Ak zo záhadnej vraždy Toma Sandersona vzišlo pre ľudí niečo dobré, tak to bol dôvod naviac, prečo neznášať Aarona Lyncha a robiť mu zo života ešte väčšie peklo, ako si už vytvoril on sám. Okrem iného musel každý večer vyháňať mladých faganov, čo mu pravidelne chodili robiť bordel na jeho pozemok. Osamelý dom na ešte osamelejšej poľnej ceste bol ukážkový terč, ukážkové miesto pre mladých na chľast, drogy a bohviečo ešte. A polícia sa tvárila, akoby sa vôbec nič nedialo.

Avšak to nie je dôvod, prečo tento príbeh vznikol. V podstate to je úplne bežná vec. Tento príbeh by vôbec nebol napísaný nebyť faktu, že to bolo taktiež ideálne miesto pre dokonalú vraždu. Poloha tohto domu v tom neodohrávala takú veľkú rolu, ako sa na prvý pohľad zdá. Dokonalým miestom to robil jeho obyvateľ.

Aaron Lynch, večne mrzutý starec s veľkým zahnutým nosom, hustým uhľovočiernym obočím a vlasmi, kde-tu plešinka. Jeho nasrdenosť je viditeľná už z diaľky, doslova. Keď sa čo i len kúsok priblížite k jeho pozemku, môžete začuť hundranie. Z neho za rekordný čas prejde na hulákanie prúdu nadávok, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani sám Satan, adresované osobe na muške jeho vzduchovky – vám. Síce nie je známe, že by niekoho naozaj zastrelil, no mestečkom Greenribbon kolujú zvesti o malom chlapcovi, pekne domodra zmaľovanom po tom, čo sa mu odvážil zaklopať na dvere počas jeho poobednej siesty. Koho zaujíma, že mu niesol skautské koláčiky? Jediné, na čo Aaron v tej chvíli myslel, bolo narušenie jeho súkromia. Ako by mohol nadávať na celý svet, keď ho niekto v jednom kuse vyrušuje. Chudák chlapec strávil takmer tri týždne v nemocnici a útočník bol prepustený na podmienku. Skautské koláčiky, príčina tohto incidentu, sa nikdy nenašli.

Príde vám jeho príbeh povedomý? Myslíte si, že ho poznáte? Nuž, nemohli by ste byť na väčšom omyle.

I keď v tomto momente už určite chápete, ako spravil Aaron Lynch zo svojho domu dokonalé miesto pre dokonalú vraždu. Agresívny starec, mieriaci vzduchovkou na každého, kto sa k nemu priblíži. Nikto sa teda nečudoval, keď sa 13. marca našiel Tom Sanderson. Zastrelený.

Aj keď mal Aaron nepriestrelné alibi, ľudia slepo verili, že to on zavraždil dedinského miláčika, lebo v to veriť chceli. Báli sa ho, nenávideli ho. A keď raz za mesiac išiel na nákup nevyhnutností, uhýbali mu z cesty, rodičia brali svoje deti do náručia, niektorí sa aj otočili na päte a uháňali druhým smerom, akoby sa na nich chystal každú chvíľu vrhnúť. Kaviarne mu zatvárali pred nosom, z krčmy na neho prúdili nepekné narážky a potraviny...

„AKO TO MYSLÍTE, 32 LIBIER?! Keď som to počítal, bolo to rovných 25!" zhúkol na objemnú ryšavú predavačku a tresol päsťou po pulte.

Tá si len napravila okuliare na malom nose a okázalým drzým tónom mu na to odvetila: „Museli ste sa pomýliť, je to 32 libier."

Aaron pevne zovrel palicu. „Nezahrávaj sa so mnou!" ukázal na ňu hrubým prstom, „dobre vieš, koľko môj nákup stojí. Tak prestaň robiť veci ešte horšími, ako už sú." S týmito slovami hodil na pult rovných 25 libier a zhrabol igelitku s nákupom. Predavačka sa s ním chystala opäť pustiť do hádky, no po hnusnom pohľade, ktorým ju obdaroval radšej zavrela ústa a začala skenovať ďalší nákup. Starec, ešte mrzutejší ako keď si ráno vylial kávu na jeho najčistejšie tričko, odkrivkal von z obchodu a namieril si to do svojho brlohu.

Hneď po príchode do jeho skromnej chatrče na neho vybehol jeho nesmierne škaredý a tučný mastif Špeky.

„Hej, chlapče, som späť," pozdravil ho a poškrabkal za ušami. Špeky sa začal predvídateľne snažiť vopchať jeho obrovskú hlavu do igelitky a zožrať z nej všetko, čo sa do neho zmestí.

„Ale ideš ho?! Nechaj tú tašku, inak ti týždeň nedám nažrať!" okríkol ho Aaron v momente. Uslintaný pes teda stiahol chvost medzi nohy a vrátil sa k svojej obľúbenej činnosti – spaniu v rohu kuchyne, kde mal jeho pán vždy nahádzané špinavé oblečenie.

Starec prešiel cez skromnú kuchyňu k zaprášenej rozheganej skrinke, ním nazývanou špajza. Svoje najlepšie roky už mala dávno za sebou, ako vypovedali dvere, ktoré po otvorení okamžite vypadli z pántov, akoby sa na tento okamih pripravovali celý deň. Aaron škaredo zanadával, šmaril tašku s nákupom dovnútra medzi zopár zabudnutých plesnivých jabĺk a zoschnutých rožkov, len tak spakruky nasadil dvierka späť a zabuchol ich. Po tom náraze opäť vypadli, no to už bol s hundraním na ceste do ďalšej a zároveň poslednej miestnosti.

„Ja im dám, obviniť ma z vraždy," hundral si cestou, „a následne ma naoko prepustiť, len aby sa ma potom ľudia snažili ošklbať na každom kroku! Keď sa dolapí ten grobian, čo to na mňa narafičil, vlastnoručne ho zahrdúsim!"

Keby mal dvere, do ktorých zatlačiť, istotne by sa s vrzgotom otvorili. Lenže tie tam už neboli odkedy si pamätal a vzhľadom na jeho vek to bolo úctyhodne dlho. V nose ho pošteklil prach. Už desaťročia ho nikto neutrel, a ani neutrie. Ozvalo sa pišťanie myší, tiché cupkanie ich labiek a škrabot ich maličkých pazúrikov po špinavej podlahe. Odložil palicu do kúta, vyzliekol si kabát a hodil ho na dotrhanú posteľ, alebo presnejšie povedané, na zničené kusy niečoho, čo bolo kedysi matracom.

Toto je moment, kedy by sa každý začal ľutovať pre jeho úbohý život. Avšak tu sa rozprávame o Aaronovi Lynchovi, a ten nikdy neľutoval nikoho, nielen seba. Teda okrem...

Pred domom sa ozvalo hlasné zakopnutie a tichá nadávka. Aaron v sekunde spozornel, zdvihol si palicu a mrmlajúc krivkal na dvor. Len čo otvoril predné dvere, ktoré tam zázračne vydržali až do toho dňa, zahnal sa palicou so slovami: „Tak ťa zmastím, že ťa ani sám Boh nespozná!"

Mladík sa však svižne uhol, čierne kučery mu len tak viali za ním a palica prerazila akurát tak vzduch. Keď Aaron spoznal muža pred ním, oprel sa o rímsu a zúženými očami ho sledoval.

On sa opäť vystrel a diplomaticky sa mu pozdravil: „Príjemné dopoludnie aj tebe, otec."

„Caleb," kývol mu hlavou Aaron a uvoľnil mu miesto v dverách, čím ho pozval dnu.

Caleb Lynch prijal pozvanie ako samozrejmosť a vošiel do chajdy. Strčil si ruky do vreciek jeho nohavíc a namieril si to rovno do kuchyne.

„Devin Eaton sa pred hodinou našiel v jeho apartmáne. Obesil sa," oznámil Caleb cestou ako niečo, čo sa deje na dennej báze. Aaron ho nasledoval.

,,Zišlo by sa ti trochu to tu zrenovovať," zmenil Caleb tému, avšak jeho otcom to ani nehlo, kým vyberal obitý kus plechu prehĺbený v strede, ktorý používal ako hrniec.

,,Vymaľovať to tu..." pokračoval, kým Aaron nalieval vodu do hrnca, ,,alebo to radšej celé zbúrať a prestavať nanovo," zakončil a oslnivo sa na neho usmial. Otec mu úsmev naoko opätoval a dal na otlčený sporák variť vodu.

,,Tvoj zmysel pre humor je stále na bode mrazu," skonštatoval, keď začala voda vrieť. Rukou zabalenou v zničenej utierke zobral ten úbohý kus plechu a vodu prelial do dvoch, kedysi bielych, dnes už čiernych hrnčekov s odbitými uškami.

Caleb zatiaľ odtiahol špinavý červený záves s bielymi bodkami, za ktorým by ste očakávali zamazané nepriehľadné okno. Keď sa však dva kusy látky od seba oddelili, odhalila sa veľká korková nástenka.

Do tváre mu vletel vír prachu, rozkašľal sa a nevedel prestať. Aaron k nemu hneď pribehol, napriahol sa a uštedril mu silný buchnát do chrbta, až jeho syn spadol na kolená.

,,Dobre že ešte mám vlastné zuby," zachripel Caleb s očami červenými od kašľa, ,,lebo ak by som ma protézu, tak by mi určite vyletela z úst."

,,Nevďačník," zahundral Aaron a vrátil sa k príprave kávy.

Vystrihnuté úryvky a fotky z novín boli širokou a spletitou červenou sieťou pospájané s inými útržkami papiera. Na nich boli hrubou čiernou fixou napísané mená, dátumy či miesta. No všetky tieto červené cesty viedli k jednej a tej istej fotke s preškrtnutou tvárou, pod ktorou bol modrým špendlíkom pripnuté meno.

Vysmiaty Tom Sanderson na fotke ešte nevedel, že o pár týždňov po jej vyhotovení bude hniť pod zemou a budú ho žrať červy.

,,Takže," zvolal Caleb a priložil ukazovák na Tomovu fotku, ,,jeden mŕtvy novinár dva metre pod zemou," ukazovák druhej ruky namieril na fotku Devina Eatona vystrihnutej z novín, ,,a jeden nafúkaný mafián, bývalý spolužiak a potencionálny vrah s pekným pevne utiahnutým náhrdelníkom z lana okolo krku."

Zobral čiernu fixu a preškrtol Eatona v novom uhladenom čiernom obleku s modrou kravatou. Ešte pred minútou by sa vám zdalo, že ten úprimný úsmev a šťastím rozžiarené oči patria najšťastnejšiemu človeku na zemi. Nakoľko teraz, keď mu jeho peknú tvár špatil symbol smrti, zdalo sa, akoby jeho úsmev bol akýsi silený a oči prázdne. Mŕtve.

Za sebou začul šuchtavé kroky. Otočil sa a bez opýtania si zobral jednu z dvoch šálok s pariacou sa hnedou tekutinou z otcových rúk.

Aaron mu na to zahundral niečo o slušných spôsoboch. Keď sa na neho Caleb pozrel so zdvihnutým obočím, odkašľal si a radšej sa vrátil k téme.

„Slaboch. Pravda mu dýchala na krk, a tak si zvolil zbabelú cestu."

,,Alebo len kryje niekomu chrbát, niekomu, koho miluje," zamyslel sa Caleb a ukázal na fotku ženy v strednom veku, červenou niťou taktiež prepojená s teraz už mŕtvym Devinom Eatonom.

Dlhé blonďavé vlasy mala úhľadne upravené do ulízaného drdola, z ktorého jej netrčal ani jeden jediný vlások. Hypnotizujúce modré oči mala olemované dlhými zvodnými riasami. Zdalo sa, akoby nimi aj na fotke neustále klipkala. Spoza nahrubo namaľovaných červených pier jej vykúkali až neprirodzene biele rovné zuby skrútené do falošného úsmevu. A jej karmínové šaty bez ramienok len pridávali na jej príliš umelej príťažlivosti.

,,Jeho sestra, Jasmina Eaton," pritakal Aaron, ,,to by dávalo zmysel."

Potom sa akosi zvláštne pozrel na Caleba. V jeho pohľade bola celá minulosť, všetky roky, čo už sú za nimi, no aj prítomnosť a každý jeden spoločný moment z budúcnosti, ktorý im vyššia moc dopraje.

,,Urobil by som to isté pre teba," povedal mu.

Caleb sa s pohŕdavým odfrknutím otočil na svojho otca: ,,Pred dvadsiatimi rokmi by som ti možno uveril, otec, no zaspal si dobu."

,,To nič nemení na tom, že by som bez váhania..."

,,Teraz nie!" skočil mu do toho Caleb, ktorý už začínal byť Aaronovou nezmyselnou zbytočnou neodbytnosťou poriadne nahnevaný, ,,teraz naozaj nie je dobrý čas hrať sa dokonalého otca. Áno, zvykol si byť dokonalým, to sa ti musí nechať. No ani smrť tvojej manželky, mojej mamy, neospravedlňuje tie otrasné veci, čo si nám napáchal. Tak prosím, nezhoršuj si to."

Tentokrát to bol Aaron, kto si odfrkol. ,,Tak keď som taký strašný otec, ako ty hovoríš, na čo tu si? Čo tu robíš?!"

To už Caleb nevydržal držať svoj hnev na uzde. Tresol šálku s kávou na stolík, pričom ju takmer celú vylial a totálne naštvaný sa otočil na svojho otca: ,,To, že ti pomáham ešte neznamená, že som ti odpustil!" zrúkol po ňom, ,,pre to budeš musieť urobiť viac ako párkrát mi uvariť kávu!"

Opäť chytil otlčený hrnček do ruky a s výkrikom ho do neho šmaril. Ten sa od Aarona odrazil, spadol na špinavú podlahu a rozbil sa. Aaron rozhodil rukami a zvolal: ,,Tak čo odo mňa ešte chceš, ty nevďačník?! Ja sa snažím! Od smrti tvojho brata sa snažím tak, ako ešte nikdy v živote! A..."

Caleb neveriacky pokrútil hlavou a s očami, do ktorých sa mu pomaly, ale isto začali tlačiť slzy, mu opäť skočil do reči: ,,Takže Eric musel zomrieť, aby si sa spamätal?!"

Aaron, hneď ako začul tie slová a uvedomil si, čo povedal, chcel to vziať späť, no už nebolo návratu.

,,Nemyslel som to tak," zahundral zahanbene.

,,Ale áno, myslel!" zrúkol Caleb a jednu ruku namieril na neho, ,,a možno máš pravdu! Možno keby si aj ty zomrel, tak by som sa snažil pochopiť tvoje myšlienkové pochody a všetko, čo si napáchal!"

Aaronovi tvrdosť Calebových slov nahnala slzy do očí. Caleb sa vyčerpane zvalil na starú, rozheganú stoličku, div že sa nerozpadla, a sťažka dýchal. Pravou rukou si frustrovane prehrabol čierne strapaté vlny.

Nadýchol sa, aby k tomu niečo dodal, no prerušilo ho vykopnutie dverí a zvuk viacerých nôh vchádzajúcich do Aaronovho domu, ich domu, skrývajúceho tony spomienok.

Caleb si so svojim otcom vymenil veľavýznamný pohľad, ktorým si v sekunde povedali všetko, čo by si slovami vysvetľovali možno aj desiatky minút. Hádka bude musieť počkať, teraz majú dôležitejšie veci na práci.

Aaronovo typické hundranie okamžite naplnilo celý dom: ,,Tie dvere tam stoja odkedy si ja pamätám, zázrak, že ešte držia, a vy ich len tak vykopnete, akoby sa nechumelilo?!" Chrliac nadávky jednu za druhou čo najrýchlejšie kríval smerom k niekdajším hlavným dverám aby stihol na čo najdlhší čas odpútať pozornosť od jeho syna.

Ten sa v momente, ako sa Aaron pobral preč postavil a zastrel ich nástenku otrhaným závesom. Nerobili nič nelegálne, žiaden zo vtedajších zákonov nehovoril o tom, že bežný občania sa nemôžu pokúšať vyriešiť prípad. A hlavne taký, s ktorým polícia už takmer pol roka nevie ani pohnúť. No aj tak nedokázali predvídať reakciu vonkajšieho sveta, keby sa ľudia v ňom dozvedeli, že Aaron pátra po koreni tohoto otrasného prípadu, a tak to radšej neriskovali.

Len čo však nástenku nebolo vidno, začul z chodby, do ktorej pred malou chvíľkou vošiel Aaron, otcov nahnevaný a mierne drzý hlas: ,,Vážne ste museli prísť v nepriestrelných vestách, s helmami na hlavách a zbraňami v rukách?" Caleb prekvapene otočil hlavu smerom k nemu, ,,to sa ma až tak bojíte?"

V jeho čiernovlasej hlave to išlo na plné obrátky. Má ísť za otcom a pomôcť mu? Zvláda tú situáciu aj sám? Zaslúži si z nej vôbec vyviaznuť? Eric by vedel, čo robiť, preletelo mu hlavou, no hneď túto myšlienku potlačil, keď začul pokojný mužský a o niečo drzejší hlas.

,,Aaron Lynch, ste zatknutý za..." ďalej sa nedostal. Bol prerušený chrapľavým smiechom osloveného.

Viac Calebovi nebolo treba. Vyštartoval z kuchyne ako taký blesk a prudko zabrzdil až tesne pred tým, ako sa takmer zrazil s jedným z piatich kukláčov.

Ihneď sa narovnal a pokúsil sa vyzerať aspoň trochu diplomaticky. Bradu hrdo zdvihol hore a zatváril sa vážne, aj keď vedel, že on nič vážne nevyrieši. Vždy sa spoliehal na svoj humor a charizmu. A to urobí aj teraz.

,,Páni," trochu sa zasekol pri pohľade na piatich ozbrojených nafúkancov, ,,čím to je, že ste nás poctili vašou návštevou?" V duchu si ihneď za to strelil facku. Takto otcovi vôbec nepomáha.

Kukláči ho však úplne odignorovali. Jeden z nich schmatol Aarona za lakeť, prudko ho otočil a bezcitne ho pritlačil o stenu.

,,Au, ty idiot, hrabe ti?!" zasypal ho Aaron prúdom nadávok, kým mu kukláč nasádzal putá.

Caleb už začínal strácať trpezlivosť. Ako jediný v miestnosti nemal poňatia, čo sa to sakra deje.

,,Hej," zvolal na policajta, ktorý práve zatýkal jeho otca, ,,nikam s vami nejde, kým mi nevysvetlíte, čo sa deje."

On však naďalej nasádzal Aaronovi putá.

,,Hej!" zvolal Caleb, tentokrát hlasnejšie a chcel ho pri tom chytiť za rameno a otočiť k sebe. Iný kukláč ho však skôr, ako stihol pohyb dokončiť, odsotil preč, až sa zapotácal a len - len že nespadol.

,,Caleb, nechaj to tak," oslovil ho otec pevným hlasom. Aj keď sa to pred ich milou návštevou snažil všemožne skrývať, jeho syn zbadal strach. Strach, že niečo vyjde najavo. Niečo skrýval.

,,Vy to nechajte tak!" prísne ho okríkol jeden z policajtov chrapľavým hlasom, pričom zdôraznil prvé slovo, ,,váš syn si zaslúži vedieť pravdu."

,,Akú pravdu?" opýtal sa Caleb vyčerpane. Havranie vlny mu padali do očí po jeho predchádzajúcom pokuse zastaviť zatýkanie Aarona.

,,Pán Lynch," vypľul jeho meno, ,,je zatknutý za manipuláciu s dôkazmi a predkladanie falošného alibi."

Do Calebových zelených očí sa nahrnuli slzy. Všetko, čo celé roky poctivo budoval, celý ich vzťah, hoc krehký a narušený, no bol tam, to všetko sa mu v tom momente zrútilo pred očami ako domček z karát.

Keď sa pomaly pohľadom presunul na Aarona, jediné, čo mohol jeho otec vidieť, boli tie dva smaragdy plné bolesti a zrady skryté za čiernymi prameňmi vlasov, akoby dúfali, že ich pred ním uchránia. Pred ním, jeho otcom, jeho jedinou rodinou.

,,Je to pravda?" opýtal sa ho Caleb cez stiahnuté hrdlo. Aaron preglgol. Nemohol odpovedať, nedokázal to. Nedokázal sa mu pozrieť do očí a povedať pravdu. Kiežby tá ležala niekde inde.

,,Dobre, koniec tomuto divadielku," zavrčal ten istý policajt a potiahol Aarona za rameno jednej z rúk spútaných za jeho chrbtom, ,,ideme."

A tentokrát Caleb neurobil nič, aby Aaronovi pomohol. Nič nepovedal, nič mu nepodstrčil, len sledoval ako ho odvádzajú do policajného auta a odvážajú preč z jeho dohľadu.

Len čo sa zvuk motora stratil v diaľke, Caleb sa otočil a pomalým krokom, takmer ako v sne sa vrátil do domu.

Klamal mu.

Vošiel do kuchyne, kde to všetko stále zostalo presne tak, ako to tu nechal, keď sa rozbehol otcovi na pomoc. Aaronov obitý hrnček bol stále položený na stolíku, káva v ňom bola už dávno studená. Jeho šálka ležala rozbitá na zemi.

Klamal mu.

Zvrieskol a stiahol závesy zo steny. Ironicky potichu spadli na zem. S ťažkým dýchaním a nenávisťou hľadel na nástenku a všetky vysmiate ksichty na nej. Vypustil všetok hnev von a bezhlavo strhával fotky, špagáty a články, ktoré len tak lietali miestnosťou. Trhal, ničil, kričal, a až keď už nezostalo nič, čo by mohol zdemolovať, schmatol nástenku za horný kraj a prudko potiahol.

Neodpadla na prvý pokus, čo ho iba ešte viac nahnevalo, a tak ju na druhý pokus urval aj s omietkou.

Všetok hnev bol preč, zostal len smútok a zúfalstvo. Zviezol sa popri stene na zem, na ten bordel, čo tam narobil a usedavo sa rozplakal. Slzy mu tiekli zo smaragdových očí po tvári, skadiaľ mu padali na tričko, ktoré mal do pár sekúnd celé zmáčané jeho vlastnými slzami.

Ruky mu podvedome vyleteli do jeho čiernych kučier. Na lakti zacítil vlhké štuchnutie a pri uchu začul kňučanie. Cez slzy sa pozrel na Aarovho mastifa.

,,Och, Špeky..." vzdychol si a dovolil mu položiť si veľkú tučnú hlavu do jeho lona. Len čo tak urobil, pes ho celého oslintal, no bolo mu to jedno.

Klamal mu. A vlastne ho to ani neprekvapovalo.

▫▫▫

Sadol si na chladnú kovovú stoličku a hlavu si oprel o stenu za ním. S rukami prekríženými na hrudi sa pripravoval na pohľad na osobu za mrežami.

Po pár sekundách sa odhodlal a so zaťatou sánkou sa pozrel na Aarona sediaceho na posteli v zadržiavacej cele. Hľadel na svojho syna pohľadom, v ktorom sa miešal žiaľ a strach. Calebovi bolo z toho muža zle.

No neprišiel sem kvôli nemu. Prišiel tu kvôli odpovediam, ktoré aj napriek jeho prosbám venovaným Greenribbonskej šerifke Moosovej nedostal. Zaslúžil si ich. A tak pristal na túto nepríjemnú alternatívu.

,,Máš presne päť minút na to, aby si ma presvedčil, nech pokračujem vo vyšetrovaní Tomovho prípadu, inak končím, a ty môžeš stráviť zvyšok tvojho úbohého života plesnivením za mrežami." V jeho slovách nebolo ani stopy po ľútosti. Boli ostré ako britvy, každé jedno sa s ľadovou presnosťou zabodávalo do Aaronovej rozorvanej duše.

Starec si hlboko povzdychol. Nevedel, aké slová má zvoliť. Z Calebovho prístupu bolo jasné, že ak povie niečo, čokoľvek zle, už nikdy k nemu neprehovorí. Bol jeho posledná rodina, posledný a jediný človek, na ktorému mu záležalo, a to nesmie dopustiť.

A preto sa rozhodol pre pravdu.

,,Ten kamerový záznam bol falošný." Caleb len privrel oči, opäť si oprel hlavu o stenu za ním a márne sa pokúšal upokojiť svoj roztrasený dych.

,,Neviem... neviem ako, neviem prečo," pokračoval Aaron potichu keď videl, že na to nedostane žiadnu reakciu, ,,jednoducho za mnou v ten deň prišla Sabrina a povedala, že som voľný, že mám alibi."

,,Musel si vedieť, že si o tom čase nebol pred jej obchodom! Vedel si, že ťa ich kamera nemohla zachytiť, keďže si tam nebol!" skočil mu do reči Caleb zvýšeným hlasom.

,,A čo som mal robiť?!" skríkol Aaron zúfalo. V jeho hlase však bolo stále počuť naliehavosť. Celým telom i dušou sa snažil presvedčiť Caleba o svojej nevine. ,,Mal som sa priznať?! Prepáčte, to bude nejaký omyl, zatknite ma znova!" prudko sa postavil a na svoj vek prekvapivo svižným krokom prišiel až k mrežiam, ktoré schytil oboma rukami, ,,JA - SOM - NEMAL - ALIBI! Stalo sa to uprostred noci, ty manták! Spal som! Jediným svedkom mi je Špeky!"

Caleb sa taktiež prudko postavil, až sa stolička pod ním zaknísala a takmer spadla na zem. Pár krokmi, z ktorých sršal hnev a opovrhnutie, vymazal vzdialenosť medzi nimi. No on nechytil mreže do rúk. Nechcel sa pri tom náhodou dotknúť tých Aaronových.

,,Mohol si mi to aspoň povedať!" sykol mu cez zaťaté zuby do tváre, ,,spolu by sme to nejak vyriešili!"

Aaron sa na malý moment zatváril prekvapene, no to ihneď vystriedalo odhodlanie.

,,Nemohol som ťa do toho ťahať," vzdychol a zvesil ruky pozdĺž svojho tela, ,,už to, že mi pomáhaš s vyšetrovaním je veľké riziko. No toto... Toto je príliš tenký ľad. Si predsa môj syn." Posledné slovo povedal s hrdosťou.

,,Správne!" zvolal Caleb, no nebol to už ten nahnevaný a pohŕdavý tón hlasu, ktorým ho doteraz častoval. V jeho hlase boli všetky nevypovedané roky. ,,Otec, syn!" rukou s otvorenou dlaňou ukázal na Aarona a na seba, ,,máme sa starať o seba navzájom a kryť si chrbát!"

Na Aaronovej tvári sa začali mihať všetky potláčané emócie. Do jeho očí sa opäť natlačili slzy – no tentokrát to boli slzy šťastia. Na jeho tvári však stále pohrával nechápavý výraz.

Caleb sa zatváril, akoby povedal niečo, čo nechcel. Napriek tomu neľutoval, že tak učinil.

,,Ja som... Ja som myslel, že sa hneváš," šepol Aaron.

Caleb si vzdychol a ustúpil krok od cely. Napravil si sivý kabát a opäť sa pozrel na svojho otca.

,,Hnevám sa," poznamenal, na čo Aaronovi viditeľne ovisli plecia, ,,no nikdy, NIKDY by som nedovolil, aby si hnil za mrežami pre vraždu, ktorú si nespáchal."

Jeho pevný postoj a odhodlanie v očiach Aarona len uistili, že jeho syn sa ho ešte nevzdal. Bol to muž vedomý si váhy svojho slova, ktorý si ctil česť. A preto do neho vkladal svoju dôveru.

Caleb sa usmial a uchechtol sa.

,,Vážne, toto policajné oddelenie si zaslúži cenu za hlúposť," opäť sa zvalil na stoličku a Aaron sa usmial. Caleb, jeho Caleb je späť v hre.

,,Nežartujem," povedal s mierne pokrčeným obočím, čo však prezrádzalo pravý opak, ,,ako si mohli myslieť, že by si niekoho zabil? Veď tvoje srdce sa roztápa rýchlejšie ako snehuliak v lete."

Aaron sa zamračil. Sadol si na pričňu a zahundral: ,,To nie je pravda."

,,Ale je, starec. Naozaj by ma zaujímalo, čo si mysleli," vystrel si nohy a ruku si prehodil cez operadlo stoličky, ,,Aaron Lynch, vrah. Z pomsty? Z posvätnej povinnosti? Z vášne? Z..."

Náhle zmĺkol, no nie nadlho. Vyletel zo stoličky, ani čo by ho špendlíkom pichol do zadku a zvolal: ,,Margo Watkinsová!"

V priebehu sekundy si pozbieral svoje veci a so zavrčaním: ,,Ach, sme otrasní detektívi, prečo nám to nenapadlo skôr?" vybehol von, až za ním vial jeho ručne štrikovaný šál.

,,Čo?" zvolal zmätený Aaron, ktorý nič z toho nechápal.

▫▫▫

Hneď ako zbadal svoje sivé auto, odľahlo mu. Bolo zaparkované na opačnom konci parkoviska, no práve teraz mohla byť každá jedna ušetrená sekunda životne dôležitá. A tak utekal, čo mu sily stačili, a až príliš dlhý čas strávil zmäteným hľadaním kľúčov vo vreckách na kabáte, kým si uvedomil, že ich celý čas mal v ruke.

S víťazoslávnym výkrikom na perách odomkol auto a hodil sa na sedadlo šoféra. Naštartoval motor a skôr, než by ste povedali Caleb, bol už na ceste domov. Nie do jeho bytu na ulici N. Teslu, ale do jeho pravého domova, ľuďmi zabudnutej polozrúcanej budovy na kraji mesta. Tam je jeho minulosť, jeho detstvo, tomu miestu aj napriek všetkému náleží jeho srdce.

Ako inak, Calebovi sa nemohlo dostaviť šťastie. Aj napriek tomu, že celý čas v duchu neprosil grécku bohyňu šťastia Tyché o nič iné ako šťastie, i keď v ňu vôbec neveril. A tak možno aj preto boli ulice plné áut, na každom semafore chytil červenú (i keď popravde to raz bola oranžová, no ani to nie je bohvieaká výhra) a cez každý jeden prekliaty prechod museli ísť ľudia. Raz dokonca celá škôlka, pričom najmenej desiatim deťom spadla na zem zmrzlina a z trucu sa odmietali pohnúť.

Preto kým sa dostal domov, bol už večer a vonku takmer panovala tma.

Keď dorazil domov, ani sa nenamáhal s vypnutím motora. Rovno vyletel z auta ako strela a šinul si to cez vykopnuté dvere až do izby, ktorá kedysi patrila jemu a jeho dvojčaťu Ericovi.

Len čo prekročil prah dverí, adrenalín, ktorý sa v ňom cestou nazbieral bol ako šmahom prútika preč. Zaplavila ho len nesmierna ťažoba a pocit viny. Dva roky ubehli od toho osudného letu, no stále nebol zmierený s jeho smrťou.

Hneď na prvý pohľad bolo jasné, že otec sa ani po jeho odchode tejto izby nedotkol. Postele, skrine, stoly, to všetko bolo presne tam, kde to pred deviatimi rokmi nechali. Modrá tapeta na stenách síce už vyzerala trochu ošúchane a na niektorých miestach sa aj odliepala, no stále bola nabitá zážitkami a spomienkami, na ktoré si ani on sám netrúfal dlhé roky spomenúť.

Ale dnes nemá na výber. Ak chce zachrániť svojho otca a očistiť meno svojej rodiny, bude musieť.

Pomalým, opatrným krokom, akoby nechcel ničím narušiť spomienky pokojne driemajúce v tejto izbe už niekoľko rokov, podišiel k stolu. Ukazovákom prešiel po jeho povrchu, čím na ňom zanechal ryhu v prachu, ktorý sa na ňom, prirodzene, usadil.

O kúsok presunul pohľad na dve fotografie položené hneď vedľa stolovej lampy. So zaslzenými očami a posvätnou úctou zobral rámik s fotkou vnútri do svojich veľkých dlaní.

Ako drobné, krehké dieťa ho držal v náručí a pohľadom prechádzal z jedného chlapca na druhého. V čase vyhotovenia fotografie mohli mať asi tak šestnásť - sedemnásť rokov. Stáli na úpätí nejakého vrchu, jednou rukou sa bratsky objímali okolo pliec a druhou obaja ukazovali z jednej strany na tabuľku pred nimi, na ktorej boli napísané prekonané výškové metre. Za nimi sa rozprestieralo široké pohorie. Každý vrch v ňom mal nasadenú bielu snehovú čiapočku.

Boli si tak podobní. Rovnaké čierne kučeravé vlasy a smaragdové oči. Jediný rozdiel medzi nimi bol v tom, že Caleb mal vlasy strapaté, nie však neupravené, v očiach mal šibalské iskričky sľubujúce, že sa s ním nebudete nudiť ani na zlomok sekundy. Zatiaľ čo Ericove vlasy boli dôkladne vyčesané dohora a v jeho očiach bol skôr prísľub ochrany a bútľavej vŕby. Caleb bol sarkastický hrdina bojujúci za teba až do konca sveta a Eric temný záporák ktorý by pre teba obetoval celý svet.

Aj napriek tomu, aký si boli rozdielny sa ich vzťah nedal opísať inak, ako dokonalá súrodenecká kooperácia. Len pohľad im stačil na to, aby si porozumeli. Zakaždým vedeli ako sa ten druhý cíti a dopĺňali za seba slová či vety. Akoby boli pospájaní imaginárnymi nitkami, za ktorú vždy, keď jeden z nich potiahol, pocítil to aj ten druhý.

A možno aj preto, keď spadlo Ericove lietadlo, pre Caleba to bolo, akoby z neho nejaká neviditeľná sila niečo vytrhla. No aj tak až do dnešného dňa cítil, že časť Erica v ňom ešte stále žije. Jeho duch, jeho odkaz ho nikdy neopustil.

Opatrne, aby mu nešťastnou náhodou nevypadol rámik z rúk a nerozbil sa ho vrátil späť na jeho pôvodné miesto. Pokiaľ mu pamäť siahala, Eric mal túto ich fotku neustále vyloženú na stole. Nezáležalo na tom, koľkokrát sa pohádali, pobili či urazili jeden na druhého. Fotka tam stále bola, nemá a pevná ako kameň, pripomínajúc im, že obaja sú Lynchovci. Jedna krv, jedna myseľ. V tom spočívala ich sila – bol to jednoducho fakt, že sú rodina.

Venoval fotke posledný láskou a smútkom naplnený pohľad a neochotne presunul svoju pozornosť na druhý rámik s fotkou vo vnútri. Bol to jediný spôsob, na ktorý dokázal v danom momente myslieť, ako vyslobodiť Aarona, jeho otca, spod pazúrov zákona, ktorý nemal ani poňatia o tom, kde stojí pravda.

Stratil svojho brata. Nemohol stratiť aj otca.

S hnevom prúdiacim jeho žilami zobral zo stola druhú fotografiu. Opäť na nej bol Eric, ako vždy nebezpečne príťažlivý, no tentokrát neobjímal svoje dvojča. Ruku mal prehodenú okolo pliec mladej dámy približne v jeho veku – Margo Watkinsovej. Divoké, kučeravé hnedé vlasy mala zopnuté vzadu gumičkou v márnej snahe ich skrotiť. Tak či tak jej trčali na všetky strany. V jej kakaových očiach sa odrážal lesk zo svetla pouličnej lampy.

Eric a Margo spolu na strednej chodili. Bola to láska, ktorú by ste nemohli opísať inak, ako pravá, epická láska. Tí dvaja si boli jednoducho súdení k tomu, aby jedného dňa skončili spolu pred oltárom.

Všetkých preto prekvapilo, keď sa jednej jarnej noci asi pred piatimi rokmi rozišli. Nech sa Eric všemožne snažil vysvetliť Calebovi príčinu ich rozchodu, jediné, čo z toho pochopil bolo, že išiel so spoluhráčmi z hokeju oslavovať víťazstvo do baru, kde to všetko pokašľal. S Margo sa však po istom čase udobril a aj napriek spoločnej minulosti zostali priateľmi.

To sa však veľmi rýchlo zmenilo 25. decembra popoludní.

Caleba zaplavila vlna spomienok. Po krátkom a márnom pokuse odolať ich volaniu, zatvoril oči a nechal sa nimi unášať.

Zobral si do rúk od mladej predavačky v stánku dva plastové poháre s punčom. Objal ich svojimi dlhými skrehnutými prstami a so slovami vďaky sa vrátil ku svojmu priateľovi Theodorovi.

Blonďák s vlasmi plnými jemných snehových vločiek od neho vďačne prevzal svoj podiel a uchlipol si. Na tvári sa mu rozľahla spokojnosť a tradičný vianočný pokoj.

Caleb si pomaly sŕkal z punču a spokojnými hráškovými očami sledoval neznámych ľudí ako sa smejú s priateľmi, prezerajú si medovníky v neďalekom stánku či pozorujú svoje deti ako sa guľujú na chodníku.

Hneď po príchode do Ottawy nasával vianočnú atmosféru plnými dúškami. Bol rád, že sa odhodlal postaviť otcovi a aj napriek jeho nespokojnosti stráviť Vianoce tu spolu s jeho dobrým priateľom zo strednej, Theodorom Jonesom. Jediné, čo mu bolo ľúto, bolo to, že jeho dvojča Eric tu nemôže byť s ním a užívať si tento nezabudnuteľný zážitok. On sa totiž rozhodol stráviť Vianoce v kruhu svojich priateľov.

Všimol si, že Theodore na neho niečo hovorí. Preťal teda niť svojich myšlienok a navrátil sa späť do reality.

„Prepáč, Theo, čo si hovoril?" opýtal sa priateľa s ospravedlňujúcim nevinným úsmevom.

Theo si pobavene povzdychol, no zopakoval svoju otázku: „Pýtal som sa, či ti ten punč pomohol."

Caleb zavrel oči a nastavil tvár padajúcim vločkám. Blažene si užíval, ako mu jemne bozkávajú jeho červené líca. Asi pred hodinou sa Theodorovi sťažoval na nevoľnosť, a ten mu prisľúbil, že tunajší vianočný punč je medicína na všetko.

„Mal si pravdu," otvoril oči a pozrel sa svojho priateľa, „ten punč naozaj hojí všetky bôle."

Blonďák sa zasmial a pokrútil hlavou, až mu zopár gučí vločiek vyletelo z vlasov.

„To som rád, Caleb."

Caleb sa usmial a opäť sa spokojne poobzeral. Do nosa mu udierala a neustále sa dobíjala vôňa medovníkov, škorice, mandarínok a punču. Pohľadom ihneď zaletel ku stánku, lepšie povedané ku peknej predavačke v ňom. Dlhé a na pohľad hebké ryšavé vlasy mala stiahnuté v chvoste, aby jej neprekážali pri práci. Na nich mala hrubú čiernu čiapku a okolo krku šál rovnakej farby. Plné červené pery mala roztiahnuté do úprimného úsmevu.

Keď si jeho priateľ všimol, na čo, alebo skôr na koho sa tak uprene pozerá, potichu obdivne zapískal.

„Pekná." Caleb sa na neho pozrel so zdvihnutým obočím, no úsmevom na perách.

„Mal by si sa jej prihovoriť," dodal ešte. Na to sa už schuti zasmial. Keď si však všimol Theodorov vážny pohľad, prestal.

„Ty to myslíš vážne?"

„Čo môžeš stratiť? Aj keď sa totálne znemožníš, aká je šanca, že sa niekedy vrátiš sem do Kanady?"

Caleb sa nad priateľovými slovami zamyslel a po chvíli pristal.

„Vlastne máš pravdu." Rukou si prehrabol vlasy, Theo ho ešte povzbudzujúco tľapol po chrbte a už-už sa chystal vykročiť, keď mu zazvonil mobil. Zaklonil hlavu, podráždene zavrčal a vytiahol mobil. Keď na displeji uvidel svietiť otcove číslo, zavrčal ešte raz.

Theo mu nazrel ponad plece a zaúpel.

„Keby som bol tebou, ignoroval by som to." Caleb však túto jeho radu hodil za hlavu a nahnevane priložil mobil k uchu, odhodlaný raz a navždy vysvetliť svojmu otcovi, že už nie je tým malým chlapcom, nad ktorým mal moc rozhodovať on.

Po otcových slovách však počul v hlave len dlhý, dutý tón. Nedokázal sa na nič sústrediť, nevedel zaregistrovať žiaden konkrétny tvar či zvuk. Odrazu ho zradili nohy. Kolená sa mu podlomili a on by sa sklátil na zem ako vrece zemiakov, keby ho Theo včas nezachytil a nepomohol mu sadnúť si na neďalekú lavičku pokrytú hrubou vrstvou snehu.

Vnímal, že niekde v diaľke na neho Theodore volá, kričí, no nedokázal rozoznať slová ani vety. Cítil jeho ruky na svojich ramenách, no bolo to ako vzdialený vánok, šum mora niekde v diaľke.

Letel za ním, aby ho prekvapil. Aby mohli byť na Nový rok spolu a spoločne prskavkami písať do éteru priania pre toho druhého tak, ako to robili každý rok. A teraz ho niet. Jeho najmilšieho brata už niet.

Prudko sa nadýchol a otvoril oči. Potriasol hlavou, akoby tým dokázal vytriasť zlé spomienky z hlavy. Teraz na ne nemal čas. Musel sa venovať väčšiemu problému menom Tom Sanderson.

Povzdychol si a s prosbou o odpustenie prevrátil rámik zadnou stranou nahor a otvoril ho. Vybral z neho fotku a všetko ostatné opatrne položil na stôl. Pri pohľade na zadnú stranu fotografie sa slabo pousmial.

„Mám ťa," šepol.

Bolo to tam, čierne na bielom. Adresa Ericovej milovanej napísaná permanentnou fixou.

Fotku strčil do vrecka na kabáte, poslednýkrát sa rozhliadol navôkol a vyšiel z domu.

Len čo tak učinil, nahnevane zreval na celý revír. Pribehol k jeho sivému BMW a čupol si k jednému z jeho štyroch prepichnutých a vyfučaných kolies. Zanadával.

Museli to byť tí fagani, čo tu chodia robiť bordel, o tom niet pochýb. No urobili to z ich vlastnej iniciatívy, alebo ich niekto podplatil? To však bol teraz Calebov najmenší problém. Dobrovoľne či z donútenia, na tom nezáležalo. Bude si musieť privolať taxi.

Nazúrene naťukal do mobilu číslo na taxikára, div že si pri tom od hnevu nerozbil displej. Po pár zapípaniach mu na druhej strane zdvihol starec s chrapľavým hlasom. Caleb mu rýchlo nadiktoval svoju adresu, povedal mu, nech sa ponáhľa a zložil.

Po štvrťhodine čakania, zúrenia a nadávania na celý svet konečne zazrel na ceste čierne auto s ceduľkou TAXI na streche. Caleb sa mu rýchlo rozbehol naproti, až mu zletela čierna pletená čiapka z hlavy, a tak sa musel po ňu vrátiť a už pomalšie dobehnúť posledné metre.

Prudko otvoril dvere, zamrmlal pozdrav starému taxikárovi a strčil mu do rúk fotku s adresou, na ktorej Caleb nájde Margo. Opäť mu pripomenul, že sa ponáhľa a zvalil sa na sedadlo.

▫▫▫

Dvaja čiernovlasí chlapčekovia bežali po lunaparku, prstom ukazujúc na každú atrakciu, ktorá im padla do oka. Zakaždým sa pri nej zastavili, otočili sa a poskakujúc netrpezlivo čakali na svojich rodičov. Tí išli dobrých pár metrov za nimi. Hnedovlasá, elegantne oblečená žena bola ramenom zakvačená do jej čiernovlasého manžela, týčiaceho sa nad ňou ako hora. Niečo jej povedal a ona sa schuti zasmiala. Keď dorazili k svojim chlapčekom, ktorí tam od nedočkavosti už vyskákali dieru, zaplavil ich detský džavot.

„Mami! Oci! Však môžeme ísť?"

„Prosím!"

Otec sa zasmial. Pri pohľade na ich prosiace zelené očičká mu vždy zmäklo srdce.

„Tak dobre," povedal a každému dal do natrčenej rúčky niekoľko mincí na kolotoč.

Mama im ešte stihla povedať: „Jedna jazda a ihneď naspäť!" Obaja nadšene zvýskli a už ich nebolo. Rýchlo hodili brigádnikovi pri kase peniaze a utekali si sadnúť. Jeden z nich šikovne vysadol, no ten druhý nie a nie vyskočiť do sedadla. Už mal slzy na krajíčku, myslel si, že kolotoč sa rozbehne bez neho, keď v tom jeho brat zoskočil a pomohol mu.

„Ďakujem, Eric."

„Vždy som tu pre teba, Caleb."

Keď už obaja bezpečne sedeli, kolotoč sa rozkrútil. Radostne kričali z plného hrdla. Užívali si hru farieb okolo, ktoré sa neustále miešali a striedali čím vytvárali rôzne obrazce. A keď sa celý svet navôkol dokrútil, zoskočili a nadšene diskutujúc o tomto zážitku sa rozbehli za rodičmi.

▫▫▫

Otvoril oči a presne v tom momente taxikár zaparkoval. Skutočne zaspal v taxíku? Muselo ho uspať to neustále bľabotanie starca za volantom.

Vždy som tu pre teba, Caleb.

Odfrkol si. To určite. Zomrel, striasol zo seba starosti sveta a jeho tu nechal samého, opusteného s pijanským otcom, strateného vo vlastných neutriedených myšlienkach, topiac sa v nekonečnom mori neznámych pocitov. Keď ho potreboval najviac, nestál pri ňom, nestisol mu rameno a s presvedčivým a chápavým pohľadom mu nepovedal, že všetko bude dobré.

Všimol si, že taxikár sa na neho stále pozerá a čaká, kým mu zaplatí. Caleb si nervózne prečistil hrdlo, podal mu dostatočné množstvo bankoviek aj s nejakou diškréciou a vyletel z auta von.

Ocitol sa pred vysokou zelenou bytovkou. Mala približne desať poschodí a iba dva vchody s bielymi dverami.

Podišiel k tým napravo. Pomaly čítal zoznam obyvateľov na zvončekoch. Nebola tam. Prešiel k druhému vchodu a opäť sa nad ne sklonil. Tu je. Margo Watkinsová. Nervózne si hryzúc spodnú peru stlačil tlačidlo vedľa jej mena. Čo jej povie? Dobrý, prišiel som zistiť, či ste z vášne zabili vášho snúbenca? To asi nebude dobrý nápad.

Odrazu sa ozval bzučiak. Caleb prekvapene využil príležitosť a vbehol do bytovky. Prečo by len tak otvorila dvere hocikomu, kto zazvoní na jej dvere? Žeby niekoho očakávala? Musí to byť niekto naozaj dôležitý, keď nechce premárniť ani tých pár sekúnd ktoré by strávili krátkym rozhovorom, pred tým, ako by ho vpustila dnu.

Pokrčil plecami. Odpovede predsa dostane čochvíľa. Dúfam. Čím bližšie však bol k jej dverám, tým viac si nadával do blbcov. Čo si len myslel o tomto stretnutí? Že sa mu Margo dobrovoľne prizná? Len tak? No už je tu. Nemá čo stratiť a za pokus nič nedá.

Ani nevedel ako, stál pred dverami, ktoré boli poslednou prekážkou od odhalenia pravdy, nech bola akákoľvek. Zhlboka sa nadýchol, zdvihol ruku a hánkami zaklopal na tmavé drevené dvere.

Do pár sekúnd sa dvere prudko otvorili, akoby sa od nedočkavosti celý ten čas triasli. Vykukla z nich žena, tá istá žena, ktorú videl len pred pár hodinami na fotke. Bola presne taká, akú si pamätal. keď ju videl naposledy. Avšak tak, ako aj jeho, aj ju zub času poznačil pár vráskami na tvári.

Hneď ako ho zbadala, doširoka sa usmiala, čím odhalila rad dokonale bielych zubov a hodila sa mu okolo krku.

Caleb prekvapený nečakaným zvratom udalostí takmer stratil rovnováhu. Ničomu nechápal. Ich vzťah od Ericovej smrti išiel dolu vodou. Margo z jeho smrti obviňovala Caleba a Caleb týmto jej slovám veril dlhú dobu. Preto ho jej radosť z jeho príchodu zaskočila. A to ešte ani len netušil, čo sa chystá potom.

Margo ho uvoľnila zo svojho medvedieho objatia a pozrela sa mu do očí. Hneď na to sa na neho vrhla ešte raz, tentokrát ho však vášnivo pobozkala. Zaskočený Caleb zamrzol v pohybe, nevedel, čo má robiť. Hrať s ňou túto hru, alebo prevziať velenie a určiť vlastné pravidlá?

Nestihol sa nad tým ani poriadne zamyslieť, keď ho chytila za chlopne na kabáte a vtiahla k sebe do bytu. Konečne sa odtrhla od jeho pier a zatvorila za nimi dvere. Láskavo chytila jeho tvár do svojich jemných dlaní. Caleb sa nezmohol na nič iné, len na ňu bezducho civieť a premýšľať, čo sa to, dočerta, deje.

„Nemôžem tomu uveriť, Eric," po týchto slovách celý stuhol, „zajtra sa berieme!" So šťastným úsmevom sa mu ešte raz hodila okolo krku. Tentokrát to Caleb naozaj neustál a narazil chrbtom do steny. Len tupo hľadel pred seba, až kým ho opäť nepustila.

„Dnes si nejaký zvláštny," poznamenala, zatiaľ čo uprene hľadela svojimi kakaovými očami do jeho hráškových, „a oholil si sa, ako vidím."

Už nemalo zmysel ďalej hrať túto hru. Nie po tom, čo padlo Ericovo meno. Veľkými dlaňami ju chytil za obe plecia. Naliehavosť z neho len tak prýštila na všetky strany.

„Eric je nažive?" Hlas sa mu zlomil. Dva roky bol v tom, že jeho milovaný brat je mŕtvy. Dva roky bolesti, smútku a snahy pochopiť, prečo zo všetkých ľudí práve on musel byť súčasťou tej milióntiny letov, ktoré skončili katastroficky. Náhoda. Bola to iba hlúpa náhoda. A stála ho život. Nezomrel hrdinsky, zachraňujúc svet pred príšerami či obetujúc sa za priateľov, ako si to obaja vysnívali, keď boli malí. Nie. Bola to len sprostá náhoda. Stal sa bezvýznamným ničím, číslom v štatistike leteckých havárií, ktoré v konečnom dôsledku aj tak nikoho nezaujímajú.

Avšak teraz mal nádej. Nádej, že celé tie dva roky boli len výsmechom do jeho ksichtu. A vôbec ho to neznepokojovalo.

Jej oči sa rozšírili od hrôzy. Doslova videl, ako sa jej v hlave rozsvietila žiarovka. Ukazovákom a palcom si stlačila koreň útleho nosa a povzdychla si.

„Caleb." Nebola to otázka.

On ju však ignoroval a ešte nástojčivejšie jej stisol rameno, až sa od bolesti mierne zamračila. Hruď mu nepríjemne zvieralo.

„Eric žije?" Na perách sa mu pomaly začal vynárať úsmev. Lesklé oči mu žiarili šťastím. Niečo v jeho tvári, možno tá radosť z nádeje v jeho očiach, možno neústupčivosť v jeho hlase alebo bolesť v jeho srdci muselo Margo postrčiť, aby povedala zlomenému mužovi pred ňou pravdu.

„Áno."

Z Caleba sa vydral šťastný vzdych. Tlak v hrudi povolil a jeho srdce mu išlo od radosti vyskočiť z hrude a rozbehnúť sa hľadať jeho druhú polovicu. Pustil Margo a oboma rukami si zašiel do vlasov. Začal sa smiať a vzlykať zároveň.

On žije. Jeho brat žije.

„Kde... kde je?" Otočil sa naspäť na Margo. „Musím ho vidieť."

Uvoľnil zovretie svojich prstov a ruky si zvesil pozdĺž tela.

„On..." Od nervozity si hrýzla spodnú peru, očami behala sem a tam, akoby hľadala niečo, čo by jej pomohlo vykľučkovať z tejto bezvýchodiskovej situácie, do ktorej sa vlastnou neopatrnosťou sama dostala. Po chvíli márneho snaženia to však vzdala. Zvesila hlavu medzi plecia a zahľadela sa na ruky.

„Každú chvíľu by tu mal byť," zamumlala.

Caleb si sadol na najbližšiu pohovku. Prvotné nadšenie z neho už opadlo. Do mysle sa mu začali vkrádať jedna zradná otázka. Prečo Eric nafingoval svoju smrť a za celé dva roky sa neobťažoval Caleba kontaktovať?

Začala sa mu točiť hlava, a tak ju zaklonil a oprel o opierku. Počul, ako Margo nepokojne prekračuje z nohy na nohu pred dverami. Iste premýšľala, čo má robiť. Jej vzťah s Ericom museli držať v tajnosti. A ešte aby nie, Eric má predsa oficiálne postavený hrob na Greenribbonskom cintoríne. Hrob bez truhly.

Povzdychol si. Mal sa nad tým pozastaviť a zamyslieť sa. Nemal sa uspokojiť s tvrdením, že niekoľko cestujúcich vrátane Erica muselo z lietadla vypadnúť niekde nad oceánom, ešte pred tým, než sa lietadlo samotné stretlo so zemou.

Margo si hlboko povzdychla a na chvíľu zastala. Calebovi to pripomenulo, prečo tu vlastne na prvom mieste prišiel, no hneď tú myšlienku potlačil. Eric bol teraz prioritou.

Len okrajovo vnímal, že kdesi v byte zazvonil zvonček. Margo hneď zbystrila pozornosť a odbehla za ním. Tak, ako keď zvonil on, ani teraz nič nehovorila do slúchadla. Jednoducho stlačila bzučiak a vpustila tým návštevníka dnu.

Už ani nevedel, ako by mal zareagovať keď jeho brat vstúpi do bytu. Mal by byť šťastný, že žije? Nahnevaný, že sa mu neozval a nechal ho dva roky utápať sa v zármutku a samote?

Skôr, než sa nad tým stihol poriadne zamyslieť, bytom sa ozvalo silné, sebavedomé klopanie. Margo ihneď priskočila k dverám a otvorila ich. Počul, ako svojho údajného snúbenca rýchlo pobozkala a hneď ho ťahala dnu. Ťažké, mužské kroky vošli do jej bytu, no po pár krokoch zastali. Akoby zamrzli v pohybe. Calebovi do nosa udrela známa vôňa snehu a čečiny. Vôňa domova.

„Caleb," ozval sa tichý, hlboký hlas, tak podobný jeho vlastnému.

Konečne otvoril oči a po prvýkrát za dva roky sa pozrel na svojho brata. Hneď mu do očí udrela hustá, poriadne upravená brada. Za tie dva roky si ju určite musel poctivo pestovať. Čierne kučery mal ako vždycky dôkladne vyčesané, hráškovozelené oči plné sĺz. Ruky mal strčené vo vreckách čiernej koženej bundy. Bolo to ako pozerať sa na svoj odraz, no zároveň na úplného cudzinca.

„Eric," odpovedal mu. Bolo to jediné, na čo sa pri pohľade na jeho brata zmohol. V hrdle sa mu začala hromadiť guča, ktorú nedokázal prehltnúť, nech sa snažil koľko chcel.

Postavil sa a urobil pár nesmelých krokov k jeho dvojčaťu. Chcel ho objať, tak veľmi chcel. Doteraz si ani neuvedomil, ako mu chýbali jeho objatia. No nevedel, či mohol. Je to stále ten istý Eric spred dvoch rokov, ktorého poznal, alebo ten chlapec už zomrel?

Eric prerušil tok jeho myšlienok hlasným potiahnutím nosa. Pritiahol si ho k sebe, a akoby to malo byť poslednýkrát, ho tuho objal. Caleb sa v jeho objatí konečne uvoľnil. Ani si neuvedomil, že odkedy vstúpil do tohto bytu, bol celý napätý. Ešte silnejšie si privinul svojho dávno strateného brata a vdychoval jeho dobre známu vôňu, kým ešte mohol.

Keď sa od seba po nekonečne dlhom čase odtrhli, obaja mali na tvári úsmev od ucha k uchu. Pri pohľade do očí svojho brata Caleba udrela realita takou rýchlosťou, až bol zázrak, že neskončil na zemi. Prudko sa odstrčil, za čo si vyslúžil nechápavý pohľad od Erica.

Eric naozaj nezomrel 25. decembra pred dvoma rokmi. Nejakým spôsobom nafingoval vlastnú smrť a žil si svoj život tak, ako chcel on sám. Mihnutím oka odstrihol Caleba a všetkých ostatných zo svojho života, odobral mu možnosť urobiť toto rozhodnutie spolu s ním a učinil tak bez neho. Nech boli jeho motívy akékoľvek, stále bol jeho brat a miloval ho, to nemohol nikto a nič zmeniť. Nemal právo na takýto odchod z jeho života – bez rozlúčky, bez vysvetlenia.

„Prečo?" znela jeho jediná otázka. Eric si povzdychol, keď si uvedomil, čo spôsobilo jeho náhlu zmenu správania. Sadol si na najbližšiu stoličku a ťažkú hlavu si oprel o ruku. Caleb však zostal stáť, odhodlaný dostať svoje odpovede, na ktoré mal výhradné právo.

„Celé som to robil pre teba, Caleb," povedal po chvíli. Menovaný si nedôverčivo odfrkol.

„Pri otcovi sme sa dusili, obaja," pokračoval Eric pevným hlasom, bol skalopevne presvedčený o tom, čo mu tu tvrdil, „nemali sme voľnosť, snažil sa mať prehľad a ovládať naše životy. Bol ako pes, čo občúrava každý hydrant na ulici, na všetko písal moje. A my sme tiež neboli výnimkou, to dobre vieš."

Toto musel Ericovi nechať. Otec si ich naozaj po maminej smrti držal blízko, akoby sa bál, že stratí aj ich. Aké ironické.

„A keď si odletel za Theodorom do Ottawy, myslel som... Videl som to ako príležitosť na nový začiatok, pre nás oboch. Mať čistý štít, začať od znova, od piky, vybudovať si život taký, ako si ty sám predstavuješ, nie mať zviazané ruky minulosťou v Greenribbone. Tak som povedal otcovi, že ťa idem prekvapiť, dokonca som mu aj dal číslo letu, ktorým som sa mal k tebe dostať, odbil som jeho prosby, aby ma mohol on sám odviezť na letisko, nasadol do auta a šiel. Až kým som sa neocitol tu, v Manchestri. Potom mi už len stačilo obvolať zopár kontaktov a požiar sa ututlal tam, kde vznikol, skôr, než sa stihol rozšíriť." Jeho oči sa naplnili slzami. Na chvíľu stíchol a rukou si frustrovane prešiel po tvári. Calebovi zrak opäť padol na jeho bradu. Naozaj mu to pristalo. Nielen výzorovo, veľa to svedčilo aj o jeho povahe.

„Keby som zmizol, nemal by si už nič, čo by ťa držalo v Greenribbone. Dúfal som, že zostaneš v Ottawe a vybuduješ si život tvojich snov." Po týchto slovách mu ovisli kútiky úst. „Lenže potom lietadlo, v ktorom som údajne sedel, padlo z neba. Aj tam som svojimi kontaktmi docielil uveriteľnú výhovorku, prečo moje telo nenašli, no ty si prišiel na pohreb a všetko bolo v riti. Nemohol som sa však vrátiť. Nie, keď tu stále bola aj keď mizivá šanca, že sa vzchopíš a konečne prevezmeš svoj život pevne do vlastných rúk."

„A Margo?" Caleb kývol hlavou ku hnedovláske, ktorá po celý čas ticho stála pri stene a snažila sa tváriť, že tam nie je, snažila sa ich presvedčiť, že je len zaveseným obrazom.

Eric sa obrátil na svoju snúbenicu a usmial sa. Dočerta, to nebol obyčajný úsmev. V tomto úsmeve bolo toľko lásky, že to Calebovi iba pripomenulo, ako dlho bol on na všetko sám. Bol to úprimný úsmev od ucha k uchu, taký, aký dokázal dať iba Eric Lynch a iba ľudom, na ktorých mu naozaj záležalo. Čo zoznam pravdepodobne zužovalo na Caleba a Margo.

„Stretli sme sa pár mesiacov po havárii. Pár dní jej trvalo to všetko spracovať. No a po čase sme sa dali zase dokopy." Natiahol ruku, čím si k sebe privolal Margo. Ladne ako laň k nemu podišla a on ju objal kolo pása.

„A o pár dní to bude presne rok, čo sme zasnúbení."

Caleb mimovoľne pohľadom skĺzol k ľavej ruke Margo. Na prsteníku sa jej vynímal krásny, elegantný, strieborný prstienok s belasým drahokamom. Všimla si jeho pohľad a taktiež sa naň pozrela. Spokojne sa usmiala na svoje malé šťastie na prste.

Caleb pokrútil hlavou. Všetko do dávalo zmysel. Všetko do seba až perfektne zapadalo. Doslova všetko.

Prudko sebou trhol dozadu a s očami plnými sĺz a neveriacky pootvorenými ústami ukázal roztrasenou rukou na svojho brata. Tomu sa na tvári rozľahlo prekvapenie, rovnako ako na tvári jeho snúbenice.

„Ty..." vzdychol Caleb, stále neveriac tomu, čo mal jasne pred sebou, predostreté na striebornom podnose.

Strach, ktorý sa mihol v Ericových očiach a prudké, nepravidelné nádychy Margo mu však len potvrdili pravdivosť jeho teórie.

„Ty," povedal tentoraz už s istotou, „ty si zabil Sandersona!"

Ericove plecia sa uvoľnili, akoby už nevládali niesť ťarchu klamstva, čo zo sebou vláčil všade, kam sa pohol.

„Zabil si ho, aby si si mohol vziať Margo!" Takmer sa rozplakal. Jeho milovaný brat bol vrah. Kvôli láske k jednej žene bol ochotný zavraždiť jej snúbenca. Len preto, aby potom mohol sám nahradiť jeho miesto.

Pohľad presunul na Margo a výraz v jej očiach mu prezradil všetko, čo potreboval vedieť.

„A ty si o tom vedela."

▫▫▫

Eric sedel na pohovke, hlavu mal zloženú v rukách. Pomedzi prsty sa mu sem-tam pretisla osamelá slza.

„Je to môj brat," zašepkal zlomeným hlasom. Bol to posledný výkrik, posledný pokus. Už viac nevládal.

Margo, ktorá sedela vedľa neho s nohami strčenými pod zadkom ho upokojujúco hladila ho po ramene.

„Ja viem, láska. No vie toho priveľa."

Eric si vzdychol a zdvihol hlavu. Svoje vlhké oči hráškovej farby uprel do jej kakaových. Po chvíli ich zavrel a pomaly, veľmi pomaly prikývol.

Pohľad Margo zmäkol a mierne naklonila hlavu.

„Zvládneš to?" spýtala sa ho opatrne.

Otvoril oči a preglgol.

„Budem musieť."

▫▫▫

Celou cestou v taxíku horúčkovito písal do tenkého zápisníka, ktorý narýchlo kúpil v neďalekom papiernictve. Musel to stihnúť. Musel to napísať celé, až do konca. No čo bol začiatok, a čo koniec?

Hral o sekundy. Čo sekunda, to slovo. Slovo za slovom, veta za vetou, jedna strana, dve, tri... a stále nebol ani v polovici toho, čo chcel vyjadriť na papieri. No cesta taxíkom bola časovo obmedzená, prejdené kilometre nebezpečne pribúdali a zároveň si malými hryzmi odjedali z času, čo bol ako-tak v bezpečí. Nešlo mu však o seba. Kým bol v bezpečí, mohol písať. To bolo teraz dôležité.

Ruka mu rýchlo kmitala po papieri, vrčal zakaždým, keď auto nabehlo na nejaký hrboľ či dieru. Pretáčal stránky a zapĺňal ich. Škrtal, prepisoval, a zas škrtal.

Taxi odrazu zastalo. Caleba oblial pot. Ešte nie. Potrebuje poslednú minútu. Už len pár slov, pár viet, poslednú myšlienku vložiť na papier a potom, ako sa hovorí, nech sa stane vôľa Božia.

„Už sme tu," povedal taxikár.

Caleb neodpovedal, len o to horúčkovitejšie písal. Taxikár nervózne poklepal prstami po volante.

„Pane..."

„Už len chvíľu!" zatiahol Caleb zúfalo a zrýchlil svoje tempo z rýchleho na nemožné.

„Čo je tak dôležité, že..." začal taxikár, no Caleb už konečne dopísal. Rýchlo zabuchol zápisník, strčil si ho do vnútorného vrecka na kabáte, hodil šoférovi niekoľko bankoviek, ktoré sa ani neunúval spočítať a vybehol z auta. Pravdepodobne zaplatil o dosť viac, ako mal, keďže taxi nápadne rýchlo odišlo, len mu pískali pneumatiky po asfalte.

Venoval krátky pohľad hviezdam nad ním, otočil sa a vybral sa na policajnú stanicu.

No skôr, než tak učinil mu začal vyzváňať mobil vo vrecku. Od ľaku podskočil a z úst mu vyletela nadávka. Tichou ulicou sa ozývali tóny piesne Da coconut. Ešte stále roztrasený z prvotného šoku si rukou prešiel po brade a vybral mobil z vrecka. Kto môže od neho niečo chcieť o takejto nočnej hodine?

Keď však jeho hráškové oči dopadli na číslo, ktoré svietilo na displeji, tma okolo neho akoby stmavla ešte viac a tóny otravnej piesne zrazu zneli ako z hororu. Stlačil zelené tlačidlo a pomaly priložil mobil k uchu.

▫▫▫

Kráčal prázdnou nočnou ulicou. Z hustých sivých mračien, ktoré len pred malou chvíľou ironicky zakryli jagavé hviezdy, akoby ani ony nemali byť svedkami toho, čo sa malo čoskoro stať, začal padať dážď. Najprv ako celkom maličké a bezvýznamné mrholenie, no v priebehu pár sekúnd sa zmenil na husté, ťažké kvapky, ktoré mu z vlasov stekali po čiernej ofine do jeho hráškových očí, až takmer nič nevidel.

No aj tak premoknutý kráčal ďalej. Celý sa triasol. Možno od zimy, možno od strachu. Sám netušil. Čím dlhšie však kráčal a každým svojím krokom rozprskol navôkol pár kvapiek vody, ktorá sa za ten čas stihla nahromadiť na ceste, tým väčší pokoj narastal v jeho duši. Bolo to správne rozhodnutie. Nikdy mu to neodpustí, no bolo správne.

Náhly chladný závan vetra na jeho zmáčané telo ho vytrhol z myšlienok a úvah späť do prázdnej nočnej ulice. A práve včas. Bol na mieste.

Hneď ako vošiel na tiché parkovisko v neobývanej časti mesta, sa spoza rohu vynorila mužská postava v koženej bunde. Na rukách mal podobné čierne rukavice. A v pravej držal zbraň, po ktorej stekal dážď a kvapkal z hlavne na zem.

„Tu to končí, Eric!" zvolal Caleb ponad parkovisko, „Aarona necháš na pokoji, tak, ako si sľúbil!" Pokrútil hlavou. „Vyhrážať sa vraždou vlastného otca... Môžeš vyzerať rovnako ako pred rokmi, no si niekým iným. Naozaj si zomrel pred dvoma rokmi."

Po lícach mu stekal dážď. I keď dážď by nemal zanechávať na jeho perách slanú príchuť. Zvláštne.

„Obetoval si pre ňu svoju dušu," dokončil potichu, no stále dosť hlasno na to, aby ho Eric počul.

„Milujem ju," povedal Eric prázdnym, chladným hlasom. Ruka so zbraňou sa zdvihla a zamierila na svoj cieľ.

„Vždy som tu pre teba, Caleb. To si povedal, pamätáš? A ja som ti naivne uveril."

Posledné, čo Caleb uvidel, bolo, ako Ericov prst stlačil spúšť na zbrani mieriacej do stredu jeho čela.

▫▫▫

Odkedy jeho syn odbehol preč bez akéhokoľvek zrozumiteľného vysvetlenia, nemal v cele čo robiť. A tak len ležal na vyšúchanej tvrdej prični, hľadel na nezaujímavý strop a nadával na celý svet. Na skorumpovaných predstaviteľov zákona, na Greenribbon plný predsudkov, na Toma Sandersona, že sa nechal zabiť, no hlavne sám na seba. Caleb mal pravdu. Nemal sa chytiť tých falošných kamerových záznamov. Mal im povedať pravdu. Predsa len bol nevinný, nemohli mu nič dokázať.

Začul štrkot kľúčov v zámke a vŕzganie železných dverí na jeho cele. Prekvapene vystrelil do sedu, až sa mu zatočila hlava.

„Aaron Lynch, obvinenie z vraždy Toma Sandersona bolo stiahnuté. Môžete ísť domov." Policajt sa mu ani len nepozrel do očí, keď mu podával zopár papierov.

„Ako... ako to?" zahabkal zaskočený Aaron. Oni by ho nikdy neprepustili po tom, čo sa spoliehal na falošné dôkazy. Iba ak...

„Skutočný vrah bol približne pred hodinou zatknutý. Čaká ho spravodlivý súd. V mene celého Greenribbonského policajného oddelenia sa vám ospravedlňujem za vzniknuté komplikácie." Ešte stále blúdil pohľadom všade možne, po celej cele, len nie na neho.

„Vaše ospravedlnenia si môžete strčil niekde hlboko," odvrkol Aaron.

Takže on to dokázal. Caleb to dokázal. Musí ho čo najskôr vidieť a poďakovať mu. No hlavne pogratulovať. Možno by mu mohol navrhnúť skúsiť to aj u FBI.

Keď si všimol, ako sa policajt nervózne ošíva a žmolí si prsty na rukách, oboril sa na neho: „No čo je?!"

Povzdychol si.

„Vraha odhalil váš syn, Caleb Lynch, no... Všetko je v tomto zápisníku," rýchlo dodal a podal mu ho, „ako rodič máte právo si to prečítať. Nesmiete si ho však ponechať. Koniec koncov, je to dôkaz."

Zmätený Aaron zobral od policajta do svojich mozoľnatých rúk daný zápisník a otvoril ho na prvej strane. Keď zbadal Calebovo písmo, prepadol ho nepríjemný pocit. Vyzeralo to akoby mal s písaním naponáhlo.

Začal čítať. Najskôr pomaly a opatrne, no čím ďalej čítal, tým ťažšie to išlo. Čím viac stránok obrátil, tým hlbšie sa v ňom zakoreňoval zlý pocit a temná predtucha sa mu začala slizko obtierať o nohy, snažiac sa presvedčiť ho, aby ju prijal. On však na to zatiaľ nebol pripravený.

Už vedel, kto zavraždil Toma Sandersona. Po toľkom úsilí a pátraní to zrazu vedel. A netušil, ako má s touto informáciou naložiť. No ešte stále zostávala strana textu.

A tá mu prezradila, kto zavraždil jeho syna.

Po starej tvári stekali slané slzy a hladili jeho vrásky, kým čítal Calebove posledné slová.

Otec, pamätáš na našu teóriu, že Devin Eaton sa zabil, aby ochránil jeho sestru Jasminu? Urobil by som to isté pre teba.

_______________

9438 slov

Ďakujem všetkým, ktorí si vyhradili ten čas a prečítali si môj prvý pokus o detektívku, a zároveň môj jediný dokončený príbeh <3 veľmi dúfam, že sa vám páčil a budem veľmi rada, ak mi svoje pocity a postrehy napíšete do komentárov ^^

Ešte viac ďakujem všetkým, ktorý na tento príbeh hodia tú hviezdičku⭐ nesmierne ma tým podporíte a vám to nezaberie ani sekundu.

No najväčšmi chcem poďakovať ackam845 za šikovné postrehy pri betácii, bez teba by tento príbeh mal ešte stále veľa nedostatkov a múch, no tebe sa ich podarilo vychytať :D ešte raz ti nesmierne ďakujem, ani nevieš ako moc si to vážim <333

A tiež veľká vďaka patrí Pauli_Black za nádherný cover <3

Tak sa teda s vami lúčim a vidíme sa pri ďalšom príbehu (dúfam, že čoskoro) <3333