"Pozor! Technika je krehká ako zajac v ústach šelmy,ani stromy a plášť noci mu nepomôžu". 
Po tejto vete som sa na toho muža pozeral ako na "zjavenie" jeho oči boli smaragdovo zelené,ale viac sa do mňa vryla veta ktorú pred chvíľou povedal.

Po chvíli sa pousmial a zase na mňa prehovoril."Mám niečo na tvári?" Akoby som sa spamätal a odpovedal som...Nie,pousmial som sa aj ja a povedal, že mi príde akoby som ho už videl.Na to som si vlastne spomenul čo sa stalo, tak som rýchlo utekal do auta.

No, pri otváraní dverí som počul, ako sa ma pýta..."Chodievaš sem často?" Stihol som mu odpovedať... Skoro každý deň.

Išiel som do najbližšej nemocnice, s nádejou, že práve tam sa nachádza moja matka. Zaparkoval som a utekal čo najrýchlejšie dnu k recepcii a opýtal sa či tu majú pacientu Reesovú, hneď ako mi povedala áno tak som myslel že to už po dnešnom dni nevydržím a úplne sa zosypem po psychickej stránke.

Ale však na to ma sestrička ubezpečila, že matka je stabilizovaná a nebola treba ani operácia, ,,padol zo mňa veľký a ťažký kameň". Odviedla ma na izbu kde ležala a hneď ako ma videla vo dverách tak sa usmiala so slovami"Taký výraz si mal naposledy, keď Anna odmietla tvoju pozvánku na ples."

Tak ďakujem mami,najprv za infarkt že si v nemocnici a hneď na to si položila hovor a teraz mi pripomínaj sklamania z detstva..."Prepáč mi to ale tieto technológie sú k ničomu,hneď ako sa ti vybije baterka tak nemôžeš nič."

Hneď som sa jej na to opýtal ako sa cíti a či ju niečo bolí, uistila ma že je v poriadku, len na pár modrín a škrabancov. Povedal som jej že sa zajtra vrátim sem hneď ako sa to bude dať. Zase ma odbila slovami "Nerob z toho drámu,za dva,tri dni ma pustia a ukážeš mi ako vypadá ten byt v ktorom bývaš."

Po rozlúčke som vyšiel z nemocnice no už pršalo a nerád jazdím v takom čase a ešte k tomu po takomto dni... ale čo mi inné zostávalo,hneď po príchode domov som zamieril do sprchy,lahol si a rozmýšlal som ešte asi hodinu nad tým čo mi povedal ten muž.

Prečo by mi povedal také prirovnanie a prečo som mal z neho tak zvláštny pocit ?Musím sa s ním ešte stretnúť a snáď dlhšia debata s ním mi otvorí oči, s tým čo je zač.