Prebrala som sa v malej podkrovnej miestnosti. Cez okná na drevenú podlahu dopadalo zlatisté svetlo slnka, ktoré sa už pomaly chýlilo k západu. Pri pohľade von z okna som zazrela Eiffelovu vežu, čo mi prezradilo, že som stále niekde v Paríži.

Miestnosť bola takmer úplne prázdna. Medzi mnou a dverami v protiľahlej stene bol malý stolík a elegantné kreslo. Na stolíku bol položený biely porcelánový čajník bez vzoru a dve šálky. Všade naokolo bolo čisto - zo stropu neviseli nijaké pavučiny a podlaha tiež nebola zaprášená.

Steny miestnosti boli natreté béžovou farbou a možno by to aj pôsobilo príjemne, keby som tam nebola ako väzeň.

Pokúsila som sa pohnúť, ale veľmi to nešlo. Pozrela som sa nadol a zistila som, že zápästia aj členky mám k stoličke priviazané akýmsi bielym povrazom, ktorý sa miestami zlatisto leskol. Možno to bolo len svetlo dopadajúce sem zvonka, no mala som pocit, akoby to vychádzalo zvnútra toho povrazu.

Než som stačila čokoľvek urobiť, dvere sa otvorili a vpustili dovnútra vysokú štíhlu ženu. Mohla mať tak okolo štyridsať rokov, ale nevyzerala veľmi staro. Oblečené mala šedé priliehavé šaty až po zem a dlhé čierne vlasy jej vo vlnách padali až po pás. Pery mala červené ako krv a jej oči boli tmavé ako tá najtemnejšia priepasť.

,,Agleh," povedala som ticho. Žene sa na tvári objavil široký úsmev, ale ani zďaleka nebol milý.

,,Veru tak," ukázala v úsmeve svoje biele zuby a roztiahla ruky, akoby ma chcela objať. ,,Vitaj u mňa."

,,Čo odo mňa chcete?" spýtala som sa sledujúc ako sa predo mnou usadila do kresla a prehodila si nohu cez nohu.

,,Čaj?" spýtala sa svojím spevavým hlasom a chytila do ruky porcelánový čajník.

,,Pochybujem, že ste ma sem dali odvliecť aby ste si so mnou vypili čaj," povedala som sucho. Agleh pokrčila plecami a aj tak naliala mne aj sebe. Čaj vyzeral celkom obyčajne, no i tak som mala pocit, že asi bude otrávený.

Agleh luskla prstami a povrazy z mojich rúk zmizli. ,,Predtým než sa o to pokúsiš... tvoja mágia ti momentálne nepomôže."

Pozrela som sa nadol a teraz som si už bola istá, že povrazy, ktoré mi pripútali členky ku stoličke nie sú obyčajné. Očividne bránili tomu, aby som použila svoju mágiu.

,,Neodpovedali ste mi na otázku. Čo odo mňa chcete?" spýtala som sa a na čaj som sa ani nepozrela.

Agleh zobrala do rúk svoju šálku s čajom a oprela sa v kresle. ,,Jediné, čo od teba chcem je, aby si sa mi neplietla pod nohy."

,,O čo vám ide? Prečo ste..." zasekla som sa. Mala som tú otázku na jazyku a teraz som si už bola takmer istá, že je to tak.

,,Prečo som dala zabiť tvojho otca?" zdvihla obočie Agleh. ,,Príliš sa vŕtal vo veciach, do ktorých mu nič nebolo."

,,Niečo o vás zistil," skonštatovala som aj keď som viac-menej strieľala naslepo. ,,A myslíte, že to napísal do svojej knihy. Preto ju tak veľmi túžite nájsť."

,,Neviem, čo napísal," povedala Agleh a prižmúrila oči. Spevavosť v jej hlase sa menil na nebezpečný ostrý tón, ktorý sa mi do uší zabodával ako nože. ,,Ale áno, potrebujem tú knihu. Kde je?"

Nadýchla som sa, že niečo poviem, ale zarazila som sa. Keď sme hľadali zámok pri Eiffelovej veži, knihu mala Meg. Uniesol ju démon, ale očividne... Agleh knihu nemala. Stále bola pri Meg. Takže bola stále šanca, že Meg sa nejako podarilo vyslobodiť a ona aj kniha sú v bezpečí. Zo srdca mi spadol kameň.

,,Aj tak vám nepomôže," povedala som nonšalantne. ,,Prečítala som ju celú a o vás tam nič nebolo."

,,To, že si to nevidela, neznamená, že to tam nie je," odsekla Agleh pohŕdavo. ,,Určite tam niečo napísal."

,,A čo by o vás už len napísal? Ako vyzeráte? Že žijete v Paríži?" snažila som sa ju vyprovokovať, aby mi povedala čosi viac. Stále som úplne nevedela, kto to vlastne je, i keď som to už pomaly začínala tušiť.

,,Hlúpe dievča," zlovestne sa uškrnula a tvár jej oblievalo červené svetlo prenikajúce cez okno. Do hlasu sa jej vrátila obvyklá spevavosť aj s podtónom výsmechu. Svoju šálku položila na stolík. ,,Som kráľovná démonov. Ty ani tie hlúpe víly či Sfeerania proti mne nemáte nijakú šancu."

,,To ale nie je tak celkom pravda, že?" spýtala som sa, aj keď som veľmi dobre vedela po akom tenkom ľade momentálne kráčam. ,,Môj otec o vás niečo vedel. A vy silou-mocou nechcete aby som sa dostala späť do Anterlavu. Myslím, že nebudete tak úplne neporaziteľná ako sa tvárite."

Agleh sa v momente zdvihla z kresla a cez stolík sa rukami zaprela do operadiel mojej stoličky. Jej tvár bola len pár centimetrov od tej mojej. 

,,Strieľaš naslepo, v skutočnosti nevieš nič," precedila pomedzi zuby a jej hlas už vôbec neznel spevavo, ale podľa tónu jej hlasu som zistila, že si tým nie je až taká istá. Rozhodla som sa nepovedať nič. Nechcela som ju ešte viac naštvať. 

,,Do Anterlavu sa nikdy nedostaneš a aj keby... Nikdy ma neporazíš. Démonov poraziť nemôžeš. Sú všade - nezničiteľní, pokiaľ ešte existujú víly, Sfeerania alebo ľudia. Čo to nechápeš? Rodia sa zvnútra. Je to temnota, ktorá je súčasťou všetkých. Každá zatrpknutá myšlienka, hnev, strach a beznádej. Tak ako nemôžeš poraziť toto, nemôžeš poraziť démonov. Nikdy."

Agleh sa odtiahla a sadla si späť do svojho kresla. Tmavé oči mala znovu chladné a žiaden sval na jej tvári neprezrádzal známky hnevu.

Horúčkovito som premýšľala. Agleh ma na nič nepotrebovala. Nič jej nebránilo ma zabiť. Takže to pravdepodobne za chvíľu urobí. Ale ako poraziť ju? Jej slová zneli až príliš pravdivo.

Sama som veľmi dobre vedela, aké to je, cítiť hnev a beznádej. Dalo sa to ovládnuť, ale nedalo sa to z môjho vnútra vypudiť naveky. A ona... No počkať. Bola Agleh vôbec démon? Nevedela som, čo je vlastne zač. Bola človek? Víla? Sfeeran? Samozrejme, mohla byť aj démon, keďže na seba vedia vziať ľudskú podobu. Ale čosi na nej... Čosi tam nesedelo. 

,,Uži si pobyt v mojom podkroví," povedala výsmešne Agleh a jej vysoká postava sa zdvihla z kresla. Mávla rukou a povrazy mi opäť obmotali zápästia.

,,Prečo ma rovno nezabijete?" vyhŕkla som, než odišla.

,,Prečo?" kráľovná démonov sa pri dverách otočila s krutým úsmevom na bledej tvári. ,,Nie je horšie nechať človeka trpieť ako ho rovno zabiť? Povedz mi, prečo by som ti čokoľvek uľahčovala tým, že ťa jednoducho zabijem? Prosím ťa, čo je na tom zábavné?" zasmiala sa spevavo a výsmešne a zmizla za dverami podkrovia.