,,Takže... Čo s tým budeme robiť?" spýtala som sa po chvíli.

,,My?" spýtala sa starena.

,,Vy mi nepomôžete?" zmätene som sa spýtala. Bolo mi viac než jasné, že sama nezvládnem nič. ,,Len žartujete, však?" hlesla som dúfajúc v pravdivosť mojich slov. Starena však chvíľu vôbec neodpovedala a mne začínalo dochádzať, že sa mi pomôcť vlastne nechystá.

,,Prečo ste za mnou v tom lese vôbec prišli?" vykríkla som z číreho zúfalstva. ,,Len preto aby ste mi povedali, že situácia je ešte horšia ako som si myslela a vy mi s ňou vôbec nehodláte pomôcť?!"

,,Nuž... Neber si to osobne, ale..." starena sklopila zrak a zdalo sa, že nedokáže nájsť slová aby mi odpovedala. A ja som tomu vôbec nerozumela.

,,Nebrať si to osobne? Je to vôbec možné? Vás sa to snáď netýka? Aj vy tu žijete!" cítila som ako sa mi do očí hrnú slzy. Ach, už zase! Nenávidela som slzy a odkedy som prišla do Anterlavu, stávalo sa to čoraz častejšie.

Až teraz som si však uvedomila aká bezmocná vlastne som a ako ma to všetko vlastne trápi. Doteraz som ani nemala čas poriadne sa nad všetkým zamyslieť. Stalo sa toho tak veľa za taký krátky čas... Vlastne som vôbec netušila, čo sa stalo s mojou matkou. Stihli ju Sfeerania už popraviť alebo čakajú na to, kým chytia aj mňa?

A čo Toural? Čo sa s ňou vlastne stalo? A Edran? Obetoval sa aby som ja mohla ujsť. S veľkou pravdepodobnosťou už ani nežije... A pritom si takýto koniec vôbec nezaslúži - nie potom, čím všetkým si musel prejsť.

,,Ach dievča... Neber si to zle. Som len zbabelá starena, ktorá ti aj tak nedokáže pomôcť. Vždy som bola zbabelá a ustráchaná a ani po toľkých rokoch sa to nezmenilo," prerušila odrazu starena tok mojich myšlienok.

Nechápavo som na ňu pozerala so zahmleným zrakom. Bolo mi úplne jedno, či si myslela, že má alebo nemá dosť odvahy. Odvaha nikdy nebola o pocitoch, ale o skutkoch.

,,A čo si myslíte potom o mne? Ušla som odtiaľ - a odvtedy som sa zľakla aj vlastnej predstavivosti. Viete, tých uväznených ľudí tam vôbec nezaujíma, či sme alebo nie sme odvážni. Tak či tak potrebujú našu pomoc. Lenže ja to sama nezvládnem a preto vás potrebujem," utrela som si slzy z očí i keď som mala pocit, že sa tam čochvíľa vrátia.

,,Ty to ale nechápeš," trpko odvetila starena. ,,Vôbec by si mi nemala veriť. Nie som len zbabelá, som navyše aj zradca. Zradila som Sfeeranov počas prvej vojny - svoj vlastný druh. A potom som zradila aj víly a spôsobila pokračovanie tej nenávisti a krviprelievania."

Tak teraz ma dostala. Sedím v jednej miestnosti s osobou, ktorá je zodpovedná za utrpenie mojich priateľov a mojej matky? Nechcela som veriť vlastným ušiam! Už som vážne prestávala všetkému rozumieť. 

,,Prečo ste teda za mnou prišli? Prečo ste mi rozprávali celý ten príbeh?" pýtala som sa zmätene.

,,Pretože chcem aby sa to všetko skončilo. Nikam som nikdy nepatrila, pretože som vždy chcela aby ma prijali tí druhí, až kým som konečne nepochopila, že dokonalá nie je ani jedna strana a že obidve urobili chyby. Bola však chyba považovať sa za sudcu, ktorý má rozhodnúť víťaza. Nezmúdrela som ani vekom..."

,,Toto podľa mňa nie je pravda. Čo to nevidíte? Pochopili ste celú pointu tejto vojny! Ani víly, ale ani Sfeerania v podstate nemajú pravdu a preto nemá zmysel bojovať - pretože nech vyhrá akákoľvek strana, nebude to spravodlivé," začala som rozprávať s novou energiou a sama som nevedela prečo utešujem ženu, ktorá mi spôsobila toľko trápenia.

,,Čo teda urobíme?" vyzeralo to, že starenu moje slová zaujali a ja som sa musela len pousmiať nad tým, ako sa toto celé zo sólovej záchrany premenilo na spoluprácu.

,,Dohodneme sa so Sfeeranmi. Ponúkneme im dohodu, ktorá bude prospešná pre obidve strany tak, aby sme mohli žiť v mieri."

,,Ty vieš, že je len jediná vec, ktorú sú ochotní akceptovať za záruku mieru. To, po čom túžili už celé roky. A obidve vieme, že je to nemožné. Budú žiadať len jediné... A to je hlava tvojej matky a tá tvoja. Neveria, že mier bude možný ak vílam bude vládnuť jej rod," starena mi pozerala rovno do očí a ja som vedela, že má pravdu. Lenže ja som sa už nemienila vzdať.

,,Urobím všetko preto, aby som zachránila svoju rodinu a priateľov. Oni riskovali svoj život kvôli mne. Je správne aby som spravila to isté." Len ťažko som mohla uveriť, že tieto slová opustili moje ústa. V skutočnosti som totiž bola úplne vydesená.

Smrti som sa bála od chvíle, čo mi vzala otca. Predtým sa totiž nezdala taká reálna ako potom, čo som ju zažila na vlastnej koži. A tak som sa teraz skrátka snažila odignorovať strach a myslieť na to, čo bolo treba urobiť. 

Bolo to presne ako keď som na konci školského roka musela podstupovať záverečné skúšky. Bola som z toho vydesená, najradšej by som ušla čo najďalej, len aby som si tým nemusela prejsť. Lenže som dobre vedela, že je to neurobím a musím cez to prejsť. Presne tak to bolo aj teraz.

,,Nuž a teraz keď ste konečne odhodlaná pomôcť mi, mohla by ste mi konečne prezradiť aj svoje meno," prerušila som chvíľu ticha, počas ktorej na mňa starena len zmätene zízala.

,,Henaag," odvetila starena pomaly. ,,Lenže ako to všetko chceš urobiť? Sfeerania ťa chytia a zabijú skôr ako sa dostaneš k slovu. Vôbec ťa nebudú chcieť počúvať."

A tu prichádzala na scénu tá ťažšia verzia môjho zachraňovania. Vôbec som netušila ako mám Sfeeranov prinútiť aby ma počúvali.

,,Vari Sfeerania nemajú súd alebo čosi podobné? Nejaké zákony?" pýtala som sa.

,,Majú... lenže to by si musela byť jedna z nich, aby sa ťa to týkalo," pokrútila hlavou Henaag.

,,Vari nežijeme všetci v tej istej krajine? Nie je Anterlav domovom pre nás všetkých bez ohľadu na rasu?" vyhŕkla som frustrovane.

,,To ja viem veľmi dobre, moja milá. Lenže Sfeerania si to nebudú chcieť dať vysvetliť."

,,Nie je potom nejaký zákon, ktorý by sa týkal aj ostatných a nielen ich?" Chytala som sa poslednej slamky.

Starena sa zamyslela a ja som nedočkavo čakala na to, čo mi odpovie.

,,Niečo by tu asi predsa len bolo..." začala Henaag a ja som od nadšenia takmer spadla zo stoličky. ,,Niekto zo Sfeeranov by musel byť ochotný vypočuť si, čo máš na srdci. Jedine vtedy by si mohla prehovoriť. Ale..."

,,Ale čo?" vyhŕkla som. Tento deň nakoniec asi nebude až taký hrozný.

,,Nijakého Sfeerana k dispozícii nemáme," pozrela na mňa Henaag nechápajúc moje nadšenie. Musela som sa rozosmiať.

,,Že nemáme?! Aj ty si predsa Sfeeran," znovu som sa zasmiala.

,,Oni ma za svojho už dávno nepovažujú. Zradila som ich," sklonila hlavu starena.

,,Lenže ak ťa za svojho považovali keď si zrádzala víly, musia ťa vypočuť! Je to naša jediná šanca!" naliehala som.

Henaag nad tým uvažovala a ja som popritom takmer ani nedýchala.

,,Nuž dobre, kedy vyrážame?" a s týmito slovami sa na mojej tvári roztiahol jeden z najširších a najúprimnejších úsmevov, aké kedy mohli byť.

<^>

Hello! Konečne som sa tu objavila po niekoľkých storočiach! Chcela by som byť pri písaní tohto príbehu teraz aktívnejšia keď už sú konečne letné prázdniny a mám na to viac času ako cez školský rok. Taktiež dúfam, že tu so mnou aspoň niekto ešte ostal.

Sophie