O mesiac neskôr...

Vĺčatá trochu podrástli, ale stále sa nevedia o seba sami postarať. No sú už dosť staré na to aby navštívili svoju budúcu svorku a dostali svoje mená od alfa svorky. Mláďatá boli celé nedočkavé. Predsa len, je to česť. I Mira sa tešila. A nie len z toho, že uvidí alfu. Za ten mesiac zdokonalila svoj vlčí jazyk. A s bielym vĺčaťom sa snaží ako tak rozprávať. Hraje sa a trávi s ním najviac času.

Nastal obed a čas ísť na cestu. Rodinka vyšla z nory a neskúsené mladé, ktoré poznali les len okolo brlohu nasledovali svoju matku. Čierne mláďa išlo ako prvé a dychčalo jej tesne za chvostom. Vzduch bol už teplejší a všetky stromy na seba nahodili svoje zelené šatôčky. Vôňa kvetov nebola už taká silná a tak dravcom nedráždila ňufáky. Vlčica išla rôznymi cestičkami. Popod bodliaky okolo malej lúčky s hustou vysokou trávou, pod kamenným oblúkom, popri dvojici opustených smrekov.  Postupovali hlbšie a vyššie do hory. Jar akoby sem ešte neprišla. Vzduch tu bol chladnejší a o poznanie redší. A hľadať tu zelenú bolo ako rozprávať sa s kameňom. Každé vyrastené steblo trávy okamžite ošľahol chladný vietor. Mláďatám začala byť jemná zima. Zato Mira už riadne mrzla pretože nemala srsť ako vlci. Vlčica urobila ešte pár zákrut po strmých skalnatých cestičkách a vošla cez takmer nespozorovateľnú trhlinu.

Objavili sa vo velikánskej jaskyni. Jej vrch bol prepadnutý dovnútra a tak sem aspoň presvitalo svetlo. Napadané kusy kameňov, ktoré kedysi tvorili vrch jaskyne teraz slúžili ako podstavec pre alfu na ktorom aj teraz hrdo vztyčoval hruď. Druhá časť jaskyne bola menšia miesnosť predelená tiež trhlinou v skale. Bolo v nej plno malých neposedných mláďat aj so svojimi matkami. Vlčica zamieria tým smerom. Bola to tak dobre schovaná jaskyňa, že pravdepodobne o nej nevedel nik inýnež len vlky.

Mira išla za svojou mamou a súrodencami. Všimla si pohľady vlkov ako sa na ňu niektorí až s nechuťou pozerajú. Bola rada, keď už vošli do menšej miestnosti, ktorá slúžila ako škôlka. No aj tam ju prebodávali pohľady ostatných matiek. Niektoré sa pred svoje mladé postavili, iné ich odsúvali bokom ďalej od Miry. Bolo iba pár matiek, ktorým bola prítomnosť Miri ukradnutá a nevenovali človeku žiadnu pozornosť.

Čierne vĺča si hneď našlo skupinku povahou sebe podobných avšak podradnejších vĺčat. Dvojčatá sa hrali medzi sebou a sem tam sa pridali k ďalšej skupinke vĺčat. Mira sa stala stredom pozornosti mláďat, no keď sa k nej chceli vĺčatá priblížiť aby ju oňuchali a poriadne si ju prezreli, matky na svoje vĺčatá výhražne zavrčali. A tak ostala Mira v rohu pri svojej mame. Jej biela sestrička ju však nenechala v štichu a ostala pri nej. Spoločne sa hrali kým alfa nezavyl. Vlčica sa ako mnoho ďalších postavila a vyšla cez prechod do druhej časti jaskyne. Ostali tu len dve vlčice. Jedna z nich bola alfa samica. Pozorne si prezerala Miru. Mocný alfa opäť hrdo zavyl a ostatné vlky stíchli.