Je jedno čo urobím, je jedno kam pôjdem, nikto ma nevidí, nikto ma nepočuje. Hľadím na svet a jeho bujné farby, no nedokážem žiť v ich jasnej žiare. Vidím úsmevy, no považujem ich za falošné. Vidím lásku a načúvam jej nežným slovám, ale pripadajú i akési prázdne.

Vždy som sa takto cítila? Nedá mi sa nad tým nezamyslieť a zvážiť okolnosti posledných dní. Som toto depresívne klbko Ja, alebo je to len odrazom týchto udalostí? Pokladám si tieto temné otázky sediac vo svojej izbe. Na posteli s baldachýnom a s hudbou podporujúcou intenzitu vzrastajúceho smútku v ojom vnútri.

Možno by som mala niečo urobiť? Možno by som mala skúsiť zmeniť svoj zvyk a zdecimovať každodenný stereotyp svojho fádneho života. No neviem či mám na to dosť síl. Je to pohodlné, len tak sedieť, nemyslieť a robiť čo mi kážu. No čoraz častejšie sa pýtam: Som šťastná?

Každý kto ma vidí nevníma môj skrytý žiaľ. Skrz úsmevy a sebavedomé pózy je neistota ľahko prehliadnuteľná, no je tam. Dusím ju v sebe a vyžívam sa v zhadzovaní iných. Ľudia vôkol sú hlúpy. Prostoduchí spolužiaci podporujúci ma v mojej krutosti. Minule som spolužiačke zahodila desiatu, len tak, ale aj napriek úsmevu na mojej tvári ma jej smútok a hanba neuspokojili. Väčšina triedy sa však bavili. Stala som sa hrdinkou dňa. Aké hlúpe...

Ako dlho môjmu egu postačí honiť sa na nešťastí druhých? Je to vôbec potrava z ktorej môže vzísť aj niečo iné ako záhuba? Neviem, ale občas sa potom necítim až taká úbohá, hoci v skutočnosti som ešte horšia ako to.

Ak si niekto myslí, že to končí zahodenou desiatou a posmeškami, tak ešte nič nevidel, alebo si len na viac netrúfol. Hoc mi peniaze od rodičov nikdy nechýbali, i takto som si vedela celkom slušne prilepšiť. Strach v očiach obetí mi prehnal žilami vzrušenie zakaždým, keď som sa do nich zahľadela, ale skrývalo sa za nimi akési opovrhnutie, ktoré som nedokázala vystáť. Aj keď som bola na koni, silnejšia, krajšia, zabezpečenejšia, tak akoby som v ich očiach stála kdesi na dne priepasti a oni sa nado mnou morálne týčili. Nenávidela som dívať sa im do očí, preto som ich nútila klopiť zrak.

A nech to znie akokoľvek kruto, vyžívala som sa aj v ich fyzickej bolesti. Občas posotiť, potknúť, či prefackať. Nenápadné potiahnutie za tie krásne lesklé vlasy, čo jej závidím, lebo moje sú neskrotné ako morské vlny.

Izolovať, zraniť, zosmiešniť a tá debilná svorka triednych poskokov stojí za mnou nie z lojálnosti, ale zo strachu, že budú na rade.

Nech sa na to dívam akokoľvek, sú úbohí, ale ja nie som o nič lepšia ako oni a práve preto si to musím dokazovať ešte väčšmi.

No ona odišla. Jedného dňa neprišla. Potom prešiel týždeň, dva a jej stále nikde. Uvedomila som si, že mi chýba a pre spolužiakov bez môjho vyčíňania viac nie som zaujímavá.

Je preč, zmenila školu, a je to len moja vina. Zničila som ju? Tá otázka vo mne hlodala. Chcela si ublížiť? Fakt som sa stala takýmto druhom človeka?

Pred riaditeľkou som sedela a všetky obvinenia poprela. Nikto z triedy si netrúfol ísť proti mne a rodičia vidia len to, čo chcú. Ich sladká dcéra by šikany nikdy schopná nebola.

Mala som chuť skríknuť, že som to naozaj urobila, no niesť následky sa mi naozaj nechcelo. Preto som hrala úlohu obete a v triede sa sebavedomo usmievala, keď som beztrestne vyviazla.

Ako roky plynuli, bola som čoraz väčšia sviňa a čo je najhoršie? Vedela som čo sa zo mňa stáva. Na každom prste chlapec a s každým do postele. Drogy mi pomáhali zbaviť sa myšlienok na zbytočnosť vlastnej existencie. Rodičom to bolo aj tak jedno. Kým mám v škole dobré výsledky a napĺňam ich očakávania, tak im bolo ukradnuté kde som, čo robím, s kým sa túlam a koľko sprostostí narobím.

A že ich bolo... Policajti nám neraz boli na stope. Ale všetko to bol len akýsi vtip...

Na strednej už sa šikana toľko netolerovala a nebolo nikoho kto by ocenil moje pokusy byť takto zaujímavou. Stačilo však zmeniť rétoriku. Uhrať to na vyspelú a bohatú. Charizma a rebelantské myšlienky za seba odviedli svoju prácu. Alkohol do školy, po škole, tráva cez veľkú prestávku namiesto cigarety. Občas sa nezištne podeliť a svoje slnečné miesto som si udržala.

Vysoká škola bola len o tom kto s kým a kedy spí. Ani neviem ako som ju dokázala dokončiť bez toho, aby som sa stala matkou. Do dnes ďakujem tomu, kto vynašiel interupciu.

Pre rodičov som stále bola vzorné dievča čo sa rado baví, je obľúbené a nemá nepriateľov, ale pravda bola taká, že som nemala žiadnych skutočných priateľov a vo vnútri ma zžierali pocity viny a sebanenávisť. Ego pestované na zosmiešňovaní iných a dokazovaní si vlastnej hodnoty utrpelo krutú ranu zakaždým, keď som nedostala to čo som chcela, koho som chcela...

Asi rok po výške som si našla zamestnanie. Zamilovala sa a myslela, že môj život konečne nabral ten správny smer. Môj chlap bol podnikateľ a slušne si vedel zarobiť, bol ku mne milý a v posteli veľmi vášnivý. Nadšene som sa k nemu nasťahovala len preto, aby ma mohol začať ponižovať a biť. Uvedomila som si, že sme vlastne rovnakí. Bola som dôležitá obeť zabezpečujúca jeho vysoké sebavedomie. A on mi za moje modriny platil peniazmi i darčekmi.

No aj preto tu teraz sedím. Opäť s novými modrinami a uvažujem ako dlho to ešte vydržím a či som si to všetko nezavinila sama. Ako som sa sem dostala? Som krásna, vzdelaná a mohla by som mať kohokoľvek, no i napriek tomu som takto uviazla a nedokážem urobiť ten najdôležitejší krok.

Zdvihla som telefón a zahľadela sa na displej. Opäť tam na mňa svieti číslo na linku pomoci, ale budú mi naozaj vedieť pomôcť? Zaslúžim si vôbec, aby mi niekto pomohol?

Tentokrát klikám na volať a v napätí očakávam spojenie.

„Prosím, tu linka pomoci," ozve sa príjemný ženský hlas.

Aspoň že to nie je muž... Vyrozprávam sa. Povedala som všetko o svojom bitkárovi na SUV.

Dohodli sme si stretnutie na káve. Po ňom ten hlas nabral konkrétne rysy a získal tvár. Ľudia neveria na osud, ale ja som ho na tej káve stretla a ešte väčšmi som sa hanbila. Ženu s lesklými vlasmi, srdečným úsmevom a pehami na bledých lícach som hneď spoznala. Bola to ona. To dievča zo školy, ktoré som s takou obľubou trápila. Modlila som sa nech ma nespozná, ale pamäť v týchto prípadoch zlyhá len zriedka. Slúži jej ku cti, že na sebe nedala nič znať. Už som si robila nádeje, že snáď ma možno predsa len nespoznala a tak uniknem jej spravodlivému hnevu a posmeškom, no nakoniec došlo i na to.

Pýtala sa ma na môj život po základnej škole, ako som sa mala akoby sme snáď boli kedysi priateľkami. Nič mi nevyčítala a v jej očiach nebola žiadna nenávisť. Vyzerala spokojne a šťastne a hľadela na mňa láskavo. Nezaslúžila som si to...

Dohodli sme sa, že mi pomôže od neho odísť k rodičom, ktorí sa medzičasom odsťahovali do zahraničia a o mojej zúfalej situácii nič netušili a ja som sa hanbila priznať sa im.

Odišiel na služobnú cestu. Noc predtým ma zbil a znásilnil. Asi sa pred cestou potreboval posilniť...

Ona prišla len čo mi napísal, že sedí v lietadle a mám poslušne čakať kým sa nevráti.

V tú dobu som si už balila kufre a plná nádeje čakala na slobodu. Prišla po mňa a odviezla ma z môjho pekla. Autom ma dopravila až k mojim rodičom za hranice do Rakúska.

Naozaj neviem či je to štandardný postup, no bola som jej vďačná a zmocnilo sa ma nutkanie ospravedlniť sa jej, no bála som sa. Bála som sa jej opovrhnutia, výsmechu, odmietnutia. A tak som radšej mlčala.

Rodičia boli mojim príchodom prekvapení. Šla so mnou až ku dverám, kde ma chytila za ruku a povzbudivo sa na mňa usmiala. Nepustila som ju, potrebovala som ju. Nemala som silu svojim rodičom rozpovedať ako úboho som v posledných rokoch žila a koľko poníženia sa mi dostalo od muža, ktorý ma mal chrániť a milovať, od muža, s ktorým som plánovala založiť si rodinu.

A tak šla so mnou, slová neboli potrebné. Sadli sme si v kuchyni mojich rodičov a po celú dobu ma držala za ruku kým ja som plakala a rozprávala. Moja mama čoskoro plakala so mnou, otec zatínal päste a nadával vo všetkých jazykoch na ktoré si spomenul. Ako človek, ktorý celý život cestoval po svete, aby nás s mamou zabezpečil, tých jazykov poznal celkom dosť.

Privítali ma s otvorenou náručou a uložili do hosťovskej izby, kde ma premohli pochybnosti. Po mojej hrdinke a bývalej obeti mi ostala len kartička s telefónnym číslom. Cítila som sa bezradná, aj keď by som sa mala cítiť zachránená.

Na druhý deň mi tak ako obyčajne prišla správa od muža. Ako vždy keď bol na cestách mi touto cestou pripomínal, kde je moje miesto a komu patrím. Neodpísala som a stalo sato po prvý raz. O hodinu prišla nová správa z ktorej bolo cítiť, že len čo sa mu dostanem do rúk, tak to oľutujem. Opäť som ho ignorovala a takto som pokračovala celý deň zatiaľ čo telefón cinkal a vyzváňal. Udržala som sa aj potom, keď fáza vyhrážok prešla do prosieb. Nakoniec som zavolala Veronike. Tak sa to dievča volá a celá bezradná som sa pýtala, čo mám robiť.

Číslo som si nakoniec zablokovala a na chvíľu bolo ticho. Asi tak na hodinu. Potom mi začali chodiť správy z nového čísla. Po zablokovaní z ďalšieho, ako keby si ich nakúpil do zásoby...

Na druhý deň som si celá zúfalá zrušila pôvodné číslo a získala nové. Ten pocit úľavy bol nenahraditeľný, no možno som mala radšej zameniť i telefón.

O niekoľko dní sa zjavil pred dverami mojich rodičov. Ako obyčajne vystupoval galantne a snažil sa rodičom nahovoriť, že máme len drobnú krízu a že si to so mnou potrebuje len vydiskutovať.

Našťastie k tomu nedošlo a otec ho bez milosti vykázal zo svojho domu. Naložil mu ako malému chlapcovi a nech sa mu už na oči neukazuje.

Ja som zo svojej skrýše opäť volala Veronike, ktorá ma ako jediná dokázala upokojiť, čo bol pre mňa hotový nonsens.

Podnikli sa právne kroky, ale keďže som nikdy nič nehlásila, tak niečo dokázať bolo náročné a ja už som na to nemala síl. Dohodli sme sa, že ak ja nebudem pokračovať v snahe dokázať mu násilie, on sa vzdá mňa. V ten moment to pre mňa veľa znamenalo...

S Veronikou som ostala v kontakte. Urovnala som si v sebe mnohé záležitosti a našla v sebe silu ospravedlniť sa. Ona však urobila niečo, čo som vôbec nečakala a poďakovala sa mi.

Moje detinské výčiny, trápenie, vyhrážky a ponižovanie ju zocelili a urobili z nej silnejšiu a sebavedomejšiu bytosť. A ja som sa bála, že by som jej snáď po prechode na inú školu mohla zničiť život a naopak som jej ten zmysel dala, lebo už vtedy sa vraj rozhodla pomáhať nie len deťom, ale i ženám, ktoré zažívajú nejaký druh psychického či fyzického týrania a musia čeliť šikane.

Nikdy by som to nečakala, no práve toto jej priznanie vo mne rozpútalo vlnu zmierenia. Uvedomila som si, že aj keď som bola taká sviňa, tak som si pravdepodobne takéto jednanie nezaslúžila, ale pocit viny z minulosti mi vravel, že toto je môj spravodlivý trest a ja som tomu verila. Zistila som, že tak ako Veronika i ja sa môžem z tejto skúsenosti niečo naučiť a nehľadieť viac len na pozlátko vôkol seba, ale vnímať i hlbšie súvislosti a poučiť sa do budúcna.

Ako dieťa, i neskôr, som bola slabá, taká slabá, že som sa bála čeliť svojej zraniteľnosti, no teraz už poznám svoje hranice a naučila som sa i vidieť svoju hodnotu. A to všetko vďaka žene, ktorú som v minulosti ja sama riadne potrápila.

Prekonala som svoj bod zlomu, vymanila sa z bolestivého stereotypu a našla v sebe dosť sebaúcty a sily, aby som sa pozbierala a postavila späť na nohy.

Teraz som sama a už dlho to vítam. S Veronikou sme sa stali dobrými priateľkami a našla som si prácu, v ktorej sa cítim byť užitočná. Potrvá, kým opäť začnem veriť mužom, ak vôbec, ale i to je zrejme súčasťou tejto poučnej cesty za slobodou a nájdením samej seba.