,,Čakáme niekoho?" zamračila sa Meg. Obe nás prekvapilo keď niekto zaklopal. Zdať sa nám to asi nezdalo, keďže sme to počuli obe.

Klopanie sa ozvalo znovu, tentoraz o čosi naliehavejšie.

,,Asi pôjdem otvoriť," povedala som zavrúc otcovu knihu.

,,Si si istá?" neisto sa spýtala Meg. ,,Mohla by to byť Agleh, alebo..."

,,Vážne pochybujem, že by sa Agleh, alebo niektorý z jej démonov obťažovali s klopaním," povzdychla som si skepticky.

,,Pravda, ale aj tak... buď radšej opatrná," urobila Meg grimasu a zobrala mi knihu z rúk. Vyšla som z otcovej pracovne, prešla som tmavou chodbou až ku vchodovým dverám. 

Zahryzla som si do pery a zaváhala. Bolo múdre otvárať tie dvere? Klopanie sa ozvalo znovu. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila som.

,,Dylan?" obočie mi vyletelo až k vlasom.

Zdalo sa mi to nemožné a predsa sa to dialo. Na prahu domu môjho otca stál jeden z mojich najmenej obľúbených bývalých spolužiakov. Tak dlho som ho nevidela. A ani mi to veľmi nechýbalo.

Nikdy som si s nostalgiou nespomenula na to, ako ma stále otravoval s tým, či s ním niekam pôjdem. Ani raz som neľutovala, že som ho zakaždým odmietla. Vlastne som si naňho nikdy ani nespomenula.

,,Lauren..." povedal a vyzeral akoby videl ducha. Nuž, akoby aj nie? Je to dávno, čo sme sa videli naposledy. Môj posledný školský deň, keď som záhadne zmizla. Čo si asi myslel?

,,Videl som, že sa vo vašom dome svieti, išiel som okolo a..." začal, ale hlas mu pomaly stíchol. len tam stál a zízal na mňa.

Vyzeral skoro rovnako ako keď som ho videla naposledy. Možno o malý kúsok staršie.

,,Čo tu robíš?" spýtala som sa. 

,,To ma ani nepozveš ďalej?" spýtal sa s malou nádejou. Nemala som chuť pustiť ho ďalej. Nechcela som sa s ním rozprávať. Ale ak bol stále taký otravný ako býval, prosté nie mu asi stačiť nebude.

Povzdychla som si a ustúpila som nabok aby mohol prejsť dovnútra, čo hneď urobil. Neprehovoriac ani slova som ho zaviedla do kuchyne a rozsvietila som svetlo. Všade bolo plno prachu, bolo jasné, že sa kuchyňa už dlho nepoužívala.

,,Lauren?" začula som z otcovej pracovne. No jasné. Meg.

,,Kto je to?" spýtal sa Dylan keď začul jej hlas. Na tvári mal prekvapený a nechápavý výraz.

,,Moja kamarátka," povedala som krátko. ,,Počkaj tu," prikázala som mu a išla som za Meg do pracovne.

,,Kto to klopal?" spýtala sa ma akonáhle som vošla do miestnosti.

,,Dylan. Išiel okolo, videl, že sa tu svieti, tak zaklopal," snažila som sa jej čo najrýchlejšie vysvetliť.

,,Kto je Dylan?" nechápala Meg. Vlastne to ani nemohla chápať. Nikdy som ho pred ňou ani len nezmienila.

,,Môj bývalý spolužiak. Keď som chodila do školy... Bol strašne otravný. Neustále sa ma pýtal, či s ním niekam nepôjdem a tak ďalej a tak ďalej," počas svojho rozprávania som stíšila hlas, aby ma Dylan náhodou z kuchyne nezačul.

,,Zdá sa, že bol beznádejne zamilovaný," pobavene vyhlásila Meg. ,,Ale prečo šepkáš?"

,,Lebo je v kuchyni," precedila som potichu pomedzi zuby.

,,Prečo si ho pustila dovnútra?" nechápala Meg a tiež stíšila hlas.

,,Ja neviem. Myslím ale, že by len tak neodišiel, keby som mu to povedala. Ak sa nezmenil, bude otravovať až kým nedostane poriadne vysvetlenie. A ja nemám pocit, že sa zmenil."

,,Nemohla si mu povedať, že si sa prosto odsťahovala a teraz si sa len na krátku chvíľu chcela vrátiť?"

,,To by mi asi nezhltol. V ten deň keď som zmizla do Anterlavu... Bola som v škole, Meg. Mali sme hodinu, po nej ma otravoval aj on, aj Ajsha. Ja som sa zavrela na záchodoch a tam sa to stalo. Zmizla som z tohto sveta. Ja neviem ako si to v škole vysvetlili. Prosté 'odsťahovanie sa' asi stačiť nebude."

,,Fajn, niečo už vymyslíme," povzdychla si Meg. ,,Ale musíme ho odtiaľto rýchlo dostať. Sme tak blízko!"

,,To mi ani nemusíš hovoriť," zamrmlala som frustrovane. ,,Jeho nám sem poslalo snáď samo peklo."

Pošúchala som si oči. Naozaj sme už boli neskutočne blízko. A práve teraz sa musí objaviť on. Čím som si toto asi tak zaslúžila?

Meg vzala knihu a nasledovala ma do kuchyne. Dylan tam stále stál pri kuchynskej linke a všetko si obzeral, aj keď veľmi nebolo čo. Bola to celkom normálna, jednoducho zariadená kuchyňa. Všetko v tomto dome bolo jednoducho zariadené. 

Môj otec bol praktický človek. Dôležitá bola preňho práca - tak som ho vnímala po celý čas, čo sme žili pod jednou strechou. 

Na stenách nikde neviseli nijaké obrazy, okrem fotografie mojej mamy v jeho pracovni. Všetko bolo v odtieňoch hnedej, sivej alebo čiernej a všetky steny boli natreté nabielo. V mojej izbe toho bolo viac, ja som tú fádnosť, ktorá môjmu otcovi tak vyhovovala, neznášala. 

Všetko toto bolo teraz aj tak jedno. V Anterlave bolo toľko farieb oproti tomuto svetu, čo mi znovu bolestne pripomenulo ako veľmi mi to všetko chýba. A ako veľmi sa tam chcem zase vrátiť a že práve Dylan mi stojí v ceste.

,,Dylan, toto je moja kamarátka Meg. Meg, môj bývalý spolužiak Dylan," v krátkosti som ich predstavila.

Meg si s Dylanom podala ruku, ale obaja sa na toho druhého pozerali nedôverčivo. Meg som to zazlievať nemohla - to, že nás Dylan zdržoval mu na sympatickosti veru nepridávalo.

Netušila som, čo má za problém Dylan, ale ani tak veľmi ma to zase nezaujímalo.

,,Dylan, máme tu s Meg dosť práce. Asi by bolo lepšie, keby si-"

,,Nie," prerušil ma okamžite. Jasne som videla, ako sa snaží udržať si pevný tón hlasu, ktorý nepripúšťa kompromisy.

,,Ale naozaj by sme to-"

,,Nie, Lauren," zase mi skočil do reči.  

,,Počúvaj ma, Dy-"

,,Nie, ty ma počúvaj Lauren. Ja od-"

,,Nechaj ma dopovedať, človeče!" tentoraz som do reči skočila ja jemu. ,,Neviem, čo po mne chceš, ale naozaj sa mi to teraz nehodí."

,,To je mi jedno. Jedného dňa si len tak zmizla a ja si zaslúžim vedieť pravdu. Tentoraz ťa nenechám, aby si ma znovu poslala preč ako otravnú muchu, ktorá ti lieta okolo hlavy!" povedal naštvane. 

Ako som ho tak počúvala, došlo mi, že sa vlastne celkom dobre opísal. Lenže taktiež mi došlo, že sa odtiaľto naozaj nepohne, kým mu nejaké dôveryhodné vysvetlenie nedám. Takže mi nezostávalo nič iné, než niečo naozaj rýchlo vymyslieť.