Križovatka čarodejníc mala len jedno pravidlo: Nikdy neodbáčaj doprava! Lebo sa na cestu nevrátiš... Problém bol však v tom, že nikto nikdy nepovedal, z ktorej strany, do mesta, či z mesta? A tak ľudia bežne používali len priamu cestu a obom odbočkám sa vyhýbali.

Obchodníci vítajúci do malého mestečka Salem vedeli o záhadách tejto prapodivnej križovatky. Vravelo sa, že ten kto vpravo odbočí, ten sa už na cestu nevráti a čarodejky si ho odvlečú do náruče smrti.

Rovnakú vedomosť však nemali jednorázoví pocestný a niektorých z nich už naozaj nikto nikdy nevidel. No ako to už býva, nik nevedel po ktorej cestičke sa to nakoniec vydali...

Toho dňa sa už večer pomaly dvíhal spoza slnečného závoja a svetlo mu s neochotou ustupovalo za neďaleké pohoria. Chlad sa mladému tulákovi zahrýzal pod vestu z ovčej kože a prašný sneh sa mu lepil na skromné oblečenie. Nebol to veru deň na cestovanie. Zima, vetrisko a snehová perina padajúca z oblohy veštili nepekný koniec, ak ho noc dostihne skôr, ako si nájde nejaký nocľah.

V tom sa ocitol na zasneženej križovatke bez tabule. Bol by ju sám prehliadol, ak by ju nelemovalo zopár kamenných múrikov, ktoré naznačovali štyri cestičky. Nebyť týchto kameňov, bol by pokračoval rovno a skončil v bezpečnom mestečku Salem. No čo osud nechcel, po pravici zazrel akési svetlo, ktoré akoby presvitalo spomedzi stromov a patrilo akejsi osamotenej chalúpke.

Tulák plný nádeje odbočil vpravo a vydal sa k temnému lesíku. Nemal obavy, že by narazil na zbojníkov, čo si stuhnuté kĺby a ozimené nohy vyhrievajú pri ohni, no aj tak pre istotu kráčal opatrne a každú chvíľu sa strhával na zvuky lesa. Kde tu zašuchotalo ihličie, inde zasa praskla vetvička a pod chvíľou bolo počuť nočné tvory na ceste za potravou.

Svetelný bod sa mu stratil v lesnej húšťave, no bol si istý, že nemôže byť priďaleko. Pokračoval teda čoraz hlbšie do pochmúrnejšej noci a zima sa mu zdala byť stále dotieravejšia. Mrázik mu už pobozkal obe líca a usilovne sa mu snažil dostať pod oblečenie

Po asi hodine blúdenia si odrazu uvedomil, že zišiel z cesty. V tom snehu to nebolo ťažké prehliadnuť. Akýkoľvek väčší rozostup medzi stromami sa dal považovať za známku, že tade vedie cesta. O opaku ho presvedčil až žblnkotajúci potok, ktorý sa mu postavil do cesty. Nedalo sa o ňom povedať, že by bol taký malý, aby bol len sezónny a most sa zdal byť v nedohľadne. Teoreticky by sa mohol ľadovou vodou prebrodiť, no rozhodol sa neriskovať ďalšie prípadné omrzliny, už tak si prsty na nohách necítil.

Otočil sa teda čelom vzad a vydal sa po vlastných stopách, ktoré však až prirýchlo zakryla snehová nádielka. Celý mrzutý, unavený a uzimený si sadol na neďaleký pník povaleného stromu a šomral si do debilov a naivných bláznov.

Zúfalo sa poobzeral, keď tu znova zbadal drobné presvitajúce svetielko. Vyskočil na rovné nohy a cesta necesta pustil sa krížom cez les priamo za ním.

V tom mu do uší doľahla veselá hudba. Začul výskot a jasot bujarej oslavy. Najskôr sa troška zľakol, či to predsa len nie sú zbojníci oslavujúci čerstvý lup a on im padne do dlane prasa na porážku.

Začal sa zakrádať kus opatrnejšie a prepletal sa pomedzi stromy za svetelným bodom. A v tom tam odrazu stála neveľká chalúpka. Dvere mala dokorán otvorené, ako keby ho pozývala dnu. Zvuky sa ozývali spoza jej stien a za oknami bolo vidno, ako dnu veselo plápolajú plamene sviečok i kozuba. Muselo tam byť príjemne teplo, keď i dvere nechali otvorené.

Učupil sa tulák za neďaleký ker a načúval zvukom z domu. Počul však len ženské vysoké hlasy, jemné ako matkino pohladenie. Ich veselý rozhovor a melodický smiech ho hladili na mužskom omrznutom srdci.

Rozhodol sa preto viac nečakať a v nádeji na nocľah sa vybral ku dverám. Už bol blízko, keď v tom všetky hlasy stíchli v akomsi napätom očakávaní. Zaváhal.

Spoza okna vykúkla drobná hlávka s ryšavými vlasmi a dievčenskou tvárou. Zdvihol ruku na pozdrav, no tá sa v momente schovala pod okenný rám.

Vidieť to nežné stvorenie, ktoré by snáď ani muche neublížilo mu dodalo odvahy zaklopať. Nik sa neozval a tak nakúkol dnu.

Pod oknom sa krčilo ryšavé dievča v skromných ľanových šatách zo zásterkov zaprášenou od múky. Pri kozube stála mladá žena s vlasmi vyčesanými do drdola a rukami stuhnutými v hromade cesta, ktorú zrejme ešte pred malou chvíľou miesila. Na lavici pri kozube sedela staršia žena s píšťalkou v ruke a zvedavo hľadela na mladíka pred sebou.

Až na tú malú ryšavku sa zdalo, že nikoho ďalšieho jeho prítomnosť neznepokojila a tak v sebe nabral odvahu k tomu, aby sa mohol predstaviť: „Dobrý večer prajem. Volám sa Adam a hľadám si miesto, kde by som mohol hlavu zložiť. Mieril som do mesta, no asi som zle odbočil. Nenašlo by sa u vás miesto pre uzimeného nocľažníka?"

Staršie ženy po sebe strelili rýchlym pohľadom. V tom si tá čo miesila cesto utrela ruky do zástery a milo sa na tuláka Adama usmiala. „Samozrejme, že by sa tu také miesto našlo, ale určite nie zadarmo," upozornila ho a príkro si ho premerala.

Mladík sa medzi dverami začal ošívať. „Nemám toho veľa ako isto vidíte, ale nebojím sa pracovať, ak vám môžem nejako pomôcť, tak to rád urobím!"

Ženy si opäť premerali jedna druhú, keď v tom nečakane vstala tá malá ryšavka, ktorá pôsobila tak zakríknuto. „Môžeš nám dreva nasekať. V takej zime sa vždy hodí mať polená pripravené a pre nás je to naozaj ťažká práca."

Adam sa potešil a veľmi rád s takým nápadom súhlasil. Na chvíľu sa ohrial pri peci, kde si rozbalil balíček s jedlom a pustil sa do veľmi skromnej večere zloženej z krajca chleba, tvrdého syra a jablka.

Keď si konečne začal cítiť i prsty a nohách, vybral sa von nasekať polená. Za domom na neho čakala riadna hromada dreva a on sa už aj pustil do roboty. Túto prácu mal rád a ani zima mu pri nej nebola. Svaly ho pri rúbaní príjemne hriali spolu s dobrým pocitom, že môže byť nejako užitočný.

Nasekal riadnu hromadu a časť z nej si vzal do náručia, aby ho priniesol dnu.

Predo dvermi zastal ako skamenený. Všade bola totiž tma a uši rezajúce ticho preťaté občasným húkaním sovy. Štuchol do dverí a tie sa otvorili. Zdalo sa, že chalúpka je prázdna, no potom ho obalilo teplo z dohasínajúceho ohniska a jemu došlo, že všetci už možno spia.

Podišiel k piecke a znova ju priviedol k životu. Plamienky sa veselo rozhoreli a kŕmili sa drevom, ktoré im priniesol.

Adam si ľahol na lavicu a hlavu si podložil batohom. Ani jednu z žien síce nevidel, no zrejme spali v ktorejsi izbe a tak sa neznepokojoval.

Ráno ho zobudili nezvyčajne teplé slnečné lúče presvitajúce skrz okenné tabule. Ostré svetlo ho prinútilo otvoriť oči a rozhliadnuť sa. Ryšavé dievča si práve otvorilo dvere a s vedrom plným vody sa prirútilo dnu. Milo sa na neho usmialo a pozdravilo sa mu: „Dobré ráno ocko."

Nerozumel. Ako mu to povedala?

V tom mu na líci spočinula láskavá ruka ženy s vlasmi vyčesanými do drdola. „Drahý, opäť si zaspal pri peci?"

Strhol sa a vyskočil na rovné nohy.

„Čo je synak? Blcha ťa uštipla do zadku?" Vkročila do miestnosti staršia žena s píšťalkou zavesenou na krku.

Adam sa rozhliadala a nebolo mu celkom jasné, čo sa to tu deje. Zahľadel sa z okna a kam jeho oko dovidelo, tam boli rozkvitnuté lúky obsypané kvetmi a les za nimi sršal životom.

„Ale, ale... Veď..." zmätene sa obzeral a ukazoval von, na seba, na ne a slová sa mu strácali po ceste k perám.

„Si v poriadku, drahý?"

„To nie je možné," zamrmlal Adam a sadol si na stoličku pod oknom. Pozrel sa na svoje starecké dlane a vydesene vykríkol.

Jeho mladistvé ruky plné sily boli preč a namiesto nich zostali len ruky starca obalené pergamenovou pokožkou. Vyskočil a vzal ryšavke z rúk vedro z vodou. Tá len poľakane uskočila a dívala sa na Adamov zhrozený výraz, ktorý sa mu usadil na tvári pri pohľade na biele vlasy a vráskavú tvár.

„Otec?" oslovila ho dievčina.

Vedro preletelo miestnosťou, vrazilo do steny a voda sa z neho vyliala. „Ja nie som tvoj otec!" ukázal na ňu chvejúcim sa prstom.

„Ale drahý," zdvihla žena s drdolom jemné ruky.

„Ani nie som tvoj manžel!" oboril sa na ňu.

„Nebudeme sa predsa hádať. Nakoniec sme rodina!" vyslovila stará žena, akoby vôbec nevnímala danú situáciu. „A rodinou aj ostaneme."

„Čo? Ja..." Adam netušil ako pokračovať. Kdesi v mysli sa mu vynárali prazvláštne spomienky ako z iného sveta. Na jednej strane sa mu v pamäti odvíjal rodinný príbeh plný radosti a smiechu a na pozadí ho strašila zasnežená noc s ženami v chalúpke uprostred ničoho.

Zmätený vyšiel von a pod oknom si všimol záhon kvitnúcich tulipánov.

„Páčia sa ti?" Opýtala sa ho údajná manželka. „Keď si ma žiadal o ruku, tak si mi priniesol tulipán s cibuľkou, na znak našej dokonalej lásky."

V mysli sa mu mihla spomienka pripomínajúca sen.

„Tulipán?"

„Áno drahý. Navždy budeme spolu, až kým neumrieš..."