♦Mira♦

Pozorovala som ako sa od nás neuveriteľnou rýchlosťou vzďaľuje biela škvrna. Keď sa mi Lajla úplne stratila z dohľadu, zliezla som pomaly dolu. So zranenou nohou to bolo o dosť ťažšie. Ani Escuro na tom nebol o nič lepšie. A nechcem ani myslieť čo sa možno stalo Cazadorovi...Od vyvrheľov ľudia dostali nečakaný útok, na ktorí neboli ani zďaľeka pripravený.

,,A čo ak necháme vyvrheľov nech dobijú dedinu, veď sú to ľudia, urobia si nory inde." Spýtal sa Lobo.

,,Pokiaľ dobijú dedinu, tak čoskoro môžme očakávať útok aj na našu svorku. Dedina je hranica medzi lesmi a medzi dvoma svorkami. Pokiaľ by dobili dedinu, tak by sa vyvrheli mohli spojiť, ale svorky by museli bojovať každá zvlášť. Malo by to katastrofálne následky! A alfovi to ešte stále nedochádza!" Povedala Pegada.

,,A je tam aj Cazador!" Náhlivo som dodala.

,,Odkedy ti záleží na človeku?" Rypol do mňa Escuro.

,,Mám dlh, ktorý potrebujem splatiť. To je všetko." Snažila som sa zahovoriť. Nech si Escuro nemyslí, že som nejaká najivka.

,,Všetko..." Zamrmlal si popod čumák.

,,Ísť tam je samovražda. Pravdepodobne to niekto z nás neprežije. Ale bojujeme za správnu vec a hlavne za budúcnosť našej svorky! Keď už umrieť, tak po boku priateľov a rodiny!" Povedala rozhodne Pegada...ako správna alfa samica.

,,Dnes nikto umierať nebude!" Ozval sa mocný hlas spoza nás, ktorému dodávala sila aj ozvena odrážajúca sa od okolitých stromov. Z tieňov vyšiel alfa a za ním kráčali ostatní vlci zo svorky. ,,A rozhodne nechcem, aby sa niečo stalo tebe. Našiel som skrytú hrozbu v dobytí dediny, ktorú si mi naznačovala."

,,Že ti to trvalo alfa. Ale som veľmi rada, že ma počúvaš, a že si tu." Prihovorila sa mu laškovne Pegada.

,,Sú tu všetky boja-schopné vlky." Povedal alfa a pozrel na skupinku vlkov čakajúcich na rozkazy svojho pána.

Celkovo nás bolo o niečo menej ako vyvrheľov, ale mali sme šancu. Dúfam, že ľudia pochopia, že im ideme na pomoc.

,,Dobre, vlky do pozoru! Útočníci vybehnú z lesa ako prví. Vyvrheli sú robustní, preto pôjdu tí najväčší z vás do prvej vlny. Medzitým sa pripravia bežci. Rozdelíte sa na dve skupiny, budete bočné pazúry(krídla vojska), rozbehnete sa z bokov a než sa vyvrheli spamätajú, skočíte na nich a zvalíte ich na zem." Alfa dopovedal taktiku a začal dávať rozkazy jednotlivým jedincom.

,,Escuro...nie si schopný boja, choď domov." Rozhodla Pegada.

,,Ale..." Začal Escuro...

,,Žiadne ALE! Si zranený...no pokiaľ chceš byť napriek tomu užitočný, môžeš byť schovaný na hraniciach a pokiaľ by chcel cez ne nejaký vyvrheľ prejsť, dáš nám vedieť." Povedala Pegada a Escuro prikývol.

,,A ja?"

,,Ty si tiež zranená Mira. No ak ti nerobí veľký problém vyliezť na strom, môžeš byť pozorovateľ. Budeš hlásiť vytím len polohu vyvrheľov, nikdy nie našu."

,,Rozumiem!" Cítila som na sebe Escurov nahnevaný pohľad. Pravdepodobne závidel, že sa môžem účastniť bitky. Nie priamo, ale aspoň tam budem.

,,Vlky! Pripravte sa!" Prikázal alfa a všetci sa začali pripravovať na útok. Ja som si pozrela na nohu a letmo sa jej dotkla. Bolo poriadne zima a tak už zaschýnali aj posledné pramienky krvi.

,,Chúďa moje." Povedala mama, ktorá sa z ničoho nič objavila vedľa mňa. Sadla si ku mne a s citom mi ranu olízla, tak ako vždy, keď sme ako malí boli zranení. ,,Veľmi ťa to bolí?"

Ako správny silný vlk, by som mala povedať: ,,Nie, ale opak je pravdou. Dosť to štípe, ale potom je bolesť tak otupujúca, že sa dá na ňu zvyknúť."

,,Keď sa bitka skončí, bude už dobre a ty sa môžeš vrátiť domov."

,,Tak to nech sa skončí výťazne pre nás!" Povedala som už s väčším nadšením.

Pomaly som sa postavila a krivkala k Carre a Lobovi. Mama ma nasledovala. Carre sa skrčil a ja som naňho vysadla. Je to rýchly bežec, ale so záťažou navyše musel ísť do poslednej rady. Vlky sa rýchlo, ale zároveň ticho rozbehli lesom. Opäť mi vial príjemne studený vietor do vlasov a ochladzoval spotené čelo.
O pár minút rýchleho behu sme dorazili k dedine. S Carre sme prišli o niečo neskôr. Zišla som mu z chrbta a on začal zťažka odfukovať.

,,Prepáč, dúfam, že nie si na bitku príliš unavený."

,,To by si potom ty, odniesla moje telo späť domov." Zavtipkoval Carre. ,,Neboj, som v poriadku. Krátky beh lesom ešte nikomu neuškodil. Aspoň viem, že mám viac cvičiť. A ty si choď vyliezť na strom, ale vysoko, aby na teba vyvrheli nemohli vyskočiť. Chcem ťa doniesť domov vcelku. Lebo ak ťa budem musieť odniesť domov po častiach, tak neostanem do večera kvôli Lajle vcelku ani ja." Pokúsil sa opäť o vtip Carre.

Našla som si vhodnú spodnú halúzku a začala sa štverať na strom. Keď som bola už pomerne vysoko, uvelebila som sa a poobzerala sa okolo. Bol tu dobrý výhľad.
Videla som horiacu dedinu, bojujúcich ľudí, pobehujúcich vlkov.
A podomnou sa vlky formovali do troch skupín. Najväčší boli v strede a po stranách tvorili dve skupinky menší, ale omnoho rýchlejší vlci.
BOJ SA ZAČÍNA!

Ahoj ľudkovia! Áno ešte žijem. Ospravedlňujem sa za dlhšiu pauzu, ale môj mobi trpel chorobou morbus divinus, no každý vieme, že mi proste padol na zem. Bol v oprave, ale už je späť a s ním aj ja!
Myslela som že je to posledná kapitola, no aj spisovateľ môže byť prekvapený svojim príbehom.
Dúfam, že sa kapitola páčila. Komentár, hviezdička či poprípade follow vždy zahrejú u srdiečka. Mile rada všetky tri veci oplatím.🙂

Prajem vám všetkým príjemný zvyšok dňa.

Vaša Jaimix.