Hnev zo mňa po chvíli celkom vyprchal. Chcela som sa vrátiť - ale akosi som sa k tomu nedokázala prinútiť. Vždy keď som si myslela, že by som to mohla urobiť, všetky záporné emócie sa vrátili.

A tak som len išla a išla a išla. Musela som zablúdiť, lebo až po nejakom čase som si všimla, že idem lesom. A cestou sem som cez žiaden neprechádzala.

Zastala som a začala som sa obzerať okolo seba. Bohužiaľ, otáčala som sa pritom celá a nakoniec som už netušila, z ktorého smeru som sem vlastne prišla. Bola som v koncoch.

Vyčerpaná som sa posadila a oprela o strom. Malo ešte význam niekam chodiť? Bude ma moja mama vôbec hľadať? Alebo je po tom všetkom, čo som jej povedala, vlastne rada, že som odišla?

Mala som pocit, že dnes ma už na nohy nepostaví nič. Bola som unavená zo všetkého, čo sa dnes stalo. Lenže tento svet ma zjavne vôbec nemal rád.

Nesedela som pri strome ani desať minút, keď som zrazu zbadala ako sa ku mne blíži akési čierne more. Myslím, že by som bola oveľa radšej keby som nezistila, čo to je vlastne zač.

Ak si spomínate, už som hovorila, že nemám rada hmyz. A pavúky priam neznášam. Samozrejme, Spidermana má rád každý - ale pavúky sami o sebe sú odporné.

A teraz sa ku mne valilo celé more tých malých čiernych bytostí.

Spomenuli ste si na to, že nemám rada hmyz? Ak áno, tak určite viete ako som pred malou chvíľkou hovorila, že ma už na nohy nepostaví nič. Omyl. Vyletela som ako strela čo najďalej od tých stvorení.

Nedbala som na to, že mi ide roztrhnúť pľúca. V hlave mi svietila len výstražná kontrolka, že ma naháňajú pavúky. Akoby utiecť pred nimi bolo to najdôležitejšie.

Moja myseľ síce kričala BEŽ!, ale moje telo to nezvládlo. Od vyčerpania som napokon zakopla a spadla na zem.

V strachu som sa skrčila, no nevládala som sa zas postaviť a utekať ako o život.

Nakoniec som si uvedomila, že vlastne už nie som v lese. Ležala som na ceste. Zdvihla som hlavu. Predo mnou sa črtala známa silueta zámku. Obzrela som sa - žiadne pavúky. Od úľavy som sa rozplakala.

Nemám tušenia ako dlho som ležala na ceste a oddychovala. Konečne som sa nemusela nikam ponáhľať, pred ničím utekať.

Tento deň patril medzi tie najvyčerpávajúce v mojom živote. Áno, správne ste to pochopili - ubehol už ďalší deň.

Už bola tma keď som sa konečne postavila na nohy a bola schopná sa aspoň tackať smerom k zámku.

Už som sa mamy nedesila. Urobila by som teraz čokoľvek, aby som s ňou mohla zostať - aj napriek tým veciam čo som povedala. V skutočnosti je lepšie mať aspoň nejakú mamu než žiadnu.

Povedala som poriadne hlúposti a dúfala som, že mi odpustí. Teraz, keď som mala toľko času na triezve uvažovanie som si vlastne uvedomila, ako odporne som sa zachovala.

Aby ste si nemysleli, nevravím, že ona je v tom úplne nevinne. Ale ani ja som nemala celkom pravdu vo všetkom, čo som tam na ňu nakričala. Navyše som na to ani nemala právo - bola to moja mama  a ja som nevedela, prečo musela odísť.

Konečne som dorazila až k tej krásnej stavbe.
Stĺpy paláca sa v tme ligotali. Nebolo to svetlo, ktoré by vám išlo vypáliť oči, bolo jemné a krásne sa mihotalo.

Pred bránou nestál nikto. Neviem, či som čakala, že ma tu bude mama čakať s otvorenou náručou alebo nahnevanou tvárou. Tak či onak ma to zarazilo, že tam nikto nie je.

Bez dlhého premýšľania som vkročila bránou dovnútra všetko naokolo som si obzerala. Krajšiu stavbu som nevidela. Každý jeden stĺp mal na sebe osobitné vzory. Netuším z čoho bol hrad postavený. Možno z nejakého kameňa - takého, aký v našom svete nenájdete.

Po niektorých stĺpoch sa plazili popínavé rastliny - či už kvitnúce, alebo nejaké so zaujímavými listami. Niektoré som spoznala, ale pri niektorých by ma ani nenapadlo, že existujú.

Medzi niektorými stĺpmi boli natiahnuté pavučiny s kvapkami rosy, ktoré mali zrejme slúžiť namiesto stien.

Na dlhšie obzeranie som nemala čas. Odrazu som zbadala ako ku mne mieri známa postava s krídlami.

Keď ma zbadala, najprv od údivu vytreštila oči a potom sa ku mne rozbehla.

Mama ma zovrela v pevnom objatím, ktoré mi doslova aj obrazne vyrazilo dych.

,,Och, Lauren. Bála som sa o teba. Nie je ti nič? Je mi to všetko tak ľúto. Spravila som príliš veľa chýb. Odpustíš mi? Ostaneš tu?" zasypala ma miliónom otázok a ja som ich poriadne všetky ani nevnímala.

,,Ja... Je mi to ľúto. Vyletela som a povedala veci, ktoré som ani nemyslela vážne," do očí sa mi natisli slzy.

Mama ma znovu objala.
,,To nič. Obe sme spravili chyby," pevnejšje si ma k sebe pritisla - ak to ešte vôbec šlo - a chvíľu sme tam len tak stáli a objímali sa.

Napokon sa mama odtiahla a utrela si z očí slzy.

,,Myslím, že si si toho dnes prežila dosť. Ráno je múdrejšie než večera, nie?" usmiala sa na mňa. Prikývla som a mama ma odviedla do nejakej komnaty.

Bola tam posteľ, ktorej baldachýn tvorili popínavé ruže. Boli tu len dve steny z pavučín a ďalšie dva oblúky. Jeden mieril do paláca a druhý von do záhrad. V tomto paláci zrejme neobľubovali príliš veľké súkromie.

Okrem postele sa v izbe nachádzal stôl z akéhosi dreva a jedna skriňa z rovnakého materiálu. Bola som však príliš unavená na to, aby som si všetko podrobnejšie obzerala.

Ľahla som si do postele a v tom okamihu som zaspala - teda aspoň tak sa mi zdalo.

<^>

Hii! Som very happy, pretože sa mi tak skoro podarilo vydať ďalšiu kapitolu tak skoro a začať tým plniť sľub, že sa to budem snažiť vydávať čo najskôr to pôjde.

Anyway, dúfam, že sa vám kapitolka páčila a aj to, že sa Lauren vrátila k mame. Budem rada ak necháte votes a komentáre :D

Sophie