Mira sa po dlhej noci zobudila do nového sviežeho rána. Nechcelo sa jej ani pohnúť. Cítila teplo. Príjemné hrejivé teplo akoby ju obíjmala jej mama. Našla ju? Prišla si po ňu? Pôjdu teraz spolu domov?
Jemne sa pomrvila a telom sa pritisla tesnejšie k zdroju tepla. Svoju tvár zaborila do hustej mäkkej srsti. Srsti?  Stíšila a spomalila svoj dych. Nastražila uši a započúvala sa do zvukov naokolo. Vietor sa pohrával s jemným lístím a zelenou orosenou trávou. Nad ňou začula pomalé pravidelné dýchanie. Pootočila hlavu a uvidela vlčicu. Mala privreté oči, ktorými jemne žmurkala. Uši však mala nastražené a zachytávala a analyzovala každý zvuk. Na jej objemnom kožuchu dominovala z väčšej časti hnedá, zvyšok dopĺňali čierne pásy. Iba jedno ucho mala čisto biele. Vlčica pomaly otvorila oči a svoju pozornosť zamerala na Miru. Oči vlčice sa Mire zarývali do hĺbky duše. Sálalo z nich porozumenie, múdrosť a súcit. Mira pozerala na vlčicu, vlčica na Miru. V lese všetko naokolo stíchlo. Akoby sa zastavil čas. Mira uprene hľadela na vlčicu s veľkým údivom. Vôbec sa jej nebála. Oči vlčice prezrádzali, že Mira má novú mamu.
Zrazu Miru oblízla cez celú tvár a rozhodne sa nechystala prestať. Miru to poriadne šteklilo a snažila si zakryť tvár rukami. No drsnému, ale zároveň jemnému a citlivému jazyku vlčice sa nedalo vyhnúť. Keď sa mama rozhodne, že svoje mláďa umyje, tak sa to aj napriek všetkým nesúhlasom stane.
Keď bola vlčica so svojou prácou spokojná, ladne sa postavila a pomaly išla k nore. Stále ohromená Mira sedela na mieste a neodopierala zrak od vlčice. Tá po pár krokoch zastala a počkala kým jej nové mláďa nepochopí, že má ísť za ňou. Mira sa ťarbavo postavila a unaveným krokom nasledovala vlčicu. Vlčica prešla okolo dvojice stromov a cez menšie kríky. Mira išla poslušne za ňou.