,,A teraz čo?" spýtala sa Meg a obzrela sa. Súdiac podľa jej výrazu, tiež zbadala tmavé tiene mihajúce sa okolo nás pomedzi turistov naokolo.

,,Pochybujem, že nám len tak povedia, kde je Agleh," povzdychla som si. Nemala som nijaký plán. Ale niečo sme urobiť museli, pretože sme sa momentálne zasekli v mŕtvom bode.

Meg mi ani nestihla odpovedať. Zbehlo sa to tak rýchlo. Začula som len jej výkrik a keď som sa obzrela, zbadala som už len čiernu šmuhu ako sa ženie k nebu s mojou priateľkou v pevnom zovretí.

Turisti vyzerali akoby si nič nevšimli. Ani sa neobzreli, keď Meg vykríkla a nikto nezízal s otvorenými očami na oblohu, tobôž volal nejakú pomoc.

Teraz by sa mi skutočne hodili krídla. Zhlboka som sa nadýchla a kým som stihla vydýchnuť, vedela som, že sa objavili. Mávla som nimi a letela k rýchlo vzďaľujúcej sa Meg. Ľudia podo mnou sa tvárili, ani čo by toto celé bolo celkom normálne a stávalo sa to v Paríži každý deň. Teraz mi bolo ale naozaj jedno, či si to niekto všimol alebo nie.

Démon letel príliš rýchlo. Meg už nekričala, ale snažila sa z toho čierneho dymového zovretia vymaniť. Našťastie sa jej to veľmi nedarilo, pretože keby to dokázala, pravdepodobne by sa už k závratnou rýchlosťou blížila k zemi a ja by som ju nestihla zachytiť predtým než by sa z nej stala placka.

Mávla som krídlami silnejšie a potom ešte raz. Pripadalo mi to ako večnosť, čo som v Anterlave lietala. To mi len pripomenulo, ako blízko som k návratu bola - alebo som si to aspoň myslela - a teraz sa všetko znovu vzďaľuje.

Silno som mávla krídlami ešte párkrát a už som démona takmer dohnala. Natiahla som ruky dopredu za Meg, ale tesne som ju minula. Donútila som moje krídla letieť ešte o čosi rýchlejšie, ale kým som stihla Meg zachytiť, niečo do mňa prudko narazilo a rútilo sa to so mnou nadol.

Nie veľmi príjemne som pristála na streche aj s démonom, ktorý ma zhodil a vyrazila som si dych. Vytiahla som sa na nohy najrýchlejšie ako som mohla a snažila sa znovu normálne nadýchnuť. Po chvíli sa mi to konečne podarilo.

Démon sa na mňa znovu vrhol, ale tentoraz som sa mu vyhla. Mala som silné nutkanie odletieť, ale toto možno bola šanca ako zistiť niečo o Agleh. Popritom som skúšala zahnať myšlienky na to, že Meg sa každučkou sekundou vzďaľuje odo mňa čoraz viac.

,,Ako sa dostanem k tvojej panej?" skríkla som na démona. Škrípavo sa zasmial. ,,Odpovedz!"

,,Bez jej zvolenia ju nikdy nenájdeš," povedal démon škrípavo s podtónom výsmechu. ,,Ale možno máš napokon šťastie. Máme rozkazy dopraviť ťa k nej."

Toto nebolo dobré. Samozrejme, k Agleh som sa potrebovala dostať. Stále by som to však urobila radšej slobodná, ako keby ma tam mali dotiahnuť nasilu ako väzňa. Okrem všetkého, potrebovala som sa odtiaľ aj dostať preč.

,,Kam  odvliekli Meg?" spýtala som sa, pokúšajúc sa hrať o čas, kým niečo vymyslím.

,,To nie je tvoja starosť," škrípavo sa zasmial démon.

,,Kam ju odvliekli?!" vykríkla som a moje ruky sa rozžiarili jasným svetlom. Démon len cúvol a vzápätí sa rozplynul.

Nedávalo to zmysel. Prečo by jednoducho zmizol, keď ma mal odvliecť preč? Svetlo v mojich rukách pohaslo.

Kým som si stihla premyslieť ďalší krok, niečo do mňa zozadu narazilo a zhodilo ma na zem. Tentoraz som si našťastie nevyrazila dych, len mierne oškrela ruky. Zvrtla som sa a zbadala som démona ako sa ku mne blíži. Potrebovala som zmiznúť. A to okamžite.

Nestačila som sa však ani vyškriabať na nohy, keď ma za členok čosi potiahlo. Démon ma ťahal po streche domu k okraju. V panike som nestihla urobiť vôbec nič, okrem toho, že som poriadne skríkla.

Démon ma stiahol zo strechy a letel so mnou vo vzduchu. Visela som z jeho dymovej ruky dolu hlavou, čo mi na situácii ani trochu neprilepšovalo. Parížske domy sa podo mnou mihali neuveriteľnou rýchlosťou a žalúdok sa mi začínal obracať.

Snažila som sa nasmerovať hlavu aspoň trochu nahor, aby som na svojho nepriateľa aspoň videla. Príliš sa mi to nedarilo, ako som sa stále hompáľala zo strany na stranu.

Zavrela som oči, aby som sa nemusela pozerať na mesto dolu, ktoré sa na môj vkus hýbalo až príliš rýchlo. 

Potrebujem ťa, v duchu som povedala mágii. Sama to nezvládnem.

Odpoveď som v hlave, samozrejme, nepočula. Ale dúfala som, že sa niečo stane. Musela som sa zachrániť. Musela som zachrániť Meg. A musela som nás obe dostať do Anterlavu.

Cítila som v rukách pulzovanie. Otvorila som oči a zbadala som moje žiariace žily pod povrchom. Zrak sa mi zase zostril, presne ako vtedy v Louvri. Namierila som dlane tam, kde som predpokladala, že sa nachádza démon.

Začala som sa rútiť dolu voľným pádom, čo mi prezradilo, že som sa trafila. Niekoľkokrát som zamávala krídlami a nadobudla som rovnováhu.

Poobzerala som sa naokolo. Preleteli sme hodnú diaľku. Nikde ani stopy po démonovi, čo ma ťahal vzduchom za členok, ani po Meg a démonovi, ktorý odvliekol ju. 

Keď som sa znovu obzrela, zbadala som čiernu šmuhu približujúcu sa ku mne závratnou rýchlosťou. Démoni. A tentokrát ich bolo oveľa viac než len jeden. 

Napadlo ma, že použijem mágiu. Toto ale bola moja šanca stretnúť sa s Agleh a možno aj zachrániť Meg. A možno nie, ozval sa otravný hlások v mojej hlave. Možno toto nie je ten najlepší spôsob ako to všetko dosiahnuť.

Kým som sa stihla rozhodnúť, či sa nechať chytiť, alebo aj naďalej bojovať, obklopila ma ďalšia skupina démonov, ktorá sa ku mne priblížila od chrbta. Začali okolo mňa víriť, až sa zmenili na moje osobné tornádo temnej hmly. 

Zadržala som dych. Nechcela som nič z toho vdýchnuť. Dym okolo mňa ešte zhustol. Pomyslela som si, že sa asi rozhodlo za mňa. Mohla som skúsiť znovu použiť mágiu. Ale potrebovala som zachrániť Meg a toto bohužiaľ vyzeralo ako moja najlepšia šanca. 

Tornádo ma obklopilo úplne, tmavá hmla sa ma až dotýkala. A potom bola len tma.