Prešlo niekoľko tichých sekúnd odkedy sa mi Meg zdôverila so svojím rozprávaním o strašidlách. Sledovala som ju a rozhodovala som sa - aj keď to v podstate bolo už jasné. Nevymyslela si to a práve toto z nej robilo vhodnú kandidátku na vyrozprávanie sa z mojich problémov. 

Za ten čas strávený v Anterlave som sa stihla čomusi priučiť. A najlepšie rady vždy prichádzali od Edrana. Naučil ma, že jednou z najlepších možností ako riešiť problémy, je získať pomoc od ostatných a nenechať sa udusiť nesúc tú váhu len na vlastných pleciach. To mi pripomenulo, ako veľmi mi chýba.

,,Myslíš si, že som blázon," usúdila Meg po chvíli a siahla po jednej z učebníc.

,,Nie. Nemyslím si, že tvoje mentálne zdravie nie je v pohode. Verím ti pretože... To čo sa stalo mne, bolo oveľa menej uveriteľné ako toto, čo si mi práve povedala," pousmiala som sa, na čo na mňa prekvapene uprela svoje svetlé modré oči.

,,Fakt? Videla si aj ty nejaké iné strašidlá? Nie, nechaj ma hádať - si duch!" vyhŕkla nadšene.

,,Ehm, nie. Nie som duch. Vlastne... je to strašne komplikované, ale... Pred niekoľkými rokmi som sa dostala do úplne iného sveta. Nie na inú planétu, alebo tak... Myslím, že asi do kompletne iného vesmíru, alebo také čosi," začala som a čakala na jej reakciu. Možno toto bude trochu moc a do bláznov mi začne nadávať ona.

,,Fakt? A žijú tam duchovia?" spýtala sa hneď. Očividne nemala ani najmenší problém uveriť mi to a tak som pokračovala.

,,Volá sa to Anterlav a keď som tam prišla, stretla som sa s mojou mamou. A nie - ona nebola duch," povedala som skôr, ako sa na to Meg stihla opýtať. ,,Bola to víla. Nejako sa predtým dostala do tohto sveta, zamilovala sa do môjho otca a tak-" náhle som sa zasekla. 

Až teraz ma napadlo, ako by som si uľahčila veci, keby som sa matky pred smrťou spýtala, čo spravila aby sa sem dostala. Mohla som si to vyčítať - ale keď ju Sfeerania popravili, bolo to také nečakané a vôbec som netušila do akej kaše sa neskôr dostanem.

,,Čo?" chcela Meg vedieť ako môj príbeh pokračuje.

,,Ehm," odkašľala som si a potriasla hlavou. ,,Skrátka a dobre, bola kráľovnou toho sveta, ale krátko po mojom príchode nás napadli Sfeerania - iná rasa víl nenávidiaca ostatné víly kvôli vojnám, ktoré sa odohrali roky predtým, ako som sa tam dostala ja. Nakoniec sa mi podarilo nastoliť mier a víly so Sfeeranmi si tak nejako odpustili..." znovu som sa zahĺbila do myšlienok. 

Spomenula som si, ako sa vzťahy medzi Sfeeranmi a vílami pomaly začínali vyhrocovať. Teraz som s tým nemohla robiť nič a tak som sa prinútila sústrediť na svoje rozprávanie.

,,Dnes ráno som sa zobudila v mojom starom dome a ani trochu netuším ako som sa sem dostala," zakončila som to a sledovala Meginu tvár.

,,No teda. Ale čo tvoj otec?" spýtala sa a mne došlo, že túto časť som akosi z príbehu vynechala.

,,On zomrel predtým ako som sa dostala do Anterlavu. Vlastne... Krátko po jeho smrti v škole som sa psychicky na záchodoch zrútila z toho tlaku a to ma prenieslo tam," lovila som v pamäti. To, čo sa udialo v škole na dievčenských toaletách v ten deň som si pamätala len veľmi hmlisto. Môj krik, rozbité zrkadlá, bolesť a potom to zmizlo.

,,Takže sa musíš psychicky zrútiť aby si sa tam dostala?" nadvihla Meg pochybovačne obočie. Musela som uznať - znelo to absolútne strelene.

,,No, asi nie. Ale... Možno to bolo tým, aká silná emócia to bola..." odrazu mi napadlo, že vždy keď mi bolo najhoršie, stalo sa niečo magické. Prvý raz som sa dostala do Anterlavu. A druhýkrát to bolo v Lese duší. Zjavili sa moje krídla. Teraz som necítila nič také strašné. Postupom času som sa akosi naučila viac kontrolovať moje emócie. A teraz to možno nebola tá najlepšia vec.

,,A necítiš... Necítiš nejaké silné emócie teraz? Čo ja viem... Strach? Zlosť?" študovala Meg moju tvár, akoby čakala, že sa okolo mňa každú chvíľu rozžiari svetlo alebo sa stane podobný zázrak.

,,Ani nie... Predtým som bývala často zmätená a nevedela som poriadne kontrolovať svoje emócie. Môj otec nebol príliš starostlivý typ - a ja som sa to sama nedokázala naučiť. Lenže keď som sa dostala do Anterlavu, pár vecí sa zmenilo a ja som sa naučila udržať ich na uzde," pokrčila som plecami. Stala som sa kráľovnou a musela som sa vedieť ovládať, aj keď to občas bývalo náročné.

,,Dobre... A čo tvoja mama? Bude ťa hľadať nie? Nestačí len počkať, kým ťa nejakou mágiou prenesie späť?" pýtala sa Meg, akoby to bolo úplne jasné. Uvedomila som, že aj to, čo sa stalo s mojou matkou, som jej akosi zabudla spomenúť.

,,To nepôjde, moju matku počas vojny Sfeerania popravili-" než som stihla pokračovať, Meg mi s vyjaveným výrazom skočila do reči.

,,Oni ti zabili mamu a ty s nimi uzavrela mier?!" teraz sa tvárila, akoby som sa naozaj pomiatla.

,,Je to zložité. Sfeerania a víly kedysi žili v mieri, ale potom sa víly začali považovať za lepšie, Sfeerania sa urazili, vypukla vojna, v ktorej vyhrali víly a Sfeerania sa dlho ukrývali. Keď som prišla do Anterlavu, chceli sa pomstiť a to tak, že by vyhubili rod kráľovnej - mňa a moju mamu. Ja som stihla ujsť, no moja matka také šťastie nemala. Zabili ju než som sa vrátila a presvedčila kráľa Sfeeranov, aby sme nastolili mier," snažila som sa dievčine pred sebou, čo najlepšie vysvetliť starý konflikt.

,,Ale prečo? Nechcela si sa mu pomstiť, že ťa pripravil aj o poslednú rodinu?" stále nechápala Meg.

,,Pôvodne som sa chcela za všetkých obetovať. Kráľ súhlasil s mierom výmenou za môj život. Mali ma popraviť, ale tesne predtým, ako ma kat skrátil o hlavu, on to zastavil. Uvedomil si, že krvi bolo už naozaj dosť a prakticky mi zachránil život."

,,Chcel ťa oň pripraviť."

,,Ide o to, že stále mám v Anterlave priateľov. Toural, Edrana..." zasekla som sa. Edran nebol len priateľ. Útroby mi zovrela ľadová ruka, keď som si spomenula na dlhé hodiny rozhovor na strome, náš prvý bozk, jeho zelené oči... Zahnala som spomienky.

,,Oni sú Sfeerania?" zamračila sa Meg.

,,Nie. Toural sa vydala za Reula, čo je kráľ Sfeeranov, ale-" zase som nestihla dopovedať.

,,Ona sa vydala za Sfeerana? Nie je to pre ňu čosi ako úhlavný nepriateľ?!" naširoko otvorila oči Meg.

,,Vec sa má tak, že aj Toural Reula najprv nenávidela, pretože ma chcel zabiť. Ale nakoniec mu odpustila, pretože si uvedomila aké hlúpe bolo nenávidieť ho... Snažil sa mi potom zo všetkých síl pomôcť a napraviť všetky škody. Keď nad tým tak premýšľam, s Toural by ste si veľmi rozumeli," pousmiala som sa.

,,Keď sa dostaneme do Anterlavu, asi sa to stane," pokrčila plecami Meg.

,,Ty chceš ísť so mnou?" 

,,Samozrejme. Škola je aj tak nanič. Takže... Ako sa tam teda dostaneme?"

Potešilo ma, že povedala keď. Dodávalo mi to odvahu. Nebolo to nijaké možno alebo ak... Bolo to keď. A to znamenalo, že skôr či neskôr sa tam vrátim. Asi to nejaký čas potrvá, ale svoj domov znovu uvidím.