Kedysi dávno existovala povesť o záhadnom hrade zo zlata a trblietavých hviezd. Steny mal mať lemované diamantmi a okná vykladané polodrahokamami. A pod toľkou nádherou sa mal skrývať dar pre každého z návštevníkov. V každom okne ako svieca mala horieť jedna hviezda a nad hlavnou vežou mal žiariť, ako jeho patrón, mesiac vo svetelnom rubáši splnu.

Mnoho ľudí sa vypravilo poodhaliť rúško tajomstva za touto legendou. Niektorí sa vrátili sklamaní, iní sa stratili a tí ďalší, ktorí údajne hrad navštívili, mlčali.

Eleanor načúvala od malička povesti, z ktorej sa stala rozprávka pred spaním. S Elijahom, kamarátom od susedov, sa často hrávali na výpravu za Mesačným zámkom, ako si ho sami pre seba nazvali. Niekedy ho našli v kope slamy, inokedy naň hľadeli z výšky korún stromov, ale väčšinou zostával len v ich predstavách a čím boli starší, tým väčšmi sa z hry stávala posadnutosť. Nie pre Elijaha, ktorý rástol v mladého muža a musel začať chodiť vypomáhať otcovi na pole, aby sa naučil ako ho správne obrábať, aby raz uživil svoju vlastnú rodinu, ale pre Eleanor, ktorá stále žila svojimi fantáziami o čarovnom zámku a jeho tajomstvách.

V jej veku sa očakávalo, že čo nevidieť dá ruku nejakému mládencovi, ona však netúžila po teplom mieste pri krbe a deťoch motajúcich sa popod nohy, ani po rukách zmáčaných od prania a plných pľuzgierov z rúbania dreva. Ona žila vo hviezdach na Mesačnom zámku.

Ako to býva, realita na seba nenechá nikdy dlho čakať. A Eleanor sa čo nevidieť musela naučiť prevziať na seba matkine povinnosti a bola nútená zaopatrovať celú domácnosť. Nie že by jej matka stratila záujem o rodinu, jednoducho ochorela a neduh ju pripútal na lôžko. Bolo jasné, že plameň jej života dohára a blíži sa ku svojmu zadymenému koncu. To však Eleanor nemohla a nechcela dopustiť. Upla sa ešte väčšmi ako kedykoľvek predtým k predstave Mesačného zámku a predstavovala si, ako v jeho útrobách nachádza liek, ktorý jej matku postaví na nohy.

V to ráno nezostalo len pri predstavách. Stav jej matky sa v noci náhle zhoršil a vidina skorej smrti prinútila Eleanor konať a konečne sa odhodlať na výpravu, o ktorej síce celý život snívala, ale nikdy sa neodhodlala pustiť sa na ňu.

Ešte pred prvým brieždením sa vykradla z domu. Na chrbte ju ťažil batoh s mapkou a skromnými zásobami. Pri páse jej visel nôž a v ruke zvierala otcovu vychádzkovú palicu, ktorú používal v lesnom teréne ako oporu. Rezko vyrazila skrz dedinu, ktorej obyvatelia sa v tom čase ešte len prebúdzali a za posledným domom pridala ešte väčšmi do kroku. V tú chvíľu ju poháňal čistý adrenalín a vidina dobrodružstva.

„Eleanor!"

Z diaľky za ňou volal známy hlas. Rozhliadla sa vôkol seba a na poli zazrela mladého muža, ako jej máva. V ten moment zvažovala, či by sa nemala pustiť do behu, aby ju nemohol odhovoriť, či by mala azda radšej predstierať, že sa nič nedeje? Nedokázala sa rozhodnúť a tak len chvíľu postála a odmávala mu späť. Dúfala, že ho pozdrav uspokojí a pôjde si znova po svojej práci.

Elijahovi bolo čudné vidieť Eleanor vonku takto skoro ráno a preto mu to nedalo a rozbehol sa za ňou. Čím bližšie bol, tým väčšia nervozita sa ho zmocňovala pri pohľade na jej výstroj. Oblečenie mala navrstvené ako cibuľa, na nohách pevnú obuv, ktorú neznášala, za opaskom ostrý nôž, ktorý žene do ruky nepatril a na chrbte ťažký batoh. Pridal a jeho nohy poslúchli.

„Kam ideš?" Chcel to podať ako zvedavú otázku, no v zlej predtuche ju na ňu vyštekol.

„Ja? Do mesta. Kam inam?" zasmiala sa nervózne a oči previnilo sklopila na udupanú hlinu, ktorá tvorila cestu.

„Si príšerná klamárka, Eleanor. Myslím to vážne! Prisahám, že ak mi nepovieš pravdu, tak si ťa prehodím cez rameno a odnesiem ťa k tvojmu otcovi!"

To bola silná vyhrážka a Eleanor striaslo. Nie že by bol jej otec zlý, ale nechcela aby si myslel, že uteká z domova, aby sa striasla zodpovednosti, ktorú ako najstaršia dcéra prebrala po matke, ktorá chorľavela.

„Mame je zle," vypadlo z nej neochotne.

„Takže ideš do mesta po lekára? To si mi mohla povedať hneď. Ale nemala by si ísť sama. Prečo po neho nejde tvoj otec?"

„Lebo, tak nejak, nevie, že som odišla z domu."

„Čože?"

„Mame už žiaden lekár nepomôže, Elijah. A ja sa na to už nemôžem pozerať."

„Takže utekáš?!" Odrazu bol veľmi nahnevaný, jeho výraz tváre stvrdol a svaly sa mu napäli, takmer sa už videla prehodená na jeho pleci, ale rýchlo mu vysvetlila o čo sa pokúša. Povedala mu všetko o tom, ako ide hľadať Mesačný zámok a že ak dá každému to, čo najviac potrebuje, tak v ňom isto nájde liek na matkinu chorobu. Počúval ju snáď všetkými zmyslami – pohoršene, pobavene, no všetko sa zlialo v súcit, ktorý potrebovala a ktorý, ako sa domnievala, dokázala zneužiť vo svoj prospech.

„Poď so mnou!" vyhŕkla skôr ako tomu dokázala zabrániť. Bol to však výkrik podvedomého strachu, ktorý ju sprevádzal už od chvíle, keď sa rozhodla vyraziť na túto cestu.

„Zbláznila si sa?" V tej otázke nebolo stopy po posmechu, len smútok nad jej situáciou. „Nemôžeme nikam ísť. Je to len rozprávka, je naivné myslieť si..."

„Ten hrad je skutočný!" prerušila ho. „Sú ľudia, ktorí tam boli a ja sa tam dostanem tiež! Nebudem sa pozerať, ako moja mama zomiera!" vykročila, „A pôjdem s tebou, alebo bez teba!" pokračovala po ceste a tvrdohlavo hľadela priamo pred seba. Tak nejak dúfala, že pôjde za ňou, preto jej zovrelo srdce, keď si uvedomila, že nejde.

Po ceste sa jej kráčalo dobre, v posledných dňoch nepršalo, takže sa jej spod nôh prášilo. Sem tam okolo nej prefrčal povoz s koňmi, no ponuky na odvoz láskavo odmietala. Na ceste bez tak dlho nezostane. Každý vedel, kadiaľ by mala viesť cesta na Mesačný zámok, no len málokto ňou zvládol prejsť.

„Eliiii! No taaaak, Eliiii! Spomaľ!"

Eleanor sa otočila a videla mladíka klusajúce po prašnej ceste s batohom na pleciach. Mimovoľne sa usmiala a srdce jej poskočilo pri pohľade na Elijaha, ktorý musel takto klusať už od dediny, aby ju dobehol. Zamávala na neho a zostala stáť na mieste.

„Čo tu robíš?" nadhodila na oko vyčítavo, no vo tvári sa jej zrkadlila úľava.

„Čo myslíš? Idem s tebou. Hádam si si nemyslela, že ťa pustím samotnú. Mladé dievča na ceste potrebuje ochranu, inak by to mohlo zle dopadnúť."

Usmiala sa na neho od ucha k uchu.

„Čo je ti vtipné?" spýtal sa jej s nakrčeným obočím.

„Nič," a usmiala sa ešte širšie.

Elijah sa zrejme rozhodol nechať jej potmehúdske prejavy tak a radšej sa začal zaoberať plánovanou trasou.

„Tadiaľto ísť nemôžeme," ukazoval prstom na miesto za Smaragdovým lesom, kade si naplánovala pôvodnú trasu.

„Prečo? Mala by to byť najkratšia cesta."

Prikývol na znak súhlasu, „ to áno, ale aj najnebezpečnejšia. Vidíš tieto značky?" poklopkal po nich prstom. „To sú močiare. Ak sa chceš zabiť, potom tade určite choď, ale ja by som šiel tadeto." Prešiel prstom po hranici medzi lesom a močariskom, cez Zubatú horu až na druhú stranu.

„Zabúdaš na podstatný detail, ani jeden z nás nie je vybavený na pobyt v horách. Neprežili by sme tam. Podľa mňa by sa tie močiare dali zvládnuť," oponovala mu.

„Už si tam niekedy bola?"

Pokrútila hlavou a on sa usmial, „tak teda pôjdeme cez hory."

V lese vládlo príjemné šero, ktoré dusilo ostré slnečné lúče. Večne zelené stromy sa nad nimi týčili do výšky a lesná zver okolo nich žila svojim životom bez toho, aby im venovala svoju pozornosť. Kráčali v tichu a slepo nasledovali mapu. Mapy sa predsa nikdy nemýlia, leda že by sa predsa len občas mýlili.

„Elijah?" oslovila ho. „Myslím, že tadiaľto sme už šli. Pozri, tie skalné výbežky sme minuli už hádam siedmy raz. Si si istý, že ideme správnou cestou?"

Zastavil a rozhliadol sa vôkol seba. „Máš pravdu, ale vôbec tomu nerozumiem. Podľa mapy by sme mali ísť vpred."

„A čo ak je ten les začarovaný?" vyhŕkla. „Veď vieš čo sa hovorí v tej povesti."

„Je to len rozprávka!"

„Ak tomu naozaj veríš, tak čo tu potom robíš? Možno nás les nechce pustiť ďalej, lebo tomu neveríš!"

„Eli..."

„Čmuchám, čmuchám...." ozvalo sa zafunene. Eleanor s Elijahom poskočili a postavili sa jeden k druhému chrbtom, ale nič nevideli. „Čmuchám... Oriešky!"

Eleanor vykríkla, keď sa náhle ocitla vo vzduchu. Čiasi ruka ju chmatla za batoh a ona v ňom zostala bezmocne visieť a kopať nohami. „Elijah!" kričala a vydesene sa zmietala.

Elijah sa pozrel hore a stratil reč. Šokovane hľadel na čosi, čo ona nevidela a obávala sa, aké zlé to môže byť, keď nenachádza slová ktorými by to nazval, alebo opísal.

„Pomoc!" skríkla a tým ho prebrala.

„Skoč! Vyvleč sa z popruhov a skoč!" volal za ňou.

Urobila to, k zemi jej síce chýbali dobré dva metre, ale strach z toho, čo je nad ňou bol silnejší ako strach, že si podvrtne členok, či zlomí nohu. Elijah ju zachytil ako najlepšie vedel a pomohol jej udržať rovnováhu.

Ozvalo sa ďalšie zafunenie a obaja vzhliadli ku kreatúre zápasiacej s batohom. Eleanor netušila, k čomu by toho tvora prirovnala. Malo to hrčovité ruky pripomínajúce konáre a viselo to zo stromu ako netopier. Nešikovne sa to snažilo otvoriť batoh a po celú dobu tu fučalo, akoby na tom závisel život tej stvory. Nakoniec sa látka s hlasným prasknutím poddala a na zem sa vysypal obsah batoha.

To zvláštne stvorenie si ich vôbec nevšímalo a zo stromu žuchlo rovno na lístím pokrytú zem, pričom sa hltavo vrhlo na zásoby jedla. Zo zeme uchmatlo červené jablko, no to v hrčovitých rukách rýchlo sčernelo a zhnilo. Tvor zavyl a zahodil ho. Vzal do hrčovitých rúk vrecko s orieškami a pazúrom prerezalo látku. Orechy sa mu vysypali do dlane a zmenili sa v prach. Znova sa ozvalo bolestné zavytie a beštia šmarila prázdnu kapsičku k najbližšiemu stromu. Spomalila a hľadela na zbytok potravín, ktoré ležali na zemi, hľadela na ne zmučene, pohľad hladný a plný túžby, no chvejúce údy držalo blízko pri tele, akoby sa bálo do nich uchopiť čokoľvek ďalšie.

Eleanor ani nevedela čo ju to posadlo, keď sa zohla k ďalšiemu jablku a zdvihla ho do úrovne svojich očí, aby ho tomu tvorovi ukázala. „Chceš ho?"

Tvor zmučene prikývol a lesklé oči nespúšťal zo šťavnatého ovocia.

Eli urobila krok vpred, keď v tom ju schmatol Elijah za ruku: „Čo to robíš?"

„Improvizujem!" vytrhla sa mu a urobila ďalší krok vpred s rukou natiahnutou pred seba.

„Na, vezmi si ho," ponúkla mu jablko, tvor sa naklonil dopredu a privoňal k nemu. Jeho hlava sa zdala byť znepokojivo veľká. Otvoril papuľu a čakal, hodila mu ho na tmavomodrý jazyk a ozvalo sa hlasné chrúmanie, keď sa obrovské tesáky pustili do jablka.

„Ešte, ešte..." zavyl zver túžobne a Eleanor poslúchla.

Zjedlo to všetky jablká a strapec hrozna na vrch. Potom sa tvor upokojil a jasnými očami skúmal návštevníkov.

„Wen-wen vie čo ľudkovia hľadajú. Wen-wen vie byť vďačný. Pomôže, áno pomôže. Wen-wen vyvedie ľudkov z lesa," radil sa tvor sám so sebou a spokojne prikyvoval.

„Toto je tá najbláznivejšia vec, akú som kedy videl," povedal Elijah pri pohľade na bizarného tvora.

„Veru, toto nám nikdy nikto neuverí," pritakala Eleanor.

„Že neuverí? Myslel som si, že ťa to zožerie a schrúme ako tie jablká. Musela si sa zblázniť!"

„Nezbláznila som sa!" bránila sa Eleanor, „ale mala som taký pocit a... Neviem to vysvetliť. Skrátka si nemyslím, že je to zlé. Okrem toho, ty si si nevšimol?"

„Čo také?"

„Je to bylinožravec. Ničoho mäsitého sa to ani nedotklo," ukázala na nedotknutý kus slaniny a plátky sušeného mäsa rozsypané v lístí.

„Možno ich to len prehliadlo."

„A možno si nedokážeš priznať, že mám pravdu!" odula sa na neho a začala zo zeme zachraňovať zásoby.

Tvor si ďalej hundral sám pre seba a skúmavo pritom analyzoval Elijaha, ktorý sa tomu vševediacemu pohľadu snažil vyhýbať najlepšie ako len vedel.

Eleanor zachránila čo sa dalo a podišla k tej prazvláštnej bytosti. „Ahoj," pozdravila ju, no ona len neochotne odtrhla lesklý pohľad z Elijaha a preniesla na ňu svoju znepokojivú pozornosť.

„Áno dieťa?" prehovorilo to hlbokým hlasom.

„Volám sa Eleanor a toto je Elijah," predstavila ich. „Sme na ceste na Mesačný zámok. Vieš kde sa nachádza?"

Tvor prikývol. „Wen-wen je duch lesa, Wen-wen pozná to miesto, ale to miesto nedobré. Plné starej mágie. Pre ľudí nebezpečné. Čo hľadáte, že vás cesta vedie k záhube?"

„Moja mama je na tom zle. Potrebujem liek, ktorý ju vylieči. Prosím, ukážeš nám cestu?" vyslovila s naliehavosťou, do ktorej vložila všetky svoje túžby.

„Wen-wen pomôže, lebo aj ľudkovia pomohli. Dievča má dobré srdce. Čisté, ale chlapec s nami nepôjde." Zazrel znepokojivo jasnými očami na Elijaha. „Chlapec má tajomstvá. Tam tajomstvá ubližujú. Ničia a pália, menia pekné v desy."

„Čože? Ale Elijah je môj priateľ! Musí ísť so mnou!"

Tvor sa posadil do lístia, ktoré zostávala sviežo zelené i po tom ako opadlo zo stromu. „Wen-wen vie, že chlapec neverí. Jeho tajomstvá ohrozia dobré dievča. Temné desy si berú sny a menia v ich nočné mory. Chlapec má tajné sny. Sníva o niekom jemu blízkom. Temné desy to vycítia. Chlapec sa musí vzdať svojich tajomstiev a prijať čo má prísť."

„To je taká blbosť," zachmúril sa Elijah. „Ja nemám pred Eli žiadne tajomstvá."

Tvor sa predklonil a vydýchol Elijahovi do tváre obláčik vzduchu, ktorý voňal ako les po daždi, „ale máš. Tu," ukázal hrčovitým prstom na jeho hruď a dodal, „láska nie je zločin."

Eleanor sa na nich ustarostene dívala. „O čom to hovorí?"

„O ničom," prepaľoval Elijah tvora tvrdým pohľadom.

Jasné oči sa upreli na Eleanor. „I napriek tak jasnému klamstvu si želáš, aby šiel chlapec s tebou?"

Eleanor stisla ruky v päsť a zahľadela sa do zeme. Premýšľala. „Áno. Chcem, aby šiel so mnou."

„Aj keď ťa jeho tajomstvá môžu stáť život? Zámok nie len dáva, ale i berie. Berie, aby mohol dať. Wen-wen pozná moc zámku." Stiahol sa od Elijaha a pohľad sa mu vzdialil kamsi neuveriteľne ďaleko.

„Elijah je môj priateľ," vyhlásila pevným hlasom. „Nikdy by mi neublížil a ak má tajomstvá, ktoré mi nechce povedať, potom musí existovať dobrý dôvod, prečo je tomu tak."

Tvor sa zahľadel opäť na Elijaha. „Tajomstvá sa stanú nebezpečnejšími ako si myslíš."

Tá bytosť ich potom oboch vyzvala, aby si vysadli medzi jej kožovité krídla. Nebolo tam nič, čoho by sa dalo držať, snáď len pár chumáčov hustej srsti, no ani jeden z nich nemal odvahu riskovať, že ho za ňu potiahnu a tak len stisli stehná a snažili sa k bytosti čo najviac pritisnúť.

Zo začiatku sa obávali, že by ich mohol zhodiť alebo že spadnú, no tvor kĺzal po oblohe ticho a hladko, akoby snáď splynul s vetrom, ktorý sa ponad koruny stromov preháňal. Nerobil nečakané pohyby a ohľaduplne menil smer. Čoskoro sa uvoľnili a začali sa kochať výhľadom.

Pod nimi sa vlnil baldachýn smaragdovo zeleného lesa. V diaľke sa týčili hory s ostrými skalnatými výbežkami, ktoré v sebe ukrývali akúsi drsnú krásu divočiny. Videli tiež rovinu za lesom a nespočet zrkadliacich sa hladín. Wen-wen mieril priamo k nim. Nedbal na Elijahove protesty. Zdalo sa, že nakoniec kratšia cesta bude pre nich tou správnou. A i napriek prvotnej obave, že ich tam Wen-wen na okraji lesa vysadí sa zdalo, že ten nič také v úmysle nemá. Preletel ponad posledné stromy a jeho mohutná silueta sa odrážala v jazierkach pod nimi. Obrovské krídla rozrážali vzduch a čerili hladinky pod nimi. Leteli nízko, oveľa nižšie ako keď sa vznášali nad lesom.

„Wen-wen!" zavolala do vetra Eleanor.

„Áno dieťa?"

„Čo je to tam vpredu?"

Tvor sa prudko odrazil a nabral väčšiu výšku, čím im zlepšil výhľad na tmavý pás mŕtvych stromov, ktoré sa i napriek slnečným lúčom zdali byť čierne a nepreniknuteľné.

„To je Mortias. Domov Temných desov. Tu sa rozhodne, či ste hodní toho, čo hľadáte. Wen-wenovi sa nepáči, že dievča tam pôjde s chlapcom, ktorý má tajomstvá. Wen-wen bude robiť sprievodcu. Dievča je dobré, on si ho nezaslúži."

„Jasné," odfrkol si Elijah podráždene a hoc to Eleanor robilo starosti, rozhodla sa, že keď príde čas, tak sa všetko vysvetlí.

Pristáli len kúsok pred mŕtvou alejou lemujúcou zašlú lesnú cestičku. Wen-wen ich vyzval, aby šli po nej a oni šli. Výhľad tam bol všade rovnako ponurý a nad celým Mortiasom sa vznášalo ticho, ktoré akoby tlmilo dokonca i zvuky ich vlastných krokov, hoc by ich malo naopak zdôrazňovať.

Stromy po obvode sa sem tam pohli. Zdalo sa, akoby ich pozorovali neviditeľnými očami a natáčali sa za ich krokmi. Mŕtvy pozorovatelia ich dobrodružstva. Človek tu mal neustále paranoidný pocit, že je sledovaný a na každom kroku očakával, že sa čosi natiahne spoza stromov, možno dokonca samotný strom a uchmatne ho z jeho výpravy.

„Ani trocha sa mi tu nepáči," dal sa počuť Elijah.

„S tým nemôžem inak než súhlasiť," vyjadrila sa aj Eleanor.

Len Wen-wen sa zdal byť úplne pokojný. Možno tú cestu absolvoval po tisíci raz. Kto vie, no nezdalo sa, že by ho kradmé pohyby stromov vyvádzali z rovnováhy.

Kráčali takto snáď celú večnosť, no i tak sa na to prostredie nedalo zvyknúť. Boli odhodlaní kráčať pokojne aj celú noc, len aby sa tam nemuseli utáboriť. Na oblohu sa vyhupol nafúknutý mesiac v splne, ktorý pôsobil až nadpozemsky obrovským dojmom. Možno to bolo tou samotou, alebo hororovou atmosférou lesa, no bol naozaj obrovitánsky. Avšak ako sa presúval na svojej mesačnej dráhe, vzďaľoval sa im a oni sa vyčrpaný ťahali za ním. Len Wen-wen kráčal rovnako sviežo ako keď vplávali do temných zákutí Mortiasu.

Mesiac doputoval do svojho najvyššieho bodu a vtedy to pocítili. Zem pod lesom sa zachvela. Stromy začali divoko mlátiť holými konármi a jeden zo šľahúňov sa zaplietol do sukne Eleanor. Nasledovali ho ďalšie. Väčšmi ako konáre to pripomínalo pazúre zvera, ktorý sa snaží uchopiť svoju korisť.

„Eli!" Elijahov krik sa strácal v burácaní zeme a šuchote a praskotu konárov.

Eleanor sa k nemu pokúsila natiahnuť, no Elijah tam stál ako do zeme vrastený. Volal jej meno, ale akoby si nebol istý čo má urobiť. V tom sa okolo nej obmotali mocné hrčovité ruky a vytrhli ju stromom z dosahu. Látka na šatách sa jej roztrhala až odhalila belostnú pokožku pod nimi.

Wen-wen si tisol vystrašené dievča na svalnatý hrudník skrytý pod hustými chumáčmi srsti. Vznášal sa niekoľko centimetrov nad zemou a mocne mával blanitými krídlami. V tom sa mu hrudník zachvel a tie mocné vibrácie sa vyliali do sveta. Wen-wen zavrčal ako divoké zviera a zreval do sveta. Stromy sa odklonili od cestičky tak ďaleko, ako im to len ich do zeme vrastené konáre dovolili.

Elijah s vytreštenými očami hľadel na ten výjav. Keď prišlo na najhoršie, tak neurobil nič, vôbec nič. Nebyť toho tvora, Eli už mohla byť dávno preč a on by zostal na tejto výprave sám.

***

Od tej chvíle sa lesk v očiach netvora zmenil pri pohľade na Elijaha v otvorené opovrhovanie. Vo svojej hrôzostrašnosti sa povyšoval nad ľudského muža, ktorý nebol schopný pohnúť ani len malíčkom, aby ochránil to krehké stvorenie, ktoré si takmer vzal les.

Eleanor sa pri ňom od toho momentu držala blízko a k okraju sa neodvážila priblížiť, hoci les znova utíchol a zem pod ich nohami nadobudla obvyklý pokoj. Uprostred Mortiasu však vyrástlo čosi nevídané.

Mesačný zámok sa týčil pod nafúknutým splnom a kúpal sa v jeho striebristých lúčoch. Každé z jeho okien jasne planulo hviezdnym svetlom. Steny i okná sa trblietali už z diaľky. Eleanor napadlo, kto ten zámok asi tak postavil a prečo to vôbec urobil, ale odpoveď bola nepodstatná. Dôležité bolo len to, že je tu, že má pred sebou bránu a za ňou sa skrýva to, čo potrebuje. Liek.

Elijah sa držal v úzadí. Vycítil nechuť tej stvory a rozhodol sa stiahnuť. Eli s ním od toho incidentu neprehovorila. Držala sa po boku netvora a kedykoľvek znervóznela primkla sa k nemu ešte tesnejšie. Ťažko povedať, či si vôbec uvedomovala, že po jeho srsti siaha vždy, keď ju niečo rozruší. A čo bolo ešte zvláštnejšie... Tvor sa na ňu kradmo díval. Vždy keď ona siahla k nemu, on ochranársky skontroloval okolie. Reagoval na jej potreby lepšie, než by kedy on mohol. No on je človek, tá stvora nie. Je to netvor.

Podišli k bráne, ktorá sa v mesačnom svetle kovovo leskla, ako neskôr ukázalo, bola vyrobená zo striebra. Stáli pred ňou a hľadeli na ňu. Wen-wen podišiel bližšie a brána sa sama otvorila.

Eleanor s Elijahom postúpili dopredu a nahliadli dnu. Najskôr videli len tmu, no tá sa rýchlo rozjasňovala, ako sa miestnosťou zapaľovali fakle rozmiestnené po stenách.

Dnu sa všetko trblietalo. Na podlahe sa povaľovalo zlato, striebro, diamanty a polodrahokami. Všade viseli šperky a kadejaké fľaštičky so záhadným obsahom. Eleanor žasla nad toľkou nádherou, no jej pohľad pátral po tom jedinom, čo potrebovala. Po lieku.

Obaja vošli dnu a Wen-wen ich nasledoval. Dvere za nimi zostali otvorené.

„Ako ho nájdem?" rozhliadala sa okolo seba Eli. „Je tu toho toľko!"

„Počúvaj hlas svojho srdca. Wen-wen vie, že ťa dobre povedie," vyhlásil netvor, no nedíval sa pritom na ňu, ale na bohatstvom uhranutého Elijaha.

Eleanor sa prechádzala pomedzi cennosti a skúmala flakóny. Kľučkovala cennosťami s bázňou, ktorú si nedokázala vysvetliť. Cítila, že tieto veci tu čakajú na niekoho iného, nie na ňu. A potom, akoby pocítila ťahanie, všetky cesty viedli k drahocenným kožušinám a tam, medzi nimi, k zapadnutej fľaštičke s jantárovou tekutinou. Vzala ju do ruky a pocítila teplo rozlievajúce sa jej telom. Na štítku stále jej meno. Bola si istá, že toto je presne to, čo potrebuje. Liek, ktorý jej matke prinavráti zdravie.

Wen-wen trpezlivo čakal. Uprostred tej nádhery pripomínal prastarého, no neobyčajného draka, ktorý hľadí na svoje poklady.

Elijah sa tiež prepletal cennosťami. Jeho pocity však boli celkom odlišné. Všetko na neho volalo. Všetko sa mu tislo do dlaní. Ešte nikdy nevidel toľké bohatstvo. S týmto by už nikdy nemusel otročiť na roli. Ak by bol bohatý, možno aj Eli by sa na neho inak dívala. Možno by dokázal uplatiť jej srdce.

Šperky sa mu tisli do dlaní, drahokamy ho ťažili vo vreckách. Je tu toho toľko. Za celý život by to bohatstvo nedokázal minúť. Toto potreboval, toto je jeho vstupenka k pohodliu a k Eli. Čo tam po nejakom netvorovi, ak sa Eli bojí, zaplatí celé armády, aby ju chránili.

„Zlodej!" zavrčal Wen-wen a hľadel pritom na Elijaha.

Eli stála po jeho huňatom boku a zmätene naň hľadela. „Elijah by nikdy nič neukradol!" Dokonca i teraz ho bránila. Drahokamy vo vreckách ho nepríjemne ťažili, ale i tak nemal v úmysle priznať sa k nim a vzdať sa ich.

Dvere sa zabuchli a v sále to vybuchlo ohnivým svetlom. Plamene sa rozliezli po bohatstve a pohltili ho. Sála ostala náhle prázdna. Jediným dôkazom bol flakón v rukách Eli a drahokamy, ktorých váhu stále cítil po vreckách.

„Ja som nič..." ani to nestihol dopovedať, keď mu vzbĺkli nohavice chladným plameňom ktorý pohlcoval, hoci nepálil. Nohavice boli razom preč a on tam ostal stáť na Adama zahalený len pridlhou košeľou. Po podlahe sa okolo neho rozkotúľali drahokamy, ktoré si nahrabal.

V tú chvíľu si bol istý, že do konca života nezabudne na ten sklamaný pohľad, ktorý mu Eli uštedrila. A tak vyhŕkol to prvé, čo mu prišlo na rozum. „Urobil som to pre teba Eli! Mám ťa rád!" priznal sa, ale jej pohľad sa nezmenil. Flakón si tisla na srdce, možno sa bála, že pre jeho chybu oň príde. Musel priznať, že na to ani len nepomyslel. „Chcel som nám dať lepší život."

Zem pod zámok sa otriasla, skrz okno bolo vidno, ako sa spln odpočívajúci uprostred oblohy vychýlil zo svojho stredu.

„Je čas ísť malá smrteľníčka. Wen-wen pozná cestu von," odvrátil sa tvor od polonahého Elijaha.

„Ale Elijah!"

„Varoval som ťa pred jeho tajomstvami. Chceš za ne zaplatiť spolu s ním?"

„Zachráň ho, prosím! Je to môj priateľ. Urobil chybu, ale poznám ho po celý svoj život. Je to dobrý človek! Prosím," rozvzlykala sa.

Netvor vzhliadol k chlapcovi, ktorý mu bol vydaný na milosť.

„Toto miesto má vlastné zákony," vyhlásil. „Ak ho chceš vziať so sebou, potom sa musíš niečoho vzdať, musíš tu niečo zanechať. Wen-wen ťa varoval. Zámok dáva, ale i berie. Čo tu zanecháš, aby on mohol ísť?"

Eli vzhliadla k jasným očiam lesného ducha. „ Svoje srdce. Zanechávam tu svoje srdce."

Netvor i Elijah vytreštili oči prekvapením.

„Si pánom tohto miesta. Nie sú to pravidlá zámku, ale tvoje. Dovoľ mi vrátiť sa s Elijahom. Odovzdám rodine liek pre moju matku a vrátim sa k tebe. Už nikdy nebudeš sám. Dám ti svoje srdce."

„Tú voľbu budeš ľutovať," varoval ju tvor.

„Dávam ti niečo, čo už máš."

Tvor sa nepokojne prešiel sálou. „Volám sa Wernyr. Prekliaty duch Mortias a toto je môj zámok. Dovoľujem ti opustiť moje územie a vyprevadiť túto chamraď do jej sveta. Ale o týždeň sa so mnou stretneš sa okraji Smaragdového lesa a pridáš sa ku mne.

Na jeho prekvapenie sa Eli usmiala. Strieborné dvere sa otvorili a ona i Elijah mohli odísť.

***

Netvor ju nikdy nevaroval, čo by sa mohlo stať ak nepríde na miesto ich stretnutia. No to ani nemusel. Eli sa rozhodla dať mu niečo, čo už má. Zachránila svoju matku. Priviedla späť svojho priateľa, hoc ho jeho zlomené srdce a chamtivé rozhodnutie napokon zviedli na šikmé chodníčky alkoholizmu.

Eli sa presne o sedem dní dostavila na okraj Smaragdového lesa, kde na ňu čakal tvor ako z nočných môr. V povesti sa o ňom nehovorí, možno ho ani nik nepozná, ale Eli vedela, že našla viac ako dúfala a ak s ním mala prežiť zbytok večnosti, potom vedela, že bude šťastná.