Otvorením očí zisťujem, že sa nachádzam tam, kde každú noc,v lese.Všade na vôkol len stromy ktoré vydávajú vŕzgavé zvuky a listy na nich sa jemne pohybujú vo vetre a akoby šepkali známym hlasom slová, ktorým nerozumiem, ale viem, že musím bežať.

Po chvíli behu sa zastavujem zadýchaný a mám pocit, že každým nádychom priťahujem k sebe niečo zlé,
kvôli čomu utekám, v tom sa mi podlomia kolená a klačím na zemi.

Cítim, že za mnou niekto stojí, z posledných síl sa otočím s cieľom vedieť, kto a hlavne prečo ma prenasleduje,ale zbadám len svetlo modré oči a tajuplný široký úsmev s perami,po ktorých ide prúd krvi.

Zobúdzam sa s výkrikom a celý dezorientovaný, ale pre mňa to nieje nič nové, dokonca aj toto je niečo čo sa mi deje už celý týždeň, začínam to považovať za stereotyp, slovo ktoré vyznačuje perfektne môj život.

Ako vystrašene som sa posadil na postel, tak som tam zostal sedieť pár minút a premýšlal nad tým, čo to má znamenať a hlavne prečo je to už siedmy deň po sebe.