Vždy som si myslel, že tá najlepšia párty sa musí odohrávať na Halloween a ako bonus prebieha na cintoríne. Už ako malý chlapec som sa tejto predstavy držal a vždy, keď sa moja staršia sestra v tento deň vytratila von, v tom, čo mal byť sexy kostým, závidel som jej a túžil po zábave, ale bol som dieťa...

Veril som jej sľubom, že až budem starší tak raz vezme so sebou aj mňa a trpezlivo som vyčkával. Roky šli jeden za druhým a ja som sa jej poctivo pripomínal, ale vždy ma odbila ako malé decko.

Ten rok som mal štrnásť. Túžobne som sledoval ako sa moja sestra so svojimi kamarátkami chystá u nás doma. Sedel som na schodoch pred jej izbou a nedočkavo podupával nohou v kostýme piráta. Pravda, nebol to veľmi kreatívny halloweensky počin, ale vyrobil som si ho sám a tak som bol naň svojim detským spôsobom veľmi hrdý. Tento sviatok stále patril k mojim obľúbeným, aj keď na koledy som už bol predsa len asi trocha pristarý.

Na prízemí sa odohrávala susedská párty. Každý z ulice k nám zavítal vo svojom kostýme, aby sa predviedol. Každý to vnímal inak. Niekto mal potrebu vystrojiť sa draho, len aby ukázal, že na to má. Susedka po rozvode prišla za sexy tigricu v koži a jej kostým bol skromne označený za odvážny. Pre iných to bola len zábava a príležitosť vypiť si s manželkiným požehnaním a tí čo prišli bez kostýmu to brali ako príležitosť ohŕňať nos nad zbytkom osadenstva a ich infantilným ja.

Pre mňa to však mal byť veľký deň, zaprisahal som sa, že aj keby ma dnes sestra nevzala so sebou, tak pôjdem za každú cenu a vytratím sa z oslavy. Necítil som sa už ako dieťa, ktoré potrebuje neustály dozor, hoc mi bolo viac ako jasné, že do dospelosti a záležitostí s ňou spojených mi ešte hodne chýba.

Ségra s kamarátkami opustili izbu, hneď som ju odchytil: „Anna, idem s vami!" V podstate som to na ňu zvolal, za čo ma jej kamarátky obdarili povýšeneckým chichotom.

Anna má už dvadsať rokov a jej kamarátky približne rovnako, preto som ich za to neodsudzoval, len som túžil stať sa súčasťou tejto noci a predstáv, ktoré som si v hlave dôkladne pestoval po celé roky.

„Prepáč, ale ešte si na to malý, ale o rok máš pätnásť a sľubujem, že ťa vezmem so sebou," žmurkla na mňa a vrátila sa ku kamarátkam.

Po rokoch prosíkania som vedel, že ďalšie fňukanie by viedlo k výsmechu a rodičovskému hláseniu. Nechal som to teda tak a len smutne kopol do koberca, aby som jej ukázal, čo si o tom myslím. Je pravda, že Anna zvykla dodržať svoje sľuby a nikdy predtým nekonkretizovala môj veľký deň D, ale aj keď bol teraz stanovený na nasledujúci rok, tak som nedokázala od svojich zámerov odstúpiť. Nedočkavo som hľadel za ňou a jej partiou a so zatajeným dychom sledoval zatvárajúce sa dvere.

Ako na povel s ich tichým „boom" som sa vykradol do záhrady a zamiešal sa medzi podnapitých hostí. Sexy tigrica ma objala a štipla do líca: „Aký zlatý malý pirát," zarehotala sa a všetkým muselo byť viac ako jasné, že dnes by už piť nemala. Vymanil som sa z jej náručia a pokračoval k okraju záhrady. Rodičov som nikde nevidel a tak som sa šikovne vrhol cez plot. Bol som na seba za ten skok pyšný, bolo to veľmi rýchle a čisté, navyše si zrejme nikto nič nevšimol.

Po ulici sa trúsili rodičia s malými deťmi v kostýmoch, ktoré obiehali rodinu a susedov v honbe na sladkosti. Pre istotu som si stiahol pirátsky klobúk do tváre, keby som nechtiac narazil na niekoho známeho. Obišiel som dom a zazrel sestru s kamarátkami na druhom konci ulice, ako prechádzajú cez cestu. Smiali sa a držali za ruky, spokojné sami so sebou a svojou maskovanou príťažlivosťou.

Zo vzdialenosti, ktorú som považoval za bezpečnú, som ich sledoval až na neďaleký cintorín. Vošli dnu a ja som zaváhal. Naťahoval som krk, aby som zahliadol nejaké svetlá a ušami som lovil zvuky hudby, no všade bolo ticho ako v hrobe. „Čo má byť toto za párty?" Tá myšlienka mi hlodala neurónovú sieť ako kyselina, ale zvedavosti som neodolal a tak som vošiel na cintorín chvíľu po nich.

Všade len tma, zima a hmla. Skutočná halloweenska atmosféra, to sa muselo uznať. No po mojej segre a jej kamarátkach nebolo nikde ani stopy. Vybodol som sa na skrývanie sa medzi náhrobkami a šiel po chodníku. V blízkom okolí nebolo jedinej živej duše, čo bolo fakt čudné. Cintorín nebol ktovieako veľký a z jedného konca na druhý sa dalo dôjsť v priebehu piatich až desiatich minút. To vždy záležalo na tempe a ja som mal celkom naponáhlo. Už dávno som mal na ne naraziť, ale stále nič.

Pokračoval som a načúval tichému škrípaniu štrku pod teniskami. Začínal som byť značne vydesený a srdce bilo na poplach. Každý tieň sa mi zdal podozrivý a jediné svetielka nádeje horeli na náhrobkoch. Zdalo sa, akoby sa mi drobné plamienky vysmievali. Pobehol som vpred a prudko zastal, priestor predo mnou bol nemenný a zdanlivo nekonečný, rozhodol som sa preto radšej vrátiť. Možno po celú dobu vedeli, že ich sledujem a teraz si zo mňa uťahujú z nejakých kríkov.

Zvrtol som sa na päte a pustil sa cestou ktorou som sem prišiel, no ako keby som sa krútil v nekonečnom kruhu. Blúdil som a postupne spoznával tie isté náhrobky. Ešte nikdy som sa necítil tak vydesene. Zima sa mi zarezala pod kožu a dych sa mi zrážal pred tvárou. Začal som panikáriť a voliť náhodné smery. Veď ten cintorín nie je až taký veľký, raz sa musím predsa dostať von...

Bežal som čoraz rýchlejšie, okolie vnímal chaotickejšie a díval sa do diaľky po čomsi, čo by sa dalo označiť za plot. Ak sa dostanem na koniec, po obvode sa už nejako von dostanem a aj keby nie, naučím sa hoc aj lietať, aby som sa dostal na druhú stranu.

Opäť som sa rozbehol pomedzi šedivé náhrobky. Minul som kamenného anjela a v tom kútikom oka zachytil pohyb. Prudko som sa obzrel, no zdalo sa, že je to len tieň stromu. Otočil som sa späť a skamenel. Priamo predo mnou stála postava oblečená do čiernych šiat. Vyzeralo to na kostým čarodejnice, alebo možno nejakej gotickej princeznej.

Srdce vynechalo niekoľko úderov, než som si uvedomil, že je to človek z mäsa a kostí a nie skutočný prízrak, na ktorý som už pomaly začínal veriť.

Dievča mi stálo otočené chrbtom, takže som si nebol ani istí, či o mne vie, ale nechcel som ju vydesiť. Veď čo ak sa tu náhodou zamotala rovnako ako ja?!

„Ehm, ahoj," zavolal som za ňou, no ani sa nepohla.

Stála ako skamenená a hľadela priamo pred seba. Ak by jej vietor sem tam nerozčesal pramene čiernych vlasov, tak by som si bol myslel, že je to možno len ďalšia socha.

Podišiel som bližšie, „hej?!"

Vykročila bez akéhokoľvek záujmu vpred. Celkom ma ignorovala, čo by mi asi bolo jedno, ak by som tu nebol zablúdil.

„Pomôžeš mi nájsť cestu von?"

Zastala a pootočila sa. Videl som len jej profil, no zdala sa byť veľmi krásna a mladá. Mesiac, ktorý na moment vykúkol spoza mračien jej pobozkal bledú pokožku a do oka jej vsadil hviezdu. Tým jedným okom na mňa periférne zazrela a nakoniec prikývla.

Vďačne som za ňou pobehol plný nádeje. Však je to len baba, aj keby to mal byť akýsi blbý fór, tak utiecť kočke v šatách ešte hádam dokážem, no nezdalo sa, že má v úmysle naťahovať sa so mnou. Neodpovedala na poďakovanie a vôbec po celú dobu zaryto mlčala. Snažil som sa kráčať v jej stopách, no čoskoro som už stál po jej boku a úkosom sledoval ostré rysy jej tváre.

Zdalo sa, že druhú polovicu jej prekrýva hustý závoj ebenových vlasov, čo mohlo byť súčasťou jej kostýmu. Možno má na tej strane namaľované nejaké zranenie a podobne. Veď dnes je deň, keď sa každý snaží byť čo najdesivejší.

Skúsil som ju vtiahnuť do rozhovoru. Pýtal som sa jej ako sa sem dostala, či sa tiež stratila a podobne. No dostalo sa mi len prikývnutia, zavrtenia hlavou a na otázky, ktoré si vyžadovali viacslovnú odpoveď mi odvetila len mlčaním. Usúdil som, že je ako herečka a ponorila sa plne do svojej role. No i tak mi z nej naskakovali zimomriavky a husia koža sa mi zachytávala o tričko.

„Máš pekný kostým," pochválil som, keď už ma mlčanie otravovalo a koniec sa zdal byť stále v prapodivnom nedohľadne.

Usmiala sa. Veľmi jemne, nežne, s nádychom melanchólie a ja som sa začervenal ako taký bažant. Bolo to po prvý raz, čo sa jej mimika prebudila k životu. Zdala sa byť ešte krajšia. Škoda, že som jej nevidel celú tvár, ale nakoniec k tomu bude hádam príležitosť, snáď sa so mnou nakoniec nerozlúči chrbtom, ale podáme si aspoň ruku, alebo niečo také. Určite má hladkú pokožku, ale asi bude dosť studená, rukávy jej siahajú sotva po lakte, aj keď sa nezdá, že by jej to prekážalo.

Nečakane kývla hlavou. Musela si byť vedomá, že ju pozorujem. Takto ma chcela upozorniť na čosi, čo sa nachádza pred nami.

Odtrhol som od nej zrak a radostne spočinul na ešte vždy otvorenej bráne cintorína. Priamo pred bránou stála moja sestra so svojimi kamarátkami a vyzerala akosi zničene. Zdalo sa, že plače. Zmätene som na ňu hľadel a nechápal, čo sa s ňou za tú dobu stalo. Vykročil som a hneď sa aj zháčil. Zvrtol som sa k dievčaťu čo mi pomohlo a chcel jej poďakovať, keď v tom sa mnou preliala vlna neuveriteľného strachu. Nezmizla, čo by bolo asi menej desivé ako toto. Jej tvár vyzerala ako dve stránky knihy. Jedná pekná a tá druhá zničená, pričom ich dohromady spájal akýsi šev. Zaspätkoval som a spadol na zadok. Cúval som a v jej očiach sa zaleskol akýsi smútok. Chcelo sa mi kričať, no ona zmizla ako para nad hrncom. Rozplynula sa do okolitej hmly a nezostala po nej ani pamiatka. Pozviechal som sa a bežal k bráne.

Museli ma počuť prichádzať, lebo segra vzhliadla a vrhla sa mi naproti. Stisla ma, až mi kosti zaprašťali a odmietala ma pustiť. Cez slzy sa ma pýtala kam som zmizol.

Mimochodom, mal som pravdu, fakt si zo mňa chceli vystreliť, keď im došlo, že ich sledujem... A potom som sa vraj stratil a nemohli ma nikde nájsť. Zmizol som na celé dve hodiny, aj keď sa mi zdalo, že to nemohla byť viac ako trištvrte hodina.

Celého premrznutého ma viedla domov a dookola sa pýtala, čo sa stalo, ale čo som jej mal asi tak povedať? Že mi pomohol duch? To sotva, ešte by ma poslala na nejaké vyšetrenie, alebo by si vyčítala, že ma traumatizovala.

Po pravde, stále som mal nutkanie obzerať sa, či nás to stvorenie nesleduje, či si ju nechtiac neprivediem k nám domov, ale zdalo sa, že sme sami.

Doma som padol do perín, ale nedokázal som spať. Strhával som sa na každé vrznutie schodiska, poryv vetra za oknami i štekot susedovho psa ma doháňal do šialenstva. Útechou mi bolo len to, že rodičia si na mňa popri svojich hostiteľských povinnostiach ani nespomenuli a tak som nemal problém.

Do rána som sa prevaľoval v posteli a snažil sa tíšiť šialene tlčúce srdce. Ešte dlho som nedokázal vyhnať z hlavy jej polovičatú tvár a spôsob akým sa na mňa dívala.

***

O rok neskôr ma so sebou sestra naozaj vzala na Halloween von. Nie na cintorín, ale na nejakú párty. Samozrejme ma strážila ako oko v hlave, aby ma ani len nenapadlo siahnuť po čomkoľvek alkoholickom, ale nevadilo mi to. Bol som rád, že som na svojej prvej párty.

Tú radosť kalil len výhľad z toho domu. Nachádzal sa priamo naproti cintorínu. Vysvitlo totiž, že Alex robí každoročnú Halloweensku párty a segra s kamoškami idú vždy sem. Aj ten večer si zo mňa chceli vystreliť a nakoniec zaparkovať tu. Ibaže v ten večer to akosi celé vypálilo úplne zle.

Stál som na čerstvom vzduchu a hľadel na bránu cintorína. Zmocnil sa ma pocit, že ma odtiaľ ktosi pozoruje, no nech som sa akokoľvek snažil, videl som len nehybné jesenné tiene. Žmurkol som a odrazu tam bola. Stála uprostred brány, hľadela priamo na mňa a smútok sa jej rozlieval po tvári.

Fakt netuším, čo ma to posadlo, keď som sa rozbehol na druhú stranu ulice a zastal pred bránou cintorína. Nemal som odvahu prekročiť tú pomyselnú hranicu medzi svetom živých a mŕtvych, no nezdalo sa, že to bude nutné. Ona sa totiž ani nepohla. Stála tam odetá vo svojej desivosti a zdalo sa, že čaká kým pred ňou opäť utečiem. Ibaže ja som mal celý rok na to, aby som o tom čo sa stalo popremýšľal a aspoň čiastočne sa mi podarilo poraziť svoj strach.

„Ďakujem," tie slová mi vykĺzli z úst jasne a zreteľne, aj keď sa mi pery chveli od chladu a známeho strachu. „Ďakujem, že si mi vtedy ukázala cestu."

Chvíľu sa zdal byť jej pohľad rozpačitý, či to bol zmätok? Z jedného oka sa to ťažko čítalo a to druhé sa zdalo byť desivo bezvýrazné. No úsmev, ktorý sa jej rozlial na perách hovoril jasnejšie ako slová a zdalo sa, že ju moja vďaka zahriala na mŕtvom srdci, ak teda ešte nejaké má.

„Andy!" Sestra ma potiahla za rameno a prinútila pozrieť sa na ňu. „Čo tu robíš? Zľakla som sa, keď som ťa nemohla nájsť. Toto mi fakt nerob, lebo ma mama s otcom zabijú. To ti ten minulý rok nestačil?! A čo tu vôbec robíš?"

Obzrel som sa späť, ale už bola preč. „Nič, videl som kamarátku a chvíľu s ňou pokecal."

„Nikto tu nie je!" odvetila dosť ostro.

„Jasné, že tu už nie je, je predsa dávno mŕtva," zasmial som sa na jej výraze a vrátil sa späť do domu. Počul som, ako ma jej kroky nasledujú a bol som si istí, že je riadne znepokojená.

Od tej doby chodím na cintorín každý deň pred Halloweenom, aby som za ňu zapálil sviečku. Nikdy viac som ju nevidel a preto verím, že jej môj záujem priniesol pokoj na duši a snáď jej bolo dopriate odísť na večnosť.