Slnko vykuklo pomedzi stromy a les zalialo do nového ranného svetla. Keď vniklo svetlo aj do brlohu, vlčica sa zobudila, vstala a popreťahovala sa. Jej miesto zaplnil chlad a Mira s vĺčatami sa postupne zobudili. Mláďatá urobili to čo ich matka. Popreťahovali si svoje údy a začali veselo poskakovať okolo a čmuchať po nore. Mira ich napodobnila a hneď sa cítila lepšie.
Dnes bol deň kedy vĺčatá vyjdu prvý raz z brlohu a uvidia niečo iné okrem kostí a udupanej hliny. Aj Mira sa tešila, že jej..mama..konečne dovolí ísť von. Mama vlčica hrdo vyšla z brlohu a za ňou sa predbiehali štyri nezbedné, chlpaté guľôčky. Za nimi nasledovala Mira a mohlo sa ísť. Malí chpáči dôkladne skúmali každú novú vec čo zbadali. Váľali sa v mäkkej tráve, ktorá ich šteklila na ňufákoch. Očuchali zopár kvietkov a po vydýchnutí peľu si riadne kýchli. Skákali po každej malej veci čo sa hýbala v ich dosahu či do výšok za pestrofarebnými krídlami motýľa. Mira sa pochopiteľne hrala s nimi. Rukami dokonca jedného motýľa skoro i chytila. Ovoniavala lesné kvietky a kýchala spolu s vľčatami. Mama stála blízko nich a pozorovala okolie. Kontrolovala všetko čo sa hýbe. Niečo zaujalo jej pozornosť a otočila sa tým smerom odkiaľ zvuk počula. Opačným smerom ako sa hrali mláďatá. Neposedné biele vĺča toho využilo a odbehlo cez kríky ďalej od brlohu a svojej rodiny. Zvyšné vĺčatá si toho nevšimli. Výnimkou bola Mira. Doma na dvore sa mame často skrývala a ona ju potom musela hľadať. Utekala teda za vĺčaťom v domienke, že je to schvávačka. Nevedeli však k akému nebezpečenstvu sa blížia. Jarná rozvodnená rieka bola od nich bližšie a bližšie. Biele vĺča dobehlo k rieke a zastalo na jej okraji. Pozrelo sa nad vodu a na jej hladine videla svoj odraz. Myslela si, že je to ďalšie vĺča a tak sa prikrčila a skočila naň. Obraz sa rozplynul a ona čľupla do vody. Mira skočila hneď za ňou. Pár krát v potoku bola no tu ju prúd strhával so sebou a pohrával sa s jej telom ako chcel. Mira doplávala (teda skôr, dočvachtala, div, že sa neutopila) k mláďaťu, ktoré knučalo a strácalo, tak ako aj Mira, na sile.
medzitým...
Po dôkladnom skontrolovaní zvuku čo počula sa vlčica otočila spať k mláďatám. Dve jej však chýbali! Zohla sa k zemi a snažila sa zachytiť stopu. Zrazu začula prenikavé knučanie svojho mláďaťa. Zavetrila k rieke a zistila, že sa tým smerom nachádza aj jej druhé mláďa, Mira.
Bežala k nim ako najrýchlejšie starostlivá matka vie. Dobehla k rieke a rýchlo sa ozerala okolo. Zazrela ich ako v rieke bojujú z posledných síl o holý život. Bezhlavo skočila za nimi. Priplávala k nim, zobrala biele vĺča z Mirinho náručia do papule a Miru, svoje druhé vĺča, nechala nech sa jej chytí okolo krku a hrude. Snažila sa priplávať k brehu no s dvoma mláďatmi bola ťažká a bola rada, že sa vie udržať na hladine. Uvidela pred sebou dlhý konár zakliesnený medzi kamene. Keď boli pred ním silno doň zarila pazúry a drsný náraz jej vyrazil dych. Povolila zovretie papule a biele mláďa ostalo zachytené pazúrikmi na vlhkom starom konári. Konár zapraskal. Mira rýchlo vyliezla na klzké drevo a zachytila svojho súrodenca. Nato sa snažila prebrať mamu. Vlčica chvíľu nereagovala no o chvíľu sa prebrala. Snažila sa vyškriabať na drevo. V dreve ostávali hlboké škrábance od jej nepodarených pokusov. Nakoniec sa jej to podarilo. Pomaly prešla až na breh. Rázne sa otočila a sledovala ako Mira štvornožky rúčkuje aj so svojou sestrou do bezpečia. Drží ju v náručí a konár začína povolovať. Ostáva posledných pár centetrov. Konár povolil.

Vďaka za prečítanie ďalšej časti. Vote, follow či koment vždy poteší
:). Štyri razy som si to skontrolovala aby neboli gramatické chyby a vy ste mali lepšie čítaní. Bohužiaľ, chyby sú ľudské a tak prosím,

͵͵IGNOROVAŤ CHYBY!"
                                       Jaimix 2016

Prajem vám všetkým príjemný zvyšok dňa.

Vaša Jaimix