Mira rýchlo skočila. Polovicou svojho zmrznutého tela bola vo vode a druhou polovicou na brehu. Vlčica jej zoberie z náručia biele trasúce sa mláďa a nato ťahá z vody aj Miru. Obidve boli premrznuté. Vlčica sa k nim pritúlila začala svoje dva malé uzlíčky radosti zohrievať. Obidve sa k nej pritisli a vďačne sa na ňu pozreli. Tá sa na nich zamračila a ony pochopili, ze tak skoro si to u nej nevyžehlia. Biele vĺča sa pozrelo na svoju sestru a Mira započula jemný piskľavý tón.

„Ďakujem." Povedala sestra, biele vĺča, Mire a ona sa na ňu usmiala.

„Niet za čo."

Pomaly zamierili späť k ostatným. Mama ich súrila, aby čo najrýchlejšie mala všetky mláďatá pod drobnohľadom. Mire a vĺčaťu boli po "grandióznom" kúsku s riekou poriadne vyčerpané a tak sa im nepáčilo, keď do nich mama strkala nosom, aby pridali do kroku.

Konečne prišli k brlohu. Zvyšné mláďatá sa hrali akoby sa nič nestalo. Neuvedomovali si, že kým tu nebola ich mama, ich život bol ohrozený každú jednu sekundu. Predsa len, v lese sa skrýva mnoho predátorov, ktorým by vyhovovalo viac uloviť si tri nestrážené mláďatá ako sa miesto toho naháňať za šprintujúcou srnkou či jeleňom.

Vlčica si opäť ľahla na svoje predchádzajúce miesto a číhala na akékoľvek nebezpečenstvo. A obzvlášť dávala pozor aby sa Mira s bielym vĺčaťom znovu nezatúlali.

Mira pozorovala ako sa hrajú a pozorne počúvala každý zvuk, ktorí vĺčatá vydali. Niektorým akoby začala rozumieť. Akoby sa učila druhý materinský jazyk. Kňučanie, vrčanie či dokonca zívanie menila na slová a slová na vety. Veľmi jej to však nešlo.

Keď už slnko prenechávalo miesto na oblohe mesiacu a obloha sa sfarbila do fialova, vlčica zavelila, že sa ide naspäť domov. Vĺčatá nesúhlasne zakňučali. Pridala sa k nim aj Mira, ktorá tento zvuk počula, keď ich včera ráno vlčica oblizovala a vykonávala im potrebnú hygienu.
Vlčica zavrčala, mláďatá okamžite stíchli a nasledovali ju domov.

V brlohu si mláďatá políhali k svojej mame. Mira a biele vĺča mali za trest najnepohodlnejšie miesta. Mira sa poobzerala naokolo. Dvojčatá už spokojne oddychovali, biela vlčica si hľadalo vhodnú polohu k spánku a čierne vĺča sa pozeralo na Miru. Mira zazrela v jeho očiach škodoradosť. Pretože teraz bol dominantné mláďa on. A po tom čo sa stalo v rieke to nebude len na pár dní.

Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Vote, follow či koment poteší, veď to už poznáte. :) Chyby ignorovať atď. :D

Prajem vám všetkým príjemný zvyšok večera.

Vaša Jaimix.