Konečne bol víkend. Žiadna škola a to znamenalo, že celé dva dni neuvidím Ajshu, ani Dylana. To bolo však asi jediné pozitívum. Doma som sa takmer vždy nudila.

Otec nikdy nemal náladu na rozhovory, práca sa preňho stala dôležitejšia než vlastná dcéra. V takýchto chvíľach som si želala, aby mama nikdy nebola odišla. Pýtala som sa samej seba: ako nás tu mohla nechať? Čakala, že to pochopím, keď zmizla bez vysvetlenia? Nechápala som doteraz o nič viac, ako keď som mala desať rokov.

Zároveň ma vždy zaplavila vlna nenávisti. Keby nebola odišla, otec by sa nikdy nebol tak veľmi zmenil. Keď s nami ešte žila, smial sa, čítaval mi rozprávky a bola som preňho dôležitá. Akonáhle zmizla, áno, ďalej sa o mňa staral, ale zbytočné slovo nevypustil z úst, ani sa ma nespýtal, či s niečím nepotrebujem pomôcť.

Moji rovesníci na mňa vždy hľadeli ľútostivo, no nik neprišiel so zámerom stať sa mojím priateľom.

Po čase som prestala naháňať spolužiačky po triede, či skúšať rôzne spôsoby aby si ma všimli. Bolo to zbytočné.

Dnes ráno ma však prekvapilo, že nepočujem obvyklé hučanie kávovaru v kuchyni ako vždy, keď si otec robil kávu.

Dokonca som ani nepočula buchnúť dvere, čo bol každé ráno zvuk, ktorý mi napovedal, že otec ide do práce.

Znepokojená som sa pobrala vyriešiť tú záhadu. Možno sú moje obavy zbytočné a otec len ochorel a mne nič nepovedal, čo sa celkom bežne stávalo. No i tak mi v mysli hlodali pochybnosti, či je to naozaj tak.

Nakukla som do kuchyne, ktorá zívala prázdnotou. Všetko bolo tak, ako som to včera večer nechala. Riad bol v policiach, na čistý stôl dopadal cez okno lúč svetla.

Pokračovala som do otcovej kancelárie. Zaklopala som na zavreté dvere a čakala odozvu. Nič. Žiadna odpoveď, či iný zvuk. Len ticho.

Pomaly som otvorila dvere a vstúpila dovnútra. Otcova pracovňa vyzerala tak ako vždy. Knihy vzorne uložené v policiach, na stene jediný obraz: zarámovaná fotografia mamy s otcom. Pohľadom som prešla na stôl a zbadala som ho ležať tvárou dolu na jednej z kníh. Lampu mal stále zasvietenú.

Pravdepodobne zaspal pri čítaní, stávalo sa mu to často. Podišla som k nemu a jemne ním zatriasla. Nič. Obvykle otca zobudil aj ten najnepatrnejší zvuk, ale teraz ním ani nehlo. Oči mal stále zatvorené a čosi na tom celom bolo čudné.

Keď som si uvedomila, čo na celej situácii nesedelo, zarazene a vydesene som odstúpila. Nedýchal. Človek predsa dýcha aj v spánku, ale môj otec nespal. Nedokázala som to vysloviť. Bolo pre mňa neuveriteľné, že by len tak náhle... Zomrel.

Vybehla som z pracovne a v panike som ani poriadne nevedela, čo robiť. V hlave mi vírili samé otázky, na ktoré som nepoznala odpoveď a na niektoré som ju ani vedieť nechcela.

<^>

To, čo sa stalo potom, si veľmi nepamätám. Viem, že som volala, potom prišlo množstvo ľudí, bol pohreb... Všetko sa stalo príliš rýchlo a jediné, čo si pamätám veľmi jasne, bolo to, aká som zo všetkého bola veľmi zmätená a nič som nechápala.

V škole som sa po tom všetkom snažila ostatným čo najviac vyhýbať. Bohužiaľ, išlo to ťažšie ako predtým. Teraz si ma všetci všímali, šepkali si o mne, želali mi úprimnú sústrasť a hovorili, že za nimi môžem kedykoľvek prísť. Odrazu mi ponúkali pomoc. Lenže už som o ňu nestála.

Najhoršie to bolo s Dylanom a Ajshou. Dylan ma stále prehováral, že teraz by som nemala byť sama keď ma stretla taká tragédia a že on veľmi rád bude ten, kto so mnou ostane. Odmietla som ho ešte ráznejšie. Ak by som aj s niekým mala tráviť čas, určite nie s ním.

Ajsha sa tomu všetkému len smiala. Vraj som až taká hrozná, že so mnou nemohol vydržať ani môj vlastný otec. To bolelo. S otcom som síce za posledné roky nemala príliš dobrý vzťah, ale svojím spôsobom mi chýbal.

Náš dom bol odrazu veľmi prázdny i keď predtým otec nedával svoju prítomnosť najavo. Ráno som už však nepočula hučanie kávovaru, ani buchnutie dverí, či vŕzganie podlahy na chodbe vždy, keď tadiaľ prešiel.

Otec mi odkázal dom a všetko čo vlastnil. Keďže som už mala osemnásť, nemusela som ísť do sirotinca. Možno by však bolo lepšie, keby som každý deň nemusela prejsť okolo jeho kancelárie s tým, že som si veľmi jasne uvedomovala prázdnu stoličku a zhasnutú lampu za dverami, ktoré som sa neodvažovala otvoriť.

Raz v noci som sama jedla vo svojej izbe a pred sebou som mala ešte pootvárané učebnice, z ktorých som sa toľko ešte dnes potrebovala naučiť.

Už sa mi vôbec nechcelo, lenže ak chcem úspešne dokončiť školu a pracovať niekde, kde ma to bude baviť, nemohla som sa na to vykašľať, aj keď by som to spravila veľmi rada.

Zrazu som začula nejaký spev. Bol krásny a príjemne sa to počúvalo, no na smrť ma to vydesilo. Nemalo to odkiaľ vychádzať. Okno som mala zatvorené, a mobil s počítačom vypnuté.

Ten spev akoby vychádzaľ zovšadiaľ. Potom sa zrazu zjavila nejaká bytosť vo veľkosti mojej ruky od ramena až k dlani. Tvorilo ju len dúhové svetlo. Zľakla som sa tak, že som pustila tanier na zem a ten sa rozbil.

Potom to zmizlo a spev tiež. Šokovane som sa rozhliadala po svojej izbe. Čo to bolo? Ako sa to tu vôbec zjavilo? Ešte stále som sa triasla keď som upratovala rozbitý tanier a neskôr som sa už na učenie nedokázala sústrediť.

<^>

Uf, celkom mi trvalo kým som napísala túto kapitolu, ale hlavné je, že existuje. Postavy stále nie sú ešte úplne rozvinuté, ale váš názor poteší :)

Soph