♦Carre♦

Mira je v bezpečí na strome. Konečne sa môžme pridať s Lobom k našej útočnej skupine. Vždy som chcel byť ten svalnatý vlk ako Escuro, vlk na ktorého by vlčice laškovne zavrčali. Ale teraz, keď vidím čo budú musieť urobiť...rozbehnúť sa priamo proti otvorenej tlame smrti, proti vyvrheľom čo nepoznajú zľutovanie.

,,Prvá časť svorky na moje zavytie vpred!" Nato alfa zavyl, odrazil sa zaťatými pazúrmi od zeme a s poriadnou rýchlosťou sa rozbehol proti vyvrheľom. Za ním ho nasledovali zvyšné robustné vlky.
A o chvíľu takto budeme bežať aj my...

Vyvrheli si ich ihneď všimli. Skoro každý z nich sa rozbehol proti útočiacej svorke. Čím viac sa približovali, tým bol ich počet väčší.
Náraz!
Hrudníky vlkov do seba narážali v plnej sile. S otvorenými čeľusťami skákali na protivníka a krvavými tesákmi im vytrhávali kusy mäsa.

,,Umrieme braček." Prehlásil som Lobovi, ktorý sa krčil vedľa mňa.

,,Mysli nad niečim krajším braček." Poradil mi Lobo.

,,Umrieme rýchlo." Nad touto vetou len prekrútil očami a ďalej sa sústredil na boj, ktorý sa odohrával napravo od nás.

Vyvrheľov bolo dvojnásobne ako nás. S ľuďmi by sme to možno zvládli, ale tí zabili svojimi smrteľnými zbraňami posledných vyvrheľov v dedine a teraz tam len tak postávajú a pozorujú ako im zachraňujeme životy.

Prvá skupina začala byť čím ďalej viac oslabená a postupne ustupovala k lesu.

,,Druhá a tretia skupina vpred!" Zavelila alfa samica a my sme sa rozbehli z bezpečia na bojové pole.

Vietor mi hvízdal do uší. Hlavou sa marili myšlienky na život... stihol som všetko...?
Nohy sa silno odrážali od zeme a každým skokom ma niesli k nepriateľovi bližšie a bližšie. Rozum radí utiecť, inštinkt a česť ostať.
Do nosa sa mi dostal silný zápach krvi.
Boli sme bližšie a bližšie. Tretia skupina zaútočila z druhej strany.
Preskočil som mŕtveho vyvrheľa a skočil do, ešte teplej, kaluže krvi.
Predo mnou sa bil jeden z našich z dvoma vyvrheľmi. Prehrával.
Zrýchlil som ešte viac, odrazil sa od zeme a skočil z boku na jedného z vyvrheľov!
Do jeho boku som zaťal pazúry a do krku tesáky. Mykal sa a pri pokuse o vymámení sa zo smrteľného kúsnutia mi pazúrmi prešial cez krk. Rana bola hlboká a poriadne pálila.
Druhý vyvrheľ sa otočil mojim smerom. Odrazil sa a skočil! Vo vzduchu ho chytil pazúrmi jeden z našich, ktorý s ním pred chvíľou bojoval. Opäť sa ruvali a navzájom si uštedrovali hlboké rany.
Bol som zmetený! Boj a ohlušujúce vrčanie sa ozývalo z každej strany! Som v samom srdci boja! Niet úniku!
Boj!

♦Cazador♦

So zranenou rukou som sa dotackal k ostatným. Oproti iným zraneniam to nebolo nič vážne. Tí čo prežili pozorovali bitku medzi vlkmi, odohrávajúcu sa dvadsať metrov od nás.
Započul som známe vytie, ktoré patrilo Mire. Ale nikde som ju nevidel! Je v poriadku? Rozhliadal som sa na všetky strany. Ona opäť zavila a vďaka zvuku som ju zazrel vysoko na strome. Aspoňže nebojuje.
Ale my by sme mali! Vlky nám prišli pomôcť a my ich v tom necháme!?

,,Čo tu tak stojíme, pripravme si zbrane! Ideme na nich!" Zahlásil som.

,,Medzi vlky! Zbláznil si sa!?" Zakričal jeden z postávajúcich.

,,Sú tu, aby nám pomohli!"

,,Ako to môžeš vedieť!"

,,Vidíte to dievča na strome? Poznám ju! Rozpráva sa s vlkmi! Jej svorka nám neublíži!"

,,Ak tam pôjdeme, ako ich rozoznáme!" Zakričal zas iný.

,,Nepriateľský vlci sú väčší, majú väčšinou čiernu srsť a na každom kúsku maju nejakú jazvu! Už vidíte rozdieľ?" Pozreli sa sústredene na ruvajúci sa zhluk vlkov.

,,Áno!" Zahlásili postupne chlapi. ,,Tak teda do boja!" S novým elánom sme nasadli na zvyšné kone a cválali smerom k boju.
V živote som toľko vlkov nevidel. A v živote ich už ani toľko neuvidím! Pokiaľ prežijem.
Namieril som zbraň a strelil do jdného z vyvrheľov. Ostatní ľudia urobili to isté.
Vedľa mňa cválal na koni môj otec.

,,Ide ti to synak, len tak ďale..." Z ľavej strany ho schmatol vyvrheľ za nohu a mykol hlavou! Otca zhodil z koňa!

,,Otec!"

,,Cazado...!"

Ani nedopovedal moje meno! Je mŕtvy! Otec mŕtvy! Matka mŕtva! Už som len ja!
Do očí sa mi nahrnuli slzy. Rýchlo som si ich utrel a s poriadnou zúrivosťou som začal likvidovať nepriateľov. Kričal som. Od zúrivosti...zúfalstva.

Zrazu sa predo mnou zjavil biely vlk. Malý, zakrvavený, bez akejkoľvek jazvy. Lajla! Mirina sestra!
Vrčala a hneď nato skočila po mojom koňovi. Ten sa splašil a postavil na zadné. Lajlu kopol do hrudníka a tá sa zvalila na zem. Nato sa kôň vymkol kontrole a rozbehol sa k lesu. Zazrel som ako sa Lajla postavila a bežala za mnou.

♦Mira♦

Boj sa odohrával vcelku dobre. Som rada, že sa ľudia spamätali a prišli nám na pomoc. Vyvrheli to pomaly vzdávajú, i keď sili majú ešte celkom dosť.
Zrazu začujem...Cazadora!?

,,Lajla! Nechaj toho! Nechcem ti ublížiť!"
Oh nie! Stále je posadnutá inštinktami! A pokiaľ nebude mať Cazador na výber, tak ju strelí!

Zazrela som ako bežia do lesa k Vysutej skale. Cazador sa hore nevyšplhá. Nebude mať kam utiecť!

Rýchlo som začala šplhať zo stromu dole. Jedna noha, druh...druhá nie tá je zranená!

O chvíľu som stála na pevnej zemi a krivkavo bežala za Lajlou a Cazadorom. Zazrela som ich pod skalou. Cazador bol na zemi. Krvácal! Jeho zbraň bola za Lajlou! Tá sa k nemu približovala ako ku koristi!
Z poslednych síl a s veľkou bolesťou som sa rozbehla k nim.
Postavila som sa medzi Lajlu a Cazadora.

,,Mira! Čo to robíš!" Kričal na mňa Cazador no ja som si ho nevšímala.

Sústredila som sa na Lajlu. Na jej zatemnené oči.
Ona zastala.
Jej oči sa nepozerali priamo na mňa.
Ale ani nikam okolo mňa.
Boli ako zahmlené.

,,Lajla, to som ja! Mira! Vráť sa ku mne! Toto nie si ty! Ty by si nikomu len tak neublížila."

Začala kňučať. Šúchala si hlavu o zem a silno privierala oči. Postupne však kňučanie prestalo a ona začala opäť vrčať.

,,Pokračuj Mira! Rozprávaj sa s ňou!"

,,Pamätáš si na naše detstvo? Hrávali sme sa okolo brlohu. Chytali sme motýle! A tiež sme sme sa spolu snažili zachrániť v rieke!"

Svojou rukou som sa pomaly začala približovať k jej čelu. Opäť začala kňučať. No otvorila oči. ,,Mira...si to ty?"

,,Áno! Som to ja Lajla!" Jemne som sa dotkla jej čela. Dokorán otvorila oči a pritúlila sa ku mne. I ja som oboma rukami objala jej zakrvavený kožúšok.

,,Čo všetko som..."

,,Za nič nemôžeš! To inštinkty!"

Zrazu sme započuli vytie výťaza. Patrilo našej alfa samici.

,,Vyhrali sme!" S Lajlou sme začali vyť. Pridal sa aj Cazador.

No prečo nezavil alfa? Odpoveď prišla sama. Začuli sme smútočné vytie na uctenie padlých, ale i vytie, ktoré nám oznamovalo, že alfa padol v boji.
Zmorený a doráňaní sme sa všetci traja vybrali k dedine.

●Aké máte pocity?

●Ako ste si mysleli, že t skončí?

●Mimochodom bude ešte 36 kapitola-epilóg.

●Mám aj nápad na "jednorázovku", takže pokiaľ by ste niečo takéto chceli, tak napíšte do komentárov.

Prajem vám všetkým príjemný zvyšok dňa.

Vaša Jaimix.