Väznica bola tichá. Netuším, či som tu bola hodiny, či dokonca dni. Absolútne som strácala pojem o čase utápajúc sa v bezútešných myšlienkach. Zakaždým keď som si spomenula na to, čo sa so mnou malo stať, oblial ma studený pot a po tele mi prebehli zimomriavky. Desilo ma to, ale ani náhodou som sa nechystala cúvnuť. 

Edran už hodnú dobu neprevravel ani slovo, len zamyslene civel na mreže pred sebou. Nemusel povedať nič a aj tak som veľmi dobre vedela, čo by mi najradšej povedal. Lenže bola som až príliš tvrdohlavá na to, aby ma čokoľvek presvedčilo.

Po dlhom čase sa vo väznici ozvali kroky. Po chrbte sa mi plazila ľadová ruka strachu. Rozhodli sa, že ma zabijú? Pri tej myšlienke som sa celá roztriasla.

Do žalárov vstúpila osoba, ktorú som si vtedy želala vidieť zo všetkých najmenej. Ten otravný úškľabok sa mi vryl do pamäti až príliš dobre na to, aby som ho niekedy prestala nenávidieť.

,,Och, aký smutný pohľad. Ale koniec koncov vyzeráš ako vždy, Lauren. Ako troska, ktorou si vždy aj bola," povedala Ajsha a s úškrnom na tvári a sledovala moju tvár. Lenže mne už nemohla povedať nič, čo by ma zničilo. Dokonca ma teraz ani nezaujímalo, čo bola vlastne zač.

,,Lauren, no taaak. Prebuď sa trochu. Ako sa ti páči stretnutie so starou priateľkou?" pýtala sa ma. Len som sa na ňu pozrela a zistila som, že je mi naozaj úplne ukradnutá.

,,Takže nie?" spýtala sa s prižmúrenými očami, keď som niekoľko minút neodpovedala. Vykročila dopredu a hravo prešla cez mreže až do mojej cely bez toho aby ich odomkla. Jej telo sa pri tom prechode zmenilo na čierny dym a ona stála predo mnou v mojej cele.

Vyskočila som na rovné nohy. Šaty som mala špinavé od potuliek v lese a vysedávania v špinavej väznici.

,,Niečo som sa ťa pýtala, Lauren," Ajsha sa odrazu vrhla dopredu, jej štíhle studené prsty zovreli môj krk a nadľudskou silou ma zdvihli k jej tvári, keďže ja som bola z nás dvoch vždy tá nižšia.

,,Veľmi rada by som teraz sledovala ako z tvojich očí vyhasína život, ako je moja tvár to posledné, čo uvidíš zmietajúc sa v bolesti," syčala mi do ucha a mňa na tvári ovanul jej dych, ktorý smrdel dymom. ,,Bohužiaľ," povedala a jej oči boli len centimeter od tých mojich. ,,Zomrieš až večer. Ale neboj sa, budem tam, aby som sledovala ako tvoja hlava padá a všetky víly kričia rovnako ako vrešťali, keď sme popravili tvoju matku. Bolo to šialene smiešne, víly vyzerali ako pomätené. Viem si dokonale predstaviť ako budú šalieť, keď uvidia tvoje zakrvavené a bezhlavé telo," s týmito slovami sa Ajsha syčivo zasmiala a rozplynula sa na dym, ktorý mi naplnil pľúca.

Padla som na zem a dusila som sa. V hlave mi stále dunel Ajshin smiech.

,,Dosť!" skríkla som z čírej beznádeje, keď som aspoň na chvíľu lapila dych. Dym sa stratil z môjho tela a naokolo znovu zavládlo ticho. Hltavo som dýchala čerstvý vzduch, ležiac na vlhkej zemi. 

,,Lauren?" ozval sa z vedľajšej cely Edran. Zdvihla som hlavu a pozrela som sa naňho. Pod smaragdovo zelenými očami mal tmavé kruhy od nedostatku spánku a zračila sa mu v nich bolesť.

,,Som v poriadku," zachripela som a dvíhajúc sa som sa znovu oprela o stenu.

,,Neklam samu seba, Lauren. Po dychu démona ešte nikto v poriadku nebol," povedal Edran a prisunul sa bližšie k mrežiam, ktoré nás od seba delili.

,,Dychu čoho?" spýtala som sa keď som si odkašľala.

,,Tá žena, čo tu bola... Ona nebola Sfeeran ani víla. Je to démon. Tí sa väčšinou do diania v Anterlave nezapájajú, ale vždy im išlo len o jedinú vec - spôsobiť bolesť. Ich dych je ako jed, ktorý ti začne otravovať myseľ a neskôr prenikne až do tvojej duše. Nakoniec si už z tej bolesti taká zničená až z toho šalieš a túžiš to celé ukončiť... Všetci, ktorým sa to stalo sa zabili pretože to už nedokázali uniesť."

Pozerala som sa na Edrana s očami rozšírenými od strachu a desu. Chcela som niečo povedať, opýtať sa ako sa toho mám zbaviť, ale slová sa mi zasekli v hrdle.

,,Dych zmizne len ak démona zničíš," šepol Edran. ,,Lenže to je takmer nemožné. Jediná dýka ich dokáže nadobro zničiť a tá démonka ju má pri sebe. Silne pochybujem, že by ti ju požičala aby si ju zničila," šepol Edran.

,,Ako dlho... Kedy z toho zošaliem...?" šepla som.

,,Záleží len na osobnosti. Slabších to zmohlo ihneď, ale niektorí vydržali aj niekoľko dní... Lauren, do tej popravy ti to asi veľmi neublíži a aj keby..." bolo mi jasné, čo chce povedať. Bolo by to jedno. Aj tak ma dnes popravia.

Ďalej už Edran nepovedal nič, len prestrčil ruku cez mreže. Chytila som ho za ňu. Potrebovala som cítiť aspoň niekoho. Nenávidela som samotu, aj keď som väčšinu môjho života sama bola. A teraz som tu sedela v cele, otrávená Ajshiným dychom a predsa som sa necítila úplne sama.

<^>

Musel už byť večer keď sa v podzemí znovu ozvali kroky. Mreže na mojej cele otvorili dvaja Sfeerania a vyviedli ma von. Nechcela som sa pustiť Edranovej ruky. Zrazu sa mi ani náhodou nechcelo opustiť tú príšernú celu. Lenže Sfeerania mi nedali na výber. Na chodbe sa to už hemžilo ďalšími Sfeeranmi, ktorí odomykali cely a všetky víly viedli po schodoch. Videla som ako vedú aj Edrana a chcelo sa mi plakať. Všetci mali byť svedkami mojej popravy. 

V trónnej sieni som zbadala Sfeerana na tróne akoby sa od nášho posledného stretnutia ani nepohol.  V strede siene bol klát a oň sa opierala nabrúsená sekera s blýskavým ostrím. Vedľa klátu už na mňa čakal jeden Sfeeran s čiernou šatkou natiahnutou cez nos a ústa. Kat.

,,Prijal som tvoju ponuku, víla," prehovoril Sfeeran na tróne počas toho ako sa sieň pomaly zaplňovala vydesenými vílami. ,,Dnes zomrieš."

Sfeerania ma dotlačili až ku klátu a donútili ma kľaknúť si. Srdce som mala až niekde v krku, ale prinútila som sa odolať nutkaniu plakať a ujsť. Musela som vydržať až do samého konca.

,,Nejaké posledné slová?" spýtal sa Sfeeran z trónu a ja som sa snažila nepozerať sa na Ajshu vedľa neho. Jej výsmešný úškľabok mi to celé nijako neuľahčoval. Sieň bola teraz plná víl a všetci ma s hrôzou v očiach sledovali.

,,Sľúb mi, že dodržíš našu dohodu a nijaká víla už vašou rukou nikdy trpieť nebude," povedala som pevne a sama som bola prekvapená tým pokojom. Z davu víl sa ozval srdcervúci výkrik. Obrátila som hlavu tým smerom a zbadala som Toural. Moja priateľka vyzerala úplne zničene, oči plné sĺz a preto som radšej odvrátila tvár.

,,Máš slovo Reula tretieho, vládcu Sfeeranov," pousmial sa Sfeeran na tróne. Kat mi položil hlavu na klát a ja som kútikom zachytila, ako sa Toural snaží vyslobodiť a Edrana, ktorý tam len bezmocne stojí. Nemohla som cúvnuť. Zvrela som oči a začula som nad sebou svišťanie sekery.

<^>

Hello! Ďalšia kapitola a mňa by, ako vždy, zaujímalo, čo si myslíte. Ako bude príbeh ďalej pokračovať? Teším sa na vaše názory.

Sophie