval sa hlas ktorý mi škrípal v hlave a miestami prechádzal až do nepríjemného pískania.

,,Načo ju chceš?" pozbierala som akú-takú odvahu a snažila som sa, aby môj hlas znel sebaisto. Miesto odpovede sa ozval len smiech, rovnako nepríjemný zvuk ako hlas.

,,Tak si ju vezmem sám..." prehovoril napokon a priblížil sa k nám o čosi rýchlejšie. O jeden krok som cúvla. Potom sa démon na mňa vrhol a ja som automaticky vystrela ruku s naširoko roztiahnutými prstami pred seba. Nečakala som, že sa niečo stane, ale na moje veľké prekvapenie zažiarila jasným svetlom a démona jednoducho vyparila.