Snívalo sa mi, že padám. Čiernou dierou, ktorá nemala konca. Na konci som zbadala svietiť farebné svetlo, ale ani náhodou ma nelákalo. Onedlho som doň závratnou rýchlosťou narazila, oslepil ma zhluk farieb a v tom momente som sa zobudila. 

V Anterlave som nezvykla mať nočné mory. Aj so všetkými tými kráľovskými starosťami bol život tam jednoducho pridobrý na nepríjemné sny. Asi ma príliš vystresovalo nadchádzajúce rokovanie rady. Vzťahy medzi Sfeeranmi a vílami sa začali nepríjemne napínať a ja som si už celé dni lámala hlavu nad riešením.

Toto ráno bolo však celé čudné. Niečo nezapadalo do obvyklého vzorca. Čo to ale bolo? Keď som si párkrát pretrela oči, začalo mi to pomaly dochádzať. Necítila som známu vôňu ruží z baldachýnu nad mojou posteľou, ani som nepočula vtáky spievať v záhradách. Bolo tu nepríjemne úzkostlivé ticho, ktoré mi pripomínalo... Na to som nechcela ani pomyslieť.

Posadila som sa - na neobvykle malej posteli s oveľa menej príjemným matracom, než na akom som v Anterlave zvykla spávať. Všetko okolo mňa bolo rovnaké - zďaleka nie to, na čo som si zvykla v poslednom čase. 

Bohužiaľ, túto malú izbu s jediným oknom, písacím stolom a starou skriňou som si pamätala až príliš dobre. Pravdupovediac, ani trochu ma netešilo kde som sa to ocitla. Tieto spomienky tvorili veľkú časť mojej minulosti, no zďaleka nie tú najpríjemnejšiu. 

Je možné, že som sa ešte neprebrala. Z jedného zlého sna do druhého. Uštipla som sa do ruky. Vstala som z postele, otvorila okno a vyzrela von na ulicu. Nanešťastie, studený ranný vzduch na mojej tvári bol až priveľmi osviežujúci na to, aby patril len do obyčajnej nočnej mory. 

Chtiac-nechtiac som cítila, akoby mi ktosi zvieral vnútornosti. Po chrbte sa mi pomaly plazila ľadová ruka reality a ja som cítila, ako sa mnou šíri panika. Bola som späť. Na mieste, na ktoré som chcela myslieť najmenej zo všetkých. Sama. A vyzeralo to tak, že nikde v dohľade sa nenachádza pomoc, s ktorou by som sa odtiaľto dostala. 

So znechutením som zistila, čo mám oblečené - miesto pohldných šiat ľahučkých ako pavučina som mala tmavomodré džínsy a svetlozelené tričko. Ani prinajmenšom sa mi táto zmena nepáčila. Z chrbta mi nevyrastali ani krídla. Nechcelo sa mi ich privolať - desilo ma to. 

Čo ak by mi zrazu z chrbta jednoducho nevyrástli? Tú hrôzu som ani omylom netúžila zisťovať.

Prešla som sa po dome. Všetko vyzeralo presne tak ako som to zanechala - s tým rozdielom, že to všade bolo poriadne zaprášené.

Otcova pracovňa sa ani trochu nezmenila. Jeho fotografia s mamou stále visela na stene - stôl úhľadne uprataný, taký, aký som ho našla v deň keď som oňho prišla. 

Z vešiaka som vzala rifľovú bundu a rozhodla som sa aspoň nateraz vypadnúť z toho domu. 

Ako som predpokladala, pohľad na nič ma tu netešil. Nesojea mi v Anterlave vôbec nechýbala. Spomenula som si kedy som prvýkrát počula, ako tam volali svet ľudí. Bolo to tak dávno, čo som sa s Edranom rozprávala na Bawleinej lúke. Krátko predtým ako nás napadli Sfeerania a on tam ostal, aby som ušla.

Všetko mi to pripadalo tak strašne dávno. A všetci mi chýbali. Čo by som dala za to, znovu vidieť Edrana alebo Toural? 

Oblial ma studený pot, keď som si spomenula na posledné týždne v Anterlave. Toural mala prísť do môjho paláca, aby mi pomohla naplánovať svadbu. Neuveriteľne som sa na to tešila. Hľadajú ma teraz? Boja sa? Nechcela som na to myslieť. Pripomínalo mi to, že absolútne netuším, ako sa odtiaľto dostanem a či vôbec.

Mohla som vyskúšať mágiu. Mala som však až príliš neodbytný pocit, že také ľahké to mať asi nebudem.

Ruky mi vkĺzli do bundy. Nahmatala som v nich peňaženku. Za ten čas bezcieľneho potulovania som sa dostala do časti mesta plnej kaviarní a reštaurácií.

Potrebovala som prísť na iné myšlienky a tak som do jednej z kaviarní bez meškania vošla. Akonáhle som vkročila, pohltila ma džezová hudba a vôňa kávy. Tak trochu mi to pripomenulo hučanie kávovaru, ktoré som zvykla každé ráno počúvať, keď si otec robieval kávu.

Objednala som si zo širokej ponuky a sadla si za jediný voľný stôl s dvoma stoličkami pri okne. Vonku sa ľudia náhlili - za školou, prácou, alebo inými povinnosťami. Kedysi som bola súčasťou toho davu. Ale aj to bolo veľmi dávno.

,,Máš tu voľné? Všade naokolo je plno," vytrhlo ma z myšlienok dievča s plátennou taškou prevesenou cez plece a plnou náručou učebníc, ktoré vyzerali, akoby jej mali každú chvíľu vypadnúť z rúk a rozletieť sa po zemi.

,,Jasné, sadni si," povedala som a sledovala ako s úľavou rozvalila učebnice po stole a odfúkla si z tváre prameň tmavohnedých vlasov. Veľmi jej do nepomohlo, o sekundu ho tam mala zas.

,,Asi už neštuduješ, čo?" rozvalila sa dievčina na stoličke oproti mne. Keď som prikývla, dodala: ,,Šťastný to človek." Aj napriek toľkým učebniciam nevyzerala, že by sa nejako chystala čosi s nimi aj robiť.

Prišla čašníčka, pohoršene zazrela na stôl zaplnený rozhádzanými učebnicami. Položila moju a kávu tej študentky na miesta nezaplnené knihami, hoci bolo až umením nejaké nájsť.

,,Mám pred sebou skúšky. To zvládnete, bla bla bla - to teraz počúvam z každej strany. Úprimne, ani trochu sa mi na to nechce učiť," dievča pokrčilo pehavý nos a odpilo si z kávy. ,,A čo ty? Pracuješ?"

,,Dalo by sa to tak povedať," zamyslela som sa. Byť kráľovnou rozhodne bola práca na plný úväzok, ale v Nesojei to nič neznamenalo.

,,Hm," povedalo dievča a jej modré oči sa vzápätí rozšírili akoby si práve spomenula na čosi smrteľne dôležité. ,,Som to ja ale hlúpa. Som Meg," natiahla ku mne ponad stôl ruku.

,,Lauren," stisla som ju s jemným úsmevom. ,,Skratka pre Megan?"

,,Nie. Margaret. Ale pre všetkých - len Meg. Odkiaľ si?" spýtala sa a naklonila hlavu nabok. Niekoľko ďalších prameňov zvlnených tmavohnedých vlasov jej vykĺzlo z neupraveného účesu, na ktorý boli jej vlasy očividne príliš krátke. Povedala som jej kde som bývala a sledovala som jej neveriaci pohľad.

,,Čo?" zamračila som sa zmätene. 

,,Tam ale straší," povedala, akoby som to dávno mala vedieť. V dome môjho otca že straší? Chcelo sa mi veriť, že to boli len mýty, ale po tom, čo som zažila v Anterlave som si tým nejako nedokázala byť istá.

,,O tom nič neviem," zdvihla som šálku s kávou k perám a v hlave mi to stále nedalo pokoja.

,,No... Ľudia o tom niekedy hovoria, ale ja... Asi si budeš myslieť, že som sa zbláznila alebo tak, ale to je jedno - aj tak si to o mne už všetci myslia. Videla som tam démonov. Čierne mihotavé postavy a mohla by som pokojne prisahať, že sa mi to nezdalo," vážne povedala Meg a ja som jej verila každučké slovo. Spomenula som si na vlastné zážitky, ako keď mi drobná víla prišla napísať školský sloh.

Celé to však bolo nepríjemné a nechcela som, aby to bola pravda. Nemala som poňatia aký dlhý čas som strávila v tom dome spánkom - ale práve som sa dozvedela, že tam celý ten čas boli so mnou nejakí neznámi duchovia alebo démoni a ani trochu mi to moju súčasnú situáciu nevylepšovalo.