Hneď, ako som si zbalil všetky veci a vydal som sa na ku dveriam tak som započul rozhovor mojeho manažéra a jeho šéfa, ako sa bavia o možnom prepúšťaní zamestnancov, keď začali padať návrh mien radšej som rýchlo odtiaľ nenápadne "zdrhol".

Celú cestu do kaviarne ma hrýzol pocit toho, že čo ak medzi menami budem aj ja?Mal som tam zostať a risknúť to že by zistili, že som počúval za dverami?

V hlave mi prúdilo veľa otázok,no len čo som si sadol na svoje miesto na terase v kaviarni a čašníčka Rebeka, moja najlepšia kamarátka od detstva priniesla espresso, ktoré rozvoniavalo vzduchom som si všimol muža, ktorý sedí o dva stoly predomnou.

Bol oblečený podobne ako ja, tak som si povedal, že je to možno niekto, kto sa rozhodol pracovať v našej firme,len ho asi nezobrali...veď ako by mohli keď už premýšlajú nad prepúšťaním zamestnancov.Chcel som ísť za  ním a spýtať sa ho či je všetko v poriadku.

Už som sa zdvíhal,keď v tom mi zazvonil mobil a bola to matka so slovami, že je v nemocnici a hovor bol ukončený z jej strany,vystrelil som zo stoličky no mobil mi vyletel z ruky. Ako som sa po neho načiahol na zemi tak zrazu ten muž stál predomnou so slovami "Pozor! Technika je krehká ako zajac v ústach šelmy,ani stromy a plášť noci mu nepomôžu".